Rozjimania

Aleluja, aleluja, aleluja.
Šťastná si naozaj, svätá Panna Mária, a všetkej chvály najhodnejšia, lebo z teba vyšlo slnko spravodlivosti, Kristus, náš Boh.

Čítanie zo svätého Evanjelia podľa Matúša
Mt 1, 1-16. 18-23
Čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého
Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho.

Abrahám mal syna Izáka, Izák Jakuba, Jakub Júdu a jeho bratov, Júda Faresa a Záru z Tamary. Fares mal syna Ezroma, Ezrom Arama. Aram mal syna Aminadaba, Aminadab Násona, Náson Salmona, Salmon mal syna Bóza z Rachaby, Bóz Obeda z Rút, Obed Jesseho a Jesse kráľa Dávida.

Dávid mal syna Šalamúna z Uriášovej ženy. Šalamún mal syna Roboama, Roboam Abiáša, Abiáš Azu, Aza Jozafata, Jozafat Jorama, Joram Oziáša. Oziáš mal syna Joatama, Joatam Achaza, Achaz Ezechiáša. Ezechiáš mal syna Manassesa, Manasses Amona, Amon Joziáša, Joziáš Jechoniáša a jeho bratov za babylonského zajatia.

Po babylonskom zajatí Jechoniáš mal syna Salatiela, Salatiel Zorobábela, Zorobábel Abiuda, Abiud Eliakima, Eliakim Azora. Azor mal syna Sadoka, Sadok Achima, Achim Eliuda. Eliud mal syna Eleazara, Eleazar Matana, Matan Jakuba. Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.

S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.

Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť.

Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“

To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami.

Počuli sme slovo Pánovo.

Čítanie z Listu svätého apoštola Pavla Rimanom
Rim 8, 28-30
Ktorých Boh predpoznal, tých aj predurčil
Bratia, vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi.

A tých, ktorých predurčil, aj povolal, a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil, a tých, čo ospravedlnil, aj oslávil.

Počuli sme Božie slovo.

Čítanie z Knihy proroka Micheáša
Mich 5, 1-4a
Kým rodička neporodí
Toto hovorí Pán: „Betlehem Efratský, najmenší medzi judejskými mestami, z teba vzíde zvrchovaný vládca Izraela. Pôvod jeho je odpradávna, od večnosti. Preto ich vydá až do času, kým rodička neporodí. Až potom sa zvyšok jeho bratov vráti k synom Izraela.

On vystúpi a bude ich pastierom silou Pána, velebou mena Pána, svojho Boha. A budú žiť v istote, lebo teraz bude veľký až po končiny zeme. On bude pokoj.“

Počuli sme Božie slovo.

TAJOMSTVÁ JEŽIŠOVHO DETSTVA

527 Ježišova obriezka na ôsmy deň po jeho narodení je znakom jeho začlenenia do Abrahámovho potomstva, do ľudu zmluvy, jeho podriadenosti zákonu (580) a jeho oprávnenia na kult Izraela, na ktorom sa bude zúčastňovať po celý život. Tento znak je predobrazom „Kristovej obriezky“, ktorou je krst. (1214)

528 Zjavenie Pána (Epifánia) je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne Sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k židom a prijmú od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. (711-716) Zjavenie Pána (Epifánia) zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov (122) a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu

TAJOMSTVÁ JEŽIŠOVHO DETSTVA

527 Ježišova obriezka na ôsmy deň po jeho narodení je znakom jeho začlenenia do Abrahámovho potomstva, do ľudu zmluvy, jeho podriadenosti zákonu (580) a jeho oprávnenia na kult Izraela, na ktorom sa bude zúčastňovať po celý život. Tento znak je predobrazom „Kristovej obriezky“, ktorou je krst. (1214)

528 Zjavenie Pána (Epifánia) je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne Sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k židom a prijmú od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. (711-716) Zjavenie Pána (Epifánia) zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov (122) a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu

PRÍPRAVY

522 Príchod Božieho Syna na svet je taká nesmierna udalosť, že ju Boh pripravoval počas stáročí.(711, 762) Obrady a obety, obrazy a symboly „Prvej zmluvy“ (Hebr 9,15), to všetko Boh zameriava na Krista; ohlasuje ho ústami prorokov, ktorí postupne vystupujú v Izraeli. Ešte aj v srdciach pohanov vzbudzuje nejasné očakávanie jeho príchodu.

523 Svätý Ján Krstiteľ je bezprostredným Pánovým predchodcom, (712-720) ktorý bol poslaný, aby mu pripravil cestu Ako „prorok Najvyššieho“ prevyšuje všetkých prorokov, je z nich posledný, ním sa začína evanjelium; už v lone svojej matky pozdravuje Kristov príchod a svoju radosť nachádza v tom, že je „ženíchov priateľ“ (Jn 3,29); označuje ho za Božieho Baránka „ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29). Ide pred Ježišom „s Eliášovým duchom a mocou“ (Lkl ,17) a vydáva o ňom svedectvo svojím kázaním, svojím krstom na obrátenie a nakoniec svojou mučeníckou smrťou.

524 Každoročným slávením liturgie Adventu(1171) Cirkev aktualizuje toto očakávanie Mesiáša: keď sa veriaci zapájajú do dlhej prípravy na prvý príchod Spasiteľa, obnovujú v sebe vrúcnu túžbu po jeho druhom príchode. Slávením Predchodcovho narodenia a jeho mučeníckej smrti sa Cirkev pripája k jeho túžbe: „On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3,30).

TAJOMSTVO VIANOC

525 Ježiš sa narodil v biednej maštali v chudobnej rodine. Prvými svedkami tejto udalosti sú jednoduchí pastieri.(437) V tejto chudobe sa prejavuje nebeská sláva. (2443) Cirkev neprestáva ospevovať slávu tejto noci:
„Dnes Panna privádza na svet Večného
a zem poskytuje jaskyňu Nedostupnému.
Anjeli s pastiermi ho velebia
a mudrci vedení hviezdou putujú,
lebo sa narodilo pre nás
malé Dieťa, večný Boh!

526 „Stať sa dieťaťom“ vo vzťahu k Bohu je podmienkou na vstup do Kráľovstva. Preto sa treba ponížiť, stať sa maličkým, ba viac: treba sa „znova narodiť“ (Jn 3,7), narodiť sa z Boha, aby sme sa stali „Božími deťmi“ (Jn 1,12). Tajomstvo Vianoc sa v nás uskutočňuje, keď sa v nás utvára Kristus. Vianoce sú tajomstvom tejto „obdivuhodnej výmeny“:
Aká obdivuhodná výmena! Stvoriteľ ľudského pokolenia si vzal ľudskú dušu i telo a narodil sa z Panny; bez pričinenia človeka sa stal človekom a dal nám účasť na svojom božstve.“ (460)

Zhrnutie

508 Boh si z Evinho potomstva vyvolil Pannu Máriu, aby bola Matkou jeho Syna. Ako „plná milosti“ je „vynikajúce ovocie vykúpenia“: od prvej chvíle svojho počatia je celkom uchránená od škvrny dedičného hriechu a cez celý svoj život zostala čistá aj od akéhokoľvek osobného hriechu.

509 Mária je skutočne „Božia Matka“, pretože je Matkou večného Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a sám je Boh.

510 Mária zostala „pannou pri počatí [svojho Syna], pannou pri pôrode, pannou, keď ho nosila, pannou, keď ho porodila, pannou vždy“: celou svojou bytosťou je „služobnica Pána“ (Lk 1,38).

511 Panna Mária „spolupracovala slobodnou vierou a poslušnosťou na ľudskej spáse“. Svoj súhlas vyslovila „v mene celej ľudskej prirodzenosti“. Svojou poslušnosťou sa stala novou Evou, matkou žijúcich.

MÁRIINO PANENSKÉ MATERSTVO V BOŽOM PLÁNE

502 Pohľad viery môže v kontexte celku Zjavenia(90) odhaliť tajomné dôvody, pre ktoré Boh vo svojom pláne spásy chcel, aby sa jeho Syn narodil z panny. Tieto dôvody sa týkajú tak Kristovej osoby a jeho vykupiteľského poslania, ako aj Máriinho prijatia tohto poslania v prospech všetkých ľudí:

503 Máriino panenstvo ukazuje, že pri vtelení mal absolútnu iniciatívu Boh.(422) Ježišovým Otcom je iba Boh. „Nikdy sa pre ľudskú prirodzenosť ktorú prijal, neodcudzil Otcovi… Jeden a ten istý je Syn Boha a Syn človeka. Od prírody je Otcov Syn čo do božstva, od prírody je matkin syn čo do ľudskej prirodzenosti; ale Otcov vlastný [Syn] v obidvoch [prirodzenostiach].“

504 Ježiš sa počal z Ducha Svätého v lone Panny Márie, lebo je nový Adam, ktorým sa začína nové stvorenie:(359) „Prvý človek zo zeme je pozemský, druhý človek je z neba“ (1Kor 15,47). Kristova ľudská prirodzenosť je už od svojho počatia naplnená Duchom Svätým, pretože Boh mu dáva Ducha v neobmedzenej miere. „Z jeho plnosti,“ vlastnej tomu, ktorý je hlavou vykúpeného ľudstva, „sme… dostali milosť za milosťou“ (Jn 1,16).

505 Ježiš, nový Adam, svojím panenským počatím začína nové narodenie adoptívnych detí v Duchu Svätom skrze vieru.(1265) „Ako sa to stane?“ (Lk 1,34). Účasť na Božom živote nepochádza „z krvi ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha“ (Jn 1,13). Prijatie tohto života je panenské, pretože ho človeku úplne dáva Duch Svätý. Zásnubný význam ľudského povolania vo vzťahu k Bohu sa dokonale uskutočňuje v Máriinom panenskom materstve.

506 Mária je panna, pretože jej panenstvo je znakom jej viery,(148, 1814) ktorá „nebola narušená nijakou pochybnosťou“, a jej výlučného odovzdania sa do Božej vôle. Jej viera jej umožňuje stať sa Matkou Spasiteľa: „Mária je blahoslavenejšia preto, že uverila v Krista, ako preto, že počala Kristovo telo.“

507 Mária je zároveň pannou i matkou, lebo je obrazom a najdokonalejšou realizáciou Cirkvi: „Aj Cirkev… sa stáva matkou(967) tým, že verne prijíma Božie slovo: ohlasovaním totiž a krstom rodí pre nový, nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a narodené z Boha. A je aj pannou, ktorá neporušene a čisto zachováva vernosť sľúbenú [svojmu] Ženíchovi.“ (149)

MÁRIINO PANENSKÉ MATERSTVO V BOŽOM PLÁNE

502 Pohľad viery môže v kontexte celku Zjavenia(90) odhaliť tajomné dôvody, pre ktoré Boh vo svojom pláne spásy chcel, aby sa jeho Syn narodil z panny. Tieto dôvody sa týkajú tak Kristovej osoby a jeho vykupiteľského poslania, ako aj Máriinho prijatia tohto poslania v prospech všetkých ľudí:

503 Máriino panenstvo ukazuje, že pri vtelení mal absolútnu iniciatívu Boh.(422) Ježišovým Otcom je iba Boh. „Nikdy sa pre ľudskú prirodzenosť ktorú prijal, neodcudzil Otcovi… Jeden a ten istý je Syn Boha a Syn človeka. Od prírody je Otcov Syn čo do božstva, od prírody je matkin syn čo do ľudskej prirodzenosti; ale Otcov vlastný [Syn] v obidvoch [prirodzenostiach].“

504 Ježiš sa počal z Ducha Svätého v lone Panny Márie, lebo je nový Adam, ktorým sa začína nové stvorenie:(359) „Prvý človek zo zeme je pozemský, druhý človek je z neba“ (1Kor 15,47). Kristova ľudská prirodzenosť je už od svojho počatia naplnená Duchom Svätým, pretože Boh mu dáva Ducha v neobmedzenej miere. „Z jeho plnosti,“ vlastnej tomu, ktorý je hlavou vykúpeného ľudstva, „sme… dostali milosť za milosťou“ (Jn 1,16).

505 Ježiš, nový Adam, svojím panenským počatím začína nové narodenie adoptívnych detí v Duchu Svätom skrze vieru.(1265) „Ako sa to stane?“ (Lk 1,34). Účasť na Božom živote nepochádza „z krvi ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha“ (Jn 1,13). Prijatie tohto života je panenské, pretože ho človeku úplne dáva Duch Svätý. Zásnubný význam ľudského povolania vo vzťahu k Bohu sa dokonale uskutočňuje v Máriinom panenskom materstve.

506 Mária je panna, pretože jej panenstvo je znakom jej viery,(148, 1814) ktorá „nebola narušená nijakou pochybnosťou“, a jej výlučného odovzdania sa do Božej vôle. Jej viera jej umožňuje stať sa Matkou Spasiteľa: „Mária je blahoslavenejšia preto, že uverila v Krista, ako preto, že počala Kristovo telo.“

507 Mária je zároveň pannou i matkou, lebo je obrazom a najdokonalejšou realizáciou Cirkvi: „Aj Cirkev… sa stáva matkou(967) tým, že verne prijíma Božie slovo: ohlasovaním totiž a krstom rodí pre nový, nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a narodené z Boha. A je aj pannou, ktorá neporušene a čisto zachováva vernosť sľúbenú [svojmu] Ženíchovi.“ (149)

MÁRIA – „VŽDY PANNA“

499 Prehĺbenie viery v panenské materstvo priviedlo Cirkev k vyznávaniu skutočného a trvalého Máriinho panenstva aj pri pôrode Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Veď Kristovo narodenie „nezmenšilo, ale posvätilo jej panenskú neporušenosť“. Liturgia Cirkvi oslavuje Máriu ako „vždy pannu“ (po grécky aeiparthenon).

500 Niekedy sa proti tomu namieta, že Písmo sa zmieňuje o Ježišových bratoch a sestrách. Cirkev vždy chápala tieto miesta v tom zmysle, že neoznačujú ďalšie deti Panny Márie. A skutočne Jakub a Jozef, „Ježišovi bratia“ (Mt 13,55), sú synovia istej Márie, ktorá sprevádzala Ježiša a zreteľne sa označuje ako „iná Mária“ (Mt 28,1). Ide o Ježišových blízkych príbuzných podľa známeho vyjadrovania Starého zákona.

501 Ježiš je jediný Máriin syn.(969) Ale Máriino duchovné materstvo sa rozprestiera na všetkých ľudí, ktorých prišiel Ježiš spasiť: „Porodila Syna, ktorého Boh ustanovil za prvorodeného ,medzi mnohými bratmi‘ (Rim 8,29), totiž medzi veriacimi, na ktorých zrodení(970) a výchove [Mária] spolupracuje s materinskou láskou“

MÁRIINO PANENSTVO

496 Cirkev už od prvých formulácií viery vyznávala, že Ježiš sa počal v lone Panny Márie jedine mocou Ducha Svätého, pričom zdôrazňovala aj telesný aspekt tejto udalosti: Ježiš sa počal „bez [mužského] semena z Ducha Svätého…“. V panenskom počatí vidia Otcovia znak, že to naozaj Boží Syn prišiel v takej ľudskej prirodzenosti, ako je naša:
Svätý Ignác Antiochijský (začiatkom 2. storočia) píše: „Pozoroval som… že plnou a pevnou vierou veríte v nášho Pána, ktorý skutočne pochádza z Dávidovho rodu podľa tela, Božieho Syna podľa Božej vôle a moci, skutočne narodeného z Panny… za vlády Poncia Piláta skutočne klincami pribitého za nás v tele… Naozaj trpel, ako aj naozaj vstal z mŕtvych.“

497 Evanjeliové texty pokladajú panenské počatie za Božie dielo, ktoré prevyšuje každé ľudské chápanie a každú ľudskú možnosť: „To, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20), povedal anjel Jozefovi o Márii, ktorá mu bola zasnúbená. Cirkev v tom vidí splnenie Božieho prisľúbenia daného prostredníctvom proroka Izaiáša: „Hľa, panna počne a porodí syna“ (Iz 7,14; Mt 1,23).

498 Mlčanie Evanjelia podľa Marka a novozákonných listov o panenskom počatí Márie bolo občas príčinou neistoty. Mohla vzniknúť aj otázka, či tu nejde o legendy alebo teologické konštrukcie bez historického opodstatnenia. Na to treba odpovedať: Viera v panenské počatie Ježiša sa stretla so silnou opozíciou, s výsmechom alebo nepochopením neveriacich židov a pohanov; nevznikla ani z pohanskej mytológie, ani z nijakého prispôsobenia sa myšlienkam doby. Zmysel tejto udalosti je prístupný iba viere, ktorá ju vidí vo „vzájomnom súvise samých tajomstiev“, (90) v celku Kristových tajomstiev od jeho vtelenia až po jeho Veľkú noc. Už svätý Ignác Antiochijský dosvedčuje tento súvis: „Kniežaťu tohto sveta bolo skryté Máriino panenstvo a jej pôrod, podobne aj Pánova smrť: tri významné tajomstvá,(2717) ktoré sa odohrali v Božom tichu.“

MÁRIINO BOŽSKÉ MATERSTVO

495 Mária, nazývaná v evanjeliách „Ježišova matka“ (Jn 2,1;19,25), je z vnuknutia Ducha ešte pred narodením svojho Syna radostne pozdravovaná ako „matka môjho Pána“ (Lk 1,43). Veď ten, ktorého počala ako človeka z Ducha Svätého a ktorý sa skutočne stal jej Synom podľa tela, nie je nikto iný ako večný Syn Otca, druhá osoba Najsvätejšej Trojice.(466, 2677) Cirkev vyznáva, že Mária je skutočne Bohorodička (po grécky Theotokos).

Pri opise narodenia sv.Jana Krstitela zacina sv.Lukas evanjelisty tak, ze spomina Herodesa. Aj teraz pri opise udalosti narodenia Jezisa, spomina udalost svetsku:
SCITANIE LUDU . Tato udalost bola pricinou, ze miestom narodenia ocakavaneho mesiasa sa stalo mesto Davidovo, BETLEHEM.

My pri popise obdivujeme Boziu prozretelnost, mocou ktorej musel aj pohansky vladar prispeit k tomu, ze sa Mesias narodil v Betleheme, ako to oznamovali proroci.
O, PONIZENOST a BLAHOSKLONNOST ZAZRACNA,
Nie v Jeruzaleme, sidle krala, sa mal narodit Jezis, ale v nepatrnom mestecku, najnepatrnejsom medzi tisickami v Judsku.
O maly Betlehem, od Pana zvelebeny!
Velkym ta urobil ten,ktory v tebe svoju velebnost ulozil a stal sa malickym.RADUJ SA, BETLEHEM,lebo po vsetkych tvojich cestach a uliciach sa dnes ohlasuje radostne ALELUJA! Ktore mesto ma tu malu mastalku a slavu zych jasiel, mktore sa stali KOLISKOU SPASITELA SVETA? Vsade sa roznasa chyr, ze JEZIS, Syn Bozi, sa narodil v Betleheme.


Scitanie ludu sa uskutocnilo na ROZKAS cisara AUGUSTA. Sv.Zem patrila Rimskej risi do syrskeho uzemia, ktore v tom case spravoval
Publius Sulpitius CYRINUS / KYROS alebo Kvirinus/, najvyssi cisarsky splnomocnenec.
Cisar Augustus dal trikrat scitat lud na svojom uzemi - ktore nazval - cela obyvana zem na svete- 726,746,766 / su to roky pocitajuce sa po Vybudovani Rima/
Od r.746-po 752 bol syrskym vladarom Sentius Saturninus, ale najvyssi dozor viedol vyslanec cisarsky, Cyrinus.
O tom svedci vraj i sv.Justin i Tertulian.
Pavol Orosius, spanielsky dejepisec,tvrdi, ze v r.752 po Vybudovani Rima, sa uskutocnilo scitanie ludu vo vsetkych rimskych provinciach.

Zaujimave je, ze
ked David kral zidovsky raz dal scitat lud,bol preto od Boha POTRESTANY.
Ale pohansky cisar o tejto Bozej nadvlade nad svojim vyvolenym narodom nic nevedel, z politickej obozretnosti vsak predsa bral ohlad na nepokojnych a rozdrazdenych zidov, ze v Judsku aspion za Herodesa sa uskutocnilo len scitanie ludu a popis ludu, ale nie scitanie majetku a scitanie sa uskutocnilo podla stareho rozdelenia ludu na pokolenia a kmene.
Po smrti Heriodesa,sa stal Cyrinus vladarom rimskym a vtedy nastolil novy, dokladnejsi a podrobnejsi popis.
Sv.Lukas spomina obidva udalosti - prve scitanie ludu pri opise udalosti narodenia Dietata Jezisa v Betleheme a druhe scitanie V Skut.5,37.