A brány pekelné...
Ty nie si Judáš!
Kapitola VII
Slavo a Elif sa tlačili v dave v letiskovej hale a po treťom dni postupne strácali nádej, že sa v tomto mravenisku s Máriou stretnú. Navyše ani nevedeli, či prišla. Možno nepochopila odkaz. Možno sa rozhodla, že ostane v Európe a nebude riskovať život v cudzine s mužom, ktorý ich vzťah skomplikoval vďaka svojej ľahkovážnosti. A čo najhoršie, nemali ani žiadnu šancu sa s Máriou skontaktovať. A tak sa deň čo deň prechádzali po letisku a čakali a čakali. Zvláštna bola obetavosť Elif. Práve ona Slava povzbudzovala k trpezlivosti.
Vyšli von z haly a sadli si na schodište. Pofukoval suchý vietor a nešetrne sa opieral do Slavovej neoholenej brady a dlhých nerozčesaných vlasov. Hoci akú takú hygienu v hoteli mali prístupnú, k holeniu sa Slavo ešte nedostal. Dlhé putovanie poznačilo ich odev aj telo. Preto by ich náhodný okoloidúci určite neradil k cudzincom. Úplne zapadali do koloritu tohto mesta. Slavo mal oblečenú kockovanú košeľu, rozopnutú pri krku. okolo krku sa vo vetre hojdala červená šatka – neodmysliteľný priateľ v tomto veternom a prašnom kraji. Mnohokrát si ju Slavo uviazal okolo úst, aby bol pri dýchaní chránený od čiastočiek všadeprítomného piesku. Na nohách mal obuté vyššie topánky a na ne padali strapce obdratých modrých nohavíc. Tiež by si už zaslúžili oprať.
Elif bola oblečená podobne, nik by ju nepričleňoval k moslimom. Košeľa, nohavice, trvácne topánky. Len vyššia čistota, lepšie povedané, nie až taká špina na jej šatách ako na Slavových naznačovala, že ide o ženu. Vlastne nie. Kto by stál bližšie, všimol by si krásne tmavé vlasy padajúce na plecia, mäkké črty tváre a prekrásne zelené oči, od ktorých sa niekedy nedal odvrátiť zrak. Obaja si pre istotu celý svoj majetok niesli v ruksakoch a mali ho aj tu na letisku. Kto by sa na nich dlhšie zadíval, nemal by problém uveriť, že sú to mladí manželia, ktorí nemajú štipku rozumu a vydali sa na poznávaciu cestu po nebezpečných a nehostinných krajinách.
„Čo urobíme?“ spýtal sa Slavo bezradne.
„Ak veríš svojmu Bohu, tak nemaj strach. Ak ťa má rád, ako mi to nahováraš, tak sa o teba postará. Urobí to, čo bude pre teba najlepšie.“ riekla s neochvejným pokojom. Slavo neveril vlastným ušiam. Ona, ktorú pokladal za dcéru fanatických moslimských bojovníkov, má väčšiu dôveru k jeho Bohu ako on. „Čo ja, kresťan, môžem dať jej, moslimke?“ pomyslel si Slavo. „Možno len ukázať cestu. A potom ona bude pevnejšie po nej kráčať ako ja.“
„Čoho sa bojíš? Vlož sa do Jeho rúk. Ty si už urobil všetko preto, aby si sa s ňou stretol. Ostatné už musíš nechať na tvojho Boha. Ak konáš správne, stretneš ju. Ak nie, musíš prijať jeho vôľu.“
Slavo sa na ňu prísne pozrel. Smiala sa mu? Alebo to hovorí úprimne?
„Niekoľko dní si to do mňa hustil. Ak chceš, aby som uverila tvojmu Bohu, musíš sa teraz správať podľa svojich slov.“
Mala pravdu. Viera nemôže byť len na perách, ale v srdci. Ale aké je to ťažké – modliť sa Otče náš a v ušiach nechať znieť jeden z jeho veršov: „...buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi...“
Slavo sklonil hlavu. Zrazu ho niekto poklepal po pleci. Obzrel sa a nad ním stálo malé dievčatko.
„Ty si cudzinec?“ spýtalo sa.
Slavo spýtavo pozrel na Elif.
„Hej, sme cudzinci,“ odvetila.
„Čakáš na niekoho?“
„Čakám! Ako vieš?“
„Ak mi dáš peniaz, poviem ti, kde je tá, čo ju čakáš.“ rieklo dievčatko a spýtavo hľadelo na Slava. Tomu stislo hrdlo, postavil sa akoby ho uštipol had a snažil sa vysloviť nejakú otázku, ale Elif rýchlo zasiahla.
„Pokoj! Nevieš, kto nás môže pozorovať.“ Podala dievčatku veľký peniaz a tej sa rozžiarili očká od šťastia. Už dávno si tak dobre nezarobilo. Otočilo sa a prstíkom ukázala do jednej uličky:
„Ak pôjdeš do tamtej uličky, stretneš ju,“ rieklo dievčatko a s úsmevom ušlo od Slava a stratilo sa v dave.
„Pokoj ,“ opakovala Elif. „Nie že sa jej hodíš okolo krku. Ja som tvoja manželka a musíš to rešpektovať.“ Keď zbadala Slavov vystrašený výraz tváre, rozosmiala sa.
„ Na verejnosti samozrejme. Môže byť niekým sledovaná a aj my môžeme byť niekomu podozriví. Správajme sa ako priatelia. A možno by bolo dobré, keby sme sa len náhodou stretli. Keďže budeme mať spoločný cieľ – Rusko, dáme sa dokopy. Vidíš sám, že aj Mária je opatrná. Nevie, kto som, preto stretnutie zariadila cez malého posla. Poďme spolu, no ja sa potom od teba chvíľu vzdialim. Nech má čas s tebou sa stretnúť.“
Pohli sa smerom, ktorým ukazovala malá dievčinka. Slavo by okamžite utekal. Ale Elif pomaly prešľapovala z nohy na nohu, akoby sa len ledabolo prechádzala. Keď sa ocitli v užšej uličke, Elif postála pri jednom dome a so záujmom si obzerala vystavené obrazy a obrovské množstvo tkaných kobercov poukladaných na priedomí.
„Chcete si kúpiť?“ hneď sa jej ujal starší pán.
„Nie, nie, len sa pozerám. Sú veľmi pekné.“
Slavo zatiaľ kráčal ďalej a obzeral sa na všetky strany. Bol veľmi nedočkavý a preto aj nápadný. Elif dúfala, že ich opatrnosť je zbytočná a nik ich nesleduje. Ale práve ju ktosi veľmi dôkladne pozoroval. Zrazu sa k nej od chrbta priblížila neznáma žena.
„Naozaj sa vám páčia?“ spýtala sa neznáma.
„Iste,“ odvetila Elif. Začudovala sa, že sa jej niekto okoloidúci len tak prihovoril.
„Prečo si jeden nekúpite?“
„A za čo?“ vyhŕklo z Elif a ďalej upresnila : „Nedávno sme s manželom skončili štúdia. Vzali sme sa a chceli sme zažiť nejaké dobrodružstvo. To viete, muži. Mne sa ani nechcelo. Už by som najradšej bola doma.“
„Vy nie ste odtiaľto?“
„Ale kdeže. Sme z Ruska. Síbír je náš domov. Ešte máme kus cesty pred sebou.“
„Och aká náhoda. Ja som spisovateľka a tiež mám namierené na Sibír. Idem písať historickú knihu o pracovných táboroch z 20.storočia. Pomohli by ste mi pri cestovaní?“
„Ale samozrejme, vysvetlíme vám ako najlepšie a čím cestovať,“ v tomto rozhovore sa vzdialili od obrazov a Elif hľadala očami Slava. Zbadala ho dobrých sto metrov od nich. Sám. Máriu nenašiel. Elif tušila, že neznáma je zrejme Mária, no nechcela riskovať. Stále bola pripravená utekať.
„Musíme sa ponáhľať za vašim manželom. Zrejme ho obrazy nebavia.“
„Nebavia.“
„Hej, Vladimír!“ zakývala Elif na Slava a kúsok za ním pobehla. Slavo zbadal, že neďaleko Elif stojí iné dievča a rýchlymi krokmi sa blížil k nim. Elif hypnotizovala Slava a jej oči kričali: „Pokoj, Slavo. Pokoj!“
„Vladimír,“ chytila ho Elif za ruku.“Pozri, aká náhoda. Stretla som tu spisovateľku, čo má namierené na Sibír. Možno budeme cestovať spoločne.“ Otočila sa k Márii. „My pomôžeme vám a vy zase s niečím nám. Tak toto je môj muž.“
Slavo ako zo sna podal Márii ruku. „Som Vladimír.“
„Ja sa volám Sarah. Myslím, že si budeme rozumieť.“ usmiala sa Mária. V jej hlase bola istota a pokoj. Určite sa na toto stretnutie pripravovala veľmi dlho. Elif sa jej pokoj zapáčil a príjemne ju prekvapil. Áno, budú si spolu rozumieť. Aký to protiklad k Slavovi, ktorý sa od vzrušenia takmer triasol. Elif si ho chytila pod pazuchu a navrhla, aby sa išli niekde najesť. Neďaleko letiska vyhľadali rušnú reštauráciu a posadili sa do najplnšej miestnosti. Slavo nechápal, prečo tie baby nenašli niečo intímnejšie.
„Myslím, že v tomto hluku nás nemá šancu nikto odpočúvať,“ začala Elif, keď si objednali niečo pod zub.
„Aj ja si myslím. Zrejme ti je jasné, že som Mária.“
„Samozrejme, stačilo sa pozrieť na Slava a bolo mi to jasné, hoci tušila som to hneď, ako si sa mi prihovorila. Ja som Elif a som tá osoba, ktorá ti poslala odkaz, kde je Slavo, a ktorým smerom sa vydáva na útek. Obdivujem ťa, že po takejto krátkej správe si vložila všetko na jednu kartu a prišla si za Slavom.“
„Mám ho veľmi rada a dúfam,“ otočila sa k Slavovi, ktorý počul ich rozhovor len útržkovite, „Dúfam, že aj on mňa.“
„Kým neprejdeme cez hranice Ruska, musíme vystupovať so Slavom ako manželia. Máme také pasy. Aj určitú časť Ruska by sme mohli precestovať takýmto spôsobom. Až kdesi na Sibíri sa už hádam nebudeme musieť skrývať. Hoci agenti NS môžu byť všade.“
„Vydržali sme toľký čas, už nejaký ten týždeň vydržíme. Aký máš plán? Ja som rozmýšľala, že by sme mohli ísť lietadlom kamsi na východ a tam už budeme v bezpečí. Mám na Sibíri nejaké kontakty, ale to cestovanie Sibírou už bude zrejme podstatne pomalšie.“
Čašník doniesol jesť. Elif a Mária si skutočne rozumeli a mali jasný plán. Slavo sa nemo pozeral, ako sa rýchlo dohodujú a riešia to, čo vlastne on zavinil. O koľko by jeho a Máriin život bol jednoduchší, keby dokázal ovládať svoju tvrdohlavosť a vydržal by pri starom otcovi. Zničil Márii život. Na druhej strane, možno bez neho by Elif už nežila. A preto ho možno Boh poslal na tieto miesta, aby zachránil Elif a aby spoznal biedu nastupujúcej civilizácie.
„Aké máš kontakty na Sibíri? Kam pôjdeme?“ pýtal sa Slavo.
„O tom sa porozprávame niekde v pokoji,“ odvetila Mária.
„Slavo,“ zadívala sa mu prenikavo do očí. „Ľúbim ťa. Veľmi ťa ľúbim.“
Slavovi sa vtlačili do očí slzy.
„Ja viem, Mária. Veď ktorá žena by toto dokázala urobiť, pre svojho muža? Aj ja ťa veľmi ľúbim. A som vďačný, že si prišla. Odpusť mi.“
„Asi sa to malo takto stať. Ktovie, čo by nás čakalo doma. Možno tam bude ešte horšie. Mala som veľa dlhých rozhovorov s tvojím starým otcom. Veľa som pochopila. Situácia u nás v Európe začína byť dusná.“
„Je mi ľúto, že starý otec ostal sám.“
„Nie je sám. Má veľa priateľov a pustil sa do práce, ktorú robiť nemohol, keď sa musel o teba starať. Je rád, že si mnohé veci pochopil. Hoci za takúto cenu.“
„A čo Katka?“
„Katka má veľké problémy. V spoločnosti, ale aj doma. Keby mohla, bola by šla so mnou. Ale asi sa bude musieť starať o svojho otca. A ani mamu nemôže nechať samu doma. Bude to mať ťažké.“
„To kvôli mne?“ zhrozil sa Slavo.
„Prestaň si už konečne niečo vyčítať. Uvedom si, že každý sa rozhoduje samostatne a slobodne. Katka si sama vybrala cestu. A myslím, že si vybrala správne. Možno sa ešte niekedy spolu stretneme.“
Dlho posedeli v reštaurácii a stručne si porozprávali o veciach, ktoré sa stali, kým boli od seba odlúčení. Potom sa zdvihli, Elif a Slavo sa chytili spolu za ruky a vydali sa späť k letisku. Výber letov ich neohúril. Ale keďže už večer letelo lietadlo do Novosibirska, dlho nerozmýšľali a vrhli sa na posledné voľné letenky.
Veľké mesto Novosibirsk patrilo stále do Ruska, ale situácia v ňom bola napätá. Expandujúca a Novou Superveľmocov podporovaná Čína sa tisla stále severnejšie do Ruského územia a Novosibirsk dnes ležal len niekoľko desiatok kilometrov od Rusko-Čínskej hranice. Čínska armáda hrozila Rusku náletmi na veľké mestá, pokiaľ neuvoľní pozície na ďalekom východe. O Novosibirsk Čína zrejme zatiaľ nemala záujem, ale neváhala by ho ostreľovať, kým jej Rusko nevydá svoje východne územia. Nikto si netrúfal odhadnúť, ako sa Rusi zachovajú. Preto sa všetci traja ani nepohli z Novosibirského letiska a rýchlo vyberali, čo najbližšie letí niekde na sever, či severovýchod.
„Kam vlastne ideme?“ nerôzne pozeral Slavo na tabuľu z odletmi lietadiel.
„Jakutsk! Mám kontakt na ľudí z Jakutska. Tam sa musíme dostať,“ odvetila Mária
„Všetky lety zrušené,“ mykla plecami Elif.
„Poďme vlakom,“ navrhol Slavo. „Trans-sibírska magistrála nás pár stoviek kilometrov odvezie a potom uvidíme.“
Pochopili, že toto riešenie bude v tejto chvíli asi najschodnejšie. Hoci to môže znamenať, že ich putovanie sa týmto môže predĺžiť aj o niekoľko týždňov.
Musíme si uvedomiť, že putovať po Síbíri s ruksakom na pleci, nie je nič závideniahodné. Dnes, v prvej polovici septembra, si Slavo prečítal na letiskovej budove, že teplota dosahovala príjemných desať stupňov. No v noci už poriadne tuhlo. O štyri, päť týždňov už môže byť celá krajina krásna biela, a o takých sedem, či osem týždňov sa možno budú v snehu brodiť a premávka dopravných prostriedkov môže byť značne skomplikovaná. Navyše ich cesta viedla na sever a ich cieľ nebol výrazne ďaleko od severného póla. To všetko naši cestovatelia veľmi dobre vedeli. Kým príde krutá zima, nutne potrebujú niekde bývať.
Železničná stanica pripomínala mravenisko. Rozdiel bol len v tom, že v mravenisku každý vie, čo má robiť. Trojica mladých ľudí rýchlo zistila, že nielen oni dostali spásonosnú myšlienku ísť vlakom. Z tabule vo vestibule zistili, že vlak odchádza o 3 hodiny a postavili sa do nekonečného radu na lístky.
„Kam kúpime lístky?“ dohadovali sa. Našťastie peňazí mali dosť a preto rozmýšľali, že si kúpia lístok čím ďalej a vystúpia kedy budú chcieť.
Elif stála v rade na lístky, Slavo a Mária išli hľadať mapu. Nakoniec sa rozhodli, že jednoznačne budú musieť vystúpiť v Tajšete a tam prestúpia na iný vlak, ktorý pobeží Bajkalsko-amurskou magistrálou – severne ponad Bajkalské jazero. Nakoniec zistili, že večer ide vlak priamo do mesta Bratsk a teda bude najvýhodnejšie počkať do večera. Kúpili si lístky, zásobili sa jedlom a v neútulnej železnici si vyčkávanie na večer krátili sledovaním okolitých ľudí. Inak sa ani nedalo, veď do stanice prúdilo stále viac a viac obyvateľov Novosibirska, ktorí sa rozhodli, že Rusko-čínsku krízu prečkajú radšej u príbuzných, či známych v inom, vzdialenejšom meste. Šumiaci dav netrpezlivo čakal v dlhých radoch k pokladni. Mnohí si už nestihli kúpiť lístky na dnes, ale museli si ich kúpiť na niekoľko dní dopredu. Domáci po zakúpení si lístka odchádzali, no tí, ktorí len v Novosibirsku prestupovali, nevychádzali zo stanice, ale sa ukladali na lavičkách a vyčkávali na svoj vlak. Keď sa lavičky zaplnili, celé rodiny sa skladali na zemi v rohoch stanice a deti podriemkavali na batožine. Tu sa z jednej strany ozval plač dieťaťa, tam bolo počuť hádku manželov. Nervozita. Ale ani napriek tejto výnimočnej situácii tento národ svoju mentalitu nezaprel. Stará bábuška rozbalila na zemi ručníky, z tašky vytiahla chlieb a veľký nôž. Rozkrájala chlieb na krajce, ponatierala neznámou nátierkou a už aj núkala neďaleko sediace plačúce deti. Ako na povel sa pousádzali aj ostatní a začali rozbaľovať svoje zásoby. Vytvorila sa družná atmosféra, kde každý núkal každého a nervozita na stanici poľavila.
Konečne zaškrípali brzdy vlaku, na ktorý čakal Slavo s oboma dievčinami. Na piatom nástupišti sa tlačili spoločne s ďalšími stovkami cestujúcich. Vlak ako dlhý had sa vinul popred nich, až nakoniec predsa len ostal stáť. Napriek hroznému chaosu, ktorý nastal na nástupišti, ľudia sa pomerne rýchlo dostali do vlaku. Každý pasažier mal lístok, na ktorom bolo vyznačené meno pasažiera, výstupná stanica a samozrejme číslo vagóna a miesto vo vagóne. Hneď ako nastúpili do správneho vagóna, ujal sa ich sprievodca a vzal im cestovný lístok a vložil do ruky posteľnú bielizeň. Vyhľadali svoje miesto a usadili sa. Vagóny boli čisté, hoci určite pamätali minulé storočie. Na oboch koncoch vagóna sa nachádzalo WC s toaletným papierom, ktorý dopĺňal jeden zo sprievodcov. Na jednom konci mali vždy dvaja sprievodcovia svoju miestnosť, kde sa striedali v oddychovaní. Oproti ich miestnosti stál samovar s vždy horúcou vodou. Vodu do samovaru taktiež dopĺňal sprievodca. Veľmi dôležitú úlohu sprievodcu sa dozvedeli až vo vlaku. Budil pasažierov tesne pred vystúpením z vlaku. A tak sa cestujúci nemusel báť, že prespí svoju zastávku. Vagóny boli delené do klasických kupé, ale s tým rozdielom, že neexistovala strana s dverami. Keďže v Rusku je stále širokorozchodná železničná sieť, a preto aj vagóny sú široké, na šírku sa oproti sebe vmestili dve kupé. Človek do 180 centimetrov nemal problém sa pohodlne vyspať. Dlhšiemu sa mohlo stávať, že po uličke prechádzajúci ľudia mu narážali do nôh.
Atmosféra vo vlaku Slava prekvapila. Ešte si ani nestihli sadnúť, už sa im predstavovali všetci okolití susedia. Potom sa dámy začali prezliekať do pohodlných teplákov, páni si povyzúvali topánky, porozopínali košele. A začala sa večerná a takmer domáca siesta. Všetci povybaľovali jedenie, pitie a núkalo sa. Nuž čo. Príjemná atmosféra, len si treba na ňu zvyknúť. Slavo tiež vybalil svoje zásoby. Potľapkávania nebolo konca kraja a Slava veľmi mrzelo, že nemohol svojim spolucestujúcim povedať o sebe pravdu. Možno by mal aj problémy. Veď tu akoby sa zastavil čas. Celý svet rozprával anglicky a písal latinkou, dokonca aj Čína prijala latinku za svoje písmo. Len Rusi stále odmietali angličtinu, hoci väčšina ju ovládala, a stále doma písali azbukou. Slavo a Mária mali pred Elif výhodu, lebo dokázali hovoriť svojou materčinou – Slovenčinou a ako slovanský jazyk mal veľa spoločného s ruštinou. Elif nerozumela nič. A pritom vlastnila ruský pas. Nikomu sa to nezdalo čudné, lebo Rusko bolo odjakživa multietnická spoločnosť. Na juhu sa často stávalo, že rôzne neruské národy patriace do Ruskej federácie neovládali ruštinu a hovorili len materinským jazykom. NS túto situáciu všemožne podporovala a nútila Rusko k dodržovaniu ľudských práv hlavne v spojitosti s menšinami a ich jazykom, lebo vedela, že tým dezintegruje, a teda oslabí Rusko.
Možno mnohým neznalým pomerov v Rusku sa bude zdať uvoľnená atmosféra vo vlaku neprirodzená. No musíme si uvedomiť, že prekonávanie vzdialeností v Rusku vlakom je časovo náročná záležitosť. Celá Trans-sibírska magistrála stavaná od 19. storočia meria takmer 10 000 km a cestovanie z jedného konca na druhý trvá týždeň. Slavo s Máriou a Elif sa vydali len na zlomok cesty Trans-sibírskou magistrálou a ďalej z nej odbočia na Bajkalsko-amurskú magistrálu, ale aj tak ich cesta z Novosibirska do mesta Bratsk je približne 1500km a podľa cestovného poriadku by im mala trvať 1 deň a 4 hodiny.
Po dobrej večeri a priateľských rozhovoroch nastal čas si ľahnúť. Celý vagón stíchol a šerom sa šírilo len spokojné odfukovanie a tlmené chrápanie. Vlak si hral svoju uspávanku a viezol svojich pasažierov do bezpečia. Približne každé tri, štyri hodiny sa vlak zastavil, vymenil niekoľko svojich pasažierov, takmer nečujne sa rozbehol a opäť tvrdohlavo švihal svojou stabilnou rýchlosťou. Slavo sa niekoľkokrát v noci zobudil, a nadránom sa mu už nepodarilo zaspať. Prievan zo zle tesniaceho okna mu ťahal na kríže a nepomáhalo ani schúlenie sa do klbka a zabalenie sa do teplej deky. Zima ho úplne prebrala a tak hľadel von oknom do nepreniknutej tmy. No nemusel hľadieť dlho a na východe sa začali belieť skoré ranné zore. Po chvíli sa začali hemžiť aj ostatní cestujúci a rituál z večera sa opakoval. Po krátkej rannej hygiene nasledovalo hostenie sa každého každým a všetkým. Jedlo kolovalo z rúk do rúk a raňajky končili neodmysliteľnou vodkou. A toto sa opakovalo na obed a opäť večer. Po jedle si Slavo ľahol na ležadlo, no nechystal sa spať. Čo nevidieť, je tu Bratsk, bude treba vystupovať. Pozrel sa na hodinky. Ukazovali deväť hodín ráno svetového času. Samozrejme tu bolo o dvanásť hodín viac.
„Budete vystupovať?“ spýtal sa Slava Rus ležiaci oproti.
Slavo prikývol.
„Kam až cestujete?“ nedal sa Voloďa.
„Do Jakutska. Z Bratska letecky do Jakutska.“
„Letecky?“ zhíkol Voloďa. „Dnes sa nedá! Što ty nepanimaješ, što my tu govorim? Vse samaľoty pomogajut soldatom. Možno o týždeň, možno o mesiac. Ale dnes nie.“
„Ale ako sa dostaneme do Jakutska?“ Spýtala sa nešťastne Mária.
„Povezte sa vlakom až do Usť-Kutu. A odtiaľ po rieke Lene sa môžte zviesť loďou trebárs až do Mora Laptevovcov.“
„Nikam sa nepovezieme,“ odvetil Slavo. Lístky máme len po Bratsk.“
„Á,“ hodil rukou Voloďa. „Jest u tebjá nemnožko dolara?“
Slavo strčil ruku do vrecka a vytiahol 200 dolárovú bankovku, čo obnášalo asi dvojtýždňovú priemernú mzdu v Európe. Voloďa schytil bankovku, do ľavej ruky schmatol flašu vodky a už si to šinul uličkou k sprievodcovi. O pár minút sa vracal s poloprázdnou fľašou, zato však s úsmevom v tvári. 150 dolárov strčil Slavovi do hrste.
„Počemu vy neležite. Vaša vystupňaja stancija jest Usť-Kut.“
Nikto nerozmýšľal, ako sa to Voloďovi podarilo. Hlavne, že nemuseli bezradne stáť na Bratskej stanici. Poďakovali Voloďovi a zrazu bolo ťažko ukončiť rozhovor. Vysvitlo, že Voloďa ide do jakutského mesta Lensk, odkiaľ pochádza jeho rodina. Jeho matka doteraz žije na okraji neveľkého mesta v drevenom baráčiku. On pred pätnástimi rokmi odišiel k Moskve hľadať si šťastie a ženu. Šťastie našiel, ženu nie. A tak sa ako starý mládenec prihlásil na čínsky front. Prešiel niekoľkými zraneniami a už nie je súci do armády. Dostáva svoj vojenský dôchodok a je slobodný. Nuž, tak si ide domov mamu doopatrovať.
Natiahli sa na lôžka práve vo chvíli, keď sa vlak potichučky rozbiehal, akoby nechcel pobudiť svojich pasažierov. No o pár minút sa kolesá rozbúchali po dlhom železnom moste. Svetlá mesta sa odrážali v mohutnej bratskej priehrade, ktorú miestni nazývajú Bratským morom. O minútku všetko stíchlo a zase len kolesá monotónne vyklepávali svoju pieseň. A takto si kolesá klopkali ešte niekoľko hodín.
Slavomír, Mária, Elif aj Voloďa vystúpili na malej stanici v Usť-Kut. Privítala ich studená hviezdnatá noc.
„Idite, idite,“ volal Voloďa a tlačil Slava dopredu ku východu stanice. „Musíme sa rýchlo dostať k rieke, aby sme si obsadili najpohodlnejšie miesta v lodi. Veď cestovať budeme niekoľko dní.“
Cenili si Voloďove rady. Jeho skúsenosti im pomáhali dostať sa k cieľu. Nastúpili do veľkej no starej lode a Voloďa znalým okom vybral miesto v zadnej časti, kde by v noci nemal byť prievan a pred nepríjemným suchým slnkom počas dňa ich mala chrániť drevená strecha. Sadli si na tvrdé lavice, zabalili sa do diek a túžobne čakali na ráno. Slniečko ich zohrialo svojimi teplými lúčmi. Slavo mimovoľne objal Máriu okolo pliec.
„Nie je čudné, že Elif je tvoja manželka a ty si stále pri mne?“ upozornila Mária.
„Nikto nás tu nepozná a s Voloďom by sme sa mali úprimne porozprávať,“ navrhol Slavo. „Dohodnime sa s Elif.“
Elif stála pri zábradlí a hľadela do tečúcej rieky. Lena, obrovská a dlhá rieka. Patrí medzi desiatku najdlhších riek na svete. Celou svojou šírkou objímala vzdialené brehy, ako keď matka objíma svoje početné potomstvo a uzatvára ich do jedného celku. Hoci sú brehy od seba ďaleko ako rozpŕchnuté deti po svete, vždy sa môžu spoľahnúť na svoju mať, ktorá ich živí svojou životodarnou vlahou. Niekedy sa síce nazlostí a svojimi slzami zatopí obrovské plochy tajgy vo svojej blízkosti, vždy sa však rýchlo upokojí a opäť rozdáva svojim deťom krásu a odpočinok.
Krásna Lena pramení v horskej oblasti neďaleko Bajkalského jazera v nadmorskej výške 1650 metrov. Jej tok smeruje na sever a odvodňuje územie z rozlohou takmer 2,5 milióna štvorcových kilometrov. Niet sa preto čo čudovať, že po svojej 4 400 kilometrovej púti nazbiera ohromný objem vody. V encyklopédiách sa uvádza, že jej prietok dosahuje až 17 000 kubických metrov za sekundu. Napriek týmto obrovským číslam, rieka niekedy pôsobí lenivým dojmom. Spôsobuje to jej majestátna šírka a preto v určitých úsekoch na človeka pôsobí dojmom, akoby sa pozeral na hladinu jazera.
Slavo a Mária pristúpili k Elif.
„Musíme sa dohodnúť, čo ďalej,“ začala Mária. „Rozprávali sme sa so Slavom, že pre verejnosť by ste už nemuseli vystupovať ako manželia. Lenže je tu jeden malý problém. Voloďa. Ten vie, že vo vlaku sme všetkým tvrdili, že ste manželia. Čo ty na to?“
„Máš pravdu. Je neudržateľné stále okolitým ľuďom nahovárať niečo, čo nie je pravda. Už by to bolo asi nebezpečnejšie ako povedať pravdu. Ale ja mám ešte jeden problém. Ako ďaleko mám ísť s vami?“
„Elif, ty nechceš ísť ďalej s nami? Bude pre teba nebezpečné pohybovať sa sama po Rusku.“
„Moja rodina je ďaleko. A čím ďalej pôjdem s vami, tým sa budem od nich vzďaľovať. Naozaj neviem, čo mám robiť.“
„Som presvedčený,“ ozval sa Slavo, „že vzdialenosť nie je tvoj problém. Myslíš, že si nám na ťarchu? Alebo sa bojíš života medzi kresťanmi? Poď s nami. Blíži sa zima. Veď sa vždy budeš môcť vrátiť.“
Elif chvíľu rozmýšľala, čo Slavovi povedať. Nakoniec len poznamenala: „Poďme teraz za Voloďom. Neskôr si to ešte rozmyslím.“
Voloďa stál na palube v živom rozhovore s kapitánom loďe.
„Zle správy,“ otočil sa k prichádzajúcemu Slavovi a odstúpil od kapitána. Kapitán si šiel po svojej robote. „Niekoľko kilometrov po prúde je na vode nejaký problém a väčšie lode nemôžu preplávať. Kapitán tvrdí, že sa môžeme zdržať aj niekoľko dní, kým nás opäť pustia dolu prúdom. Zrejme zakotvíme a budeme čakať, kým záchranné jednotky neodstránia prekážku.“
„Nepríjemné,“ riekol Slavo. „To znamená, že spolu prežijeme dlhší čas. Mali by sme ti niečo povedať.“
Pomaly sa všetci presunuli k lavičkám na kraj paluby, kde mali trochu súkromia.
„Chcete mi povedať konečne pravdu o sebe?“ uškrnul sa Voloďa.
„Pravdu o sebe?“ začudovane vhŕklo zo Slavomíra.
„Samozrejme, že ty a Elif nie ste manželia. To mi je jasné. Alebo nie ste normálni. Mladí manželia sa takto k sebe nesprávajú. To môžete tvrdiť tak colníkom, nie mne. Ďalej mi je čudné, že sa trepete niekde do Jakutska. Tvrdíte, že ty a Elif odtiaľ pochádzate, ale nepoznáte ani krajinu, ani zvyky, ani kultúru týchto ľudí. Ale nevyčítam vám, že ma klamete. Doba je zlá, asi na to máte dôvod. Možno ste utečenci, možno väzni z ktovie akej krajiny. Ale mne je to jedno. Pre mňa ste ľudia, ktorí potrebujú pomoc. Nemusíte mi nič hovoriť.“
Trojica pútnikov prekvapene hľadela na Voloďu.
„Nie sme manželia. Máš pravdu. Ja a Mária sme snúbenci. Pochádzame spod Tatier a utekáme pred nepriateľmi v Európe,“ rozhovoril sa Slavo. Potom obšírne opisoval situáciu v Európe. Mária ho kedy-tedy doplnila. Voloďa len ticho prikyvoval.
„Prečo chcete ísť až do Jakutska?“
„Dostali sme tip, že tam sa nachádzajú ľudia, ktorí sú ochotní nás prijať.“
Voloďa sa záhadne uškrnul.
„A nenapadlo vás, že takí ľudia môžu byť aj v Lensku?“
Mária mykla plecami. Nechcela priznať, že má kontakt na kresťanov. Bála sa, aby nevystavila svojich priateľov nebezpečenstvu.
„Ak tipujem správne, ešte viac takýchto ľudí nájdete v Lensku. Ušetrili by ste veľa času zbytočným cestovaním. A verte mi, že na okraji Lenska to dnes žije oveľa viac ako v Jakutsku.“ Voloďa sa usmieval a veril, že svojich spolucestujúcich odhalil.
„Navyše ako ste sa práve priznali, vy dvaja pochádzate zo Slovenska. V Jakutii žije veľa vašich krajanov. A náhoda, že všetci pracujú v humanitárnych organizáciách?“
„Odkiaľ to všetko viete?“ spýtala sa Mária. „Veď ste nám tvrdili, že sa vraciate domov po rokoch?“
„Aj ja mám svoje tajomstvá. Hovoril som vám pravdu. Len som čosi vynechal.“
Obe strany stíchli a čakali, kto o sebe povie ešte viac. Humanitárne spolky vznikli preformovaním zakázaných misií. Slovenské misie v Jakutii mali už vyše 150 ročnú tradíciu. Hneď od začiatku vytvorili svoje strediská v Jakutsku, v Alde i Lensku. Počas svojej existencie sa podieľali na stavbách chrámov v Jakutsku. Na začiatku svojej práce sa sústredili na alkoholizmus jakutských mužov a často i žien a deti z takýchto rodín sústredili na misijných staniciach. Deťom sa dostalo lásky, ale aj vzdelania. Hneď prvá generácia sa chytila svojej šance a vytvorili záchranné strediská pre svojich súkmeňovcov a počet jakutskej inteligencie rýchlo rástol. Dnes v Jakutii nie je hlavným problémom alkohol, aj keď nemožno povedať, že by Jakuti pili málo. Rozvíjajúca krajina dostala úder pod pás, keď susedmi drancované a okliešťované Rusko administratívne zrušilo Jakutskú samosprávu a celý priemysel sa dostal do správy štátu. Rusko zamedzilo akýkoľvek vývoz nerastného bohatstva. Všetok predaj musel ísť cez Moskvu za pevne stanovené ceny. To nemohlo Jakutom stačiť ani na obnovu ťažobných strojov a ľudia opäť, tak ako pred sto rokmi, strácali prácu. Sociálna situácia sa stávala stále ťažšou. Rusko vedelo, že potrebuje vernosť Jakutov, ale po veľkej vojne a potom počas nekončiacich bojových akciách na hraniciach nenašlo dostatok finančných zdrojov na obnovu ťažby drahokamov v ďalekej, studenej Sibíri. A tak misionári mali opäť dosť práce so zbieraním bezdomovcov z ulíc. Ďalší úder pod pás od Moskvy dostali misionári. NS tlačila na Rusko, aby zasiahlo proti náboženským spolkom vo svojej krajine a tak „odstránilo stály zdroj nepokojov a náboženských vojen“. Moskva si nedovolila odporovať a tvrdo zasiahla proti všetkým náboženským aktivitám. Podľa vzoru NS, všetky cirkvi sa dostali mimo zákon. Majetok im zhabala, cirkevných hodnostárov prenasledovala. Aj slovenskí misionári v Jakutsku sa museli vyrovnať s novou situáciou. Založili humanitárne organizácie a fungovali ďalej. Rusko je zvláštna krajina. Hoci zákon tvrdo postihoval akékoľvek náboženské aktivity, miestni úradníci za malý úplatok porušovali zákon už niekoľko stoviek kilometrov od Moskvy. A v Jakutsku? Tu sa vlastne nič nezmenilo. Ľudia rovnako chodili do kostolov, mládež sa zúčastňovala duchovných cvičení, snúbenci sa cirkevne sobášili. No kňazi sa mnohokrát dostávali do nepríjemných situácií a niekedy i do väzenia. Z času na čas sa našiel zradca, ktorý poštval úrady proti kňazovi a vtedy úradník musel konať. A preto hlavne kňazi museli byť v strehu. Biskupi mladých kňazov vysväcovali tajne, aby udavači strácali prehľad. Vďaka tejto situácii sa do Jakutska sťahovala náboženská inteligencia, cirkevný hodnostári, prenasledovaní veriaci. Ktovie, možno sa tu presťahoval i Rím.
Kapitán zakotvil loď pri akejsi dedine a ohlásil cestujúcim, že minimálne do zajtra rána nevypláva. Na druhý deň ráno mal kapitán informácie, že na toku Leny sa do rieky zrútil most a Lena bude nesplavná minimálne týždeň. Voloďa ich zobral do dediny, kde sa pohodlne vyspali a dobre najedli. Len zásoby dolárov sa míňali a zistili, že už by si nemohli kúpiť letenku ani pre jedného. Počas tohto času Slavo s Máriou nelenili a rozprávali Elif o kresťanstve. Ak aj neprime ich náboženstvo, určite tieto poznatky využije, keď bude žiť v ich spoločnosti. Elif rada počúvala o Ježišovi, o jeho miernosti, úprimnosti, obetavosti a o jeho láske k tým najbiednejším. No dlho nerozumela, ako mohol zomrieť za bezbožníkov, ako mohol odpustiť tým, ktorí ho pribíjali na kríž. To nešlo do jej moslimskej hlavy.
Z týždňa čakania sa nakoniec stali takmer tri týždne. Voloďa chodil okolo Slava, uškŕňal sa a z času na čas poznamenal:
„Do jari sa do Jakutska nedostanete. Je vám to jasné?“
Vedeli, že situácia je pre nich vážna. Cítili to s postupným ochladzovaním A keď napadol prvý sneh a brehy Leny obeleli, všetka nádej sa vytratila. Keď konečne loď pristávala v Lensku, kraj bol zasypaný pol metrom snehu.
„Milí moji,“ rozhodol za nich kapitán. „Ďalej už tento rok loď nepopláva. Ak by sa stala ešte nejaká nehoda, pomrzli by sme na rieke. Lepšie bude počkať do jari v Lensku, alebo pokračovať iným dopravným prostriedkom.“
Vystúpili z lode a bezradne ostali stáť na brehu. Zima ich triasla a nohy ich oziabali vo vysokom snehu. Voloďa stál vedľa nich a usmieval sa . Veľa snehu, zima, mráz vietor? Nič nenormálne. Toto je predsa Sibír. Pamätal sa, že aj v júli občas napadol sneh. Pravda, ten sa po pár hodinách roztopil. Tento sa už neroztopí. Tento tu ostane do jari.
„No što? Idite!“ Smial sa. „Eto ničivo nenormaľno. Eto sneg.“
Nuž, čo mali robiť. Prijali Voloďovu ponuku a išli s ním.
„Každú chvíľu príde priateľ a odvezie nám veci.“
Očakávali staré auto. Ale priateľ prekonal všetky ich očakávania. Spoza budovy sa vyrútil dlhý záprah psov, ťahajúci obrovské sane a za nimi stál musher. Psy zastali pred nimi a Voloďa sa rozbehol k priateľovi. Vyobjímali sa, dosýta vybozkávali, ako je zvykom v týchto krajoch. Mária zatiaľ pozerala na svorku krásnych psov. Biele, iné hnedosivé. No najviac sa jej páčil jeden vlkosivý. Krásne stavaný, s otvorenou papuľou akoby sa usmieval. Bála sa k nemu priblížiť. No aj z diaľky niekoľkých metrov videla jeho krásne modré oči.
„Husky! Sibírsky husky!“ vykríkol Slavomír. „Celý život som túžil mať takého psa, ale starý otec tvrdil, že potrebujú zimu a prácu.“
Rozbehol sa práve k tomu modrookému. Ten sa sprvu chcel vyhnúť takému rýchlemu priateľstvu, no po prvom Slavovom pohladkaní mu vďačne lízal bradu. Krásny, priateľský sibírky husky.
„Mária, neboj sa, poď ho aj ty pohladkať. Nič ti neurobí.“
„Nie, ja do tej svorky nevstúpim. Bojím sa.“
Elif sa tiež radšej nedôverčivo prizerala z bezpečnej vzdialenosti.
„Nie, to nie,“ kričal musher, vidiac, ako Slavo volá Máriu medzi záprah. „Dochlpíte mi ich celých. Pozri, kde je Tesák. Tesák, miesto!“ Tesák poslušne odišiel od Slava na svoje miesto v záprahu a pripravil sa na ďalší povel. Slavo sa hanblivo vzdialil. Potom naložili ruksaky na sane. Elif s Máriou sa posadili na sane a záprah sa pohol späť. Slavo s Voloďom osameli a rezkým krokom sa pustili za saňami.
„Nebuď smutný, Slavo. Zajtra zavoláme vašim priateľom do Jakutska, povieme im že do jari ostanete v Lensku.“
„A ty vieš, komu zavolať?“ nedôverčivo sa spýtal Slavo.
„Asi hej.“
„Ako by si to mohol vedieť?“
„Možno som tajná spojka medzi ruským pravoslávnym patriarchom a pápežským prelátom a rokujeme o formálnom zjednotení oboch cirkví. Hoci ľudia z oboch cirkví sú už dávno zjednotení. Možno to znie neuveriteľne, ale práve prenasledovanie zjednocuje všetky cirkvi. Bohu všetky veci slúžia na dobro. Možno keby sme sa v minulosti nerozdelili, nemuseli sme teraz zažívať toto utrpenie. Možno keby sme sa pomerili za dvetisíc rokov, mohol nás Boh ušetriť od tejto doby. Sami sme si vinní, že sme takto prenasledovaní a utláčaní.“
Slavo na neho hľadel ako na zjavenie. Veriť, neveriť? A tak radšej mlčal. Tým nič nepokazí.
Kráčali za mesto. Cesta sa zúžila na širší chodník. Koľaje saní vo vysokom snehu im ukazovali cestu. Keď si už Slavo pre mráz takmer ani necítil nohy, spomedzi stromov vykukla drevená chalúpka akoby z ruskej rozprávky. Vymaľovaná s malými okienkami. Z komína sa dvíhal sivý dym, ktorý ohlasoval príjemnú pohodu v chalúpke. Pred chalúpkou ešte „parkovali“ snežné psy. Dvere chalúpky sa otvorili, musher sa postavil za sane a psy sa rozbehli oproti Slavovi a Voloďovi. Pri nich sa záprah na chvíľu zastavil. Voloďa sa rozlúčil s priateľom a sane opäť vystrelili za psami.
„Je to sused. Zajtra sa s ním spoločne porozprávame.“
„Sused?“ nechápavo sa pýtal Slavo. „Však je tu len jedna drevenica.
„Sused tu znamená osadník aj do okolia piatich kilometrov. Vasiľ býva blízko. Len niečo okolo kilometra vzdialenej dači.“
Keď sa úplne priblížili k drevenici, Slavo s úžasom obdivoval stavebné umenie domorodých obyvateľov. Ohúrili ho aj rozmery, pretože z diaľky si predstavoval drevenicu ako malú chalúpku, ale teraz z blízka videl, že ide o veľký, dokonca poschodový zrub. Zozadu sa o zrub opierala hospodárska budova a maštaľ pre zvieratá. Predné okienka sa zväčšili na priestranné štvorcové dvojkrídlové drevené okná s izolačnými sklami. Po okrajoch okien ako slonie uši sa vynímali otvorené okenice.
Keď vstúpili do vnútra, privítala ich obrovská miestnosť. Kuchyňa i obývačka v jednej miestnosti. Vľavo kuchynský kút s rozvešanými maľovanými taniermi, hrnčekmi a všakovakými riadmi. Vpravo sedačka prikrytá líščími kožami. Spod kožušín trčalo drevo. Aj opierky rúk dýchli pravým rustikalom. Vedľa sedačky stálo niekoľko skriniek - opäť drevený masív, ktoré nahrádzali bar a vyrezávané dvierka zrejme skrývali rôzne veľkosti pohárikov a možno aj neodmysliteľnú fľašu vodky. Oproti dverám stál stôl a aspoň pätnásť stolíc. Asi netreba opakovať, že všetko voňalo tvrdým drevom. Na dvoch stoličkách sedeli Mária a Elif, oproti nim sedela staršia pani. Hoci jej tvár brázdilo už veľa hlbokých vrások, jej hlas znel pevne a neobyčajne mlado.
„Voloďa, vy uže zdes?“ Postavila sa, aby privítala svojho syna, ktorého už dávno nevidela. Keďže sa okamžite nevrhla k synovi, Slavo si uvedomil, že bývajú často v kontakte. Voloďova matka si maľovaným ručníkom zakrývala hlavu, len pár šedivých vlasov jej padalo až k pravému oku. Vrchnú čas tela jej zahaľovala biela blúzka s dlhými rukávmi a na nej mala oblečenú hrubú kvetinkovú vestu, ktorá jej padala až na čiernu skladanú sukňu.
Podišla k Voloďovi, privinula sa k nemu a bozkali sa. Potom mu matka urobila krížik na čelo a otočila sa k Slavovi.
„Zdravstvujte. Sadites k stolu, zajedzte si.“
Z veľkých hrncov na stole vychádzala vzrušujúca vôňa. Elif a Mária si chutnali na hustom boršči. Slavo si raz nevedel vybaviť, kedy sa naposledy chutne najedol. Voloďova matka odkrojila z okrúhleho chleba dva veľké krajce. Slavo si rýchlo sadol k stolu, doplna si naložil do maľovaného taniera, vzal do ruky hrubý krajec chleba a pustil sa do jedenia. Hoci po pár lyžiciach ho začal páliť jazyk od exotického korenia, vedel, že v tomto dome hladovať nebude. Rozmýšľal, ako sa týmto ľuďom odvďačiť, ak tu budú musieť ostať až do jari.
Po večeri ostali sedieť pri stole. Hoci prišivší zaspávali od únavy, nechcelo sa im ísť spať. Debatovali takmer do rána. Po niekoľkých mesiacoch konečne zažili rodinnú atmosféru. A akým jazykom sa rozprávali? Európska inteligencia sa dorozumievala modifikovanou angličtinou a národné jazyky postupne strácali na význame. Ale, ako som už skôr spomenul, v Rusku vždy všetko fungovalo inak. Väčšina hovorila rusky. To, že Voloďova matka plynule rozprávala po anglicky, svedčilo o jej rozhľadenosti a modernosti. Veru nebola to ruská starenka z Mrázika. Rozhovor s ňou sa ťažko prerušoval. Nakoniec jej syn vstal a rázne prehlásil:
„Myslím, že bude dosť času na rozhovory. Treba ísť do postele. Konečne sa vyspíme v izbe a pod perinou.“
Pani Nataša sa postavila a odviedla Máriu a Elif do izby na poschodí. Voloďa siahol do poličky a vytiahol dva poháriky a fľašu vodky.
„Dáme si?“ ponúkol Slavovi.
„Nehnevaj sa, ja vlastne nepijem. Vždy som si dal s vami za pohárik len zo slušnosti. Aby ste sa neurazili. Dnes, myslím, sa poznáme už tak dlho, že si môžem dovoliť odmietnuť.“
„Máš pravdu,“ odvetil Voloďa a nalial si do jedného z pohárikov a upil si poriadny dúšok. „Vojna je svinstvo. Aby sme po týždni psychicky neskolabovali, nalievali nás vodkou. Dnes sa mi ťažko žije bez vodky.“
Odložil fľašu do poličky. Otvoril okno a ostatok z pohárika vylial do snehu.
„Poďme aj my spať,“ smutne riekol Voloďa. Vyšli po drevených schodoch na poschodie a vošli do jednej z troch izieb. Zo susednej izby sem doliehali hlasy troch žien.
„Trkotať budú do rána, baby,“ zasmial sa Voloďa. Zovrel dlaň v päsť a zabúchal na stenu:
„Máma, tišiná. Idite spať.“
Podkrovná izbička v sebe skrývala dve postele. Jedna sa opierala o bielu stenu, druhá sa krčila pod strešným oknom.
Slavo si vybral tú pod strešným oknom. Ak bude jasno, bude sa môcť pozerať na hviezdy. Vľavo od postele stál jednoduchý, malý stolík. Tam si bude môcť odložiť komunikátor – ak bude mať niekedy ešte komunikátor. Ten svoj predošlí musel zahodiť do ohňa v Perzii. Nemohol si ho ponechať. Špióni NS by mohli zistiť, že žije a vypátrať ho.
Sadol si na posteľ, chytil vankúš, zažmúril oči a pritisol si ho k nosu. Vôňa čistej posteľnej bielizne mu vrátila obraz domova. Niekde v hĺbke svojej mysle sa mu zjavila matka a otec. Videl ich tak jasne a cítil ich blízkosť. Pozerali sa na neho a usmievali sa na neho. Mama k nemu pristúpila a on cítil jej objatie.
„Mami, otec, pomáhajte mi,“ pomyslel si. Obraz sa zrazu stratil. Otvoril oči. Oproti nemu sedel na posteli Voloďa a s úsmevom na neho hľadel.
„Konečne posteľ, čo?“
„Som uchvátený týmto dreveným domčekom.“
„Zvykneš si. Na chodbe je sprcha.“
O pol hodinu sa v zhasnutej izbe ozývalo len slabé Voloďove chrápanie. Ani zo susednej izby sem už nedoliehali žiadne hlasy. Ale Slavo nemohol ešte dlho zaspať. Hlavou mi vírili myšlienky o budúcnosti. Čo bude ďalej? Ako sa dá žiť v tejto krajine? A čo budú robiť? No únava ho nakoniec predsa len premohla a spal až do neskorého rána.
Keď sa ráno zobudil, z Voloďovej postele sa na neho pozeral len dokrkvaný vankúš a pohodená prikrývka jedným rohom dotýkajúca sa chladnej drevenej podlahy. Voloďa vstal asi hodne skôr. Nechcel zobudiť Slava, tak nehlučne vykĺzol z izby. Už sa asi napcháva výbornými raňajkami.
Slavo sa párkrát popreťahoval na pohodlnej posteli a rezko sa zdvihol z postele. Jeho prvý pohľad smeroval von oknom. Dušu mu oblial blažený pocit. Krásna scenéria ho tak uchvátila, že niekoľko minút stál pri okne. Sneh tichučko padal a stále hrubšou vrstvou prikrýval nehostinnú Sibír. Stromy neďalekého lesa sa prehýbali pod váhou bielej periny a akoby sa ukláňali svojmu Stvoriteľovi. Všetko ako vymaľované. Napriek tomu Slava mimovoľne striaslo. Čo sa bude diať v strede zimy, keď už teraz sú zasypaní snehom? Striaslo ho a vtedy si uvedomil, že zbytočne. V izbe sálalo príjemné teplo. Odkiaľ? Slavo si včera večer nevšimol žiadny zdroj tepla. Až teraz spozoroval v stene niekoľko otvorov. Niekde dolu bude zrejme zdroj tepla a to je otvormi rozvádzané po budove. Slavo si v mysli vybavil staručký teplovzdušný krb v rodičovskom dome starého otca na Orave. Kedysi tam často chodili. Dostane sa tam ešte niekedy? Objala ho nostalgia. Preto rýchlo odohnal zaťažujúce myšlienky. Ešteže je tu s Máriou.
Do kuchyne prišiel posledný. Na stole stál samovar a vychádzala z neho vôňa čerstvého čaju. Mária sedela za stolom a práve si natierala domáce maslo na čerstvý chlieb. Vedľa nej bola voľná stolička. Pristúpil k nej a jemne ju pohladil po vlasoch.
„Dobré ráno,“ pozdravil a sadol si na voľnú stoličku.
Voloďa ešte pred príchodom Slava odišiel za povinnosťami.
Vrátil sa až poobede, ale zato s priateľom a s novými správami.
„Mária,“ začal Voloďa hneď zo dverí. „Doviedol som človeka, ktorý pozná tvojho známeho z Jakutska.“
Za Volďom vstúpil do kuchyne vysoký, mocný chlap, oblečený do hrubých kožušín. Na hlave mal teplú ušianku, ktorú si sňal okamžite vo dverách a srdečne podával ruku všetkým v kuchyni. Prvej Márii.
„Volám sa Viktor Borodin,“ predstavil sa a keď si vyzliekol kabát a zavesil si ho na vešiak, spoločne si sadli za stôl.
„Telefonoval som s priateľmi v Jakutsku a dozvedel som sa, že čakajú návštevu z Európy. A stále neprišla.“
„Možno ešte príde,“ odvetila Mária.
„Ten môj priateľ z Jakutska je misionár zo Slovenska a volá sa Miro. A očakáva Máriu s priateľom. A možno aj jedno perzské dievča.“
Ostalo ticho. Mária sa stále bála potvrdiť skutočnosti, ktoré boli Viktorovi jasné už niekoľko týždňov. Voloďa mu volal už z lode a informoval ho o svojich zvláštnych spolucestujúcich. Viktor mal dosť priateľov na to, aby rýchlo zistil, o koho ide.
„Ja viem, dnes sa nedá veriť nikomu,“ zhovievavo sa usmial Viktor a odhalil tým biele zdravé zuby.
„Ja odhalím svoje tajomstvo. Som Viktor Borodin. Kardinál Viktor Borodin.“
„Vy ste ...“ prekvapene sa ozval Slavo.
Kardinál dal ruku na Slavove plece a prerušil jeho zdvorilostné začudovanie.
„Som Viktor. Pre priateľov vždy Viktor.“
Aj Mária niekoľkokrát od starého otca Kubusa počula o kardinálovi Viktorovi z Ruska. Nikto nevedel, alebo nikto nechcel vedieť, kde je jeho pôsobisko. Živá legenda skrytej cirkvi.
Elif sa začudovane obzerala a zrejme mnohému nerozumela. Mária sa k nej otočila a pár slovami sa snažila Elif vysvetliť, kto je v cirkvi kardinál. Atmosféra sa uvoľnila, nastúpila dôvera a rozhovor sa tiahol až k večeri. Pred večerou sa všetci odobrali do malej miestnosti. Do kaplnky. Kardinál si obliekol kňazské rúcho a Slavo si uvedomil, že sa po roku konečne opäť zúčastňuje svätej omše. Po omši pristúpil Slavo ku kardinálovi s jednoduchou prosbou:
„Mohol by si ma vyspovedať?“
„Isteže. Ale neponáhľaj sa. Bývam tu neďaleko a zajtra večer prídem zase. Predpokladám, že na spovedi si už dávno nebol. Urob si dobrú prípravu. Nech to nie zbytočná spoveď.“
Aj sa tak stalo. Deň sa striedal s dňom a z cudzincov sa stávali dobrí priatelia.
Po dlhých chladných mesiacoch sa konečne slniečko v Lensku zmenilo a pohladilo jej obyvateľov teplými lúčmi. To sa už naši traja utečenci cítili v Lensku ako doma. Nenudili sa. Zvyšujúci sa počet bezdomovcov nútil stále rozširovať počet lôžok v azylovom dome. A bezprizorných detí taktiež pribúdalo. V triedach sa tlačilo aj 50-60detí. Slavo sa za pár týždňov rekvalifikoval na vychovávateľa a Mária na učiteľku. Okrem toho sa zodpovedne pripravovali na manželstvo. Mladí výrastkovia si z nich často robili žarty, keď ich objavili viesť sa za ručičky. Keď rozmýšľali o tom, či radšej neprejavovať svoj vzťah pred žiakmi, Viktor zásadne protestoval:
„Správajte sa tak, akoby ste chceli, aby sa o pár rokov správali vaše deti. Potom sa nemusíte báť, že pohoršíte svojich žiakov. V škole máme veľa žiakov, ktorý nepoznajú svojich rodičov, alebo ich rodičia sa o nich nestarajú. Viete sami veľmi dobre, že drvivá väčšina manželstiev je tu rozvedená. Tieto deti nepoznajú rodičovskú lásku a doma nevideli ani partnerskú lásku. Sú dezorientované. Buďte im aj v tomto príkladom. Nech vidia, že láska medzi ľuďmi je krásna, ale aj zodpovedná. Nech vidia, že sa nielen držíte za ruky, ale aj to, že jeden druhému pomáhate. Nech vidia, ako rastiete k manželstvu a k rodine.“
A oni naozaj rástli v láske, až sa začiatkom leta vzali.
Takú krásnu, ale hlavne veselú svadbu tu už dávno nezažili. Zúčastnili sa jej všetci známi. A samozrejme aj všetci žiaci. Deti sa úprimne tešili, keď na sobáši videli, ako sa ich vychovávateľ a učiteľka objali a pobozkali. Niektoré sa neovládli a v kostole sa roztopašne zachichotali. Keď kňaz vyviedol mladomanželov z kostola, deti ich začali ohadzovať lupienkami všakovakých kvetov. Pre šťastie. Potom sa dlhý rad pustil do blahoželania a trvalo veľmi dlho, kým mohol Slavo preniesť Máriu cez pomyslený prah reštaurácie. Pomyslený preto, lebo samotná svadba sa konala na reštauračnom dvore. Mladomanželia už asi aj ľutovali, že si kúpili najkvalitnejšie oblečenie, aké sa v Lensku dalo kúpiť. Mária sa vyobliekala do bielych šiat a Slavomír si kúpil na Lenskom trhovisku tmavý oblek.
Takže mladí si užívali šťastia. Ale nemôžeme zabudnúť ani na Elif. Osvedčila sa ako vynikajúca kuchárka. Deti zbožňovali jej orientálnu kuchyňu. Mali ju veľmi radi. A ona ich. Často si k nim vo voľných chvíľach sedávala a rozprávala im o svojej smutnej krajine. V jej rozprávaniach sa často objavovala sestra Fatima. Málokedy spomenula svoju matku a otca. O Hasanovi sa nikdy nezmienila. Možno preto, aby sa jej deti nevypytovali na Hasanovu prácu a aby nemusela klamať.
Keď sa nevenovala deťom, rozprávala sa so Slavom a Máriou. Od nich chcela počuť jasné odpovede na mnohé náboženské otázky. Niektoré veci nedokázala pochopiť. Na jednej strane videla úctu k Spasiteľovi a k svätým, na druhej strane videla podvody, krádeže, alkohol, zradu.
„Alah by to neodpustil,“ krútila hlavou.
„Boh, ktorému dáme ľudské vlastnosti to nemôže odpustiť,“ odvetil Slavo. „Ale odpustí to Boh, ktorý nás miluje. On nás miluje až tak, že to nedokážeme pochopiť.“
Vtedy Elif neverecky pokrútila hlavou. Keď si Slavo neporadil s jej otázkami, odporučil ju na Viktora. Jeho jednoduché argumenty ju vždy upokojili a hlavne približovali k sebe Alaha a Boha. Stretnú sa raz v jej mysli a zlejú sa konečne do jednej osoby? Zvláštny strach ju opanoval vždy, keď na to pomyslela. Je predsa moslimka. Nemôže byť kresťankou. Už len kvôli Hasanovi nie.