Moja rodina
Volám sa Margaréta a mám 9 rokov. Margaréta sa volám preto, lebo je to obľúbený kvet mojej mamičky.
Písať, čítať a aj trocha počítať som sa naučila ešte v škôlke a keďže som sa tam už nudila, moji rodičia ma dali do školy pre mimoriadne nadané deti. Chodím do nej už tretí rok, no moji spolužiaci sa stále učia veci, ktoré ja už dávno viem, a tak sa mi pani učiteľka snaží vymýšľať všelijaké činnosti a projekty.
Teraz mi napríklad dala za úlohu napísať niečo o svojej rodine, tak píšem. Raz sa ma už totiž pani učiteľka na moju rodinu pýtala a keď som jej ju opísala, nechcela mi veriť. Tak uvidím, čo povie teraz. Najprv začnem svojou mamičkou. Mamička je podľa mňa niekedy trochu bláznivá. Má dlhé kučeravé ryšavé vlasy a do roboty jazdí na motorke. Ostatné mamičky väčšinou jazdia na autách. Niežeby mi to dajako extra prekážalo. Je to stále lepšie, ako keď bola toho názoru, že inak ako na kolobežke do práce jazdiť nebude!
Tvrdí mi, že pracuje v kancelárii, no keď mi raz opisovala ľudí vo svojej robote, pripadalo mi to, ako keby opisovala nejakú ZOO. Takže možno sa hrá s opicami, somármi, alebo kŕmi veľké zvieratá . Podľa mňa nie je ani také dôležité vedieť kde pracuje, hlavné je, že viem, že ráno o ôsmej odíde a večer sa k nám stopercentne o šiestej vráti a postará sa o nás. A o nás sa veru treba starať! No čo by sme robili, keby sme ju nemáli?
Myslím si, že ocko by to sám nezvládol. Často totižto zabudne na čas, keď pracuje vo svojej dielni. Už sa nám s bratom párkrát stalo, že mu museli zo školy volať, aby si nás prišiel vyzdvihnúť.
Vzadu na dvore máme veľkú dielňu, kde môj ocko majstruje. Ocko je vynálezca. Tiež je trochu bláznivý (neviem, kto sa zbláznil skôr, či mamička alebo on), ale každý, kto vymýšľa veci, ktoré sa nedajú bežne kúpiť v obchode, asi musí byť mierne strelený. Minulý týždeň napríklad zmajstroval lietajúcu metlu, čomu sa mamička veľmi potešila. Okamžite chcela vyhodiť motorku a začať ju používať na prepravu, a to ma dosť vyľakalo. Veď predsa len, ako by som asi vyzerala pred ostatnými žiakmi, keby som ráno pristála s mamičkou pred školskou budovou na metle. Určite by si o mne pomysleli, že som bosorka a prišla som strašiť. Ale našťastie som sa nad tým dlho zamýšľať nemusela, pretože keď ocko skúsil testovaciu jazdu a prelietal ponad veľkú jabloň na dvore, metla pod ním nečakane vybuchla a on pristál na konári. Mamička mu hneď utekala na pomoc a spolu skonštatovali, že motory asi neboli na metle dostatočne dobre upevnené.
Podľa mňa to tak vôbec nebolo. Metla bola určite len alergická na peľ z jabloňových kvetov, a keď prelietali ponad, tak jednoducho dostala alergický záchvat a vybuchla. Ale skúste to vysvetliť dospelým! Nemožné!
Ešteže ten incident nevidel môj brat Andrej. To by zas bolo rečí. On sa k nám totiž veľmi nepriznáva. Keby sme kráčali po ulici všetci spolu ako rodina, tak on by určite šiel pár metrov za nami a tváril by sa, že nás nepozná.
Andrej je môj starší brat. Momentálne je ostrihaný nakrátko a vlasy má zafarbené namodro. Počúva punkovú hudbu a nevšíma si nikoho a nič okolo seba. Okrem neho však mám ešte jedného brata. Volá sa Filip a je to moje dvojča, aj keď sa na seba vôbec nepodobáme. Správaním možno, ale výzorom teda vôbec. Na prvý pohľad by som nás netypovala ani za súrodencov, nieto ešte za dvojičky.
Filip má riedke blonďavé vlasy, zatiaľ čo ja mám vlasy čierne ako uhol. On má pehavý nos, ale ja mám pokožku bielu ako krieda. Je to dosť čudné, ale keď sme sa na to pýtali rodičov, povedali, že niet pochýb, pretože sme sa narodili tej istej mamičke obaja naraz. Tak sme sa s nimi o tom ďalej
nehádali. Keď to tvrdia oni, tak asi musíme byť dvojičky, aj keď ja si skôr niekedy pripadám ako vymenená.
Túto slohovú úlohu by som ukončila opisom nášho nezvyčajného domáceho miláčika, pštrosa Goliáša, ktorého pokladám za rovnocenného člena rodiny. Dostal sa k nám vďaka omylu zásielkovej spoločnosti. Pôvodne nám mali poslať tridsať porcelánových plameniakov, no na sklade niekto poplietol objednávky. V jedno ráno som sa zobudila na klopkanie na okno a keď som odhrnula roletu, bol tam on!
Sympatickým zobáčikom ďobkal do parapety a keď ma zbadal, začal radostne poskakovať. Hneď mi bolo jasné, že ho nemôžeme poslať späť, ale musíme si ho nechať. Minimálne kvôli vajciam, ktoré pštrosy každý týždeň znášajú. A tak teraz chováme na dvore pštrosa, kŕmime ho vtáčím zobom a každú sobotu máme na raňajky praženicu z pštrosích vajec. Občas si s ním vyjdeme na prechádzku, ale vážne len občas, pretože ľudia sa na nás čudne pozerajú. No ja vôbec nechápem prečo?!
Veď my sme predsa úplne normálna rodinka!
Ivana Brojová, 8.A