Aňa z planéty Lo
Nevedel som, čo mám robiť. Snažil som sa ovládacou pákou zmeniť smer rakety, ale ovládanie ma neposlúchalo. Raketa naďalej s príslovečným sipotom uháňala v ústrety katastrofe. Spomenul som si na otca, na mamu, na súrodencov a v duchu som sa s nimi lúčil. Už nikdy sa s nimi nestretnem, pretože sa biedne roztrieskam pri zrážke s neobývanou planétou. Zažmúril som oči a čakal som na náraz....
... Náraz stále neprichádzal. Až teraz som si všimol, že raketa nesipí. Motory nepreukazovali žiadnu činnosť. Pozrel som na monitor. Naskytol sa mi obraz krásnej, ružovo-zelenkavej planéty. Raketa sa už vôbec nerútila k planéte, ale akoby sa ľahučko vznášala nad ňou. Nechápal som. Nesprávala sa podľa fyzikálnych javov, čo ma vyvádzalo z mieri. Preto som si ani nevšimol, že kdesi za horizontom sa týčia guľaté objekty, ktoré určite nevytvorila príroda sama. Strach a bezradnosť ma ovládli do takej mieri, že som takmer nič nevnímal. Ušiel som do najvzdialenejšieho kúta kabíny od monitora, aby som nič nevidel. No aj tak som podvedome cítil, že obrazovka stmavla od hustého tieňa. Akoby som aj s raketou padol do pažeráka ozrutného vtáka, ktorý ma unášal neznámym smerom. A potom ostalo ticho. Také hrozné ticho, ktoré nás trápi stokrát viac ako najväčší hluk. Triasol som sa po celom tele a studený pot mi chladil chrbát. Prečo som len sadol do tej rakety. Dnes nie je problém riadiť raketu a mnohokrát už desaťročné deti chodia na exkurzie svojimi raketami. Ja mám trinásť a myslel som si, že už môžem sadnúť aj do otcovej rakety. Keď vesmírna loď zahlásila poruchu na orientačnom systéme a začala sa spoliehať na mňa, vedel som, že začínajú problémy. Ale strach som mal len z otca, pretože som vedel, že sa vrátim neskoro a otec sa dozvie, že som si „požičal“ jeho raketu. Teraz som už nemal strach z otca. Teraz som mal strach o svoj život. Alebo skôr strach z niečoho veľmi neznámeho, tajomného.
Dvere riadiacej kabínky sa samé otvorili, dnu sa dostal vzduch s neznámou, ale príjemnou vôňou.
„Poďte, prosím, von z rakety“, ozvali sa reproduktory mojej vesmírnej lode. No nebol to jej hlas. Hlas mal inú melódiu a pripadal mi akoby vychádzal z plechovej rúry. Moja, vlastne otcova vesmírna loď mala krásny nenapodobiteľný hlas, nerozoznateľný od ľudského hlasu.
„Zablokuj východy!“ vydal som rozkaz pre riadiace centrum rakety. Nič. Riadiace centrum už ovládal ktosi iný.
„Poďte, prosím, von z rakety,“ opäť sa ozval plechový hlas. Znovu ma oblial studený pot. Žeby som zažil to, čo som tak rád videl na televíznych obrazovkách? Žeby naozaj existovala aj mimozemská civilizácia? Ale prečo sa neteším? Vo filmoch vždy panovalo nadšenie a slávnostná atmosféra. Prečo ja pociťujem strach? Vedel som prečo. Učil som sa predsa dejepis a presne som si vybavil, že stretnutie dvoch civilizácii je príliš kruté a vôbec nie idylické. Spomenul som si na tisíce mŕtvych Indiánov, na milióny čiernych otrokov. V akej pozícii som teraz ja? Som tým Indiánom, ktorých vyššia civilizácia ledva uznávala za človeka, alebo oni sú tí divosi, ktorí si ma možno upečú na večeru.
Nemo som poslúchol plechový hlas, šiel som po chodbách vesmírnej lode cez pootvárané dvere k východu a plne som si uvedomoval, že ak sa civilizácia, pred ktorou stojím, vyvíjala podobne ako naša, nemám jedinú šancu prežiť. Možno ma dajú niekde do laboratória a budú ma skúmať ako biele potkany, kým biedne nezahyniem v malej klietke.
Keď som vystúpil z rakety, dostal som sa do úzkych chodieb a odtiaľ do akejsi sály. Krása, ktorá ma obkolesila, mi na chvíľu dala zabudnúť na moje biedne postavenie. Predsa bytosti, ktoré vytvorili takú krásu, nemôžu byť krvilační divosi. No opäť som sa vrátil do histórie ľudstva. Čítal som úchvatné dielo nemeckého spisovateľa Goetheho. Ten istý národ barbarsky hnal tisíce ľudí do plynových komôr.
„Táto miestnosť je vaša. Cíťte sa ako doma, kým sa nepripravíme na naše osobné stretnutie.“
Teraz zvuk vychádzal akoby zo stredu miestnosti a už neznel plechovo. Vidno, toto je už ich vlastná technológia. Uvedomil som si, že kým nedôjde k „osobnému stretnutiu“ som väzeň v tejto miestnosti. Ale vôbec to tak nevyzeralo. Hoci dvere odkiaľ som prišiel sa zatvorili, vzápätí sa otvorili iné. Samozrejme, že ma zaujímalo, čo je v druhej miestnosti. Opatrne som sa blížil k dverám. Očakával som, že ak budem veľmi blízko, dvere sa zavrú, aby som nemohol ujsť. Preto som sa pomaly zakrádal a zrazu som vyrazil. Podarilo sa. Dostal som sa na druhú stranu dverí. Tie dokonca vôbec nereagovali. Stále ostali otvorené.
Druhá miestnosť nevynikala priestrannosťou. Zvláštne! Neďaleko dverí stál kus nábytku, ktorý mi veľmi pripomínal posteľ. A nad posteľou okno? Vrhol som sa k nemu. Nedalo sa otvoriť, ale obraz hladkal moje oči. Zvláštna príroda a z jej esteticky vyrastali budovy najrozličnejších tvarov. Pozrel som na ružovkastú oblohu. Nehlučne na nej plával lietajúci stroj tvaru vajca. Žiadne krídla, žiaden hluk motora, žiadne výpary spálených pohonných hmôt.
Po pol hodine som sa nasýtil pohľadom na exotickú krajinu a vymýšľal som, ako uniknúť z môjho väzenia. Vrátil som sa do prvej miestnosti a hľadal som iné zavreté dvere. A naozaj. Nemali kľučku. Namieril som k nim a dvere sa samé otvorili. Neveril som vlastným očiam. Rozbehol som sa po chodbe a utekal som po najbližšie dvere. Aj tie sa samé otvorili a ja som mal voľnú cestu k úteku.
„Neutekajte, ste v karanténe,“ ozval sa hlas. No dvere sa naďalej otvárali podľa môjho pohybu. Utekal som ako o dušu. Čo ma po vašej karanténe. Hmlisto som si vybavoval nebezpečenstvo, ktorému som mohol vystaviť tieto tajomné bytosti. Stačí nejaký mikroorganizmus, ktorý na tejto planéte nepoznajú a môžu zomrieť tisíce ľudí. No nemyslel som na to a utekal som. Otvorili sa ďalšie dvere a ja som takmer vrazil do... Ostal som ako obarený. Predo mnou stálo normálne dievča. Kde som sa to dostal? Ako to, že tu žijú ľudia?
„Prečo nie si vo svojej izbe?“ ozvalo sa dievča. Ústa asi hovorili niečo iné, nerozumel som tomu. No zo stredu izby vychádzal ten istý hlas, ktorému som však už rozumel. Zastavil som sa.
„Nenechám sa nikým väzniť!“
„Čo je to väzniť?“ spýtalo sa dievča.
„No, to je, keď nemôžem ísť tam, kam chcem.“
„A keby si mohol ísť tam, kam chceš a nešiel by si tam, lebo by si vedel, že tým niekomu uškodíš, to by nebolo väzenie?“
„Nie, to nie. Lenže, vy mi....“, nestihol som dopovedať.
„Nikto ti nezakazuje, aby si šiel kdekoľvek. Ale si uvedom, že kdekoľvek sa dostaneš, tam už nemôže prísť nikto od nás, kým sa nezistí, či nie si nositeľom nejakých mikroorganizmov. Môj otec ťa neväzní.“
„A čo ty?“
„Spravil si chybu. Ja už musím byť práve v takej karanténe ako ty.“
„Prečo ste ma nezamkli?“
„Si slobodný, rozumný človek. Sám sa musíš obmedzovať, ak je to potrebné.“
Nezmohol som sa na slovo. Otočil som sa a zahanbene som sa vracal do svojej izby. A keby som obehol celú budovu, robili by mi karanténu v celej budove? Vrátil som sa k dievčaťu.
„Prepáč, ale chcel by som sa ťa spýtať. Keby som vyšiel z tejto budovy? Nechali by ste ma z nej odísť?“
„Nerozumiem ti. Prečo by si z nej mal vychádzať? Veď predsa musíš vedieť, aké nebezpečenstvo môže na teba číhať. Možno by si nezniesol vysoké množstvo peľu, prachu či rôznych vôni, ktoré sa nachádzajú v našej atmosfére a mohol by si aj zomrieť. Váš vzduch je veľmi čistý a prispôsobený je aj vzduch v tejto budove. Navyše sme ti povedali, že si v karanténe.“
Ani ja som nerozumel. Po druhý raz som sa bez slova pobral do svojej izby. Tentokrát som ovládal svoju zvedavosť a nevrátil som sa k dievčaťu. K dievčaťu ..., ozaj, ako sa asi volá?
Ľahol som si na posteľ a rozmýšľal som. Čo sú to za ľudia? Asú to ľudia? Ak sú, kde sa tu vzali? A vôbec, kde som to? Za dva dni letu som sa predsa nemohol dostať ďaleko. Ľudia prečesali okolie Slnka nie na dva dni, ale na niekoľko rokov najrýchlejšími raketami a nič zaujímavé nenašli. Sondy sa dostali už do vzdialenosti niekoľkých desiatok svetelných rokov a nič. A pohľady superďalekohľadov nás takisto utvrdzujú v presvedčení, že ak sa nachádzajú kdesi nejaké rozumné bytosti, tak to musí byť ozaj veľmi ďaleko. A zrazu ja, po dvoch dňoch cesty ani nie medzihviezdnou, ale len medziplanetárnou raketou a objavím dokonca tvory takmer rovnaké ako sme my.
Myšlienky mi vírili hlavou, no nie dlho. Po dvoch prebdených nociach a strachu som veľmi rýchlo zaspal.
Keď som otvoril oči, uvidel som krásnu dievčenskú tvár. Na perách jej ihral úsmev, čo dodávalo jej perám nádych sladkosti. Teraz som si všimol, že aj jej pokožka mala sladký, ružovkavý odtieň. Naproti tomu jej tmavogaštanové vlasy vytvárali kontras a pôsobili chladne a dôstojne. Vpredu ich mala vyčesané dohora, len tenká kučerka jej padala medzi oči. Vzadu jej padali na plecia, zahalené do trblietavo-bielej blúzky. Plecia mala skôr útle ako široké a z polokrátkych rukávov vytŕčali tenké ruky. Vôbec som si takto nepredstavoval odev mimozemšťanky. Nohavice všetko zakrývali tak rafinovane, že ťažko sa dalo uhádnuť, či sa v nich schovávajú úzke, či široké nohy. Len úplne na zemi z nich vykúkali bosé prsty nôh. Nech už bola akákoľvek, mne sa zdala veľmi krásna. Možno preto, že sa včera so mnou rozprávala tak bezprostredne. Ako s priateľom. Možno preto, že jej vnútro predpokladalo, že som dobrý.
„Ako sa voláš?“ spýtal som sa bez toho, žeby som sa postavil.
„Doma ma volajú Aňa.“
„Aňa. A čo je tvoj otec?“
„Aký si zvedavý,“ zasmiala sa. „Nechcel by si radšej niečo jesť? Spal si takmer 16 hodín. Isto si vyhladol.“
Naozaj. Až teraz som pocítil hrozný hlad. Odkedy som zistil poruchu na orientačnom systéme v rakete, som nejedol. A to je už poriadne dlho.
„Asi ti naše jedlo nebude zo začiatku chutiť, ale je výživné a zdravé.“
Posadil som sa na posteľ. Zo steny sa vysunul úzky pult. Aňa ho prispôsobila podľa mojej výšky. Odišla do susednej miestosti a cez dvere som videl, ako sa zo steny vysúvajú jednotlivé zásuvky. Veľmi mi to pripomenulo našu kuchynskú linku, či chladničku s mikrovlnkou dokopy. Keď prišla o pol minútu Aňa ku mne, v miske niesla teplé jedlo. Postavila ho na putl.
„No skús,“ povzbudila ma.
Chutilo to podobne ako naše keksíky. Trochu sladké, trochu slané s tou ružovkastou farbou a sladkastou arómou. Dalo sa to jesť.
„A piť?“
„To už bude zložitejšie. To sa na posteli nedá. Musíš prejsť do kuchyne. Poď ukážem ti.“
Zo steny vytŕčali štyri „náhubky“. Opäť mierne prispôsobenie výšky a osviežujúca tekutina mi tiekla rovno do úst. Po pití sa náhubok schoval a o sekundu, dve sa zase vystrčil. Uvedomil som si, že pravdepodobne išlo o hygienický úkon - umytie náhubku.
„A takto posedieť si pri poháriku dobrého koktailu?“
„Čoo? Posedieť si pri poháriku?“ Aňa sa začala smiať zvonivým smiechom, ktorý si zapamätám asi do smrti.
„Vieš, u nás, keď príde návšteva, donesie sa na stôl niečo na jedenie a na pitie. Pritom sa rozpráva, pojedá, popíja,“ snažil som sa jej to vysvetliť. Stále sa smiala:
„Nerozumiem. Prečo chodíte na návštevy hladní?“
Nemal som chuť jej to všetko vysvetľovať. Skôr ma zaujímalo ako sa odtiaľto dostanem domov. Možno jej otec bude čosi vedieť o priestoroch, z ktorých som prišiel. Možno našu Zem už dávno pozorujú a vedia o nás všetko.
„Čím je tvoj otec?“ spýtal som sa.
„Riadi vzdušnú dopravu na celej Lo.“
„Táto planéta sa volá Lo?“
„Áno, my ju tak voláme. Otec by sa veľmi rád s tebou porozprával. Ale chcel, aby si si skôr oddýchol. Teraz išiel za svojim priateľom až do tretieho sektoru. Vráti sa asi až zajtra.“
Chvíľu ostalo ticho. Zajtra. Takže dnes sa nedozviem, ako sa dostanem domov.
„Otcov priateľ je veľmi dobrý človek, ale je to čudák,“ pokračovala v rozprávaní Aňa. Je to archeológ a niekedy má čudné predstavy o našej histórii. A práve kvôli tebe za ním išiel. Totiž, nevieme si predstaviť, odkiaľ si prišiel. S takou raketu akú máš, si predsa veľký kus cesty nemohol precestovať.“
V okolí srdca som pocítil tlak. Tieseň ma začala tlačiť a ja som nemohol vyrieknuť, či vlastne vykríknuť: “Akože neviete odkiaľ som prišiel? Veď ja chcem ísť domov?“ Ostalo ticho a ja som cítil tlkot môjho srdca až na spánkoch. Hrozné sklamanie sa mi tislo do očí.
„Čo ti je? Stalo sa ti niečo?“ vystrašene sa ma pýtala Aňa, keď sa mi do očí začali tisnúť slzy. Nie to nemôžem. Som predsa chlap. Nemôžem plakať pred dievčaťom.
„Ja ...vieš,“ zajakával som. “Myslel som si, že vy mi poviete, ako sa dostanem domov.“
„Ty nevieš ako si sa sem dostal? Ja som si myslela, že vy o nás viete a tebe sa stalo len nejaké nešťastie, že si sa nám musel ukázať.“
„Nešťastie sa mi stalo, lenže ešte u nás doma. Za dva dni blúdenia som sa predsa nemohol dostať ďaleko.“
„Ja ti v tomto nepomôžem, astronómia ma nezaujíma. Skôr sa rada poprechádzam po prírode.“
A teraz tu musí byť kvôli mne zavretá medzi štyrmi múrmi.
„Tak sa poďme prechádzať,“ nezmyselne som navrhol.
„Nie, nemôžme, sme v karanténe.“
„Ale veď všetky dvere sú pootvárané. Pozri, si so mnou už takmer dvadsať hodín. Keby sa malo niečo stať, už by sa stalo.“
„Nie,“ povedala tvrdo a ja som si uvedomil, že prestupovať vlastné príkazy nemieni.
„Poď so mnou do laboratória, pozriem sa na antibakteriálne skúšky.“
Prešli sme chodbou a vošli sme do miestnosti, v ktorej som sa prvýkrát stretol s Aňou. Takže toto je laboratórium.
„Sme stále pod kontrolou prístrojov, ani si to neuvedomujeme.“ Pozrela sa na monitor, čosi vyťukala na obrazovke a usmiala sa.
„Žeby sme predsa len ušli otcovi?“ zasmiala sa. Znovu čosi vyťukala na obrazovke a objavila sa na nej ženská tvár.
„Mami, hodnoty antibakteriálnych skúšok sú v poriadku. Idem nášmu hosťovi ukázať celú planétu.“
„Aňa, ale uvedom si, že musíte byť v uzavretom priestore ešte aspoň 15 hodín, kým dobehnú všetky testy.“
„Neboj sa, mami. Sadneme do magnetickej kabíny, všetko pouzatvárame a o niekoľko hodín sme opäť tu.“
Mama z obrazovky zmizla a Aňa na mňa víťazoslávne usmiala:
„Až teraz sme naozaj voľný!“
Keby to u nás takto fungovalo. Nikdy by som nesadol do otcovej rakety a nikdy by som neprežíval strach a hrôzu posledných dní.
Aňa opäť komunikovala s kýmsi cez monitor. Keďže rečový prekladač stále pracoval, vyrozumel som, že si objednáva do uzavretého očisťovacieho priestoru jednu magnetickú kabínku. Potom sme vykročili k východu laboratória a Aňa ma skúseným krokom viedla chodbami a pohyblivými schodišťami, kým sme sa nedostali do haly s jednou magnetickou kabínkou. Kabínka mi pripomínala vajce s okrúhlymi okienkami a priezračným dnom. Na spodku vytŕčali akoby kuracie nôžky obuté do možno gumených okrúhlych topánok. Akoby vajcovité autíčko bez kolies. Posadili sme sa do šrvormiestnej kabínky a pohodlné kreslá nás objali akýmisi bezbečnostnými vankúšikmi. Cítil som sa príjemne. Dopredu bol skvelý výhľad. Palubná doska nemala viac ako desať tlačítok, dve páky a päť pedálov. Geniálne jednoduché. Uvidím, aké vlastnosti bude mať kabínka po štarte. Keď som sa opäť pozrel predným oknom, zistil som, že už sme po štarte. Aňa sa správala nenútene a predsa pozorne. Asi si si ani neuvedomovala, že ju pozorujem. Kabínku riadila s takou prirodzenosťou, ako keď kráčame po chodníku a ani nevieme koľko svalov je zapojených do tejto činnosti, aby sme nespadli. Určite je to jej obľúbený dopravný prostriedok.
Po krátkom čase, keď sme opustili hangáre a mesto, ak to tak môžem nazvať, pretože som videl síce krásnych a veľkých, ale predsa len pár roztrúsených budov, sme sa vzniesli do výšky. Zahľadel som sa do diaľky. Strácala sa v ružovkastom opare. Pod nami sa vlnili mierne kopčeky, zelené lesy, šedé polia a len pár roztrúsených budov. Dosť často sme stretali magnetické kabínky, ktoré križovali oblohy a vracali sa na zem na maličké letiská medzi stromami. Aká samota. Kedy mi ukáže nejaké zaľudnené mesto? No nechal som ju letieť, kade ona chce. Isto má svoj plán.
„Najradšej zosadnem niekde medzi stromami a túlam sa po prírode. Len tak. Keď natrafím na čistinku, ľahnem si na trávu a rozmýšľam. Strašne dobre sa mi rozmýšľa v tráve,“ smiala sa zase tým jej zvonivým smiechom.
„Ale dnes musíme byť len v kabínke.“
Leteli sme možno hodinu a Aňa mi pri tom rozprávala. To je taký kopec, to je taká rieka, tá tečie odtiaľ, tá sa do nej vlieva. A mesto, budovy, cesty nikde. A kde sú ľudia? Kde bývajú? Po čase sme sa dostali k moru. Tam som konečne uvidel viac ľudí pokope a aj budovy akoby vyrastali popri pobrežiu. No stačilo pár kilometrov preletieť a opäť samota. Už mi to nedalo a zvedavosť mi doniesla na pery otázku:
„Kde máte nejaké mestá? Stále len príroda, príroda, ale kde bývajú, kde pracujú ľudia, to nevidím."
"Och,“ zatvárila sa Aňa, akoby sa vo mne sklamala. „Ja som ti dnes chcela ukázať planétu a nie to, čo sme na nej urobili my. Mestá, fabriky, oddychové strediská som ti chcela ukázať až zajtra. Ale môžem ti povedať, že práve teraz letíme nad druhým najväčším mestom celej Lo.“
„To nemyslíš vážne. Veď vidím hádam len desať, pätnásť budov. A naokolo len prales.“
„Mesto neuvidíš. To je predsa pod pralesom. Vy nemáte mestá pod zemou?“
„Nie. My máme vysoké budovy nad povrchom zeme. Hoci, dnes sa už niektoré budovy nestavajú len hore, ale aj dole, do zeme.“
„To vás je na zemi tak málo, že si môžete dovoliť bývať nad zemou?“ vypytovala sa a zdalo sa, že jej to naozaj nie je jasné.
„Je nás ohromne veľa, máme problémy uživiť všetkých ľudí, v niektorých kútoch zeme je ešte aj dnes bieda.“
„A napriek tomu staviate nad zemou? Ale prečo? Veď je hrozné vidieť vašich priateľov v biede.“
Nevedel som ako jej odpovedať. Áno, je to hrozné, ale stále sa to zdá ako neriešiteľný problém.
„Vieš, my sme sa akosi vyvíjali nad zemou. Máme už len malé kúsky lesov, cesty krájajú úrodné polia na úzke pásy, mnohé druhy zvierat vyhynuli a poznáme ich už len z obrázkov. Práve o tom dnes rozmýšľajú všetci vedci sveta. Ako sa uberať ďalej?“
„Ako ten váš svet vlastne vyzerá?“ vydýchla si Aňa.
„Vieš, zdevastovaná príroda je len jeden z problémov, ktoré nás ťažia.“ Nechcelo sa mi o tom rozprávať. Chvíľu sme mlčky leteli nad krásnym, takmer nedotknutým lesom.
„V lesoch máte aj zver?“, vyzvedal som.
„Samozrejme. A niekedy aj veľmi nebezpečnú. Preto stále so sebou nosím spray.“ Asi si všimla, že sa na ňu nechápavo pozerám, preto dodala: „Taký prostriedok, ktorým omráčim zviera, keby ma napadlo.“
„Všetko máte tak dobre premyslené. Prečo to nie u nás tak,“ vzdychol som si teraz ja a neverecky som pozeral na neporušenú prírodu.
„Naša planéta je teraz krásna, modrá,“ začal som niečim, čím som sa chcel pochváliť. Kedysi pred nami ju naši predkovia tak zašpinili, že z vesmíru vyzerala ako zašpinená footbalová lopta. Až keď úmrtnosť na choroby dýchania prevyšovali únosnú mieru, začali sme sa zaujímať, čo s ovzduším.“ Chcel som pokračovať ďalej, ale tvár mojej spoločníčky mi prezrádzala, že som asi zase povedal niečo zlé.
„Kým úmrtnosť nepresahovala únosnú mieru?!“ vykríkla. “Čo ste to za barbarov? Nie je dosť, keď zomrie zbytočne čo len jediný človek?“
„Aňa, ja...“koktal som. „Ty mi nerozumieš. Náš svet je iný ako váš a preto sa všetko zdá kruté. Ako ti mám vysvetliť, že pre nedostatok liekov...“ nedopovedal som. Nie, už budem ticho. Lebo sa so mnou už nebude ani rozprávať. Ako jej mám vysvetliť, že u nás je všetko postavené na materialnych hodnotách a mnohokrát má človek menšiu hodnotu ako ...Zrazu zmrazilo aj mňa. Ako je možné, že mnohí svojich nevládnych rodičov posielajú „humánne“ na druhý svet, pretože už nie sú ekonomicky činní? Ako to, že sa nečudujeme tomu, že mnohé matky odvrhnú svoje deti, pretože sú príliš drahé? Počul som, koľko peňazí stojí narodenie a výbavička dieťaťa. Ako je možné, že všetko počítame cez peniaze? Ako mám tejto mojej priateľke z iného sveta vysvetliť, že celá naša história je popretkávaná vojnami, ktoré väčšinou vznikali pre túžbu po bohatstve a moci. Ako jej môžem povedať, že jedna takmer celá rasa vyhynula vyvraždením inou rasou len pre zlato a pôdu?
„Aňa, u vás nie sú vojny?“
„Čo? Neviem čo znamená slovo vojna, prekladač nenašiel k nemu naše vhodné slovo. Popíš mi to bližšie.“
„Nie, zdá sa, že to ti vysvetliť nemôžem. Potom by si so mnou nelietala v magnetickej kabínke a hnusil by som sa ti.“
Nechápavo sa mi zahľadela do očí, no nenaliehala. Asi mi v nich uvidela smútok a hanbu. Rozmýšľal som, o čom rozprávať. Čo máme my lepšie ako oni? Literatúru, umenie, spev. Začal som si popiskovať melódiu, ktorá sa mi páčila. Pozrela sa na mňa a usmiala sa.
„Zaspievam ti niečo, čo sa mi páči?“ Ani som nečakal na jej súhlas a spustil som .Spievam celkom dobre, pravda spevom by som sa neuživil. Aňa sa s kabínkou spustila k zemi. Pristáli sme. Aňa sa oprela o sedadlo, zažmúrila oči a počúvala. Keď som skončil, ani neotvorila oči, len tíško vyriekla:
„To je krása, zaspievaj mi ešte raz.“ Slovo zaspievaj povedala po našom, prekladač ho neprekladal. Nemali na spievanie vhodné slovo. Zaspieval som jej pieseň ešte raz , a keď som skončil, hneď som jej navrhol to, čo bezpochyby nemohla urobiť.
„Teraz zaspievaj niečo ty z vašich piesní.“
Otvorila oči.
„My nevieme spievať,“ odvetila a jej bledohnedé očká dopovedali, že jej je to veľmi ľúto. „Nauč ma to,“ prosebne riekla.
„To nebude také jednoduché. Ale určite sa o to pokúsim. A ty ma budeš učiť ako zlepšiť náš svet.“
Vyleteli sme nad ružovú planétu a plávali sme nad ňou krížom-krážom, kým Aňa neuznala, že by sme sa mali vrátiť. Neviem, koľko hodín sme lietali. No keď som prišiel do svojej izby, únava mi podlomila nohy a ja som sa vyčerpaný zvalil na posteľ. No aj tak som nemohol dlho zaspať. Zážitok za zážitkom sa mi objavoval pred očami a ja som si postupne pred očami vybavil situácie z celého dňa. Prežil som najkrajšie chvíle svojho krátkeho života. A zrazu som sa bál, ako budem žiť doma. Budem niekedy šťastný na našej Zemi, keď v mojich myšlienkach navždy utkvie obraz ideálnej spoločnosti? Prečo sme sa mi vyvíjali tak kruto, keď to ide aj inak? Ale asi sme nechceli. Veď ľudia mali nespočetné množstvo filozofov, vedcov, teológov, ktorí ukazovali smer k ideálnej spoločnosti. A čo Ježišova radostná správa o spasení ľudí? Koľkí sa ešte dnes hlásia k jeho ideám? A aj mi, ktorí sa k nim hlásime, žijeme podľa nich? Riešenie je jasné. Ale ľudia musia chcieť. Začal som cítiť depresiu. Môj mladý trinásťročný život prvýkrát zapochyboval o správnosti svojich vytýčených cieľov. Byť sebavedomý, presadiť sa v kolektíve za každú cenu, po ukončení štúdia si nájsť dobre platené zamestnanie, budovať si kariéru, cestovať a objavovať čosi nové, niekde ďaleko v budúcnosti mať deti, ktoré budem vychovávať tak, aby boli sebavedomé, aby sa presadili v kolektíve za každú cenu ... . No kde je to ostatné? Kde je priateľstvo, obeta, odriekanie si, aby sa ušlo aj druhému, kde je láska, tolerantnosť, úcta? Bez toho to nepôjde.
Snáď niekedy nad ránom som zaspal. Sníval sa mi hrozný sen. Stál som ako generál na čele šíkov vojsk, ktoré dobýjali posledné bašty odporu ružovej planéty. Ľudia sa dozvedeli o ružovej planéte a veľmi rýchlo si ju svojou bojovnosťou a krutosťou podmanili. A ja som dostával medaily za zásluhy dobýjania novej krajiny.
„Ste vyznamenaný za hrdinstvo pri dobýjaní nových koloniálnych území. Celé ľudstvo vám raz bude vďačné.“ Cítil som na chrbte pohľad niekoho, kto sa netešil z mojich metálov. Otočil som sa a uvidel som plačúce oči krásneho dievčaťa. Aňa stála v rade zajatcov, odsúdených na smrť.
S hrôzou som sa zobudil. Nie, to sa nikdy nemôže stať. Nebudem sa môcť vrátiť domov, aby sa ľudia nikdy nedozvedeli o krásnej a bezbrannej planéte Lo. Už som sa bál zaspať, aby ma znovu nemučili ťažké sny. Prehadzoval som sa na posteli a túžobne som čakal ráno. Po dlhom, dlhom čase konečne prišlo. Vstal som, najedol som sa a čakal som, kedy príde Aňa. Keď sa dvere otvorili a ja som sa radostne otočil k dverám, neuvidel som Aňu, ale nevysokého muža s mladistvou tvárou. Asi všetci ľudia na tejto planéte vlastnili ružovkastý nádych pokožky. Pravda, mladý muž ju mal o čosi tmavšiu ako Aňa. Vlasy mal tmavé, takmer čierne a dlhé. Ich spletený koniec mu siahal takmer po pás. Oblečenie sa nevyznačovalo ničím mimoriadnym. Podobný strih blúzy i nohavíc ako nosila Aňa. Zdá sa, že obyvatelia Lo neboli majstrami strihu, módy, či umenia vôbec.
„Zdá sa, že karanténu by sme mohli ukončiť,“ začal rozhovor Anin otec. „Pracujem okolo dopravy a keďže si sa nesprával podľa našich dopravných predpisov, musel som ťa stiahnuť z oblohy,“ žartovne na mňa žmurkol.
„Myslím, že situácia nie je taká veselá, ako sa snažíte naznačiť,“ odvrkol som a veľmi ma zamrzelo, že som ľahký tón diskusie odmietol.
„Áno, máš pravdu. Situácia je možno naozaj vážna a o tom sa chcem s tebou porozprávať. Mám niekoľko otázok, na ktoré by som bol rád, aby si mi odpovedal. Prvá, odkiaľ si prišiel. Druhá, načo si prišiel. Tretia, ako a kedy chceš odísť.“
Bŕŕ, ani do reči veľa umenia nedávajú. Stručne, jasne, výstižne. Ale pravdupovediac, po rozhovoroch s Aňou som takúto strohosť nečakal.
„Odpovede sú naozaj ľahké. Prišiel som zo Zeme, ale neviem ako. Neprišiel som sem na nič, pretože som nevedel, že sem prídem. Na tretiu otázku by som rád odpovedal inak, žiaľ, musím povedať neviem. Verím, že mi poradíte, aby som sa domov dostal čím skôr.“
„Som rád, že si mi úprimne odpovedal. Mám tu jedného priateľa, s ktorým by sme spoločne možno našli odpovede aspoň na niektoré otázky.“
Do miestnosti vošiel starý prešedivelý pán. Nedokázal som mu odhadnúť vek, no isto toho zažil už veľmi veľa. Vyznačoval sa vážnosťou, preto som mlčal a čakal som, kým prehovorí on. Nenáhlil sa. Pomaly si sadol oproti mne a skúmavo si ma prezeral. Potom akoby pre seba zamrmlal:
„Tak predsa je to pravda.“
Poobzeral som sa okolo seba, či aspoň ostatní rozumejú. Aňa určite nechápala.
„Takže vaši už prišli na to, ako sa sem dostať?“ Otázku síce vyriekol, ale nečakal odo mňa odpoveď.
„Ja ničomu nerozumiem?“ odvetil som.
„Porozprávam ti jednu legendu. Doteraz si všetci mysleli, že je to len rozprávka. Vieš, ja som archeológ a historik. Naša spoločnosť sa vyvíjala mnoho tisíc rokov, ako nakoniec asi všetky civilizácie. Ale aj tak sme v posledných niekoľko sto rokov prišli na problém, ktorý nemôžeme vyriešiť. Nenašli sme žiadnu stopu, žeby tu žili ľudia skôr, ako pred dvestotisíc rokmi. Najstarší nález spred dvestotisíc rokov však dokazuje, že už vtedy bola naša spoločnosť vyspelá. Kde je teda jej začiatok? Sú staré náboženské knihy, ktoré hovoria o stvorení sveta, o stvorení človeka. Ale celé rozprávanie je akoby z iného sveta. Iné stromy, iné rieky, iné zvieratá. Ale existuje aj jedna legenda o tom, že človek kedysi dávno, nežil na tejto planéte. Boh ho stvoril na planéte, kde bol Raj. Človek nechcel Boha poslúchať a odmietol jeho príkazy. Tak sa stalo, že Boh človeka vyhnal z Raja. Ľudia sa odvtedy začali deliť na tých, ktorí chcú žiť s Bohom a tých, ktorí Boha nepotrebovali. Niektorí odvážni, čo chceli naďalej žiť podľa božích rád a príkazov sa vydali na ďalekú cestu. Úplne sa vzdialili od pohostinného úrodného kraja a žili na severe na úpätiach vysokých hôr. Prešli tisíce rokov a ľudia v nedostatku, ale v láske žili a pracovali. Poznanie sa stávalo hybnou silou vývoja človeka. Človek s hlavou upretou na nebo poznával hviezdy, neskôr planéty a túžil spoznať všetko, čo skrývala tmavá nočná obloha. Aj spoznal. A zistil, že vesmír je malý ako pieskovisko pre dieťa. Preto odložil ďalekohľady a prinútil svoje prístroje pracovať v inom priestore. Trojrozmerný svet už nepostačoval napĺňať ľudskú zvedavosť a tak ho natiahli do piatich rozmerov. Až teraz človek zistil, čo je to vesmír. Nové hviezdy, nové planéty a mnohé plávali v tesnej blízkosti sveta ľudí. Stačilo len otvoriť dvere. A našli aj ju. Krásnu ružovú planétu s takmer rovnakými podmienkami ako ich planéta. Len holú ako na jeseň poorané pole. Bez stromov, bez zvierat, bez akéhokoľvek života. Človek sa pokochal pri pohľade na ňu a neporušenú ju nechal dozrievať vo svojom vývine. Vtedy netušil, že nepotečie veľa vody v rieke a bude ju veľmi potrebovať.
Tak ako sa vyvíjala spoločnosť na severe medzi horami, vyvíjala sa aj na juhu na úrodných poliach medzi riekami. Ale na iných princípoch. Nie túžba po poznaní, ale túžba po bohatstve hnala vývoj dopredu. Tých, ktorí odmietali tento spôsob života, kruto vykorisťovali mocnejší a bezohľadnejší súkmeňovci. Na to, aby prinútili nespokojencov pracovať a žiť podľa ich princípu, vymýšľali zbrane. Netrvalo dlho a mocní sa začali požierať medzi sebou. Preto sa začali deliť na rôzne klany, štáty, spolky štátov. Ten, ktorý skôr vymyslel účinnejšiu zbraň, bol najmocnejší a podroboval si iné štáty. Nastalo sústavné preskupovanie moci s neutíchajúcimi vojnami. Oslabovaním sa vojnami spôsobilo, že spoločnosť sa vyvíjala pomenej ako na severe. Nižší vývojový stupeň však nezabránil, aby svojimi modernými zbraňami nenapadli Severanov. Severania nevedeli, čo je vojna, čo sú zbrane. Nevedeli sa brániť. Južani ich takmer všetkých vykynožili. Len niekoľko desiatok tisíc Severanov sa stihli presunúť na ružovú planétu. Aby sa už nikdy nestretli s Južanmi, zničili všetky informácie o prechode do iného priestoru. Severania verili, že na ružovej planéte Lo budú žiť pokojne dovtedy, kým Južani nespoznajú tajomstvo viacrozmerného priestoru. Zdá sa, že ten čas je už tu.“
Hrôzostrašné ticho zachvátilo celú miestnosť. Cítil som sa ako odsúdenec.
„To nie je možné!“ skríkol som. „Aj u nás je veľa, veľmi veľa dobrých ľudí, ktorí položili životy, aby náš svet bol lepší. Drvivá väčšina je proti vojnám, proti útlaku. Tých krutých a zlých je už málo. Chyba je v tom, že dokážu sfanatizovať davy pre svoje čierne ciele.“
„Neprišiel som ťa obviňovať. Viem, že sú u vás aj dobrí ľudia. Otázka znie inak. Čo urobiť, aby ste sa k nám nedostali? A čo s tebou?“
Rozhostilo sa ticho. Každý sa zaoberal svojimi myšlienkami. Čo so mnou? Lenže, majú ľudia vôbec vyriešený prechod medzi priestormi? Nikdy som o tom nepočul. Ale ako som sa sem teda dostal? A čo si o tom myslí Anin otec a tento zvláštny pán? Veria mi vôbec?
„Ako to myslíte, čo so mnou?“ spýtal som sa.
„Nuž, veci treba vidieť reálne,“ odvetil historik a ja som už z tónu jeho hlasu vycítil, že teraz prehovorí rozum a nie srdce. „Alebo nám klameš a veľmi dobre vieš ako si sa sem dostal; a v tom prípade ťa vaši prídu hľadať a nebolo by dobré, keby ťa tu našli, našli by našu civilizáciu, našli by našu bezbrannosť. Alebo neklameš a v tom prípade sa domov asi nedostaneš. Technológiou prestupu medzi priestormi sme sa, ako som spomínal, prestali zaoberať po príchode na túto planétu. Takže, čo s tebou?“
„Neklame,“ zastala sa ma Aňa. „Nech je jedným z nás.“
Po prvýkrát sa mi na tejto planéte stalo, že niekto neveril mojim slovám. A možno aj veril, ale predsa pripúšťal možnosť podvodu. Stalo sa to asi naozaj len preto, že historik, archeológ, vedec, sa stretol pri svojom bádaní zo všeličím. Aj s krutosťou spred státisícami rokov.
„Aňa, to je príliš zložité. Ak tu bude žiť, bude mať svoju rodinu. Chcela by si, aby sa zlo, ktoré nesie vo svojich génoch, rozosialo medzi nás? A možno o nejakých tisíc rokov tu budeme mať to, pred čím sme utiekli na túto planétu.“
Spečatili môj osud? Anin otec, aj historik sa ešte chvíľu rozprávali. Ale ja som ich už len málo počúval. Zaoberal som sa sebou samým. Ako sa dostať domov? Už nikdy neuvidím svoj rodný kraj? Matku, otca?
Keď Anin otec spolu s historikom odišli, Aňa si sadla ku mne a chytila ma za ruku.
„Nebuď smutný. Naši to tak nemysleli. Tu sa totiž nenájde nikto, kto by ťa obmedzoval. Môžeš tu žiť tak, ako každý iný.“
„Možno ma nikto nebude obmedzovať. Lenže oni majú pravdu. A ja naozaj nemám právo normálne žiť. Ja sám sa budem obmedzovať, pretože moja zodpovednosť voči vašej civilizácii mi nedovolí mať rodinu.“
Príliš často sa v našich rozhovoroch rozhosťovalo ticho.
„Vieš čo, teraz nad tým nerozmýšľaj,“ riekla Aňa. „Pripravím ťa na život na tejto planéte. A kým sa mi to podarí, isto sa niečo stane a budeme sa môcť rozhodnúť ako ďalej.“
Neodporoval som. Cítil som sa tak zle, že som sa potešil, keď ma niekto chcel hnať do nejakej práce. Aspoň trochu zabudnem na svoju neutešenú situáciu.
Vyšli sme na letisko, sadli do magnetickej kabínky a leteli sme ani nie päť minút a už sme opäť pristávali. Z letiska sme sa pohyblivými pásmi dostali hlboko, hlboko pod zem, až sme sa dostali do obrovského mraveniska ľudí. Námestie. Prestúpili sme na ďalší pohyblivý pás. Dlho som sa neopieral o zábradlie pásu a už sme zostupovali. Stáli sme pri obrovskej guli.
„Tu bývam,“ hrdo mi povedala Aňa. Okolo guľatej budovy sa vinul ako had pohyblivý pás v priesvitnom potrubí. Na ňom stál nekončiaci sa rad ľudí a v tlmenom rozhovore stúpal hore. Zaradili sme sa na pás. Keď sme vyšli dostatočne vysoko, so záujmom som si obzeral podzemné mesto. Všade vládla čistota, poriadok a pokoj. A čo som si všimol hneď, náš rozhovor nerušil žiaden hluk. Všetky stroje pracovali ticho. Len ľudské hlasy a smiech rušili absolútne ticho a vytvárali kolorit ideálneho mesta. To keby sa nám podarilo uskutočniť. Lenže u nás je mesto miestom hluku, chaosu a stresu. Ozaj, chce sa mi ešte ísť domov? Chcelo sa mi. Matka, otec, súrodenci, priatelia, to všetko sa nedalo len tak hodiť za hlavu. A možno ma domov ťahalo aj presvedčenie, že aj náš svet by sa dal budovať inak.
„Nepočuješ ma?“ vzrušila ma Aňa s mojich myšlienok. „Vystupujeme, sme doma. “Vošli sme do gule.
„Mami, už som doma. Máme návštevu.“ Zľakol som sa. Nečakal som, že bude mať doma mamu? Ako ma asi privíta?
„Ahoj, Aňa,“ ozval sa hlas z vedľajšej miestnosti a vzápätí sa zo dverí vynorila mladá žena.
„Á, dobrý deň. Vzácna mimozemská návšteva,“ usmiala sa Anina mama. Roztriasli sa mi kolená. Prečo mám trému? Prečo chcem vyzerať pred jej mamou veľmi dobre. Zhrozil som sa. Ja som sa do Ani zaľúbil! A jej matka ma teraz hodnotí.
„Dobrý deň,“ odvetil som. Pravdu povediac, hodnotil som aj ja ju. Veľmi pripomínala Aňu. Dlhé čierne vlasy jej padali na plecia, no čo ma najviac fascinovalo, to boli je ústa. Krásne krojené a hlavne stále usmiate. Jej celá tvár hrala úsmevom. Aj plytké rodiace sa vrásky dodávali tvári dobrácky a milý výraz. Tak asi takto bude Aňa vyzerať o nejakých tridsať rokov. Mohol som byť spokojný.
„Ty nemáš kde bývať? Aňa, čo ty na to, keby sa zatiaľ nasťahoval do Milkovej izby? Choď ho tam odprevadiť a potom príďte niečo zjesť.“
Tak toto som nečakal. Predpokladal som pravý opak. Myslel som si, že matka sa ma bude snažiť odsťahovať veľmi ďaleko z dosahu svojej dcéry.
Milko mal veľmi peknú, ale už tradične na tejto planéte, jednoduchú izbu. Aňa mi vysvetlila niekoľko hlavných funkcií prístrojov nachádzajúcich sa v izbe a vrátili sme sa k mame. Aňa v spoločnosti matky takmer stále mlčala, naproti tomu mama bola veľmi dobrá spoločníčka. Čas nám ubiehal veľmi rýchlo a ja som cez zaujímavý rozhovor spoznával zvyklosti týchto ľudí. Až po niekoľkých hodinách som zistil, že Anina mama ma vlastne učí a pripravuje na dlhý život na tejto planéte. A Aňa? Aňa mlčky celý večer sedela a na jej tvári sedel tieň smútku. Dozvedel som sa to až o týždeň. Za ten týždeň som absolvoval desiatky exkurzií po planéte, po ich mestách, po ich vedeckých ústavoch. Deň čo deň sa mi venovala Aňa, ktorá do mňa hustila základnú gramatiku ich jazyka, čoraz častejšie vypínala prekladacie zariadenie a ja som sa musel s ňou rozprávať jej jazykom. Doobeda ma vyučovala jej matka ich zvyklostiam, morálke, histórii, filozofii a k večeru prichádzal jej otec a zoznamoval ma z ich vedeckými disciplínami. Išla mi hlava prasknúť, ale to bol ešte len začiatok. Celý týždeň nikto nenadhodil otázku, čo so mnou. No z toho, ako sa ku mne správali som predpokladal, že ma chcú zaradiť do ich normálneho života. Ku koncu týždňa išla Aňa aj s otcom niekam na vedecké sympózium a ja som po celý deň ostal s Aninou mamou sám. Obdivoval som ich neúnavnosť a trpezlivosť, s akou sa ma snažili všetko a rýchlo naučiť. Aj teraz sa mi mama venovala celý deň a len večer sme sa pustili do oddychového rozhovoru.
„Nevidel som ešte vášho syna Milka. On niekde ďalej študuje a preto neprichádza často domov?“ Táto spoločnosť sa mi pred očami javila tak bezproblémovo, že ma ani nenapadlo, že by som mohol niekoho svojou otázkou raniť. No teraz som zistil, že aj tu je smútok. Najprv ostalo ticho a myslel som si, že mama mi ani neodpovie. No po chvíli otvorila opatrne ústa a pomaly kládla slová vedľa seba, akoby sa bála, že povie niečo, čo veľmi zabolí.
„Isto si si všimol Aňu, keď som povedala, aby si šiel bývať do Milkovej izby. Stalo sa to pred dvoma rokmi. Mal šestnásť rokov. Taký strašne mladý. Stroj, v ktorom letel na blízky mesiac mal poruchu a pri nehode zahynul. Najhoršie to prežívala Aňa. Mala ho veľmi rada. Dlho sa s tým nevedela zmieriť. Aj veci v jeho izbe museli ostať nedotknuté. Raz musíme za tým urobiť bodku. A preto, keď si prišiel ty, myslela som, že nastal čas, keď treba zabudnúť.“
Ukončila svoj monológ? Bál som sa prerušiť posvätné ticho a preto som čakal, kým nebude pokračovať.
„Možno preto sme ťa prijali tak ako sme ťa prijali. Nahraď nám aspoň na chvíľu nášho syna. Pocíť našu starostlivosť, ktorou by sme zahŕňali nášho Milka.“ Z očí sa jej vykotúľalo niekoľko veľkých sĺz. Ale len niekoľko. Hoci vyzerala jemne, bola to silná osobnosť.
„Myslím, že aj Ani veľmi pomohlo, že si prišiel. Konečne sa nezatvára do Milkovej izby a nepresedí v nej celé hodiny.“
Tým náš rozhovor na túto tému skončil a už nikdy sme sa o tom nerozprávali. Ani s Aňou, ani s jej otcom.
Čas letel a ja som si ani neuvedomil, že sa už dva mesiace nevenujem ničomu inému, len učeniu a samozrejme Ani. Veľmi sme sa zblížili. Spoznali sme jeden druhého a zdalo sa, že si rozumieme. Vlastne som bol celkom šťastný, len spomienky na domov mi zovierali hrdlo. Nemienil som uveriť, že už sa tam nikdy nevrátim.
Asi o týždeň ma Anin otec zobral so sebou na medziplanetárne letisko. Zdalo sa, že ide len o rozšírenie mojich vedomostných obzorov. Ale situácia sa vyvíjala inak. Len čo sme si sadli k riadiacemu pultu, Anin otec sa rozhovoril.
„Už roky pracujem na ochrane vesmírneho priestoru okolo planéty Lo. Občas sa stane, že nejaký väčší meteorit ohrozí planétu, ich mesiace, alebo prelietavajúce rakety. Vtedy nie je problém zničiť cudzí predmet a takto uchrániť našu planétu. No v poslednom čase sa stávajú oveľa nepríjemnejšie veci. Ešte predtým, ako si sa na našej planéte objavil ty, dochádzalo k určitým zvláštnostiam. Tak napríklad našli sme predmet, ktorý určite nelietal po vesmíre náhodou. Zanedbateľná hmotnosť a pritom veľký objem nás presvedčil, že predmet je dutý. A naozaj. Prázdny vrak rakety som stiahol na povrch planéty a preskúmal som ho. Ani stopy po živote, ale bolo mi jasné, že tento predmet vyrobila ľudská ruka. Pravdepodobne išlo o starú vesmírnu sondu. Zintenzívnil som sledovanie medziplanetárneho priestoru a zistil som ďalšie teleso, ktoré sa zrazu zjavilo niekoľko tisíc kilometrov od nás. Áno, zjavilo. Pretože keď som si poprezeral históriu prístrojov, ktorými som pozorovania uskutočňoval, zistil som, že tento predmet sa z nikade nepriblížil. Proste nebol a potom zrazu bol. Spomenul som si na legendy o viacrozmernom vesmíre a všetko súhlasilo. Tretím narušiteľom medziplanetárneho priestoru Lo si sa stal ty. Chaotický let tvojej rakety mi nahováral, že je obsadená pilotom. Ľahko som sa dostal cez bezpečnostné bariéry vašej rakety a začal som ju riadiť ja. Letela priamo k nám. Naša planéta sa stala tak ohrozená, že som sa rozhodol informovať o situácii našu bezpečnostnú letku. Deň aj noc sledujeme vesmírny priestor a očakávame ďalšieho návštevníka. Včera sa zjavil. Ide o veľkú raketu s päťčlennou posádkou. A teraz mi povedz, čo máme robiť? Ak sa vrátite domov a porozprávate o tom , čo ste videli, sme stratený. Ak tu ostanete, čo s vami? Nemáme väzenia, ani trest smrti nepoznáme. Ale brániť sa nejako musíme. Už nikdy sa nesmie stať to, čo sa stalo pred tisíckami rokov na Zemi.“
Na jednej strane som jasal, že sa stretnem so svojimi rodákmi, na druhej strane som pociťoval úzkosť, lebo Anin otec mal pravdu. Čo s nimi bude, keď sem budú prichádzať húfy ľudí?
„Aj vy ste ľudia,“ povedal som. „Nemôžte nás len tak zničiť. Tým by ste sa stali takými istými ako sme mi. Musíte s nami spolupracovať. Musíte veriť, že sme už na vyššom stupni vývoja ako pred tisíckami rokov. Musíte vsadiť na to, že ste inteligentnejší, že máte lepšie technológie, že váš spôsob života je lepší ako náš. My sa radi učíme, možno sa vám podarí prerobiť nás na lepších.“
Anin otec si len vydýchol. Nepresvedčil som ho. Hral sa s veľkým monitorom, na ktorom sa zobrazil bod, ktorý sa postupne zväčšoval. Zväčšil sa až do takej miery, že som rozoznal kontúry rakety. Áno, poznal som typ tejto rakety. Nepochybne sa radila k najmodernejšiemu typu našej doby. Anin otec si raketu zväčšoval, zmenšoval, obzeral zo všetkých strán. Pripadalo mi to ako nevinná počítačová hra.
„Pozri, stačilo by stlačiť tento gombík a raketa by sa rozsypala na márne kúsky ako hociktorý meteorit, ktorý som zničil.“
„Nie,“ skríkol som. „Veď je tam možno aj môj otec.“
„Neboj sa, nikto z našej planéty by to neurobil. A preto sme takí bezbranní.“
O niekoľko minút sme sa radostne zvítali s mojím otcom a ďalšími dvomi jeho spolupracovníkmi. Naše šťastie kazilo jedine vedomie nebezpečenstva pre túto planétu.
„Nemusíte sa nás báť,“ odvetil môj otec a zdalo sa, že mu všetko jasné. „Ste príliš silní na to, aby sa u nás našiel niekto, čo by si vás chcel podmaniť.“
„Kto všetko vie u vás prechádzať priestorom?“ spýtal sa zhrozene Anin otec.
„Dnes len traja. Ale u nás sa pracuje tak, že všetky poznatky si zapisujeme a pre ľudí na zemi by nebol problém preštudovať si z našich poznámok spôsob prestupu do iného priestoru. Vy ste spravili veľkú chybu, že ste prestali študovať prestup priestorom...“
„Čo všetko o nás viete?!“ vykríkol Anin otec.
„Veľmi veľa. A o vzťahoch medzi nami a vami, takmer všetko. Sledovali sme vás už takmer rok. Nechceli sme do vás zasahovať, žiaľ, stala sa nehoda. Môj syn nezodpovedne použil moju raketu práve vo chvíli skúšok prechodu priestorom. A preto sme teraz tu.“ Anin otec sa nadýchol a chcel prerušiť môjho otca, no ten sa nedal.
„Nie, neprerušujte ma. Skôr ako sme sa rozhodli prísť sem, vypracovali sme plán, ako sa pred nami budete brániť. Ste mierumilovní a neškodní. Preto pre nás nie je riziko zveriť vám tajomstvo, ako nás zničiť v prípade, ak by sme vás vojensky napadli.“
„Ale mi tú možnosť nikdy nevyužijeme,“ oponoval Anin otec.
„To vieme len my traja, môj syn a vy. Ostatní ľudia sa to nikdy nedozvedia. Stačí, že uvidia ako ste vývojom ďaleko pred nami, uveria, že nás môžete zničiť. A to bude stačiť na to, aby si nikto z ľudí nerobil nádeje na vaše ovládnutie. Odovzdáme vám spôsob prechodu cez priestor a vy už budete vedieť, ako ho správne využiť. Ešte by som vás chcel ubezpečiť, že hoci je naša spoločnosť morálne horšia ako vaša, vyvíjame sa k lepšiemu a pod vašim vplyvom sa náš morálny vývoj určite urýchli a raz príde čas, že sa nás nebudete musieť báť.“
Ako krásne a jednoducho to vyriešil môj otec. Pociťoval som hrdosť, že som jeho syn.
Dva dni sme sa pripravovali na odchod. Môj otec oboznamoval obyvateľov planéty Lo do našich vedeckých tajomstiev a zase opačne, aj môj otec sa dozvedel veľa nového. A ja som sa väčšinu času venoval Ani. Naše tváre vyžarovali smútok, ale ani jeden o tom nehovoril. Veď už možno nikdy ju neuvidím. Až keď som s otcom nastupoval do rakety, Aňa ku mne pristúpila a prevesila mi okolo krku šnúrku, na ktorej viselo z dreva vyrezané ružové srdiečko.
„Aby si vedel, že niekto veľmi, veľmi ďaleko na teba myslí“, riekla a ja som uvidel v jej očiach prvú slzu. Vtedy som už nevládal tlmiť svoje city:
„Aňa, čakaj na mňa. Ja sa určite raz vrátim! Určite!“
Rýchlo som sa rozbehol do rakety, aby nik nevidel moje slzy. Motory sa rozbehli a všetko to krásne, čo som prežil na tejto planéte sa stalo minulosťou. O pár hodín som ležal vo svojej posteli a rozmýšľal som, či sa mi to náhodou len nesnívalo. No z dreva vyrezané ružové srdiečko na šnúrke, čo mi viselo okolo krku ma presviedčalo, že ktosi veľmi ďaleko na mňa s láskou myslí.