Mrmlíkova prvá návšteva v škôlke
Augustín Marko
Keď sa stal z Mrmlíka veľký a rozumný chlapec, Miško začal uvažovať, že ho zapíše do škôlky. Aj sa trochu bál, či mu nebude smutno za Mrmlíkom. Aj sa trochu obával, že sa nebude mať celé doobedie s kým hrať. Ale Mrmlík je už veľký. Určite sa chce aj on zoznámiť s mnohými novými priateľmi.
„Mrmlík, dnes pôjdeš do postieľky skôr, lebo zajtra ideš do škôlky,“ oznámil Miško plyšovému macíkovi pri večeri. Macík vytreštil svoje prekvapené očká a skoro mu zabehlo.
„Ja a do škôlky? A načo? A čo tam budem robiť? Nie je mi dobre doma?“ vysypal zo seba Mrmlík.
Keďže Miško ešte nedorástol do škôlky, nevedel veru načo sa tam chodí. A ani mamičky sa nechcel ísť opýtať a tak si veselo vymýšľal.
„No, ráno tam prídeš, sadneš si na takú veľkú stoličku a budeš na nej sedieť.“
„Na veľkú stoličku? Prečo?“
„Lebo si už veľký!“ odvrkol Miško.
„A potom?“
„Potom.... budeš tam sedieť až dovtedy, kým pre teba neprídem.“
Mrmlík sa skoro zľakol. Ale trochu tušil, že Miško si len vymýšľa. A pýtal sa ďalej:
„A to tam budem sám?“
„Ale nie. Budú tam také tety – pani učiteľky a ony sa budú na teba usmievať.“
„A potom?“
„Potom... budeš sa usmievať aj ty na nich a potom prídem po teba,“ odvetil Miško zjavne mrzutý, že sa Mrmlík toľko vypytuje.
„A čo tam budem jesť?“
„Čo by si tam jedol? Veď ti vravím, že po teba prídem!“ zvýšil hlas Miško. Mrmlík ostal ticho a s obavami si líhal do postieľky. Ktovie aké to bude zajtra.
Ešte spal len maličkú chvíľu a zrazu sa pred jeho očami rozbehol očarujúci sen. Otvorili veľké rozprávkové dvere a za nimi..... škôlka. Nesmelo vošiel dnu. Vítala ho veľká, priestranná hala, kde ústila úzka chodba. Pustil sa po maľovanej chodbe, no do cesty sa mu postavili zatvorené dvere. Nesmelo stisol kľučku. Dvere zavzdychali, zavŕzgali a uvoľnili mu cestu do neveľkej miestnosti. Šatňa. Zo skriniek sa na neho usmievali obrázky včeličiek, koníkov, zebier, levov a aha! Aj jeden hnedý macík. Okamžite pribehol k tejto skrinke. Dvierka sa zázračne otvorili. Sadol si na nízku lavičku, prezliekol sa, prezul sa. A kam teraz?
Do šatne nakukla usmiata teta.
„Dobré ráno ,Mrmlík. Tak už aj ty si veľký? Aj ty budeš chodiť k nám?“ prívetivo ho privítala a zaviedla ho do ďalšej miestnosti. Tá už bola taká veľká, že by sa v nej sám Mrmlík aj stratil. Ale nezívala prázdnotou. Prvé si Mrmlík všimol, že na malých stoličkách sedelo kopu detí. Väčšina mala na nízkom stole hračky, ktoré Mrmlík ešte ani nevidel , poniektoré si niečo kreslili alebo písali. Mrmlík by sa aj lepšie prizrel, no hanbil sa. Keď sa dvere za ním a pani učiteľkou zavreli tichým buchnutím, deti ako na povel zdvihli hlavu. Väčšina sa úsmevom pozdravila s Mrmlíkom, poniektorí zvesili hlavu a ďalej sa venovali svojej činnosti.
„Teraz si vezmi nejaké hračky, sadni si ku ktorému stolu chceš. Pri raňajkách ťa predstavím deťom a potom ti s nimi poukazujem celú našu škôlku,“ povedala pani učiteľka.
„Tak a Miško nemal pravdu!“ pomyslel si Mrmlík. „Nebudem hladný, kým príde po mňa.“
Netrvalo dlho a už sa spolu s ostatnými kŕmil chutným pudingom. Potom ho pani učiteľka aj s niekoľkými deťmi previedla po celej škôlke. Ukázala mu, kde sa budú hrať a trochu aj učiť, kde budú spať, lebo v škôlke sa aj spí a aj to, kde pani kuchárky ukuchtili ten výborný puding. Potom sa vrátili do triedy s hračkami. Ak si Mrmlík ráno myslel, že hračiek je v škôlke strašne veľa, musel sa teraz opraviť. Keď pozrel do debny s hračkami, usmialo sa na neho iba hladké dno. Ako dobre. Aspoň si našiel hneď prvý deň niekoľko kamarátov, ktorí sa s ním radi s hračkami podelili. Potom si spolu s nimi sadol za stôl a spoločne si vyfarbovali obrázky. Najšikovnejšia bola určite Evka. V jej malej rúčke sa pastelka stala umeleckým nástrojom. Mrmlíkova ruka nechcela poslúchať a pastelka sa kedy-tedy vydala na púť mimo obrázok. No Mrmlík vedel, že keď bude trpezlivý, tak sa to naučí a jeho ruka bude úspešne súťažiť s Evkinou rukou.
Ani sa nenazdal a už ich viedli na obed a poobede šup spať. Keď sa zobudil, všetci spolu na dvore objavovali preliezačky, hojdačky, skrývačky. Keď sa vracali z dvora, čakal ho na chodbe Miško.
„Už idem domov?“ začudoval sa Mrmlík.
„Hej, domov,“ odvetil Miško. A keď videl, že Mrmlík by ešte najradšej zostal, dodal: „Veď zajtra sem prídeš opäť.“
Mrmlík sa rýchlo prezliekol a ústa sa mu nezavreli, stále mal čo Miškovi hovoriť. A ako tak rozprával a rozprával, zrazu zacítil na svoje tvári slniečko. Nakúkalo svojími prvými lúčmi do Mrmlíkovej postieľky. Zobudil sa aj Miško a obaja vybehli z postieľky. Poumývali sa, poobliekali a potom Miško chytil Mrmlíka za labku a doviedol ho do vyhradeného kútika izby. Pod oknom stála veľká dospelácka stolička.
„Tak toto je škôlka,“ oznámil Miško Mrmlíkovi. „Tu budeš sedieť, kým po teba neprídem.“
Mrmlík sa usmial a poslušne sa posadil na stoličku.
„Vieš čo Miško?“ zasvietili Mrmlíkovi iskierky v očkách. „ Ja ti porozprávam, aké to je v škôlke.“
A porozprával mu všetko, čo sa mu v noci snívalo. Rozprával a rozprával a ústa sa mu ani nezatvárali, toľko mal čo Miškovi povedať. A Miško len ticho sedel a tešil sa, že aj on, keď dorastie, bude chodiť do podobnej škôlky.