KRIVÁŇOVO
ZLATÉ
SRDCE
Augustín Marko
Pred mnohými a mnohými vekmi, keď ešte Zem bola posiata zakliatymi kráľovstvami, na mieste, kde je dnes vrch Kriváň, rástol hustý, čierny les. Tak hustý, že tam nikdy nezasvietili hrejivé lúče teplého slnka. Nikdy tam nevkročila ľudská noha. Žila tu len jedna rodina malých trpaslíkov. Celé stáročia žili v pokoji a mieri, až raz...
Raz sa rozhodli trpaslíči bratia Kriváň a Dlháň, že pôjdu do sveta ľudí šťastie skúsiť. Dlháň dupol svojou pravou nohou a premenil sa na bohatého, vysokého, krásneho mladíka, oblečeného do skvostných šiat. Udrel svojou pravou rukou a po jeho boku sa zjavil vraný koník.
Kriváň hľadel na bratove šťastie a spolu s ním sa tešil z jeho krásy a bohatstva.
„Ty ostaň radšej doma, nech sa za teba, takého krivého, nehanbím,“ skríkol Dlháň na Kriváňa a svižne vyskočil na vraného koňa.
Kriváň dupol svojou ľavou nohou a zaraz sa premenil na krivého, nepekného mladíka s dobrým a statočným srdcom. Udrel svojou ľavou rukou a po jeho boku sa zjavil vychudnutý starý koník, ktorý mal čo seba niesť, nieto ešte jazdca.
„Ha,ha,ha!“ smial sa škodoradostne Dlháň. Popohnal koňa a zmizol v lese.
„Koníček môj nešťastný, brata som stratil, poďme my radšej inou cestou, nech sa za nás nehanbí.“ riekol Kriváň a opačným smerom sa smutne pustil do lesa. Dlho ho veru smútok trápil, veď dostal len krivú postavu, žiadne bohatstvo a ešte aj koníka, ktorý ho sotva unesie.
Hnal sa Dlháň na vranom koni hustým lesom, hnal sa deň, hnal sa dva a na tretí deň vyšiel z lesa a pred ním sa rozprestierala široká krajina. Na neďalekom poli uzrel prácou zrobeného starčeka, ktorý z posledných síl kosil pšenicu na svojej malej roličke.
„Hej, starý,“ zhúkol Dlháň na starčeka, „Ako sa dostanem na kráľovský dvor?!“
„Daj Bože dobrý deň, statočný mládenec,“ pozdravil starček mladého krásavca, „a načo by si chcel ísť do kráľovského mesta?“
„Nestaraj sa, starý, a vrav, ako sa tam dostanem!“„Noo, môžeš ísť touto širokou cestou, tá je najkratšia. Ale skôr, ako sa rozhodneš pre túto cestu, vypočuj si odo mňa jednu radu.“
„Raď si ty svojim hlúpym deťom, starý. Tvoje rady by ma mohli zaviesť do takej biedy ako si ty.“ Popchol koňa, ani nepozdraviac, už sa vzďaľoval od starčeka. Počul ešte slabnúci hlas starčeka:
“Ak budeš potrebovať moju radu, vždy sa môžeš ku mne vrátiť.“
„Ha,ha,ha...tvoju radu,“ smial sa pohrdlivo Dlháň.“Poradím si ja veru bez tej chamrade,“ šomral.
Hnal sa Dlháň na koni pol dňa, keď zrazu v diaľke zbadal postavu. Až keď sa priblížil, zbadal, že to nie je človek, ale len kus skaly, pripomínajúcej človeka. Čím viac sa blížil ku kráľovskému mestu, tým častejšie sa stretával s podobnými skalami. A človeka nikde.
„Čo je toto za zakliate kráľovstvo? Vari sa všetci premenili na skaly?“
Premenili. A čím ďalej Dlháň išiel, tým hlbšie sa kamenné sochy vnárali do hŕby štrku a kamenia. Pre zlú cestu kôň čoraz pomalšie napredoval, až ostal stáť.
„Ako sa teraz dostanem do zámku? A ako sa stretnem s kráľom? Kde je vlastne kráľ? V týchto skalách?!“ zúfalo skríkol Dlháň a ani neveril, že by sa mohol dočkať odpovede.
„Cha,cha,cha,cha,“ zahučalo hádam z každého, každučičkého kameňa. Všetko dookola sa smialo, každá skalka, či kamienok sa triasol v divom, neľútostnom smiechu, až sa strachom roztriasli aj kamenné sochy. Zrazu všetko stíchlo a ozval sa burácajúci hlas:
„Ja som tu kráľ! So mnou sa budeš rozprávať, mňa budeš poslúchať, ty biedny červ. Zámok je zasypaný mojimi kamennými poddanými. A za chvíľu budeš aj ty kamenný, hahaha! Ale nie. Najprv mi musíš urobiť jednu službu. A od teba bude závisieť, či ostaneš živý, alebo navždy skamenieš. Razom ťa premením na chladnú mlčiacu skalu.“
Rýchlo sa hrdý Dlháň premenil na zbabelca:
„Nie, to nerob. Budem tvojim verným sluhom,“ sľuboval bledý od strachu.
„Som mocný. Som najmocnejší na svete. Ale aby som sa stal ešte mocnejší, potrebujem zlaté ľudské srdce, ktoré je na Slnku, aby nikdy nevychladlo. Nerozumiem ľudskej dobrote, desí ma ich láska, nechcem ju, musím ju zničiť. Ak mi to srdce prinesieš, schovám ho do chladnej skaly a všetky ľudské srdcia vychladnú a ja porazím tú nezmyselnú dobrotu. Ak mi to srdce donesieš, nepremením ťa na skalu, ale urobím ťa bohatým. Nesmierne bohatým. A teraz choď. Ponáhľaj sa!“
„Nikdy sa nedostanem na Slnko,“ pomyslel si Dlháň. „Odídem z tejto krajiny a viac sa tu nezjavím.“
„Počkaj ešte,“ zreval Kamenný kráľ. „Aby si sa vrátil, ukážem ti všetky moje bohatstvá, ktoré ti budú patriť.“
A previedol Kamenný kráľ Dlháňa po všetkých svojich jaskyniach plných striebra, zlata i drahokamov.
„Na Slnko sa dostaneš len vtedy, keď svoje srdce necháš tu, pri mojich bohatstvách.“
Dlháň nikdy nevidel toľké bohatstvá pohromade. Jeho srdce už dávno patrilo zlatu a drahokamom. Dlho nerozmýšľal, vybral svoje srdce a vložil ho do chladnej jaskyne.
„Vrátim sa rýchlo,“ zakričal Dlháň a plným cvalom, no bez srdca vyrazil na cestu k Slnku. Predal Dlháň svoje srdce i svoju slobodu za neisté chladné bohatstvo.
Zatiaľ sa aj Kriváň na starom, pomalom koni dostal na koniec lesa. Po dlhom, dlhom putovaní vyšiel z lesa. Na neďalekom poli uvidel zrobeného starčeka, ako kosí obilie.
„Daj ti Boh dobrý deň, starček,“ pozdravil Kriváň.
„Aj tebe, synak, aj tebe,“ nedbanlivo odvetil starček a ďalej kosil dozreté obilie.
„Čože to robíte, dobrý človek?“ spýtal sa Kriváň.
„Nuž a či si ty ešte nevidel nikoho kosiť?“
„Veru nevidel. Lebo ja nie som človek a medzi ľuďmi som nikdy nebol. Som trpaslík premenený na človeka, aby som mohol spoznávať ľudí.“
„Hm...“ zamyslel sa starček. „Tak to pôjdeš rovno na kráľovský dvor? Tam sa najviac naučíš, nie?“
„Ale, kam by som chodil. Vidím, rôčkov máte dosť, kosa je ťažká. Nože, dajte mi ju do rúk, pomôžem vám.“
„Nuž, synku, nedbám. Ale odmeny nečakaj, nemám ti z čoho dať.“
„Nečakám, veď vidím, že veru sám niekedy do úst nemáte čo vložiť.“
A tak spolu kosili až do obeda. Kde sa vzala, tu sa vzala, zrazu pred nimi stála starčekova dcéra, krásna ako ľalia, s košíčkom chleba a konvičkou mlieka.
„Nože, synak, zajedzme si, kus roboty sme spravili.“
Keď sa spolu najedli, pokračovali v práci až do večera. Druhý deň tomu prvému ako keby z oka vypadol. Keď pokosili, nelenili, veď zrno sa pýtalo vymlátiť a nasypať do vriec. Netrvalo veľa dní a chladnejší vietor rozkázal orať. Ako áno, ako nie, Kriváňa na biednom gazdovstve zastihla zima. A Kriváňovi sa veru nikam do zimy nechcelo. Navyše, keď starčekova dcéra sa rada na neho pozrela a jemu sa tiež páčila.
Keď na nevľúdne polia povyskakovali prvé hlávky podbeľu, sedeli starček, jeho dcéra Kvetovláska i Kriváň pri skromnej večeri. Starček sa dal rozprávať:
„Máš koňa, synku. Žerie, žerie, osohu z neho niet. Ani ťa neunesie, ani voz nepotiahne. Neuvažoval si, utratiť ho?“
„Och, starký, koníka si nedám. Veď je to jediný môj dôverný priateľ. Porozprávam sa s ním, vyžalujem sa mu, keď mi je ťažko,“ odvetil Kriváň.
„Dobré srdce máš, Kriváň. Preto ti zverím veľké tajomstvo. Na ľudí sa valí veľké nešťastie. Susedné kráľovstvo ovládol zlý Kamenný kráľ. Škodiť však môže len ľuďom, ktorí prahnú po bohatstve, zlate a drahokamoch. Vtedy ich premení na skalu a už nikdy sa takto zakliati ľudia nevrátia medzi živých. Iba keby sa našiel človek dobrého srdca, ale i silnej vôle, s trpezlivosťou morských vĺn. Ten by ich dokázal vyslobodiť. Ale je to veľmi nebezpečné. Mohlo by sa stať, že medzi zakliatými ostane aj vysloboditeľ. Ale keby sa mu to podarilo, dočkal by sa veľkej odmeny. Lebo medzi zakliatými je aj kráľ, kráľovná i princezná. Kráľ by sa vysloboditeľovi bohato odmenil. A možno aj princeznú by dostal za ženu.“
„Je mi veľmi ľúto tých ľudí. Lenže, kde nájsť človeka skromného, silného charakteru, netúžiaceho po bohatstve a trpezlivého ako morský príboj?“
„Si skromný, pretože si ani nepomyslel nato, že práve ty by si to mohol byť. Po bohatstve netúžiš, pretože ťa mrzí nešťastie ľudí a nemyslíš na odmenu za oslobodenie. Charakter máš pevný, srdce ako maslo, pretože takmer rok u mňa slúžiš a nežiadaš žiadnu odmenu. Svoju trpezlivosť dokazuješ každou chvíľou, keď sa staráš o svojho neužitočného koníka. Máš len jednú jedinú chybu. Nie si človek. Ale môžeš sa ním stať. Chceš vyslobodiť ľudí susedného kráľovstva? A čo za to žiadaš?“
„Chcem ich vyslobodiť. Ale prečo sa pýtaš, čo za to? Veď nemáš nič, čo by si mi mohol dať. Hádam len svoju krásnu dcéru. Ak sa vrátim živý, spýtam sa tvojej dcéry, či by si ma nevzala za muža. Ak privolí, dáš mi ju?“
„Dobre si si vybral, Kriváň, nesklamal si ma.“
„Starček, posielaš ma na neľahkú cestu. Nepribalíš mi na rozlúčku niečo z tvojej múdrosti? Si starý a múdry. Tvoje šediny už zažili veľa dobrého i zlého. Ak mi poradíš, isto sa vrátim domov živý a zdravý.“
„Poradím ti, poradím. Ty nie si ako tvoj brat. Pred rokom som sa s ním stretol na opačnej strane lesa. Nechcel radu a hnal sa do zakliatej krajiny. Je posadnutý túžbou po bohatstve. Ty svojou dobrotou ho môžeš vyslobodiť. Kamenný kráľ chce stiahnuť zlaté srdce zo Slnka a tak vyhnať všetko teplo zo sŕdc dobrých ľudí. Vytratila by sa láska zo sveta. Tvoj brat sa podujal priniesť mu to srdce. Už ho má a nesie ho Kamennému kráľovi. Ponáhľaj sa vyrvať ho Kamennému kráľovi z útrob zeme, kým úplne ľuďom nevychladnú srdcia. Ale si pamätaj: keď odnesieš zlaté srdce späť na Slnko, staneš sa človekom.“
Vzal si Kriváň kapsu na plece, rozlúčil sa s Kvetovláskou, pozdravil aj svojho koníka a poberal sa svetom.
„Vezmi ma so sebou, budem ti na dobrej pomoci,“ prehovoril koník ľudskou rečou.
„Ako mi ty už môžeš byť na pomoci, veď ledva seba nesieš na tenkých nohách.“
„Neutratil si ma, rok si sa o mňa verne staral. Teraz sa ti za všetko odmením. Vyskoč na môj chrbát.“
Len čo to Kriváň urobil, kôň sa rozbehol s vetrom o preteky a Kriváň ani do desať nestihol napočítať a už stál v zakliatej krajine práve niekoľko metrov od svojho brata.
„Dlháň, brat môj milovaný, nedaj zlaté srdce Kamennému kráľovi!“
„Odíď, Kriváň. Závidíš mi. Závidíš, že som krásny, mocný, bohatý a nechceš, aby mi teraz patrilo všetko bohatstvo. Kamenný kráľ je môj priateľ, a keď mu dám srdce, urobí ma pánom všetkých podzemných bohatstiev. Budem najbohatší na svete. A podmaním si všetkých kráľov.“
Pustil srdce na zem a to sa rýchlo zahrabávalo pod skaly a kamene, aby sa viac slnečné lúče ani nedotkli jeho povrchu.“
„Kamenný kráľ, splň svoj sľub!“ vykríkol Dlháň.
„Vždy plním svoje sľuby, ha,ha,ha. Budeš mať bohatstvo, ale nebudeš mať život. Ten si nežiadal, ha, ha, ha,“ smial sa kamenný kráľ a vtedy sa nešťastný Dlháň premenil na zlatú sochu.
„Brat môj, prečo si si tak zle vybral?“ plakal Kriváň. „Ako ja teraz zanesiem zlaté srdce späť na Slnko?“
„Naveky tu ostaneš, cha, cha, cha. Musel by si sa všetkého bohatstva zriecť, všetko čo máš, by si tu musel nechať. Si mojím zajatcom a keď budem chcieť, premením ťa na skalu!“
„Moje celé bohatstvo je táto deravá kapsa. Vezmi si ju,“ riekol Kriváň.
„Nechcem tvoju starú kapsu. Choď preč, kým sa nenahnevám!“ rozkričal sa Kamenný kráľ.
Verný koník hrabol nohou do kamenia a radil Kriváňovi:
„ Nič sa ti nemôže stať, Kamenný kráľ nemá nad tebou moc, pretože netúžiš po bohatstve. Chce, aby si odišiel a nevyslobodil ľudí zo zakliatia. Neposlúchni ho. Vezmi kapsu, naplň ju kamením a zanes do tmavého lesa. Keď poodnášaš všetky skaly a kamene - poddaných Kamenného kráľa, zasvieti na zlého kráľa Slnko a zlomí sa jeho moc. Vtedy nájdeš aj zlaté srdce.“
„Nie, nikdy neodnesieš všetkých mojich poddaných. To je nemožné,“ kričal Kamenný kráľ v strachu o svoju moc.
Kriváň poslúchol svojho verného koníka a spolu odnášali kamenie do tmavého lesa. Prešiel rok a spod kamenia sa vynárali veže kráľovského zámku. Vtedy opäť prehovoril Kamenný kráľ:
„Nikdy nepoodnášaš všetok kameň. Prestaň s tým a ja ťa zasypem striebrom. Budeš bohatý a môžeš si ísť kam chceš. Budeš slobodný.“
„Nie, nikdy by som nevedel čo je sloboda, keby mi bohatstvo bolo milšie ako šťastie ľudí. Otrokom bohatstva stal by som sa.“
Ďalší rok odnášal Kriváň so svojim verným koníkom hŕby skál a kamenia. Kamenie v hustom lese zasypávali už aj tie najvyššie vrcholky stromov. V zakliatej krajine sa zo skál vynárali hradné múry. Opäť sa ozval Kamenný kráľ:
„Dva roky odnášaš kamenie, mojich verných poddaných a ešte stále si nič nezískal. Nikdy sa ti nepodarí poodnášať všetko. Už nemáš toľko síl, čo na začiatku. Umrieš tu od vyčerpania. Ale ak ma počúvneš a odídeš, zasypem ťa zlatom. Budeš najbojatší na svete, všetci sa ti budú koriť. Sloboda ti padne do lona!“
„Nie! Čo je to za sloboda, keď bohatsvo je pánom a ľudské šťastie otrokom.“
Ďalší rok odnášal Kriváň kamenie a nad hustým lesom sa už týčila vysoká hora. Zakliata krajina už ani nevyzerala ako zakliata. Ešte pozametať ulice a všetci poddaní Kamenného kráľa vytvoria krásnu horu. Posledný raz sa ozval Kamenný kráľ:
„Kriváň, už tri roky sa trápiš, nezmyselne prenášaš kamene z miesta na miesto a čo z toho máš? Myslíš, že kráľ tejto krajiny je bohatší ako ja? Nechaj ma žiť a buď kráľom tejto krajiny. Ja ťa zasypem drahokamami z celého sveta. Načo vyslobodzuješ ľudí, ktorí túžili len po zlate a striebre, ktorí svoje srdcia mali naplnené lakomstvom a zlobou? Vezmi si moje bohatstvo, len zlaté srdce mi nechaj. Moje poklady ťa urobia nesmierne šťastným.“
„Nie, to nie je šťastie. Človek sa vždy môže zmeniť. Zmení sa môj brat a zmenia sa aj ostatní. Veď na svojej koži skúsili, čo je to, keď človek slúži bohatstvu a nie bohatstvo človeku.“
„Ak mi vezmeš zlaté srdce a odnesieš ho na slnko,“ hovoril rýchlo Kamenný kráľ, „stane sa z teba obyčajný, biedny človek.“
„Aj Kvetovláska je človek a je šťastná. Kým som žil ako trpaslík, nevedel som, čo je šťastie.“
Kriváň vzal metlu a povymetal všetky kúty kráľovstva. Kráľovstvo hýrilo všetkými farbami. Len kamenní ľudia pripomínali hrozné zakliatie. Keď Kriváň vymietol posledný kút, Kamenný kráľ prenikavo vykríkol a sochy sa začali premieňať na ľudí. Lenže v ich srdciach vládol chlad.
„To je ten , čo nás pripravil o bohatstvo!“ kričali a chceli Kriváňa chytiť. Lenže to už pribehol k nemu verný koník.
„Rýchlo na môj chrbát.“
Dvoma skokmi sa dostali k zlatému srdcu a už aj uháňali k Slnku. Keď položil Kriváň srdce na Slnko, celá zem sa zatriasla a vrch nad hustým lesom sa nakrivil. Odvtedy ho ľudia zo zakliateho kráľovstva z vďačnosti k trpaslíkovi, ktorý sa stal človekom, nevolajú inak ako Kriváň. A čo Kriváň? Vrátil sa k starčekovi a ku krásnej Kvetovláske a žijú spolu šťastne podnes, ak nepomreli.