Môj Boh je Láska!
Áno, Láska!
Často sa stretávam s názormi, že Boh nás skúša, trestá a „tlačí“ na tú správnu cestu. A pritom tí istí ľudia ma presviedčajú, že Boh je náš Otec. Láskavý, milosrdný a hlavne rešpektujúci našu slobodu. Tak ako to teda je?
Môj Boh je Láska. Môj Boh je otec z Ježišovho príbehu Márnotratný syn. Otec, ktorý ma rešpektuje. Rešpektuje moju slobodu, ktorú mi ponúkol. Rešpektuje aj moje nesprávne rozhodnutia. Hoci pri tom trpí, lebo On ma miluje.
Príbeh márnotratného syna nie je len o milosrdnom otcovi. Tento príbeh v sebe zahŕňa obrovské množstvo obrazov o vzťahu Stvoriteľa ku nám. Ale hlavne o našej hlúposti a pýche.
Ja som ten syn, ktorý plný nevďačnosti žiada svoj podiel a odchádza z domu. Môj Otec ma plný bolesti vyplatí. Dá mi svoj majetok. Nevezme trstenicu, neprehne ma cez koleno. Vie, že ak by ma donútil nerobiť hlúposti, ostal by som pri ňom. Ale nikdy by som ho nemiloval. Odchádzam do svojho sveta. Užívam si život plným priehrštím. A Otec? Otec čaká. Nie, neuteká za svojimi nepriateľmi a neuzavrie s nimi dohodu, aby ma skúšali a trápili a tým ma donútili vrátiť sa čím skôr domov, aby snáď ešte aj niečo z majetku ostalo. Nie. On vie, aký je svet. On vie, aký sú jeho nepriatelia. Vie veľmi dobre, že čas zábavy sa raz skončí. A viem to aj ja, veď toľkokrát mi to Otec hovoril, kým som bol ešte doma. A aj si jeho slová, upozornenia nesiem so sebou. Otec mi to napísal na nezničiteľný papier, vpísal to do môjho svedomia, no ja som jeho rady, upozornenia, výstrahy vložil do najspodnejšieho vrecka a zasypal svojimi žiadostivosťami. Na tom papieri nie je napísané : „Ak s neviestkami minieš môj majetok, potrestám Ťa biedou a hladom!“ Je tam napísané: „Ak ma vymeníš za neviestky, oni sa ti odvďačia biedou a hladom!“
Môj Boh nie je chladný sudca, môj Boh je môj Otec.
Ja som ten syn, ktorý zabudol na Otca a nepripustil si k sebe jeho lásku. Užívam si jeho majetok. Život. A nerozumne si myslím, že je to môj majetok. Že nad ním vládnem, ovládam ho, míňam a nikdy sa mi neminie. Lenže raz sa minie. Vždy sa raz minie. Je to ako keď si študent na internáte zle rozplánuje otcov príspevok na štúdium a všetky prostriedky minie v polčase štúdii. A vtedy si spomenie, že jáj otec. Treba kontakt.
To nie je pravda! Môj majetok sa minul. Dar od Otca sa minul. Život končí a ja som Otcovi ani nezavolal. A som sám. Kde sú všetci tí, ktorým som upísal svoj život? Ktorým som dal svoj čas? Kde sú neviestky, s ktorými som sa zabával? Všetci ma opustili? Neostal mi nik? Spomeniem si a siahnem do toho spodného vrecka a vytiahnem ten užmolený, dokrkvaný papier a snažím sa čítať vyblednuté písmená. Čo mi to ten Otec hovoril? Svoje svedomie sa pokúšam očistiť od nánosov špiny, aby som prečítal aspoň adresu môjho Otca. Ja som na neho zabudol. A On? Tiež zabudol? Pocit, ktorý som nepoznal - bojím sa.
Adresu som našiel. Lenže, čo On? Spozná ma? Prijme ma? Bojím sa.
„Otec, už nechcem nič. Len ruku podať. Podrž ma! Lebo...Bojím sa, som hladný, zomriem. ... „
Bože, aspoň ruku podať!..... Objať ma? Pritúliť? Ach, na to ani nemyslieť. Veď za čo? Za premárnený majetok? Za neužitočne prežitý život? Bože, bojím sa. Veď ak si taký ako my?..... hrôza pomyslieť.
A čo Otec? Otec chodí na cestu a pozerá, kedy prídem. Vie, že môj majetok sa minul. Vie, že trpím. A trpí aj On. Veď ma miluje. Veď som jeho dieťa. Aj On sa bojí. Bojí sa, či ešte dokážem prečítať adresu na tom papieriku, čo mi vkladal do dlane, keď som s pyšnou tvárou odmietol jeho náruč. Bojí sa, či stihnem prísť. Či budem vládať prísť. Preto vychádza ďaleko na cestu a čaká. Čaká, kým neuvidí v diaľke z hmly vychádzať otrhanca. Bedára v špinavých šatách. Som to Ja. Už nemám v tvári odhodlanie využiť svoju slobodu za každú cenu. Už v nej nemám pyšnú vieru v svoju múdrosť a schopnosti. Som rád, že nie som úplne nahý. Že aspoň pár handier zakrýva moju nahotu.
„Hľa Otče, len toto som si zachoval z tvojho majetku. Pochybil som. Nerozumne som sa správal. Potrestaj ma, ale prosím! nechaj ma žiť! Už nie ako syna. Nechaj ma žiť niekde, kde dovidím na tvoje úrodné záhrady. Nech žijem v nádeji, že snáď niekedy uvidím mihnúť sa aspoň tvoj plášť medzi stromami.“
Kľačím v prachu. Mám sklonenú hlavu. Nechcem sa pozerať do tváre môjho Otca. Určite tam bude prísnosť, zlosť. Možno čakal, že prídem oblečený v zlate a so sprievodom. Že som znásobil jeho majetok a teraz mu ho s vďakou vložím do rúk. A ja?.... ako trhan, bezdomovec, žobrák. Toľký majetok som mal. Hanbím sa. A bojím sa.
„Viem, zaslúžim si smrť. Ale bojím sa, Otec! Ja sa bojím!“
Nepočujem, nevidím. Len cítim...Otec sa ma dotýka. Chytá ma za ruky. Dvíha ma z prachu.
„Syn môj milovaný“, hovorí a objíma ma. Špinavého, otrhaného.
„Syn môj milovaný,“ opakuje. Teší sa. Oblieka ma do šiat hodných jeho syna. Prijíma ma za syna. Vlastne, On sa ma nikdy ako syna ani nezriekol. To len ja....
Jeho majetok je teraz aj mojím majetkom. Som tam, kde som bol pred mojím odchodom. Vlastne nie. Som oveľa, oveľa ďalej. Milujem Otca. Vrúcne a slobodne.
Toto je môj Boh.