A brány pekelné...
Ty nie si Judáš!
Kapitola VIII
Hoci Elif sa cítila v Lensku veľmi dobre, Slavo si všimol, že jej vnútro nie je šťastné. Pár dní po Slavovej svadbe, keď si spoločne chutnali na grilovaných rybách, vysvetlila, čo ju trápi. Sedela pri ohni medzi Slavom a Máriou. Na ražni si opekala napichnutý chlieb a pomaly ho prevracala nad červenými jazykmi, vyskakujúcimi z pahreby, čakajúc, kým sa upečie ryba. Jej smutné oči, hľadiace do pukotajúcej pahreby si všimol aj Viktor, sediaci oproti Elif, vedľa oslávenca – Voloďovej matky, ktorá sa v perfektnom zdraví dožívala osemdesiatky. Jej syn sa osláv zúčastniť nemohol. Vycestoval niekde na juh a asi len Viktor vedel, s akou úlohou.
„Nevadí,“ poznamenala jeho mama týždeň pred oslavou. „Aspoň sa neminie toľko vodky.“ A tak sa vodka nepila vôbec. Každému stačilo za jeden-dva poháriky bylinkového likéru, ktorý ostal zo Slavovej svadby.
„Čo ťa trápi, Elif?“ spýtal sa Viktor.
„Rozmýšľam,“ odvetila smutne Elif. „Ja som tu šťastná, je mi fajn. Ale čo moji príbuzní? Čo je s Fatimou? Sľúbila som, že sa pre ňu vrátim.“
Každý jej rozumel.
„Musím od vás odísť.“
Viktor súhlasne prikývol.
„Ale tvoj návrat ťa môže stať život,“ upozornil ju.
„Viem.“
Nuž, kto by sa mohol zabávať, kým je niekto smutný? Celá oslava sa zmenila na vážne rozhovory. No aj tak im bolo dobre. Viktor si našiel na Elif čas a prisadol si k nej.
„Nechcem ťa odhovárať, ale teraz nie je dobrý čas na návrat pre sestru.“
„Je začiatok leta. Dobrý čas bude opäť až o rok. To nemôžem čakať,“ odvetila.
„Mám veľmi zlé správy z tvojej domoviny,“ varoval Viktor Elif. „Vaši ľudia sa asi chystajú na vzburu. Situácia bude neprehľadná. Odlož svoje rozhodnutie.“
Elif zbledla. Ďalšia vojna? Fatima za nič nemôže!
„To ma len utvrdzuje v mojom rozhodnutí,“ odvetila tichým hlasom.
„Prečo nič proti tomu neurobíte? Prečo nepomôžete moslimom, keď tvrdíte, že aj oni sú vaši bratia?“ hodila výčitku do Viktorových očí.
Viktor sa jej snažil vysvetliť, že NS disponuje silnou armádou a zbraňami, proti ktorým pár miliónov vzbúrencov nemá šancu. Nezmyselne zomrieť nemá cenu.
„Aj sama cítiš, že Hasanov boj je zbytočný a bude končiť smrťou.“
„Musím odísť už zajtra. Fatima nesmie zomrieť!“
Viktor Elif nežne pohladil a potom, ako dcére pred dlhou cestou, palcom jej dal na čelo znak kríža.
„Nech ťa Boh žehná a sprevádza. Nech Boh na tebe a tvojej sestre ukáže svoju silu robiť zázraky, aby som sa raz v šťastí stretol s tebou i Fatimou.“
Elif tak dojalo kardinálovo požehnanie, že jednou rukou utierajúc si slzy, druhou rukou objala Viktora.
„Ja som moslimka. Mňa Boh nebude ochraňovať,“ so slzami v očiach protestovala.
„To sa budeš čudovať,“ z istotou odvetil kardinál.
Elif na druhý deň naozaj odišla a odvtedy k nim dorážali zlé správy jedna za druhou. Svet sa zase akoby zbláznil.
Všetko začalo celkom nevinne. Kto by už venoval pozornosť nekonečným konfliktom na Čínsko-Ruskom pohraničí alebo stálym malým vojnám medzi NS a Perziou na Blízkom Východe. No, ale začnime pekne poporiadku.
Snáď týždeň po odchode Elif sa na Sibír dostala správa o ďalšom zavraždenom pápežovi. Viktor vtedy rozrušene dobehol k Slavovi:
„Musím odísť. Potrebujeme zvoliť nového pápeža.“
Odišiel nevedno kam a nevideli sa celé mesiace.
Medzitým sa rozmohli boje medzi Čínou a Ruskom. A zároveň Perzia naozaj povstala. Vojenská neschopnosť Perzie predznamenávala jasného víťaza. Moslimova vedeli, že dnes nejde o víťazstvo. Napriek tomu perzská vzbura zmobilizovala všetkých moslimov a ich nenávisť sa sústredila na Izraelského brata. Peržania, Arabi a celý moslimský svet si zrejme dlho pripravovali svoje vraždiace komandá a sústredili ich do jadra Izraela a takisto svojimi komandami obkľúčili Izrael. Vyčkávali roky a sústredili sa len na jediné. Ako zničiť izraelský národ. Povel bol vydaný a v Izraeli tiekla krv. Sused vraždil suseda, lekár podpaľoval nemocnicu, učiteľ strieľal do svojich žiakov, samovražedný útočníci sa vrhali na smrť aj so svojimi obeťami. Nenávisť chovaná v ľuďoch niekoľko generácií sa naplno mohla rozvinúť. Izrael sa vzchopil po niekoľkých dňoch a prišla mu pomoc aj od vojsk NS. Veď Izrael boj jedným zo zakladateľov NS. Ale pomoc prichádzala neadekvátna, slabá a hlavne pomaly. Arabi zacítili, že sú nepochopiteľné dôvody, prečo Novej Superveľmoci vyhovuje útok na Izrael. A tak v štáte Nová Superveľmoc, kde spravodajské služby už päť rokov dopredu zistili a zlikvidovali narušiteľa ešte skôr, ako niečo pripravil, v dobe, keď nepokoje akéhokoľvek rozsahu mohli byť potlačené do niekoľkých hodín, ľudia zomierali pod guľkami zo starých samopalov, pri výbuchoch doma vyrobených granátov a deti zomierali rukami vrahov.
Izrael nechápal. Ale nechápali ani obyvatelia celej zeme. Stav, keď sa armáda Novej Superveľmoci len prizerala ako pretrváva vraždiace besnenie na ich území, trval asi mesiac. To zomreli státisíce, možno cez milión Izraelitov. Až potom vláda Novej Superveľmoci reagovala na situáciu vládnym dekrétom. Vtedy sa všetkým vyjasnilo a pochopili, prečo Nová Superveľmoc doteraz mlčala. Skončili sa časy autonómie židovského náboženstva. NS sa cítila dostatočne silná na to, aby zatočila s posledným nezakázaným náboženstvom na zemi. Vo vládnom dekréte okrem iného stálo:
„Všetky náboženské spolky, hnutia, či sekty sú bez výnimky zakázané. Je zakázané akékoľvek náboženské spolčovanie, vyznávanie alebo akoukoľvek formou prejavované náboženské cítenie. Pretože je zrejmé, že každé náboženstvo je zdrojom nenávisti, agresie a netolerancie, bude sa výkon tohto zákona kontrolovať a trestať až do úrovne trestu smrti.“
Dekrét nadobudol účinnosť okamžite. Vzápätí sa na celom území Novej Superveľmoci rozhoreli bojiská – miesta, ktoré si dopredu vytipovala armáda ako hniezda náboženskej aktivity. V Európe a v USA išlo o kresťanské spolky, ktoré spravodajské služby už dávnejšie monitorovali a teraz kruto zasiahli. V Ázii skončil svoju tajnú činnosť budhizmus aj hinduizmus. Vojská prenikli do Perzie, celú ju obsadili a bez milosti popravovali všetkých náboženských lídrov. Ani Izrael sa nevyhol prenasledovaniu svojich rabínov. Mnohí boli popravení, iní uväznení. Niekoľkým sa podarilo ujsť. Nová Superveľmoc pripojila k svojmu územiu Perziu, Turkmenistan, celú Afriku a Strednú Ameriku. Keďže nová spoločnosť sa nechcela riadiť ústavou Novej Superveľmoci, ani nechcela pokračovať v jej hoci len papierových ideáloch a navyše mala ambíciu pohltiť celý svet, prijala nové meno – Svetové spoločenstvo. Svetové spoločenstvo rovno z ústavy zakazovalo akékoľvek náboženstvo. Ale aj akúkoľvek demokraciu. Typický policajný štát sa snažil kontrolovať svojich obyvateľov skutočne na každom kroku. Vydali sa zákony , na očipovanie každého obyvateľa. Každý bude mať v pleci voperovaný čip a tento, spojený cez satelitný systém, bude informácie zasielať do jednotnej databázy. Vláda tak bude mať prehľad o každom pohybe ktoréhokoľvek obyvateľa. Nikto neprekročí hranice mesta, keď mu to polícia nedovolí. Nikto do tohto štátu nelegálne nevstúpi a ani nikto tento štát nelegálne neopustí. Naozaj nikto? V každom prípade to tak policajné orgány zamýšľali. Nakoniec, aj keby niekto ušiel, nebude mať kam. Svetové spoločenstvo plánovalo v horizonte niekoľkých rokov ovládnuť celý svet a monitorovať všetkých obyvateľov zeme. Zlo víťazilo a dobro nemalo šancu sa brániť.
A v ústrety týchto zmien Elif hľadala svojich blízkych. Už cestu Ruskom jej skomplikovala rozširujúca sa vojna s Čínou. Keď sa konečne dostala do Turkmenistanu, vypukla práve Perzká vojna. Elif si uvedomila, že prišla neskoro. Nevedela si predstaviť ako nadviaže kontakt s Hasanom alebo s Fatimou. Prešlo viac ako pol roka a ona, túlajúc sa po celej oblasti, sa rozhodovala, či sa nevráti do Ruska. Už nemala síl cestovať vypálenou krajinou a stáť nad ruinami, kde očakávala, že nájde svojich blízkych, alebo aspoň známych. Nič a nikto na Elif nečakal. Len vyprahnutá zem, túlavé psy a ohlodané kosti nepochovaných ľudí privítali skľúčené dievča. Skupinky ľudí sa jej placho vyhýbali a aj tí, ktorí sa s ňou pustili do reči, nevedeli jej poradiť. Na jar sa vrátila do Turmenistanu. Samozrejme sa nepustila do Ašgabatu. Dopočula sa, že vojská NS obsadzujú Turkmenistan, a preto sa spolu s ďalšími utečencami pustili smerom na severovýchod. Ťažké putovanie krehká Elif nemohla vydržať. Hlad a smäd jej uberali síl, až v jeden deň sa potkla a už nevládala vstať. Otrhaná karavána postupovala vpred a nezdržovala sa jedincami, ktorí pre ňu znamenali záťaž. Stmievalo sa a Elif vnímala vzďaľujúce sa zvuky vozov, koní a tlmených ľudských hlasov. Po chvíli stratila vedomie. Či...? Nestratila? Akoby sa veľkou rýchlosťou viezla v dlhom, úzkom tuneli. Na konci tunela svietilo malilinké svetielko, no postupne sa zväčšovalo. Cítila sa tak krásne. To svetlo ju napĺňalo obrovskou radosťou a pokojom. Tešila sa, že sa k nemu blíži. Dúfala, že ju zaleje celým svojim jasom a to bude vrchol jej blaženosti.
- - - - - - - - - - - - -
Keď Voloďa narýchlo odišiel z Ruska mal presný plán. Vycestoval do Perzie, aby sa pokúsil zastaviť prípravy na samovražedný moslimský boj. Nestihol. Keď sa stretol s lídrom moslimského povstania, celá krajina už horela pod zbraňami NS. Ostal im len útek. Okrem vodcu vzbury. Ten síce vydal rozkaz na ústup, no sám ostal vo veliteľskom stane. Na druhý deň jeho život vyhasol po zasiahnutí veliteľského stanu nepriateľskou raketou. Hasan sa spolu s Voloďom a niekoľkými bojovníkmi vydali na cestu do hôr. Ich útek znamenal niekoľkotýždňové putovanie horami, s minimálnymi zásobami jedla. Navyše sa báli postupovať počas dňa. Až keď sa slnko sklonilo k obzoru, vyšli zo svojich úkrytov a tmou putovali až do východu slnka. Cestou postretávali iné skupinky s rovnakým cieľom. Utekali povstalci, ženy, starci aj deti. Vytvorila sa z nich niekoľkostočlenná skupina.
Jeden deň skrytí sedeli pod skalným masívom a zrazu zazreli vysoký ohnivý stĺp a vzápätí ohlušujúcu ranu. Bojovníci vedeli, že len kilometer-dva od nich dopadla nepriateľská raketa.
„K zemi,“ vykríkol Hasan a celá skupina sa učupila k skalnému masívu. Zároveň ich tlaková vlna ešte silnejšie pritisla do piesčitej zeme a na telá im padali lietajúce predmety. Našťastie išlo skôr len o menšie kamene a piesok, takže sa nik nezranil. Celé okolie sa naplnilo hustým prachom, ktorý len pomaly usadal. Vzápätí ďalšia rana a ďalšia. Sedem ohlušujúcich výbuchov rozvírilo prach a vytesalo krátery do suchej zeme. Hasan vedel, že nešlo len o rozvírenie prachu. Nepriateľ odhalil iné ustupujúce skupiny ľudí a pristúpil k ich likvidácii.
„Musíme sa rozdeliť,“ navrhol. „Nemôžeme ísť takto spolu, lebo sme príliš viditeľní. Navrhujem skupinky maximálne do tridsať ľudí.“
Keď v noci odišla posledná skupina a na mieste ostali len Hasan, Voloďa a päť Hasanových najbližších priateľov, ozval sa Voloďa.
„Výbuchy sme videli asi jeden a pol kilometra severne. Mali by sme sa ísť pozrieť, či niekto neprežil.“
„Nemáme čas sa zdržovať so zranenými,“ tvrdo odvetil Hasan.
„Sú to tvoji súkmeňovci!“ nedal sa Voloďa. „Tvoji priatelia, tvoja rodina.“
Hasan sa zamyslel, ale ako vojak sa príliš stretával so smrťou. No napriek tomu urobil maličký ústupok.
„Ak chceš, choď. Vezmi si zo spoločných zásob vodu a jedlo na niekoľko dní. Ak nás nedobehnete kým sa vám minú zásoby, zomriete všetci.“
Hasan sa pustil so svojimi ľuďmi na severovýchod, Voloďa na sever. Čím sa dostával bližšie k miestam výbuchov, tým sa mu kráčalo ťažšie. Obrovské kamene narozhadzované v širokom okolí krátera ho presvedčili, že priamo tu nemohol nikto prežiť. Preskakujúc prekážky bežal okrajom údolia. Mesiac jasne svietil, preto videl obrysy jednotlivých kráterov. Všade vládlo ticho. Pol hodinu Voloďa kráčal údolím a napínal uši. Oplatilo sa. Zazdalo sa mu, že v diaľke počuje tlmené hlasy. Ostal stáť, dokonca sa prikrčil a počúval. Naozaj. Šepot prechádzajúci do tlmeného rozhovoru sa ozýval niekde pred ním. Pred ním sa týčila nízka skalná stena a asi za ňou našli útočište nešťastníci, ktorí zažili raketové strely. Len ich nevystrašiť.
„Ľudia, ste tam? Som váš priateľ!“ tlmene zakričal Voloďa. Hlasy stíchli.
„Som váš priateľ. Ste zranení?“ opäť sa prihováral Voloďa a bál sa urobiť čo len krok vpred.
Po chvíli sa spoza skaly vynorila európsky oblečená postava. Len okolo hlavy mala ovinutú typickú arabskú šatku. Farbu v tme Voloďa nevedel identifikovať a ani ho to nijak nezaujímalo. Ale prijal by, keby vedel, či má pred sebou muža, či ženu. Ale v tme ani to nerozoznal, pretože mu mesiac svietil do tváre a postavu videl len ako siluetu. Siluetu so zbraňou v ruke.
„Sme skupina utekajúca z krajiny na severovýchod,“ predstavoval sa Voloďa. „Videli sme obrovské výbuchy, preto som prišiel, či neostal niekto, kto potrebuje pomoc.“
„Potrebujeme pomoc,“ odvetil neznámy ženský hlas. Voloďa si vydýchol. Nadviazal kontakt a hlaveň zbrane v rukách ženy klesla k zemi.
Na zemi za skalou sedelo päť starších vyčerpaných žien. Tú stojacu by sme skôr mohli nazvať dievčaťom, nie ženou. Vo svite mesiaca by jej Voloďa nehádal viac ako sedemnásť rokov.
„Zranení nie ste?“
„Nie zranení nie,“ odvetilo dievča. „Ale veľmi vyčerpaní.“
Voloďa sa dozvedel, že dolu v údolí táborilo takmer tisíc ľudí. Hlavne muži – povstalci. No pripojili sa k nim aj rodiny z deťmi a ženy, starci. Nepriateľ ich odhalil a dnes na nich nemilosrdne zaútočil. Všetci, čo boli v údolí, zomreli.
„Prežili sme len my,“ rozprávalo dievča. „A to len vďaka tomu, že sme sa oddelili od skupiny. Niektorí starí ľudia nevládali postupovať dostatočne rýchlo. Preto sa tieto ženy rozhodli, že vyrazia skôr. Mne ich bolo ľúto, tak som ich sprevádzala. To nám zachránilo život.“ Nachvíľu sa odmlčala, aby sa nadýchla a mohla smutne pokračovať:
„Ale nakoniec aj tak zomrieme od hladu a smädu. Všetky zásoby mala hlavná skupina a tie sú zničené.“
„Možno nezomriete. Ak budeme šetriť, na niekoľko dní máme vodu i potraviny. Dovtedy dobehneme moju skupinu. Hádam vás nenechajú zomrieť smädom.“
Treba si uvedomiť, že podeliť sa s niekým o vodu v tejto krajine, keď ste utečenec, hraničilo podeliť sa o možnosť prežiť. Utečenci museli z diaľky obchádzať mestá a osady a museli sa spoľahnúť len na vedľajšie zdroje vody. Ten, kto nepoznal túto krajinu, mohol aj niekoľko dní putovať a nenarazil ani na kvapku vody. Voloďa si to uvedomoval a preto musia čím skôr dobehnúť Hasana, ktorý sa tu vyzná. Uvedomoval si tiež, že staršie ženy nedokážu napredovať dostatočne rýchlo. Bude ich to stáť život?
Ženy sa ešte v tú noc najedli, napili a vydali sa na cestu. Napredovali síce pomaly, ale neúnavne. Už na druhý deň ráno pred sebou zazreli skupinu niekoľkých oddychujúcich ľudí. Takže Hasan napriek svojmu tvrdému zovňajšku, postupoval pomaly a vyčkával na Voloďu.
„Kto sú tvoji priatelia?“ spýtala sa dievčina, keď sa priblížili k novej skupine na niekoľko desiatok metrov.
„Kedysi to boli najvyšší dôstojníci povstaleckej armády. Ale dnes sú to len obyčajní ľudia, bojujúci o život.“
„Hasan, si to ty?!“ zvolala dievčina a rozbehla sa k Hasanovi. Ten váhavo vstal zo zeme, ruku si zdvihol na čelo, aby si vytvoril tieň a lepšie videl prichádzajúce dievča. Hoci hlas poznal, bál sa uveriť. Sklamanie by veľmi bolelo.
„Fatima, moja drahá Fatima!“ roztiahol náruč a Fatima mu do nej vletela. Hasanovi vybehli do očí slzy a márne sa ich snažil skryť. Ako málo stačí, aby sa z tvrdého chlapa stal citlivý ujo.
Voloďa sa až neskôr dozvedel, že Fatima je Hasanova neter.
„Hasan, Hasan,“ neodpustil si Voloďa poznámku. „Skoro si svoju neter nechal zomrieť od hladu a smädu.“
Ďalšie putovanie už nenarušilo žiaden vojenský incident. Akoby všetky nepriatelia zmizli. Aj krajina sa menila a v jednej osade si dokonca mohli doplniť zásoby jedla a pitia. Dokonca sa po dlhej dobe mohli dosýta napiť kozieho mlieka. Oddýchli si v skromných príbytkoch chudobných pastierov a pešo pokračovali na dlhej púti do ďalekej krajiny.
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Elif nevnímala, ako dlho nevládne leží. Videla len to zväčšujúce sa svetlo na konci tunela. Čo je za ním?
Vo veľkom otvore tunela uzrela niekoľko tvári.
„Tak už aj ona to má za sebou?“ ozval sa plačlivý ženský hlas.
„Všetkých to čaká. Elif žila tak, že sa nemusí báť stretnutia s Pánom,“ odvetil vážny mužský hlas. Akoby ten hlas už niekde počula.
„Elif? Hovoríš Elif?“ ozval sa hlas niekde vzadu. Elif uvidela svojho uja Hasana.
„Och Hasan, už aj ty si zomrel?“ spýtala sa Elif, ale z úst jej nevyšla ani hláska a ani okolití ľudia ju nepočuli.
„Elif, dieťa moje, prečo si sem prišla?“
„Je to naša Elif?“ ozval sa ďalší hlas, tentokrát ženský a do tunela nakukla dievčenská tvár.
Elif sa zhrozila. Pozerala sa na ňu mladá tvár jej sestry Fatimy. Nie, Fatima nemôže byť mŕtva. Je ešte taká mladá! Prudko sa mykla a z hrdla sa jej vydral ston:
„Nie, Fatima, ty ešte nie!“
„Veď ona žije!“ vykríkla Fatima. Všetci okolostojaci sa zhrčili okolo nej. Fatima jej pomohla sadnúť. Obrazy akoby z iného sveta sa pred očami Elif zmenili na realitu. Slnko jej svojimi rannými lúčmi bolestivo pichalo do vysušených očí.
„Vodu,“ chcela si vzdychnúť, ale skôr ako otvorila ústa, už jej Hasan pri ústach držal fľašu s vodou.
„Nevrav nič,“ riekol jej Hasan. „Máš určite vyschnuté hrdlo, nech ťa to nebolí.“
Dúšky vody ju posilnili natoľko, že sa udržala sama sedieť na zemi. Zhlboka dýchala a obzerala si ľudí dookola. Pár neznámych tvárí, ale medzi nimi Hasan a Fatima. A kúsok za nimi stál Voloďa, ktorý sa snažil pretlačiť k Elif a svojím ruským prízvukom dával najavo, že je jedným z platných členov skupiny:
„Nemôže ostať zdes na slnku. Nám nádo ju preniesť do tieňa.“
Šesť rúk zodvihlo sediacu Elif a šetrne ju preniesli k šedým skalám.
Hoci si Elif oddýchla, najedla sa, napila sa, napriek tomu sa jej nohy podlamovali, keď chcela spolu so skupinou pokračovať v ceste. Skupina sa skladala asi z dvadsiatich ľudí. Každý si niesol so sebou celý svoj majetok. Tí lepšie vybavení mali pár vecí naložené na svojich osloch, ktorí dokázali neúnavne kráčať od samého rána do večera a stačilo im trochu ovsa a vody. Na takéto húževnaté zvieratko vyložili Elif a pokračovali v ceste až do neskorého večera. Večer sa usadili do kruhu, no z bezpečnostných dôvodov si nezapálili ani oheň. Sedeli po tme, žuvali sušené mäso a ticho sa rozprávali. Mali o čom.
Ďalšie týždne sa utečenci cítili ako na výlete. Žiadna streľba, žiadne prenasledovanie, žiadne nebezpečenstvo. Dokonca aj cez hranice do Ruska sa dostali úplne hladko. Keby mali lepšie informácie z vládnych kruhov, pochopili by. Vláda cielene nechala do Ruska preniknúť utekajúcich povstalcov. Očakávala, že o pár rokov sa z nich zorganizuje bojachtivá jednotka, ktorá bude organizovať výpady za ruské hranice. Svetové Spoločenstvo bude mať legálne právo napadnúť Rusko a konečne sa porátať s húževnatým, neskrotným medveďom.
- - - - - - - - - -
Slavomír so svojou manželkou žili na severe Ruska pomerne pokojný život. Na rozdiel od obyvateľov SS, oni žili v „slobodnej“ krajine - v Rusku. Otázka času, kedy príde SS aj k nim.
Pred zimou sa vrátila Elif s Fatimou v sprievode Voloďu. A ani nie o týždeň nato prišiel späť do Jakutska aj Viktor Borodin. Spolu s ostatnými kardinálmi veľmi komplikovane zvolili pápeža Turibia I. Juhoameričana. Netrvalo ani rok a Turibius I záhadne zomrel. Celý zložitý ceremoniál voľby pápeža sa musel zopakovať. Opäť trvalo Viktorovi takmer rok, aby sa nenápadne dostal z Ruska, zvolil pápeža a tajne sa vrátil späť. Keďže Južná Amerika stále nepatrila do Svetového spoločenstva, znovu voľba padla na juhoamerického kardinála – Turibia II. Toho však zavraždili ešte v tom istom roku - len týždeň potom, ako sa Viktor vrátil na Sibír. Cirkevní hodnostári si uvedomili, že spravodajská služba Svetového spoločenstva siaha ďaleko a má spolupracovníkov aj v Južnej Amerike a v podstate je jedno, odkiaľ bude pápež pochádzať. A preto nasledujúceho pápeža vybrali spomedzi Európanov. Pápež Pius XIII vynikal mladosťou a vyšportovaným telom. Budil skôr dojem svetáka ako svätého muža. Napriek tomu ho už po pár týždňoch vypátrali a tentokrát ho nezabili spravodajské služby, ale ho uväznili. Vládne kruhy s ním viedli dlhý súdny proces, v ktorom dokazovali amorálnosť akéhokoľvek náboženstva a nakoniec ho ako nositeľa nenávisti vo svete verejne ukrižovali pred miliónmi divákov. Pius XIII ostal verný svojej neoblomnosti a neporaziteľnosti. Tesne pred tým, ako ho pribíjali na kríž, prstom nakreslil vo vzduchu veľké R. Dlho sa špekulovalo, čo to malo znamenať. A potom udelil pápežské požehnanie celému svetu. Po toľkých rokoch sa to podarilo v priamom prenose a miliónom divákov. Nakoniec Pius XIII roztiahol ruky a kati mu ich pribili na kríž. Vláda Svetového Spoločenstva sa kochala mukami Pia XIII a konala oslavy na počesť zlikvidovania najreakčnejšieho a najnebezpečnejšieho náboženstva.
Viktorovi sa teraz nepodarilo dostať z Ruska do Svetového Spoločenstva. A tak očakával, čo bude. O týždeň mu prišla šifrovaná správa. Mal na ňu odpovedať menom kardinála, ktorého volí za pápeža. Dlho o tom uvažoval. Nad kým vyniesť ortieľ smrti? Rozmýšľal aj nad gestom, ktoré urobil pápež pred smrťou. Veľké R. Čo to znamenalo? Mohol to byť návrh na nového pápeža? Mohol. R – iniciálka mena? Poznal kardinála Richarda. Šikovného, ale už pomerne starého. Ťahalo mu na deväťdesiatku. Alebo žeby pápež myslel na Russella, kardinála z britských ostrovov? Vek by vyhovoval, avšak zdalo sa, že už to, že je kardinálom, presahovalo jeho psychické možnosti. Strach z odhalenia nabúraval jeho psychiku a posledných troch volieb pápeža sa ani nezúčastnil. Hovorilo sa, že je nervovo zrútený a často navštevuje psychiatrické liečebne. Nie, nie. Na toho pápež určite nemyslel. To by znamenalo jeho okamžitú smrť, v lepšom prípade doživotné utrpenie na psychiatrii. Šikovný kardinál je aj v rumunskej časti Európy. Ale ten nemá R v iniciálkach mena.
„Ale Rumunsko je na R,“ napadlo Viktora. „ Žeby pápež myslel na názov krajiny, z kade by mal budúci pápež pochádzať?“
„R... R. Rumunsko, ďalej Rwanda v Afrike, ale odtiaľ žiadneho kardinála nepoznám,“ rozmýšľal Viktor.
„Aké iné staré štáty boli na R? Veď iné už ani nepoznám. Samozrejme ešte Rusko. Ale tu som len ja, iný kardinál odtiaľto nepochádza.“
Zrazu ho zmrazilo. Žeby sa kardinál z Ruska mal stať pápežom? Nezmysel.
„Pane, určite si si nevybral mňa. Ja by som to určite nezvládol. Veď ja sa bojím. A som príliš praktický, málo duchovný.“
Napriek tomu, že sám seba presvedčil, že sa vôbec nehodí na rolu pápeža, celú noc nezaspal. Rozmýšľal, koho napísať ako odpoveď na šifrovanú správu. Nad sebou samozrejme neuvažoval. No kohokoľvek označil ako pápeža, hneď si ho predstavil, ako svoj život prežíva v utrpení a nakoniec v mučení zomiera. Nad kým vyriecť ortieľ smrti? Koho označiť za pápeža? Nedokázal to. Nakoniec, hoci si uvedomoval, že nekoná správne, ho napadla spásonosná myšlienka. Označí staručkého kardinála z Číny.
„Toho hádam nikto nebude voliť a môj hlas mu neuškodí,“ pomyslel si.
O týždeň mu prišla ďalšia správa. S výčitkami svedomia otváral správu a hlavou mu vírili zlé pocity. Čo ak bol každý taký alibista ako on a označil staručkého Číňana?
„Vidíš Pane, nemôžem byť pápežom. Nemám zmysel pre Tvoje veci.“
Ruky sa mu roztriasli, keď očami prebehol správu, v ktorej uvidel svoje meno. Znovu a znovu čítal celý text:
„Ďakujme Bohu. Máme pápeža. Stal sa ním kardinál Viktor Borodin.“
A pod čiarou ešte ďalších pár slov:
„Viktor, aké pontifikálne meno budeš používať?“
Hoci ledva udržal pero v rukách, rýchlo na papierik napísal „Ján Pavol III.“ a takúto stručnú správu odniesol spojke, ktorá čakala na odpoveď vo vedľajšej miestnosti. Tá zašifruje správu a pre Viktora neznámym spôsobom odošle. Viktor trasúc sa padol na kolená a nechápal, čo bude robiť. V hrozných obavách a neistote prebdel noc. Nikdy lepšie nechápal Ježiša v Getsemanskej záhrade ako dnes. Keď vedel, čo ho čaká a nemohol povedať nie. Veľmi dobre si uvedomoval vážnosť celosvetovej politickej a mocenskej situácie. Ale nevidel riešenie. Nevedel, čo má robiť. A ak by aj vedel, stihol by niečo urobiť? Ako dlho potrvá, kým ho vypátrajú a zabijú?
Modlil sa, meditoval, rozmýšľal a nad ránom sa zrazu upokojil. Zrazu nadobudol presvedčenie, že nemusí Boha presviedčať o svojej nemohúcnosti a slabosti. Boh to predsa vie. Ak Boh bude chcieť, aby konal, ukáže mu smer a dá mu aj silu. Či sa Peter hodil za prvého pápeža? Tvrdý rybár. Neštudovaný, možno hrubý, neogabaný. A Pán si vybral práve jeho. A ajhľa, ničená cirkev pod jeho vedením rástla. Tak možno aj so mnou niečo Pán urobí a budem mu osožný. No keď vyslovoval:
„Pane, nie moja, lež tvoja vôľa nech sa stane,“ stislo mu srdce a znovu ho striaslo na celom tele.