MOŽNO
Možno že je to sneh čo rozsypal sa a letí
možno že je to túženie zrejúce v očiach detí
možno že pokým dorastieš to bude celkom iné
možno že šuhaj nezahrá už nikdy na mandolíne
možno že kým sa priblíži nebudeš hrdá viacej
možno že chvíľu zastaví pri každej žene spiacej
možno že srdce vezme jej možno že stratí svoje
možno že bude plakávať do noci cez závoje
Možno že lepšie bez srdca možno že Ale kto vie
možno že do tmy zavolá a nik mu neodpovie
Možno že niekto pochopí možno že nepochopí
možno že snehom zapadnú naveky jeho stopy
možno že je to bolestné možno že je to kruté
možno že ešte otočí kým zmizne na zákrute
možno že hviezdy vyhasnú možno to budú to oči
možno že niekto stratil ich pod krížom na úbočí
A darmo hľadá ich nadarmo ruky spína
nikto už pre ne nesmútil neplače meluzína
A nikdy nikto neznal ich a nik im z lásky nedal
a hoci stále mlčali nik toľko nepovedal
a nik už pre ne nesmúti dorástli všetky deti
a nikto sa ich nespýta a nik im neodvetí
Možno iba sneh čo rozsypal sa a letí
ZÁPALKY
Zápalka smútku chytá potichúčky
(už dávno nezáleží na mene),
samota prišla bez dotknutia kľučky
a pripomína veci stratené.
Cez polnoc tiahne; zrazu horia krute
i ostatné, čo boli spálené,
prst dažďa chytá vtáka za perute
a kvapky bijú na sklo ako kamene.
Zápalka dávna zažíha sa znova
a tak jak dávno pália ma jej plamene;
mal som ju rád; no škoda o tom slova,
už dávno nezáleží na mene.
Jej plavá kader ako zo sna vlaje
a šerejú sa oči zahmlené,
no ja som iný, ona zmenená je
a dávno nezáleží na mene.
Nad ránom celkom zápalka sa láme
a prúžok dymu, svedok váhavý,
prezradí všetkým, na čo spomíname,
keď nakreslí nám jemne nad hlavy
zlomené srdce a pery zmámené,
čo klamú: nezáleží na mene.
JESENNÁ LÁSKA
Láska je srašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
no ten, čo ľúbil sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých, smutných, letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.
Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z duše
a človek, koník túlavý, od srdca k srdcu kluše
a pre každé chce zomrieť, žiť nechce pre nijaké,
chcel by mať jedno pre seba; je mu to jedno, aké.
Možno obrázok a možno tôňu iba.
No pred cieľom sa zastaví:Komu zas srdce chýba?
Zo všetkých mojich obrázkov mámivý ošiaľ stúpa;
bola to láská? Sklamanie? Aj láska bola hlúpa,
veď chcela všetko naraz mať a všetko naraz stráca.
Koľko ráz v noci májovej hľadeli do mesiaca,
no máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto.
Len jeseň, tá vie o všetkom, a jeseň nepovie to.
Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju:
túžieval, čakal, dočkal sa, odišla, nepozná ju.
Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých, smutných, letných dní na staré
lístie padá,
poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.
UŽ KOĽKÚ NOC
Studený vietor okenicou plieska,
v ďalekých výškach bzučí hviezdny roj.
Už koľkú noc,
už koľkú noc tak ťažko je jak dneska?
Si jediná láska moja, šťastie moje, osud môj.
Bdiem celú noc jak postrelené zviera.
Strach obklopil ma ako bodľače.
Čomu sa zdravá myseľ veriť vzpiera,
zúfalé srdce stokrát oplače:
Ak neľubiš ma, nemáš ma už rada,
tak aspoň jedným chladným riadkom vysmej sa.
Veď moja láska, čo tak kruto stráda,
nebude preto menšia, hrdosť pyšnejšia.
Studený vietor okenicou plieska,
v ďaľekých výškach bzučí hviezdny roj.
Už koľkú noc,
už koľkú noc tak ťažko je jak dneska?
Si jediná láska moja, šťastie moje, osud môj.
ŠACHY
Ak sadnete si z dlhej chvíle k šachom,
pre šťastie lebo pre sklamanie hrať,
nezabúdajte, že je problém, na kom
závisí vaše šťastie či pád.
Neukazujte svojmu súperovi päty
a dámu strážte, ak ju máte rád.
Nepúšťajte ju samu na výlety
-nevieme nikdy, čo sa môže stať.
Nakoniec sa to zvtrne na zákone,
že silu umu zdolá sila zrád.
V partii často vyhrávajú kone;
jedine kráľ však môže dostať mat.
S HLAVOU V OHNI
Rád by som bol, keby si bola ráno iskrou,
aby si mi vždy, keď svitá, padla do oka.
Iskra v oku,
noc, noc hlboká.
V takej noci k nebu by som stúpal.
Napoludnie by si mohla byť môj úpal.
Aby o mne hovorili: Celý horí.
Aby som bol z teba trocha chorý.
Napoludnie:
s hlavou v ohni myslieť na teba.
O pol ôsmej večer: dlho hľadám struny.
Aby som ťa zahral
podľa zlata hviezd
a podľa krvi luny.
O pol ôsmej večer:
aby ťa bol celý vesmír plný.
A rád by som bol, keby si raz v noci bola: áno.
Áno na srdci, a áno na ústach.
Iskra v oku, hlava v ohni,
noc, noc hlboká.
Padla si mi do oka.
DÁŽĎ
Už to zvoní nad vežami v zlate kupol,
už mi to aj rieka kričí do ucha.
Prašivý deň nad mesto si čupol,
prší, popŕcha.
Na čo myslíš práve v tejto chvíli?
Myslím na to,prečo ma tak mýli
holé miesto na rukáve tvojho kožucha,
čo to na mňa padá ako skala,
aj o čie plece si sa opierala,
a či aj našu lásku čas tak ošúcha.
Bubny dažďa, lejak zlý a prudký,
bubny na stromoch a bubny na strechách,
vybubnujú ti všetky moje smútky,
celú tú ntieseň, všetok hlúpy strach.
Už to zvoní nad vežami v zlate kupol,
už ti to aj rieka kričí do ucho.
Prašivý deň nad mesto si čupol.
Popŕcha.
NEPOCHOPITEĽNÉ VECI
Nepochopiteľné veci medzi nami.
"Načo je to a čomu sa to podobá?"
Koliesko rozkrútené v prstoch vykonáva svoj
zvrchovaný pohyb.
Ale hodiny nejdú.
Jabloň rozkvitnutá koncom januára.
Ale zima neprestáva.
Zreteľný pocit, že ťa niekto volá.
Ale ulica je prázdna.
A ešte iné veci,
stokrát počuté:
"...že ju nechal, lebo ju mal rád..."
"...strpčovali si život,
lebo nemohli bez seba vydržať..."
Odkiaľ prichádzajú tieto slová
bez logického odôvodnenia,
bez vzájomných súvislostí,
nepochopiteľné
a podivné?
Nepochopiteľné veci,
prijmite ma k sebe,
vstúpte do mňa všetkými zmyslami,
dotýkajme sa navzájom,
tak ako husieľ dotýka sa slák.
Nepochopiteľné veci,
vy ste v nás.
Vyslovujem si ticho slová
a čakám, tým sa zažnete.
Už koľkú noc
(Tomáš, 2. 2. 2015 9:06)