A brány pekelné...
Ty nie si Judáš!
Kapitola I
Píše sa rok 2091. Svetové spoločenstvo Nová Superveľmoc sa po dlhotrvajúcej a najkrvavejšej vojne v dejinách ľudstva ekonomicky vzmáha a na väčšine jej územia miznú aj posledné zvyšky spomienok na nemilosrdný konflikt. Životná úroveň obyvateľov Novej Superveľmoci prudko rástla a ďaleko prevyšovala životnú úroveň v štátoch, ktoré do NS nepatrili. Hornatá krajina nad Dunajom východne od rieky Moravy tiež patrila medzi tie štáty, ktoré sa po niekoľkoročnom váhaní pripojili k NS a tým si jej obyvatelia zabezpečili rast svojich príjmov. Hoci obyvateľom sa ani dovtedy nežilo zle. Globálna vojna akoby zázrakom zasiahla tento kraj len okrajovo a preto spočiatku mali pred ostatnými susedmi ekonomický náskok. Pravda, neskôr náskok stratili a čím bola NS silnejšia, tým malé, nezávislé štáty boli slabšie. A preto aj oni museli pred pár rokmi riešiť dilemu. Alebo sa opäť, ako niekoľkokrát v histórii, vzdať svojej identity, alebo si tvrdohlavo chrániť identitu a o pár rokov ostať v biede a nakoniec predsa len vstúpiť do NS. Takže riešenie bolo vlastne jednoznačné. Parlament schválil vstup do NS a následne sa rozpustil. Kraj pod Tatrami sa začal podobne ako iné krajiny v Európe prudko rozvíjať. Z takmer bezvýznamnej Bratislavy sa stala niekoľkomiliónová metropola strednej Európy a zatienila aj lesk historickej Prahy, ktorá utrpela počas vojny veľké straty a pred zničením a následnými požiarmi sa uchránil len unikátny chrám sv. Víta. Karlov zborený most doteraz pripomínali len smutné piliere, týčiace sa nad hladinou Vltavy. Ale Bratislava tiež nedopadla z historického hľadiska najlepšie. Za obeť jej rozpínania padla pred dvoma rokmi aj posledná historická budova v srdci metropoly - chrám sv. Martina. Na jeho mieste vyrástlo moderné 87 poschodové telekomunikačné stredisko a tým sa Bratislava stala centrom šírenia informácii v celej Európe. Obyvateľstvo fandilo nastúpenej ceste a hlavne mladí videli perspektívy takéhoto vývoja.
Slavomír sedel vo vysokom koženom kresle a sledoval večerné informácie. Črty jeho mladej tváre jasne vyjadrovali rozrušenie. Nie zo správ, ktoré šírilo telekomunikačné stredisko, hoci ešte stále prebiehali vzbury v okrajových územiach NS. Tie boli deň čo deň a pre existenciu NS boli už takmer bezvýznamné. Slavomír často takto sedel v kresle a znudene sledoval správy. Hlava s hnedými, krátkymi vlasmi opretá o pravé ucho kresla, nohy vysunuté pod nízky stôl, ktorý stál pred kreslom. Tak rád by si vyložil nohy na stôl, ale musel rešpektovať prítomnosť starého otca. A prítomnosť pohára s minerálkou na stole.
Slavomír sa prudko narovnal v kresle. Tričko sa mu vyhrnulo a odkrylo vyšportované ploché brucho.
„Nie som už dieťa,“ vyštekol hádam aj prudšie ako chcel. Rozpačito si upil z minerálky, spôsobne si utrel servítkou pery a opäť a oprel do kresla.
Starý otec bol typický uhundraný starý chlap. Už dávno žil bez svojej manželky. A keď pri nehode vojenského lietadla zomrela aj jeho dcéra s manželom, musel sa starať o Slavomíra sám. Mal ho neskutočne rád. Ale ich vekový rozdiel nedovoľoval, aby si dnes rozumeli. Možno neskôr. Zo Slavomíra vyžarovala energia a optimizmus a chuť žiť. Starý otec bol jeho pravý opak. Opatrný, uvážlivý. A znechutený. Najradšej by sa odsťahoval kdesi do chatrče do hôr, aby nemusel počúvať žiadne správy z tohto skazeného sveta. Ale Slavomír je tá bytosť, ktorá ho pútala a spájala s týmto svetom. Rukou si prehrnul sivé vlasy, ktoré veru už prežili mnoho liet. No jeho mocná postava zatiaľ nehovorila o ubúdaní síl. Hoci ešte zďaleka nepatril k starému železu, nepáčilo sa mu v modernom svete. Nervózne pobehoval po miestnosti a kedy-tedy mu trhlo kútikmi. Chcel ešte niečo povedať, ale nechcel riskovať pokračovanie búrlivej hádky s vnukom.
„ Ničomu nerozumie. Ničomu,“ mrmlal akože pre seba, ale dobre vedel, že to Slavomír počuje. Ostal stáť pri okne, stiahol brucho a vytiahol si nohavice. Vždy to robil, keď bol rozčúlený. Veď hnedé široké nohavice mu ani padať nemohli. Viseli mu na starom opasku, ktorý mal pevne pritiahnutý okolo pása. Hoci jeho brucho trochu vytŕčalo z jeho profilu, nemusel sa zaň hanbiť. Netisol pred sebou pivný balón, ako mnoho jeho rovesníkov. Pravou rukou si ledabolo zapravil páskavú košeľu do nohavíc, ktorá pri krku javila už silné známky obdratia.
Posledné roky sa často s vnukom hádavali. Slavomír videl technické úspechy spoločnosti, tešil sa z každej novej technológie a nevedel sa dočkať, kedy si začne zarábať peniaze a nebude musieť byť závislý na starom otcovi. Jeho starý otec videl za každou technológiou zradu na ľudstve a celý pokrok pokladal za slepú uličku, ktorá vedie ľudstvo do ďalšej katastrofy.
„A čo by si chcel?“ zavrčal Slavomír. „Aby som žil naveky s tebou?“
Starý pán Kubus sa s odpoveďou neponáhľal. Otočil sa od okna, pozrel na Slavomíra. Jeho matka bola iná. Lepšie sa vychovávala. Neodvrávala, bola citlivá a ľúbila svojho otca detskou láskou snáď až do svojej smrti. Slavomír je tvrdohlavý a tak úprimný, že až zraňuje svoje okolie. Ale či som ja nebol tiež taký tvrdo úprimný? Starému Kubusovi sa zjavil obraz snáď spred 40 rokov. Stál rozkročený v zákope držal vlajku Európy nad hlavou a guľky lietali okolo neho. Koľkokrát mu mama hovorila, že vojna nič nevyrieši. On veril, že keď skončí, svet bude lepší. Dnes už vedel, že tí ľudia nezomierali za slobodnú Európu. Tú im niekto ukradol. Ale jeho vnuk aj to vidí úplne inak.
„Nechcem, aby si žil stále som mnou. Ale zato nemusíš ani odchádzať na tisíce kilometrov odtiaľto. Vieš dobre, čo mi vadí. Firma New technologies je vojenské laboratórium. Vždy som sa ťa snažil upriamiť na vyššie hodnoty. A ty si vyberieš vojsko.“
„Aké vojsko?! Je to civilné zariadenie, ja budem civilný zamestnanec. Armáda dobre platí, tak svoje technológie predávajú armáde. No a čo ja s tým mám? Zato že ty si slúžil počas vojny a klbčili ste sa tam medzi sebou, ja za to nemôžem.“
„Nehádajme sa,“ rezignoval starý otec. „Vidím, že už si sa rozhodol.“
Ostalo hrobové ticho. Starému Kubusovi v ušiach zneli Slavomírove slová: „... a klbčili ste sa medzi sebou“ . To nebolo klbčenie. Krutá vojna na desaťročia zachvátila celú zem. Si strašne mladý. Keď zostarneš, pochopíš.
„Príde dnes Mária na večeru?“ začal starý otec z iného súdka, hoci dobre vedel, že príde.
„Hej,“ znela stručná odpoveď a opäť ticho. Len správy z telekomunikačného strediska sa šírili po miestnosti.
„Som zvedavý, ako jej to vysvetlíš,“ pokrútil hlavou starý otec a vyšiel z izby.
Slavomír ostal sám. Vypol správy a v tichu uvažoval. Nebude ľahké vysvetliť Márii, čo vymyslel. Ale ak sa majú radi, tak pár rokov predsa vydržia, nie? Nechcelo sa mu už študovať. Mal dvadsať a nechcel stále hľadieť na veci vo výkladoch a prosíkať starého otca, keď chcel to, či ono. Mnohí jeho rovesníci už zarábajú kopec peňazí a vysmievajú sa jeho závislosti na starom otcovi. Vstal z kresla a siahol po komunikátore.
„António, António“, vzdychol si. „Tebe je dobre. Teba doma nič nedrží. Dievčat máš na každý prst desať. Necháš ich tu a tam si nájdeš nové. Ale čo ja? Starý otec ma vychovával v konzervativizme. Pred polrokom som si našiel dievča a to sa nedá len tak opustiť. A nájsť si druhú? To nejde len tak. Mám Máriu rád.“
Prúd myšlienok mu prerušil Antóniov hlas a obraz v komunikátore.
„Nazdar Slavo! Ako sa máš? Čo voláš?“
„Chcel som sa len spýtať, či už je to isté.“
„Samozrejme. Včera som sa spojil s riaditeľom ústavu a vysvetlil som mu, že ak budú ešte váhať, tak s nami nemusia počítať vôbec. Tak sa rozhodol hneď a poslal mi prijímacie listy. Aj pre teba. Sú u mňa. Potom som volal jeho asistentke, že sme prijatí, aby nám zabezpečila ubytko a nejakú papu. Trochu sa vykrúcala, že to nie je jej starosť, ale ja som ju svojím šarmom veľmi rýchlo zdolal. Navyše, keď som jej povedal, že nás prijímal osobne riaditeľ výskumného ústavu a práve on má evidentný záujem, aby sme čo najskôr prišli pracovať do toho ich vydareného výskumáku, prisľúbila, že všetko zabezpečí. Takže Slavko, zajtra sa zbalíme a pozajtra frčíme. Pondelok už budeme zarezávať v práci a v piatok, kamarát, v piatok sa už budú sypať peniažky. A babenky sa budú len tak na nás lepiť. Počuj a čo tá tvoja Marka? Už si jej to povedal?“
Slavo sa nadýchol, že odpovie, ale nestihol. António všetko vedel, všade bol, všetko vybavil. Príval jeho slov sa hrnul z komunikátora ďalej:
„A možno by bolo dobre, keby si jej to ani nepovedal. Vieš, lúčenia bývajú niekedy ťažké. Keď prídeme tam, tak jej proste zavoláš a musí sa s tým zmieriť. Alebo sa aj nezmieri,“ zachichotal sa.
„Neber to tak tragicky. Budú peniaze, budú aj babenky. A navyše, keď uvážiš,...“
„Nehnevaj sa, Tony, ale musím si ísť niečo vybaviť,“ skočil Slavo Antóniovi do reči, lebo inak by musel ešte pol hodinu počúvať jeho prázdne reči.
„Porozprávame sa zajtra,“ zložil Slavomír komunikátor a opäť si sadol do kresla. Zvláštne. Rok sa pokúša odísť z tohto malého domu do sveta a teraz, keď sa to podarilo, tak sa neteší. Je pravda, keď si vytvoril svoj sen o zarábaní veľkých peňazí vo svete, ešte nepoznal Máriu. Ale nakoniec, veď teraz je to ešte dôležitejšie. Rodina potrebuje svoje a keď bude dosť zarábať, mnohé rodinné problémy sa vyriešia. To musí pochopiť aj Mária. Nakoniec, chodia síce spolu, ale nikdy jej nič nesľúbil.
Mohol si Slavomír nahovárať, čo chcel, stále cítil v hrudi úzkosť. Bál sa večerného stretnutia. Vedel ako to dopadne. Po večeri si sadnú a bude jej to musieť povedať. Ona bude proti jeho rozhodnutiu najprv argumentovať, potom možno zvyšovať hlas a nakoniec s plačom odíde. A bude po láske. Ale to on nechcel. Mal ju rád a cítil, že práve Mária je tá, ktorá mu má stáť po boku celý život.
Zrak mu skĺzol na veľkú fotografiu v ráme, položenom na stole. Čím väčšia fotografia a honosnejší rám, tým väčšia láska. Naozaj; vyrezávaný drevený rám hovoril, že to, čo je v jeho vnútri je naozaj niečo výnimočné. Usmievala sa z neho Mária. Mladé dievča, s milým úsmevom a úprimným pohľadom. Ako veľmi sa líšila od iných dievčat. Porovnávať ju s krásavicami štýlu mediálnych hviezd sa vôbec nedalo. Vyžarovala z nej jednoduchosť a priamosť. Práve preto ju mal Slavomír tak rád. Pre tu jej priamu lásku k nemu, preto, že sa nemusel obávať, že niečo hrá a nemusel hrať ani on. Cítil sa pri nej tak prirodzene príjemne a uvoľnene. Cítil sa, akoby sa poznali celý život. A pritom sa poznali len pol roka. No tie hnedé úprimné oči, ktoré hľadeli na neho z fotografie, hovorili vždy len jedno: Nikdy ťa nezradím. Nikdy. A on teraz zrádza ju. Lebo sa rozhodol bez nej.
Zacítil pocit viny a nedokázal sa pozerať do očí svojej milej, ktorá na neho hľadela z chladného obrázku. Jeho zrak prešiel od rámu po doske stola a zastavil sa na veľkej váze. Tučnejšie modré telo prechádzalo do štíhleho bledučko modrého hrdla. Kde-tu farba ustupovala a cez číre sklo sa ukazovala priezračná voda. Asi nestála veľa peňazí, išlo len o vydarený sklený odliatok. Napriek tomu mala vysokú hodnotu. Dostal ju od Márie. Ešte mu stále znie v ušiach, ako mu ju so smiechom strkala do rúk: “To aby si mi stále nedával zvädnuté kvety. Kvety totiž potrebujú vodu,“ smiala sa. Odvtedy vždy, keď jej kúpi kvety, dá ich práve do tejto vázy. Aj dnes si tu svoje nôžky chladila skromná kytička. Je to jej prechodný domov, kým sa nedostane do Máriiných rúk. Ozaj, prečo jej tak často kupoval kvety? Možno preto, že ku kvetom patril aj krásny bozk a nežné objatie. Zvykol si na to a Mária tiež. Akoby sa báli samoúčelne sa bozkávať a túliť sa jeden k druhému. Ale ku kvetom to patrilo. A ešte k prianiu k narodeninám, meninám a akýmkoľvek sviatkom. Napríklad k mesiacu ich chodenia, k dvom mesiacom ich chodenia,... Často si kupovali malé darčeky. Napríklad aj tú bielu sošku so zopätými rukami dostal od Márie. Po štyroch mesiacoch chodenia. Keď mali pol ročné jubileum chodenia, Slavomír jej okrem kvetov kúpil kačičku. Takú malú kačičku do vane. Ani nevie prečo. Ale keď sa smiala načo jej bude, vyhŕklo z neho: „Tebe na nič. Nechaj si ju a keď budeme kúpať naše deti, budú sa s ňou hrať.“ Vtedy trochu zvážnela, ale oči jej stále ostali veselé. Pritúlila sa k nemu a privrela oči, akoby si predstavovala, ako budú kúpať svoje deti..
Darmo teraz vo svojom vnútri tvrdí, že je nič nesľúbil. Vždy jej svojimi gestami, svojimi rečami, svojim správaním sľúbil lásku a k tomu vernosť a ochranu. A hlavne spoločnú budúcnosť a žiadnu zradu.
Večer sa blížil a Slavomír ani päty nevytiahol z izby. Nechcel a stretnúť so starým otcom. Dobre vedel, že by sa mu ušli iba výčitky.
Vchodový zvonec ho vyrušil zo zádumčivej nálady. Vybehol z izby a utekal dolu schodmi. To už starý otec vítal Máriu vo dverách. Slavo zabrzdil na schodoch a rukou si významne ťukol do čela.
„Kvety!“ Vyštartoval znovu hore schodmi, šup do izby a už sa opäť rútil dole schodmi, ale s kyticou v ruke. Na chodbe takmer odstrčil starého otca, prerušil ich zdvorilostný rozhovor a schytil Máriu za ruku. Konečne si uvedomil, že stojí pri žene. Jemne si ju k sebe pritiahol a pobozkal ju. Neodtiahla sa, hoci toto urobil pred starým otcom prvý raz. No keď jej dával kyticu, nedôverčivo sa usmiala:
„Stalo sa niečo? Veď dnes nemám nijaký sviatok.“
„Nemôžem ti dať kvety? Proste len tak? Lebo ťa mám rád?“
„No môžeš, môžeš, čoby nie.“ Stále sa nedôverčivo usmievala a občas očami hodila aj na starého otca ako na sprisahanca, ktorý by s ňou mohol spolupracovať. Ale starý otec sa s vážnou tvárou otočil a šiel prestrieť do obývačky.
„Nebudem sa pozerať, ako ju klame,“ nahnevane zamrmlal.
Po chvíli vbehli so smiechom do obývačky aj Mária so Slavomírom.
„Nepobehujte tu ako pojašení a sadnite si za stôl. Navečeriame sa, kým je to teplé a potom si už robte, čo chcete.“
Mária si poslušne sadla ku stolu. Slavomír by určite niečo odvrkol, ale keďže nechcel pred Máriou vyzerať ako konfliktný typ, ostal tiež ticho a po chvíli sa aj on usádzal na čalúnenú stoličku.
Ináč, ich obývačka síce nevynikala veľkosťou, ale zato domáckou útulnosťou. Možno preto, že nábytok zapadal skôr do vybavenia starých mám. Hnedý stôl a aj stoličky boli vyrobené z masívneho dubového dreva a čalúnenie na stoličkách zaručovali aj ich pohodlnosť. Na bielom, vyšívanom obruse ležali slávnostné kvetinkové taniere, vedľa nich ako v pozore stáli poháre na stopkách. Lenivé príbory sa váľali po pravej i ľavej strane každého taniera. Keď si starý otec sadol na svoje tradičné miesto, videl pred sebou tmavohnedé, presklené dvere. Za sebou mal niekoľko uzavretých skriniek a dve presklené skrinky za sklom, za ktorým sa márne schovávali rôzne typy slávnostných pohárikov. Po pravej strane mal pohodlné kreslá a oproti nim - to už po ľavej ruke starého otca na stene, visela obrazovka. Po stenách bolo roztrúsených niekoľko menších obrazov. Ani jeden originál, všetko lacné reprodukcie.
Starý otec sa pohodlne usadil a kývol Slavomírovi. Slavomír s nechuťou vstal. Niekoľkokrát denne opakovaný rituál sa začal. Slavomír vysunul kríž spoza obrazovky a vrátil sa ku stolu.
„Požehnaj nás, Pane, i tieto dary, ktoré s Tvojej štedrosti budeme požívať. Amen.“ Pomodlil sa starý otec. Ostatní len potvrdili modlitbu tichým amen. Slavomír podišiel k obrazovke a kríž opäť zasunul za televízor, aby ho nebodaj niekto nepovolaný neuvidel. Totiž kríž bol ako symbol zakázaný, pretože ho medzinárodná rada pre toleranciu zaradila medzi symboly, vyvolávajúce nenávisť k inému národu. Kríž sa hodnotil ako symbol stáleho obviňovania určitých skupín z vraždy Ježiša. Pred pár rokmi sa roztrhlo vrece s fiktívnymi súdmi, ktoré súdili činy minulosti. A tak sa súdil aj rímsky Pilát Pontius za nespravodlivý rozsudok a ukrižovanie Ježiša. Nakoniec Pilát bol pre nedostatok dôkazov zbavený viny - nenašlo sa ani telo ani hrob zavraždeného. Súd vyriekol aj ďalší ortieľ. Kríž ako symbol sa nesmie používať, pretože niekoho krivo obviňuje z vraždy. Prezumpcia neviny je hlavný pilier našej spoločnosti.
„No, jedzte, deti,“ riekol starý otec a pri stole ostalo ticho. Len štrngot príborov prerušoval ticho. A občas šuškanie Slavomíra a tichý chichot Márie.
Po najedení sa rituál s krížom opakoval. Keď starý otec pod zámienkou akejsi práce odišiel z obývačky a nechal mladých samých, Slavomír akoby sa začal ospravedlňovať:
„Nečuduj sa môjmu starému otcovi. On už je taký. Čo robil pred sto rokmi, bude robiť po celý život.“
Slavomír cítil tiež vo svojom srdci vieru, veď starý otec ho tak vychovával, ale vadili mu niektoré úkony. A tento rituál pred a po jedení zvlášť.
„Neviem. Čo také nevhodné urobil?“ rozpačito sa spýtala Mária.
„No, to s tým krížom.“
„Prečo čudné? Mne sa to páčilo. My sa tiež pred jedením modlíme, ale kríž nemáme doma ani jeden. Mama s otcom sa boja. Toto u vás je veľmi pekné. Až sa vezmeme a budeme spolu bývať, toto by sme si mohli doma zachovať.“
Slavomíra zmrazilo. Zase akoby mu niekto vo vnútri dával rady – veď ty si jej nič nesľúbil. A ona akosi prirodzene uvažuje o ich spoločnom živote. Ale či neuvažuje on tak isto? Niektoré veci sa nesľubujú slovami. Každý dotyk, každé gesto niečo znamená. Každý bozk sľubuje budúcnosť, každý dotyk, každé vrúcne objatie hovorí o spoločnej budúcnosti. Áno, sľub nie je spečatený prísahou, ale je to sľub. „Ak ma nesklameš a budeš taká ako si myslím, že si, budeš mojou ženou“ Každý bozk hovorí: „Poznám ťa stále viac a viac a stále si taký, aký chcem, aby si bol. Budem tvojou ženou.“ Mladí sa stále viac a viac poznajú a postupne stále viac jeden druhému svojimi intímnosťami sľubujú vernosť. Až to vyústi do sobáša . Do vzájomnej prísahy vernosti. Veru, vzťah medzi mužom a ženou je takmer od začiatku o zodpovednosti.
„A to teraz jej mám povedať, že som sa rozhodol bez nej? Že proste odchádzam?“ zhrozene si pomyslel. Hrdlo mu čosi stislo a ťažko sa mu rozprávalo.
„Čo je, Slavko? Stalo sa niečo?“
„Ale nie, len rozmýšľam,“ odvetil vyhýbavo Slavo.
„A o čom? Nebodaj o mne?“ pritúlila sa k nemu, že takmer spadla zo stoličky. Inokedy by to vyvolalo spoločný smiech, no teraz sa smiala iba jedna strana.
Jemne ju zachytil, ale neprivinul si ju. Pomohol jej nájsť stratenú stabilitu, čím ju vlastne od seba odtisol. Objatie sa mu teraz zdalo ako svätokrádež. Prekvapene sa na neho pozrela.
„Stalo sa niečo?“ do jej hlasu sa zamiešala obava.
„Vieš, musím ti niečo povedať. Niečo veľmi dôležité.“
Ostalo ticho, Mária sa radšej nepýtala a čakala na Slavomíra.
„Asi pred rokom, to sme spolu ešte nechodili, som strašne chcel ísť pracovať do sveta. Hocikde, ale niekde ďaleko. Vidieť svet, poznať nových ľudí a samozrejme aj si zarobiť a potom sa vrátiť domov. Niekedy o pár rokov. Dal som si žiadosť a čakal som. Ale skutočne, tú žiadosť som si dával ešte v čase, keď sme sa ani nepoznali,“ zvýrazňoval.
„ Už som aj zabudol, že som niečo poslal a minulý týždeň mi prišla ponuka, kde by som mohol ísť pracovať. Aj Antóniovi to prišlo. Na to isté miesto.“
Ostal ticho. Čakal Máriinu odpoveď. Tá ostala veľmi pokojná. Na osemnásťročné dievča sa chovala veľmi zrelo.
„Minulý týždeň si dostal ponuku. Hm... To si už so mnou chodil, že?“
„Ja ... nevedel som sa rozhodnúť. Vieš, taká príležitosť sa naskytne len raz za život. Ak to odmietnem, už nikdy, nikdy v živote sa my nič také nenaskytne.“
Mária mala pery pene stisnuté, ale ostávala pokojná. V jej vnútri to určite vrelo citmi, ale navonok bola stále pokojná. Mladá a krásna. Postavila sa. Rukami si upravila gaštanové krátke vlasy, ktoré jej trochu rozstrapatil Slavo svojim hladkaním. Krátka ofinka jej padala na vysoké čelo. Pod ním sa na Slavomíra prísno pozerali hnedé oči. Uši mala ozdobené krátkymi, nenápadnými náušnicami. Tvár nemala namaľovanú. Jej krása bola úplne prirodzená. Plecia mala zahalené zelenkavou blúzkou, ktorá skrývala aj to, čo by Slavomír tak rád videl. Ale niektoré Máriine časti tela boli pre Slavomíra stále nedobytné. Nemoderná dvojica? Mária mala svoje zásady a jej chlapec, ak chcel byť jej chlapec, to musel rešpektovať. Slavomír s tým nemal problémy a veľmi si ju vážil. A preto nikdy nenaliehal na niečo, čo ona nechcela. Určitý konzervatizmus dýchal aj z jej sukne. Siahala jej takmer po kolená, čo z dnešných mladých žien už máloktorá nosila. Moderné boli veľmi krátke kraťasy, alebo úzke sukne s veľkým rozparkom na jednom, niekedy dokonca na oboch bokoch. Pravda, čím viac kíl pribúdalo, tým sa sukne rozširovali, predlžovali a rozparky skracovali. Nuž móda ovládala aj dnešné pokolenie ako po tisícročia predtým. Ale Mária akoby tejto hystérii nepodliehala, aj keď v niečom možno predsa len áno. Topánky, tým nevedela odolať. Vysoké, nízke, farebné, čierne, biele. Aj teraz mala na nohách uzunké topánky na vysokom podpätku v krikľavej zelenej farbe. Presne podľa módy a la Paris.“
„Ale ty si sa už rozhodol, že?“ pomohla mu Mária povedať pravdu.
„Vieš, António, ten Talian, poslal to aj za mňa.“
„António. Hmh,“ pokývala hlavou Mária. „A načo mi to vlastne hovoríš? Keď António rozhodol. Keď ty nemáš svoju hlavu. Keď sa nevieš porozprávať s niekým, kto ťa má rád. Keď kašleš na svojich priateľov, keď,“ stratila svoj pokoj. Vyhŕkli je slzy do očí. Otočila sa a papierovou vreckovkou si utrela slzy.
„Kedy odchádzaš?“ monotónne sa spýtala.
„Pozajtra.“
„Pozajtra!“ opäť jej vyhŕkli slzy. „Takže kvety na rozlúčku. Ďakujem ti. Aká som len bola hlúpa.“ Rýchlo vybehla z obývačky. Na chodbe sa zrazila so starým otcom.
„Vy ste to vedeli?“ takmer vyčítavo sa spýtala.
„ Vedel. O tom, že odíde, rozprával stále. To, že sa rozhodol, som sa dozvedel až dnes. Ale aj keby som to vedel skôr, to ti musel on povedať.“
Privinul si ju k sebe ako nešťastnú dcéru a ona mu plakala na pleci. Dcéra. Ako často si takto objímal svoju vlastnú dcéru. Keď bola malá, stačilo pofúkať boľačky, keď vyrástla, veru, naplakala sa aj ona pre nešťastné lásky. Aj ako dospelá často za ním chodila. Čo sa spolu narozprávali v pracovni.
„Vieš čo? Poďme do pracovne. Budeš chvíľu moja dcéra. Ja sa poteším, keď ma konečne bude niekto počúvať a i tebe bude lepšie, keď sa porozprávame.“
Prešli do pracovne, zahádzanej starým nábytkom. Vždy, keď sa z domu vyhadzoval nejaký starý kus nábytku, on ho zachránil vo svojej pracovni. Otvoril sa pred nimi typický mužský fenomén. Kopec kníh na pracovnom stole, neutretá obrazovka počítača, sveter prehodený cez stoličku, pohodené perá na stole. Na vrchole neporiadku trónila neumytá miska z ovocia.
„Tuto sa posaď,“ vravel starý pán, keď odkladal hŕbu novín z druhej stoličky. „a ja zatiaľ zbehnem pre niečo dobré do baru. Nedáš si vínko? Mám výborné Tokajské trojputňové.“ Očká mu šibalsky zažiarili, keď pokračoval: „Také sladké, pre baby. Bude ti chutiť.“
Vybehol z pracovne do obývačky pre víno a cestou pochytil zo stola dva poháriky. Všimol si, ako Slavo sedí skormútene v kresle. Pozrel s ľútosťou na vnuka, pokrútil hlavou: „Si somár!“
Takto mu ešte nikdy nepovedal. Nečakal na Slavove výhrady a vbehol do pracovne. Mária si zatiaľ pozerala, akou literatúrou je zahádzaný stôl.
„A, na to sa ani nepozeraj. Totiž, v škole som sa neučil históriu a tak to teraz dobieham. Mnohé veci v histórii nechápem a ak nepochopím históriu, nepochopím ani súčasnosť.“
Ostalo chvíľu ticho. Na stole sa váľalo mnoho hrubých kníh. Ale nie len historických. Vzal do ruky jednu z tých mála tenších „Základy psychológie“ a pokračoval:
„Ľudské dejiny sa však dajú pochopiť len cez ľudí. A naopak. Ľudí možno pochopiť len cez ich dejiny. Keď nepoznáš ich minulosť, nepochopíš ich. A nebudeš ani predvídať, ako budú reagovať v budúcnosti.“
Potom prešiel prstami po snáď tej najhrubšej „Teológia – abeceda filozofií“
„A človek, ten sa dá pochopiť len cez Boha.... Ale o tom sme sa asi dnes nechceli rozprávať.“
Dlhú pomlku vyplnil len tikot nástenných hodín. Pán Kubus nevedel ako začať. Nechcel vnuka obhajovať, to nie. Bol skôr na Máriinej strane. Ale krv nie voda. Nemôže vnuka len tak prehodiť cez palubu.
„Veľmi som ľúbil jeho mamu. Volala sa ako ty. Majka. Polosirota sa s nej stala, keď mala päť rokov. Vojna síce ešte nezachvátila celý svet, ale moja žena zahynula pri pouličných nepokojoch, keď bola na pracovnej ceste v Španielsku. S Majkou sme si veľmi dobre rozumeli. Keď vyrástla a vydala sa, ostali v tomto dome. Po roku sa narodil Slavomír. Jeho otec to svojou čestnosťou a cieľavedomosťou dotiahol ďaleko. Žiaľ, vojna. Už nie tá Globálna. Taká obyčajná, bezvýznamná, okrajová. Lietadlo, v ktorom letel spolu s Majkou, sa zrejme využívalo ako špionáž a občas preletelo nad nepriateľským územím. Smola. Tentokrát to nepriateľ netoleroval. Zahynulo tam vyše tristo civilistov. Samozrejme, vláda nikdy nepriznala, že išlo o špionážny let. Za útok na civilný cieľ sa pomstila na desaťtisícoch nepriateľoch na ich území. Samozrejme, že opäť išlo o nevinných obyvateľov pohraničných miest.“
Na chvíľu sa odmlčal a bolestivo vzdychol: „Vojna. Zobrala mi najprv ženu, potom mi zobrala deti. Ostal mi malý Slavko. Možno som ho vychovával príliš prísno. Preto chce ujsť z domu. Niektoré veci akoby nechápal. On, ktorému tento svet zobral oboch rodičoch si chce tento svet vychutnávať. Nechápe, že takýto spôsob života bude brať zase iným otcov, matky. My, ľudstvo, sme v slepej uličke, musíme sa vrátiť. Alebo celý svet zahynie. Ja to nehovorím ako proroctvo, alebo ako Božiu pomstu. Nie. To je proste realita. Dostal som sa vysoko, ale nesprávnym smerom. Stojím nad priepasťou a mám dve možnosti. Alebo budem pokračovať tým istým smerom a padnem do priepasti, alebo uznám, že som šiel zlým smerom a vrátim sa. V tejto dileme stojí teraz ľudstvo. A Slavo chce ísť s týmto svetom a chce a pozerať do priepasti. Neuvedomuje si, že sa tak ľahko môže pošmyknúť. Zle som ho vychoval. Tak sa na mňa nehnevaj. Uteká predo mnou, nie pred tebou.“
„Slavko uteká, ale sám nevie kam.. Keby to vedel, nešiel by,“ obhajovala Mária Slavomíra. „A vy to všetko beriete príliš globálne. On je mladý. On vidí len tu za roh. Viac ho nezaujíma. Hlavne chce byť slobodný. Od vás a možno aj odo mňa.“
„Máš pravdu, takto sa predsa nemôžem rozprávať so Slavom. A ani s tebou nie.“
Zobral fľašu vína a ponalieval do dvoch pohárov.
„Na zdravie.“
U Kubusovcov sa pilo len výnimočne.
„Máš ho rada?“ spýtal sa zrazu starý pán.
„Ako sa to môžete pýtať?“
„Ako sa rozhodneš?“
„Tak ako by ste mi poradili vy, starý otec. Ujsť mi ujde. Ale je otázka, ako dlho tam vydrží. Ak bude vedieť, že na neho čakám, aspoň bude tam v cudzine poslúchať.“
„Dlho ale čakať nebudeš môcť. Ak sa nevráti, budeš si musieť nájsť zodpovednejšieho partnera,“ dopovedal starý otec. „A potom o teba prídem.“
„Nebojte sa, s vami sa nerozídem.“
Ešte dlho sedeli v pracovni a rozprávali sa. O Slavovi, o Máriinej rodine a minulosti Jozefa Kubusa. No a záver opäť patril Slavovi.
„Už prestávam mať vplyv na svojho vnuka. Uniká mi. Preto teraz je tvojou úlohou, aby si ho vychovávala a usmerňovala,“ vravel starý otec, keď Máriu vyprevádzal z pracovne. Mária sa už nechcela stretnúť so Slavom. Potichu vykĺzla vchodovými dverami a vyšla na ulicu. Ovanul ju teplý vzduch jednej z posledných letných nocí. Predstavovala si chvíle, keď so Slavkom ruka v ruke kráčali po mestských uličkách a mali toľko plánov. Dnes je jej ruka prázdna. Aj jej srdce pociťovalo prázdnotu a smútok. Rozmýšľala, čo povie sestre a čo rodičom. Sestre povie všetko. Ale rodičom asi nie. Budú sa trápiť, že sa chce vydať na cestu neistoty. Byť verná mužovi, ktorý odchádza do nepokojného pohraničného územia na dobu neurčitú. Byť verná človeku, ktorý odchádza bez toho, aby sa s ňou poradil. Má to cenu? Pre ňu zatiaľ hej. Ale reálne vedela, že možno už po mesiaci odlúčenia sa bude na všetko pozerať inak. No napriek tomu, že rozum ju varoval, srdce cítilo, že o svoju lásku nepríde. To ešte netušila, že pre ňu osud pripravil kruté skúšky, a že vernosť a láska je taká bolestná hoci veľmi krásna.