A brány pekelné...
Ty nie si Judáš!
Kapitola III
Aj Katka sa veľmi začudovala, keď jej po mesiaci Slavo zavolal akoby veľmi dobrej priateľke. Nemali zvlášť vrelý vzťah, brali sa len ako spolužiaci. A teraz Slavo Katka sem, Katka tam. Na druhý deň opäť, o dva dni zas. Nedalo jej to a pripravila „náhodu“, aby sa stretla s Máriou.
„No čo, ako sa má Slavo?“ napriadala rozhovor Katka, hneď po úvodnom pozdrave.
„Ale fajn. Je spokojný.“
„To s tebou prevolá aj polovicu svojho voľného času , keď mne volá každý deň.“
„Tebe volá každý deň?“ vyhŕklo z Márie.
„A tebe snáď nie?“
Mária ostala ticho. Nevedela čo povedať. Dokázala uznať, že má problémy a nemôže volať. Ale aby spolužiačke volal každý deň a jej ani raz, tomu nerozumela. To nevedela ospravedlniť.
„Mária čo sa stalo? Tebe ešte nevolal?“ s účasťou sa spýtala Márie. „Vlastne, mohlo ma to napadnúť, veď včera mi povedal, aby som ťa pozdravil. A dnes mal volať aj so starým otcom. Možno ti nechal nejaký odkaz, ktorý všetko vysvetlí,“ utešovala Katka Máriu, ktorej sa slzy tlačili do očí. Potom sa ovládla a už pokojným hlasom pozývala Katku:
„Poď, Katka, k Slavovmu starému otcovi. Práve idem k nemu. Možno mu Slavo niečo povedal a pochopíme, o čo ide.“
Zahli do vedľajšej uličky a o päť minút stáli pred dverami neveľkého domu. Jozef im otvoril a hneď na chodbe šušotal, aby to počula len Mária:
„Volal Slavo. Pozdravuje ťa a mám ti povedať, že ťa má veľmi rád..“
Mária sa rozplakala.
„Ja tomu nerozumiem,“ vzlykala. „Prečo mi nezavolá? Katke volá každý deň.“
Keď si sadli v obývačke do kresla, trochu sa Kubus ošíval, keď hovoril:
„Asi má dôvod. Zrejme sa tam niečo deje.“ Nechcel nič hovoriť pred Katkou. Jej rodičia pracovali v štátnych službách a každú informáciu, ktorú by Katka počula, mohla byť použitá proti Slavovi a Márii. Prečo si Slavo vybral práve Katku? To starý otec nechápal. Asi vie prečo a treba asi aj jej ozrejmiť situáciu, v ktorej sa nachádzajú. Keby vedel, že Slavo použil Katku len preto, že náhodou vedel jej dátum narodenia, určite by nepovedal, čo povedal.
„Čo vám teraz poviem, nehovorte nikomu. Zrejme, Katka, ťa Slavo veľmi dobre pozná a preto ťa použil ako nenápadný komunikačný kanál medzi ním a Máriou. Musíme si uvedomiť, že Half Moon je vojenská základňa. Slavo konečne pochopil to, čo mi nechcel veriť. Všetky komunikačné linky tam štát odpočúva, preto zrejme Slavo nechce vystaviť do nebezpečenstva buď Máriu, alebo aj samého seba. Možno teba, Katka, označil v údajoch za svoje dievča a preto teraz nemôže volať Márii. Stať sa mohlo všeličo a len čas nám povie čo. Možno sa cez teba bude Slavo snažiť poslať Márii odkazy. Ktovie. Treba odteraz veľmi dobre počúvať a snažiť sa chápať jeho vyjadrenia aj inak, ako vyznejú.“
„To nemyslíte vážne?“ urazene vybuchla Katka. „V tomto štáte je súkromie posvätné! Neverím, že by tu niekto niekoho odpočúval.“
Kubus sa zháčil. Je zle. Slavo stavil na zlého koňa. Cez Katku sa nedozvieme, čo sa deje so Slavom. Navyše sa môže stať, že vyklepe všetko o Márii a Slavov zatiaľ neznámy zámer sa nepodarí.
Dlho do noci sa prela Katka s Kubusom o čestnosti štátu. Kubus si pripadal akoby sa rozprával so svojim vnukom. Rozhovor zakončil s veľkou obavou:
„Zrejme majú takéto názory aj tvoji rodičia. Ak nám chceš uškodiť, mne, Slavovi, Márii a jej rodine, tak povedz všetko svojim rodičom. Uvidíš, ako bude štát rýchlo konať.“
Katka neodvetila. Rozlúčila sa s Máriou a s Kubusom a s hlavou plnou desivých myšlienok opustila Kubusov dom.
„Prečo si vybral Katku?“ lamentoval starý otec. “Myslel som si, že ju pozná a zdieľa náš svetonázor.“
Katka mala síce nekompromisné názory, ale srdce mala mäkké a nechcela nikomu uškodiť. Povedala si, že overí obvinenia starého otca. Tvrdil, že veriaci ľudia sú v tomto štáte pomaly na odstrel. Dobre, preveríme to. Dnes sa u nich konala veľkolepá párty. Otec popozýval svojich kolegov, dokonca mal byť prítomný aj pán minister.
Keď telefonovala so Slavom urobila malú skúšku.
„Ozaj, som ti ešte nehovorila o tej oslave? Bude u nás perfektná párty. Najlepšie na tom je, že je to vlastne tajné stretnutie kresťanov. Otec je...“
„Zbláznila si sa?“ zhúkol na ňu Slavo.
„Prečo? Bude to dnes o piatej večer a otec povedal...“ Katka zistila, že už nehovorila so Slavom. Slavomír zhrozene prerušil komunikáciu.
„Zbláznila sa. Jej otec je ateista ako repa. Nikdy nebude kresťanom.“
Aký rozruch táto malá puberťácka hra vyvolala, prekonalo Katkine všetky očakávania. O piatej sa zišli hostia a o pol šiestej policajti uzavreli celé okolie a kukláči nabehli do domu. Akcia ako z filmu. Obušky lietali na všetky strany, pán minister musel ležať na zemi s rukami nad hlavou. Katka ostala nemá, keď ju surovo hodili do auta a viezli nevedno kam. Asi po pol hodine auto zastalo a ju takmer vyniesli hore schodmi na políciu.
„Čo si to dovoľujete?“ ohradzovala sa Katka, keď je vtisli do kresla a ruku pripevnili kovovými putami k na to slúžiacemu zábradliu. Oproti nej sedel pokojný starý pán a hľadiac do papierov na stole zamrmlal:
„Ako sa voláte?“
Keď uviedla svoje meno, nasledovala druhá nezúčastnená otázka:
„Kde bývate?“ A potom ďalšia a ďalšia. Takmer hodina otázok na skutočnosti, ktoré boli polícii určite známe. Až potom vošiel do miestnosti mladší pán a tváril sa veľmi milo.
„Ale páni, prečo tie putá?“ Katkine ruky sa konečne mohli voľne pohybovať.
„Ospravedlňujem sa za mojich podriadených. Ale viete, predpis je predpis. Dostali sme informáciu, že vo vašom dome sa zídu ľudia na nejakej protištátnej akcii. A viete, to musíme konať. Mohli by ste mi o tom niečo povedať?“
Katka neverecky zakrútila hlavou a myslela si, že s týmto človekom sa dá rozprávať.
„Je to nezmysel! Celé som si to vymyslela. Okrem toho, kresťania? Akú protištátnu činnosť by už len mohli oni vyvíjať?“
„Vymyslela? Hm. A čo keď vám neveríme? S kým sa stretáva váš otec? S kým vaša matka? Čo viete o osobách, ktoré sa zúčastnili na oslave? Aký je váš vzťah ku kresťanom? Kto je kresťan z vášho okolia?“
Otázka striedala otázku a Katka odpovedala väčšinou neviem, nepoznám. Slzy sa jej začali tlačiť do očí. Napadlo ju, že jej situácia môže byť naozaj vážna. Možno na celý život uškodila svojmu otcovi, matke, rodine. Či pozná nejakých kresťanov? Možno ešte včera by bez problémov označila Máriu i pána Kubusa. A zrejme aj Slavo je kresťan. Teraz mlčala ako ryba. Iba mykla plecami. Bála sa, aby neuškodila ešte aj im.
„Poznáte sa so Slavomírom Kubusom?“
Prikývla.
„Aký máte vzťah?“
„Priatelíme sa.“
Keby tak vedela, čo im narozprával Slavo o nej. Hneď by sa jej lepšie hovorilo. Teraz sa musí len spoľahnúť na svoju intuíciu. A možno trochu aj rozum. Prečo jej toľko Slavo telefonuje? Všetko začala analyzovať v inom svetle. Možno ho začali podozrievať, že je kresťan a nechcel vystaviť Máriu nebezpečenstvu. Možno chcel od seba odvrátiť podozrenie, keď im nahovoril, že má vzťah s ateistkou.
„Tak lepšie sa priatelíme,“ opravila sa Katka.
„Darovali ste mu niekedy niečo?“ Prižmúrila oči a vrátila sa do školských lavíc. Nesedela ďaleko od Slava a pamätá si, ako sa mu pokazilo pero a ona mu dala svoje.
„Hej,“ prikývla.
Policajt vytiahol z vrecka retiazku s príveskom ryby - presnú kópiu Slavovho prívesku.
„Poznáte toto?“
Katka sa mimovoľne zasmiala. Tá náhoda ju naozaj pobavila. Veľmi dobre poznala retiazku aj prívesok. Nie je to tak dávno, čo sa stretla s Máriou v obchode, keď kupovala pre Slava tento prívesok. Aj sa dali do reči. Katka jej radila oveľa krajší prívesok, ale Mária nástojila na rybe. „To by sa hodilo skôr mne, veď ja som sa narodila v znamení rýb. Ale Slavo? Veď ten nosil cukríky do školy vždy v auguste,“ uvažovala. Teraz sa jej vyjasňovalo. Zrejme je ryba akýsi starý symbol kresťanstva. A Slavo ho mal viditeľne na krku. V tomto svete zrejme zločin.
„Áno, poznám,“ vyhlásila. „Vždy som mala vzťah k rybám. Som totiž narodená v znamení rýb.“
Odpoveď dočasne uspokojila policajta, lebo schoval prívesok do vrecka a prešiel sa po miestnosti.
„Veľmi ma mrzí, že vás nesmiem ešte pustiť domov, ale predpisy sú predpisy. Dokiaľ nepoložíme pár otázok všetkým účastníkom oslavy, musíte tu ostať.“
Policajt odišiel a jeho podriadený pristúpili ku Katke a opäť ju pripútali k zábradliu. Evidentne vedeli, že nerobia nič proti príkazom svojho nadriadeného. Katka takto sedela až do rána. Ráno ju vyviedli z budovy a mohla ísť domov. Nemala chuť sa tam vrátiť, ale kam mala ísť? Čakala prudkú hádku s rodičmi. Aké prekvapenie, keď ju celý šťastní vítali doma. A dokonca otca po prvýkrát počula kritizovať policajný zásah.
„Mne urobiť v dome takú raziu. Neslýchané! Niekto má chce zničiť, vymyslí si úplný nezmysel, udá to policajtom a oni sem hneď nabehnú, akoby nevedeli, kto som ja. A s kým sa všetkým poznám.“
„A mamička, videla si pána ministra? Ležal na zemi ako nejaký zločinec! Ten už k nám možno nikdy nepríde. Keby som vedel, kto to o nás prehlásil, roztrhnem ho ako žabu.“
Katka pochopila, že rodičia vlastne nevedia, že za celú raziu môžu ďakovať jej. Uf, to bude, ak sa to prevalí. Otec má známych všade. Možno sa to časom dozvie. Potom ju určite vyženú z domu. Čiernu ovcu rodiny.
Na druhý deň sa Katka snažila stretnúť s Máriou. K nej ísť nechcela, aby si nedal niekto niečo dohromady, preto iba stále chodila do obchodu, ktorý sa nachádzal len pár metrov od miesta Máriinho bytu. Nakoniec sa jej to predsa len podarilo. Mária vychádzala z vchodu a kráčala oproti Katke.
„Ahoj Mária,“ oslovila ju Katka. „Predvčerom som zažila šok. Asi máte pravdu. Všetko je odpočúvané.“ Stručne Márii vyrozprávala, akú raziu zažila vo vlastnom dome. Dohodli sa, že Katka musí zistiť, prečo sa Slavo tak čudne správa.
Odvtedy už aj Katka volávala Slavovi. Zaplavila ho spŕškou slov, v ktorých iný zmysel našiel len ten, kto vedel o kom hovorí. Často hovorila o Márii, ale nikdy nepovedala jej meno. Rozprávala o mnohých priateľkách a Slavo pochopil, že hovorí stále o tej jednej. O Márii. Aj on si potom zvykol posielať odkazy mnohým známym. Ale vždy to patrilo Márii. Týždne utekali a skladali sa do mesiacov a Slavo vedel, že už dlho nevydrží v práci, ktorá je proti jeho presvedčeniu. Upísal sa tejto práci pol roka. A ani o deň dlhšie. Jeho rozhodnutie si utvrdzoval každý deň, keď sa musel bezmocne pozerať na trpiacich a zomierajúcich ľudí ležiacich na posteliach laboratória.
Slavomír už dávno začínal tušiť, o čo v tomto laboratóriu ide, hoci priame dôkazy nemal. Nakoniec, ani ich nepotreboval. Presvedčenie mu stačilo na to, aby pri prvej príležitosti opustil toto prekliate miesto.
Medzitým ho prišla navštíviť Katka. Stretli sa v Masshade, kam dostal Slavomír po prvýkrát od nástupu do práce vychádzku. Tesne pred vychádzkou opäť podpísal siahodlhý zoznam, čo môže a čo nemôže hovoriť, čo je tajné a čo je menej tajné. S čipom voperovaným do pleca si sadal do vojenského auta a po dvoch hodinách už sedel v reštaurácii v Masshade a čakal na Katku. Vedel, že sa veľmi neporozprávajú, lebo hliadky sa nachádzali na každom kroku. Okrem toho sa bál, či čip nemá minimikrofón, ktorým by ho mohli odpočúvať. Preto si zobral na pomoc papier a pero. Musí Katke vysvetliť, v akej je situácii a že o mesiac končí.
Katka sa zjavila vo dverách a svojou krásou určite očarila celé mužské osadenstvo reštaurácie. Slavomír jej vyšiel oproti a privinul si ju k sebe. Och, ako rád by mal pri sebe Máriu.
Sadli si ku stolu, objednali si jesť, piť a trkotali o všeobecných veciach. Len z času na čas Slavomír zvážnel a čosi napísal na papier. Po chvíli na papieri stálo:
Nemôžem hovoriť.
Som tu ako vo väzení.
O mesiac ukončím zmluvu a prídem domov.
Mám ju rád.
Na druhý papier nakreslil srdiečko a dnu napísal Mám ťa rád.
„Dáš jej to?“ spýtal sa nesmelo.
„Samozrejme,“ milo sa usmiala.
Okrem toho jej napísal list. Ale ten jej nechcel posielať takto verejne. Ešte skôr ako prišla Katka si list poskladal do papierovej servítky . Teraz len v správnu chvíľu jej servítku odovzdať.
„Zdá sa mi, že sa ti chce kýchnuť a nemáš po ruke vreckovku,“ riekol Slavo.
„Mám červený nos, že? Ale vreckovku mám.“
Siahla do vrecka, ale ruka sa vytiahla prázdna. Siahla po kabelke, ale zrazu:
„Hapčí,“ nestihla otvoriť kabelku, preto druhou rukou rýchlo schytila servítok a priložila si ho k ústam. Nato si vytiahla z kabelky vreckovku a pedantne sa poutierala. Papierová vreckovka putovala do koša, ale kde zmizla servítka, to nevidel ani Slavo. Katka ju so šikovnosťou kúzelníka strčila nepozorovane do kabelky. Potom si povedali už len pár viet a rozlúčili sa letmým bozkom. Keď Katka vychádzala z reštaurácie, opäť sa mohla presvedčiť o policajnom systéme štátu. Medzi dverami ju zastavili dvaja policajti a požiadali o lístoček, ktorý dostala od Slavomíra. Po vzhliadnutí srdiečka a prečítaní si ľúbostného vyznania sa hlboko ospravedlňovali.
„Nehnevajte sa. Veľmi nás to mrzí, ale viete, rozkaz je rozkaz. Nemôžeme konať inak.“ No z tónu hlasu Katka aj tak cítila, že ospravedlnenie je len naučená povinná formulka a je im úplne jedno, že niekomu vstupujú do súkromia. Katku to už ani neprekvapilo. Mrzelo ju akurát, že o týchto skúsenostiach sa nemohla rozprávať s rodičmi. Nechápala oddanosť jej matky a hlavne otca tomuto štátu. Všetky zákony a nariadenia tohto štátu nielen otrocky rešpektovali, ale aj dohliadali, aby ich rešpektovalo ich okolie. Jej otec sa niekoľkokrát chválil, ako na jeho podnet zasahovala polícia proti neposlušnému občanovi. Kedysi to Katka neriešila. Dnes sa na to pozerala ako na hnusné udavačstvo. Je hrozné pokladať svojho otca za udavača. Dá sa vôbec s niečím takým psychicky vyrovnať?
Po príchode domov ju navštívili opäť policajti, tento krát z úradu pre bezpečnosť a opäť musela odpovedať na tisíc súkromných otázok o jej vzťahu k Slavovi, o ich rozhovore a dokonca musela vysvetľovať niektoré vety, ktoré padli medzi nimi počas rozhovoru v reštaurácii. Úrady sa už vôbec netajili, že ich odpočúvajú na každom kroku. Akurát len sucho konštatovali, že ide o preventívne opatrenia v pohraničnom území.
Katka sa bála navštíviť Máriu hneď po príchode domov. Nakoniec sa rozhodla inak. Na tretí deň v obchode sa stretla s Máriou a pozvala ju na návštevu k Slavovmu starému otcovi. Obe vedeli, že ich pravidelné návštevy budú polícii nápadné a budú sa musieť stretávať inak.
„No čo Slavo? Ako mu je?“ nedočkavo sa pýtala Mária, keď spoločne sedeli v obývačke.
„Je to zlé. Myslím si, že Slavo je v nebezpečenstve. Stále ho sledujú. Zrejme ho z niečoho upodozrievajú.“
„Možno to ani nie je upodozrievanie. Musíme si uvedomiť, že pracuje na vojensky veľmi citlivom území,“ vložil sa do rozhovoru Kubus.
„Bojím sa, že Slava vnímajú ako cudzieho agenta a snažia sa proti nemu získať dôkazy.“
Chvíľu sa rozprávali v tomto duchu, no už o chvíľu Mária nevydržala a chcela počuť, či jej Slavo niečo neodkázal.
„Má ťa veľmi rád,“ riekla Katka, keď jej podávala lístoček so srdiečkom.
„A ešte riskol tento list.“
Mária si odsadla od ostatných a otvorila list.
„Drahá moja.
Odpusť mi, že som náš vzťah tak skomplikoval. Nechcem ťa ohrozovať, a preto som zvolil radšej takúto formu. Veľmi som sa sklamal z toho, čo tu robíme. Nepredstavoval som si to tak. Ale zmluvu mám na 6 mesiacov, preto nemôžem odísť skôr. Po šiestich mesiacoch odtiaľto odídem a už
budeme stále spolu. Ale ak by som po šiestich mesiacoch neprišiel domov, tak som v nebezpečenstve. Totiž povráva sa, že odtiaľto ešte nikto len tak neodišiel. Vraj odtiaľto sa odchádza alebo do profesionálnej armády, alebo do hrobu. Ale tomu neverím. A ak je to pravda, niečo vymyslím. V žiadnom prípade tu neostanem.
Prepáč, že Ťa len straším. Chcel som Ti ešte toľko napísať ako Ťa ľúbim...“
Ďalšie riadky patrili len jej. Krásne vyznania lásky a túžby po stretnutí sa s ňou. Jej oči sa zaliali slzami. Prečo je láska taká ťažká? Prečo milujeme práve toho, kto nám život takto skomplikuje?
„Mária, nemôžeš sa u mňa stretávať s Katkou. Ty si pre mňa cudzí človek. Ak to bude často, začne to byť podozrivé.“
„Rozmýšľala som nad tým,“ ozvala sa praktická Katka. Práve začína tanečný krúžok. Ak sa obe doň prihlásime, nebude nikomu nápadné, že sme sa zblížili a častejšie sa budeme stretávať. Môžeš potom aj ty chodiť ku mne.“
Katka sa vrátila domov ani nie o desiatej večer a rodičia ju už nervózne očakávali.
„Kde si bola?“ zhúkol na ňu otec hneď vo dverách.
„U kamarátky,“ odvrkla a chcela odísť do svojej izby.
„Netrep,“ pokračoval otec stále v ostrom tóne. „Dnes som sa dozvedel, kto vymyslel tú blbosť o náboženskej párty v mojom dome. Chceš nás úplne zničiť? Načo to robíš? S kým sa spolčuješ? Kto ťa na to nahovoril?“
„Vieš prečo som to urobila? Pretože úplne fanaticky poslúchate tento chorý štát a nainfikovali ste aj mňa. Ja som neverila, že tu kdekoho odpočúvajú. Povedala som to do telefónu. A hľa, hneď bola u nás razia. Tento štát je odsúdený na zánik! Ty nemáš potuchy, čo sa deje na hraniciach s Perziu. Tam z ľudí robia stroje, ktoré nemôžu povedať ani slovo bez odpočúvania. Sú odpočúvaní všade. V reštauráciách, na uliciach, vo svojich domovoch. Na pleci pod kožou majú implantovaný čip, monitorovaný je ich každý krok. Toto je normálny štát?“
„Buď, prosím ťa, ticho,“ vykríkla matka.
„Udám ťa polícii!“ kričal otec. „Ty si nepriateľ štátu! Pre takýchto ľudí nie je miesto v tomto o ľudí sa starajúcom spoločenstve.“
„Nie, to predsa neurobíš. Je to tvoja jediná dcéra. Tvoje jediné dieťa,“ zalomila rukami matka.
„Kde si bola minulý týždeň?“ stále kričal otec. „Ty si bola na Blízkom východe? Zbláznila si sa?“
„A čo keď som bola?! Som dospelá a môžem si robiť, čo chcem!“ Katka prešla do svojej izby a demonštratívne tresla dvermi.
„Čo sme to vychovali? Čo sme to vychovali?“ lamentoval otec a držal sa za hruď, v ktorej cítil pálčivú bolesť.“ Ešte v ten večer ho odviezli do nemocnice s infarktom.
„Mami, je mi to ľúto,“ riekla smutno Katka, keď pred polnocou prišla za ňou matka.
„Otec je mimo nebezpečenstva. Ale už nikdy nebude môcť tak pracovať, ako pracoval. Jeho srdce je poškodené, bude si musieť dávať pozor,“ s bolesťou hovorila matka.
„Je mi to ľúto, mami. Ale musela som vám to povedať.“
„Katka, čo ťa to pochytilo? Otec budoval roky svoju kariéru. Podarilo sa mu preniknúť do najvyšších politických kruhov. Len vďaka tomu mohol uzatvárať lukratívne obchody. Len aby sa nám, hlavne tebe, dobre žilo. Myslíš, že on nemal ideály? Myslíš, že on nikdy nepocítil horkosť mnohých nezmyselných zákonov? Ale bojovať proti presile sa nedá. Podriadil sa a žil pokojný život úspešného obchodníka. A ty mu všetko búraš.“
„Mami, ty to nevidíš? Aký pokojný život? Udáva politických protivníkov tejto vlády. Zrádza svojich susedov, aby sa mohol vyšplhať vyššie po rebríčku politických pätolizačov. Toto je podľa teba úspešný, pokojný život? Aký názor máš vlastne ty? Vždy hovoríš len o jeho názoroch. Ty súhlasíš s tým ako žijeme?“
Matka ostala ticho. Len po chvíli bolo počuť v izbe vzlyky.
„Katka, môj život je jeho životom. Mám ho rada, nebudem mu odporovať.“
„Budem teraz trochu krutá. Ak zomrie a ak naozaj existuje Boh ako tvrdia kresťania, nebojíš sa, že človek, ktorého tak miluješ, bude zatratený? Nemali by sme sa trochu zastaviť?“
„Katka!“ zhrozila sa matka. „Ty sa stretávaš s kresťanmi? To otca už úplne zabije.“
„Mami, ja mu chcem pomôcť.“
Po zhasnutej izbe sa rozľahlo ticho. Ťaživé, tmavé ticho, ktoré bolo presiaknuté myšlienkami. Katkina mama sa vracala do svojej mladosti, keď chodila s pekným, uhladeným mládencom - Katkiným otcom.
„Myslíš, že otec bol vždy taký? Omyl. Sobášili sme sa pred kňazom. Keď sa vrátil pondelok do práce, jeho kancelária bola zamknutá a u sekretárky ho čakal preraďovací dekrét. Samozrejme na horšie platené miesto. Netušili sme, kto tak rýchlo informoval otcovho zamestnávateľa. Keď si sa narodila, utekali sme hneď za kňazom. Ani si netušila, že si pokrstená, že? Pri krste som bola len ja, otec a kňaz. A samozrejme ty. Vyhodili ho za to z roboty. Čo myslíš, kto ho udal? Kňaz. Odvtedy otec nenávidí všetkých kresťanov. Udáva ich úradom, aby nemohli pracovať na významných miestach. Otec ostal doteraz zatrpknutý a snaží sa pomstiť, kde sa dá. Keď prišiel o prácu, dal sa na podnikanie. Išlo to ťažko, veď bol na listine nespoľahlivých. Ale s pribúdajúcim počtom udaných nepriateľských osôb nadobúdalo jeho meno stále lepší zvuk a dnes je z neho úspešný obchodník a štátny úradník. Vlastne, len bol. Po razii v našom dome opäť mnohí jeho obchodný partneri začínajú váhať, či s ním ďalej obchodovať. Jeho pozícia na trhu sa výrazne oslabila. Ktovie, čo bude ďalej. Navyše teraz infarkt.“
„A čo ten kňaz? Ten zradca?“
„Toho otec prvého udal. Ale nie úradom. Cirkvi. Vylúčili ho z cirkvi. Dlhé roky robil policajta. Pred dvoma rokmi som sa dozvedela, že sa zastrelil. Rozposlal listy na rozlúčku všetkým, ktorým ublížil. Aj my sme dostali od neho list s prosbou o odpustenie. Vraj spáchal samovraždu, lebo sa nedokázal vyrovnať s výčitkami svedomia.“
„A náš otec sa dokáže vyrovnať s výčitkami svedomia? Čakáš na tú chvíľu, keď nám napíše list na rozlúčku?“
„Katka a čo mám robiť? Veď vieš, aký je tvrdohlavý!“
Opäť ticho. Teraz dlhé. Veľmi dlhé, ale niť rozhovoru pokračovala v ich hlavách.
„Mami, prečo ste ma dali pokrstiť?“
Žiadna odpoveď.
„Ty si veriaca? Ty si kresťanka?“
Ticho.
„Prečo mi neodpovedáš?“
„A čo ti mám povedať? Že som? Ja neviem, či som. Bola som. Áno, bola. Otec nie. Ten nie. Ale ja som nástojila, že si ho vezmem len pod podmienkou, že sa zosobášime pred oltárom a nebude brániť kresťanskej výchove detí. Súhlasil. A to čo sľúbil, to mienil aj dodržať. Až kým sa nestalo to, čo sa stalo. Vtedy sa veľmi zmenil. Nenávisť zachvátila jeho vnútro.“ Spomínala si na to, aký mierny a galantný muž si ju bral. Ako jej závideli všetky priateľky, že „ulovila“ aj krásneho aj inteligentného aj čestného. Čo z toho ostalo? Krása je preč, ale o tú prišli všetci jeho rovesníci. Nakoniec aj ona sama. Inteligencia mu ostala, ale premiešaná s nenávisťou sa stala hroznou zbraňou namierená proti všetkým okrem svojej rodiny. Čestnosť? Udavač určite nemá česť.
„Stretávaš sa s kresťanmi?“ spýtala sa mama a ani nevedela, či chce počuť áno alebo nie.
„Poznám niekoľkých. Sú iní ako my. Majú toľko vnútornej energie, čo nám chýba. Ale nechodím na ich stretnutia. Teraz už viem, prečo ma tam nikdy nepozvali. Dcéra udavača nie je práve najžiadanejšia. Ale ja ešte nie som veriaca. Ešte nie. Len ma fascinuje ako žijú. Chcem ich spoznať.“
„Katka, ale nič nehovor otcovi. Hlavne žiadne mená. Žiadne miesta. Aby nemohol vypátrať o koho ide. A nechodievaj nikde. Nestretávaj sa s nikým. Ak sa to o tebe dozvie polícia, budeš mať problémy aj s doštudovaním aj s prácou. Ver mi. Daj si s tým pokoj. Ak si chceš veriť, tak si ver, ale v tichosti doma. A dosť.“
„Mama, prečo sa tak všetkého bojíš? Prečo si taká oddaná? Prečo nedáš priestor svojmu názoru?“
Mama tichučko vykĺzla z Katkinej izby. Jej myseľ zalievali zmiešané pocity. Jej dcéra, dcéra udavača kresťanov, túži po viere v Boha. Cesty Pána sú nevyspytateľné.