Psie sporty!
7. 8. 2010
Agility, po slovensky pohyblivosť, obratnosť, zručnosť, je kynologický šport, pri ktorom pes pod vedením psovoda prekonáva prekážky rozostavané na parkúre v poradí určenom rozhodcom. Víťazom na preteku sa stáva tím, ktorý prebehne parkúr v čo najkratšom čase a bez trestných bodov.
Tu sa pes predvádza na prekážkach, ktoré pripomínajú konský parkúr, sú ale menšie a veľmi rôznorodé (napr. hojdačka, tunel). Psa navádza na jednotlivé prekážky jeho psovod.
Prekážky sa v agility delia do troch kategórií. Poznáme prekážky skokové, zónové a priebežné. Pre všetky prekážky platí, že nesmú byť nebezpečné pre psa ani pre psovoda a musia svojimi rozmermi zodpovedať ustanoveniam daným Reglementom FCI a Skúšobným poriadkom agility SR
Skokové prekážky
Skokové prekážky, ako už názov napovedá, prekonáva pes ich preskočením, pričom je žiaduce, aby ju prekonal bez zhodenia niektorej jej časti.
Jednoduchá skoková prekážka
Táto prekážka sa používa najčastejšie. Skladá sa z dvoch krídel a tyčky položenej na držiaky umiestnené na krídlach v potrebnej výške. Pes musí preskočiť ponad tyč tak, aby ju nezhodil. Psovod psa navádza gestami a zvukovými povelmi, pričom sa nesmie psa dotknúť, ani sám preskočiť prekážku, či zhodiť krídlo.
Dvojitá skoková prekážka
Je to prekážka, ktorú tvoria dve jednoduché skokové prekážky stojace za sebou vo vzdialenosti 30-55 centimetrov (v závislosti od veľkosti psa). Tyč prvej prekážky je umiestnená vyššie ako tyč druhej.
Kruh
Kruh je pneumatika z motocykla zavesená do rámu, ktorého rozmery určuje reglement. Pneumatika sa musí dať nastaviť do potrebnej výšky. Úlohou psa je preskočiť vnútrom pneumatiky.
Múr a viadukt
Múr a viadukt sú skokové prekážky, ktoré tvoria dva stĺpy spojené pevnou stenou, pričom pri viadukte je do steny vyrezaný jeden až dva otvory vo forme obráteného U. Na stene sa nachádzajú zhoditeľné elementy a múr aj viadukt sa musia dať prestaviť na všetky veľkostné kategórie psov (stena sa skladá z viacerých do seba zapadajúcich častí, ktoré sa dajú ľubovoľne rozobrať).
Zónové prekážky
Zónové prekážky majú na svojom začiatku a konci inou farbou vyznačenú takzvanú zónu. Táto zóna je miesto, na ktoré pes pri vystupovaní na prekážku a zostupovaní musí položiť aspoň jednu labku, inak dostane na preteku trestné body za jej preskočenie.
Šikmá stena
Táto prekážka je pre svoj tvar familiárne nazývaná aj „áčko“. Tvoria ju dve strmé plochy opreté vrchnou časťou o seba. Pes musí prekonať prekážku tak, že jednou stranou vybehne hore a na druhej strane zbehne dole
Kladina
Kladina sa skladá z troch častí. Stúpajúcej, vodorovnej a klesajúcej. Pes musí kladinu prebehnúť celú a popri tom musí dať pozor na zóny označené na prekážke inou farbou.
Šikmá stena
Táto prekážka je pre svoj tvar familiárne nazývaná aj „áčko“. Tvoria ju dve strmé plochy opreté vrchnou časťou o seba. Pes musí prekonať prekážku tak, že jednou stranou vybehne hore a na druhej strane zbehne dole.
Hojdačka
Hojdačka pozostáva z dosky podopretej v strede. Podobne ako hojdačka pre deti, sa aj táto prekážka sa preklápa z jednej strany na druhú, pričom sa však táto hojdačka musí preklopiť pri zaťažení jej konca hmotnosťou 1 kg za max. 4 sekundy. Hojdačku neprekonáva psovod so svojím psom.
Priebežné prekážky
Ako už názov prezrádza, ide o prekážky, ktorými pes prebehne
Pevný tunel
Tunel predstavuje pre psov veľmi obľúbenú prekážku. Patrí medzi prekážky, s ktorými sa začínajúci štvornohý „agiliťák“ oboznamuje na začiatku svojej agilitnej kariéry. Je to vlastne ohybná rúra s priemerom 60 centimetrov a dĺžkou 3-6 metrov. Úlohou psa je prebehnúť vnútrom tohto tunelu z jednej strany na druhú.
Látkový tunel
Látkový tunel je oproti pevnému tunelu trochu komplikovanejší. Tvorí ho pevná časť vo forme tunela, na ktorého konci sa nachádza látka tvoriaca akýsi druh rukávu. Táto látka vplyvom gravitácie leží na zemi. Pes teda musí prekonávaní látkového tunela túto látku nadvihnúť. Z toho vyplývajú dve špecifiká tejto prekážky. Po prvé: na druhom konci tunela pes nevidí svetlo, čo pre niektorých psích začiatočníkov môže byť predstavovať psychologickú bariéru. A po druhé: samotná látka môže spôsobovať problémy malým plemenám najmä v daždi, kedy je ťažká a malé psy musia vyvinúť väčšiu silu, ako je zvykom pri jej nadvihovaní.
Slalom
Slalom tvorí 8, 10 alebo 12 tyčí umiestnených za sebou a pripevnených na spoločnom podstavci. Úlohou psa je do slalomu vbehnúť tak, že prvá tyčka je po jeho ľavej strane. Ďalšie tyčky striedavo obchádzať raz sprava a raz zľava, čiže kľučkuje medzi tyčkami. Z hľadiska tréningu patrí spolu s hojdačkou medzi najobtiažnejšie prekážky.
Stôl
Prekážka stôl je štvorcový stôl stojaci na štyroch nohách. Jeho výška je nastaviteľná v závislosti od veľkosti psa. Úlohou psa pri tejto prekážke je vyskočiť na ňu zo správnej strany, zostať na nej minimálne 5 sekúnd a potom pokračovať ďalej v behu podľa pokynov psovoda.
Agility na Slovensku
Slovenskí kynológovia mali možnosť prvýkrát vzhliadnuť agility v roku 1991 na medzinárodnej výstave psov v TJ Slávia, kde ho predviedli rakúski psovodi. Hŕstka nadšencov si vybudovala vlastné cvičisko, vyrobila provizórne prekážky a založila historicky prvý slovenský agility klub. Postupne sa cez účasť na pretekoch prepracovali k organizovaniu pretekov na prekážkach zhotovených podľa reglementu FCI.
Postupom času vzniklo viacero miestnych klubov agility, ktoré si založili strešnú organizáciu – Slovenský klub agility. Agility sa stávalo čoraz populárnejším, organizácia sa rozrastala o ďalšie kluby z rôznych kútov Slovenska, čo si vyžiadalo transformáciu strešnej organizácie zo združenia fyzických osôb na združenie právnických osôb a tak vznikla v roku 2004 nová strešná organizácia - Asociácia slovenských klubov agility (ASKA).
Od roku 1996 sa každoročne koná vrcholné podujatie roka – Majstrovstvá SR v agility. V roku 2000 sa kvalifikovali prvé slovenské pretekárky Daniela Dzedzinová s maďarskou vyžlou Hajou a Jana Baďová s parson russel teriérom Megy na Majstrovstvá sveta v agility, ktoré sa konalo v Helsinkách. Od vtedy nás na majstrovstvách sveta každoročne reprezentujú najlepší pretekári zo Slovenska.
V dnešnej dobe sa agility na Slovensku aktívne venuje vyše 100 pretekárov vo viac ako 20 kluboch. Najlepšie podmienky pre agility sú pravdepodobne v Bratislave a Košiciach, kde záujemcovia majú možnosť trénovať vo viacerých kluboch a kde sa koná najviac slovenských pretekov.
Tanec so psom je relatívne mladým športom, ktorý vznikol v behom 80. rokov v Kanade. Ide o zosúladenie cvičiteľa a psíka. Počas hudby psík so psovodom prevádzajú rôzne cviky, kreácie, figúry a triky, ktoré sú zjednotené do choreografie.
Neviem o nejakom klube, ktorý by zjednocoval tanečníkov so psom u nás na Slovenku, takže sa tu nekonajú ani pravidelné súťaže, nie sú stanovené pravidlá. Dúfajme, že v budúcnosti sa to zmení a skúsený cvičitelia tento nádherný šport objavia a zaľúbia si ho.
Ak by ste tento šport videli na vlastné oči v relatívne správnom prevedení, určite tento zážitok bude vo vás rezonovať ešte veľmi veľmi dlho.
Už z názvu je jasné o čo ide. Psie dostihy sú to závody na dráhe, ktorá je zvyčajne elipsovitého tvaru, povrch tráva alebo piesok. Dĺžka trate je pre veľké plemená 480 m, malé plemená (vipet, taliansky chrtík) behajú 360 m.
Môže štartovať naraz až 6 psov. Víťazí pes, ktorý je v cieli prvý. Na sledovanie je dráha pri plnom počte účastníkov veľmi zaujímavá a pre divákov zrozumiteľná. Nevýhodou sú vysoké investičné náklady na výstavbu dráhy. Zatiaľ na Slovensku bohužiaľ dráhu pre chrty, na ktorej by sa behali oficiálne dostihy podľa pravidiel FCI nemáme, ale v blízkosti Bratislavy do 100 km sa nachádzajú až 4 dostihové dráhy – v Rakúsku – Marchegg (40km) a Untersiebenbrunn (50km), v Maďarsku – Rábapatona pri Gyóri (100km) a Českej republike - Lednice (100km). Naozajstnými kráľmi dostihovej dráhy sú greyhoundi, ktorí dokážu v rovinkách dosiahnuť rýchlosť až 75 km/hod a vipeti s rýchlosťou 65 km/h.
Coursing – športový hon na zajaca
Coursing je terénny závod za umelou alebo živou návnadou, dĺžka trate 500 - 1000 m. Na trati môžu byť rôzne prekážky, umelé alebo prírodné.
Štartujúci psi sú označení farebnými obojkami (biely, červený, modrý). Maximálny počet štartujúcich v jednom behu sú traja. Závod sa boduje, hodnotí sa rýchlosť, odvaha, štvavosť, obratnosť, inteligencia a veľmi dôležitý dôraz je kladený aj na tzv. kill - teda zákus psa do návhady. Tieto vymenované vlastnosti samozrejme nevystihujú úplne všetko, čo sa pri coursingu hodnotí. Jednou vetou sa to dá zhrnúť, že najdôležitejšie je, ako by si vedel pes poradiť pri skutočnom love zvere.
Coursingu sa zúčastňujú všetky druhy psov. Zchrtích plemien na coursingu často vidíme barzoje, derhoundy a vlkodavy, ktoré na dráhe často nebehajú veľmi spoľahlivo a pri coursingu majú možnosť prejaviť svoje srdce lovca. Coursing sa tedá dá v podstate behať kdekoľvek, nepotrebuje výstavbu dráhy, stačí nájsť vhodný prírodný terén.
Existujú dva druhy coursingu:
1) hare coursing - dostih za živým zajacom (z angl. hare - zajac), naslávnejší dostih sa behá na britských ostrovoch - Waterloo Cup, návštevnosť tohto závodu je niekoľko desiatok tisíc divákov. V kontinentálnej Európe je lov s chrtmi zakázaný, tak sa našla náhrada tzv.
2) lure coursing - čo je závod za umelou návnadou(z angl. lure - návnada), ktorou je buď koža z králika, alebo niečo, korisť pripomínajúce. Tento šport sa začal rozvíjať v západnej Európe. Pred časom prenikol do Českej republiky, kde sa robí asi 15 závodov v coursingu ročne a teraz máme možnosť rozvíjať tento šport aj na Slovensku.
zdroj: www.coursing.sk
Psie záprahy
Závody saní ťahané psami sa objavili počiatkom storočia na Aliaške a v Kanade, čoskoro sa stali samostatnou športovou disciplínou. Prvý oficiálny závod sa konal v roku 1907 a mal dĺžku 652 km (Nome – Candle – Nome, alebo tiež All Alaska Sweepstake). Za krátko sa objavili aj závody v šprinte, tie mali rôzne od 6 do 30 km. V roku 1971 Aljaška vyhlásila tento šport za národný. Každoročne sa na severe Ameriky konajú stovky závodov, najznámejší, najdlhší a najťažší je Iditarot. Tento závod sa koná na počesť udalosti z roku 1929, kedy psy dopravili očkovacie látky do Anchorage, kde vyčíňal záškrt. V Európe existuje asi stovka oficiálnych závodov.
Pulka
V Škandinávii vyvinula ďalšia disciplína, ktorá má názov pulka. Lyžiar bez saní je priviazaný za jedného psa, ktorý ťahá loďku s 20 kilogramovou záťažou. Tomuto ťažkému, ale ekologickému športu sa v Škandinávii venuje viac ako 150 tis. registrovaných športovcov. Najlepšie výsledky v pulke dosahujú lovecké psy, ktoré sú zvyknuté pracovať samostatne. Na krátkych tratiach (12 km) sú rýchlejšie ako severské plemená.
Nutné vybavenie pre záprah i pulku sú postroj, obojok, vodítko, sane. Na dlhých tratiach sa používajú dlhšie sane (3,5 m) a pevným dnom medzi sanicami. Pri rýchlostných závodoch sa používajú krátke sane (2,2 m) bez dna s váhou 7 - 10 kg. Sane sú vyrobené z dreva, uhlíkových vlákien a nylonových materiálov. Pulke stačia 3 dobré psy, nenáročná investícia sú bežky, pulka s pevnou vidlicou, postroj a vosk.
Tréning psov trvá približne 10 mesiacov v roku, 4x týždenne. Prvoradú úlohu hrá výživa psov, preto je nutné jej skladbu neustále sledovať.
Čistokrvné psy vhodné na záprahy sú Aliašký malamut, Samojed, Sibírsky husky, Grónsky pes, Aliašský husky, Európsky saňový pes. V podstate nie je dôležité, aké plemeno preteká, dôležitá je chuť pracovať v záprahu.
Podľa plemien sa rozdeľujú kategórie závodov na:
C, B, BKJ (bez čísla) znamená že je kategória bez obmedzenia teda otvorená pre všetky plemená
D1,C1,B1,A1 znamená že je pre plemeno Sibírsky husky
D2, C2, B2 je pre plemená Aliašský Malamut, Grónsky pes, Samojed
Rozdelenie kategórií záprahov:
D kategória – dĺžka trate 8-10 km
Sane a 2 psy (výhodná pre začiatočníkov a juniorov)
C kategória – dĺžka trate 8 km
Sane a 2 až 4 psy
B kategória – dĺžka trate 12 km
Sane a 4 až 6 psov
A kategória – dĺžka trate 18 km
Sane a 6- 8 psov
O kategória – dĺžka trate 22 km
Sane a 9 a viac psov (zvyčajne do 14 psov)
Na suchu:
Malý záprah - dĺžka trate cca 2 –7 km (podľa teploty a termínu pred hlavnou sezónou)
2 až 4 psy a trojkolka
Veľký záprah dĺžka trate cca 2 –7 km (podľa teploty a termínu pred hlavnou sezónou)
5 a viac psov a už musí byť štvorkolka
Frisbee
Dog Frisbee je šport i zábava pre temperamentné psy všetkých plemien. Oproti agility má výhodu, že pre psovoda nie je tak náročný, takže sa mu môžu venovať i fyzicky menej disponovaní psovodi.
Súťažia dve 4 členné družstvá na dvoch rovnakých dráhach. Každá dráha sa skladá zo štyroch preskokových prekážok a flyballového boxu, ktorý vystreľuje loptičku.
Psovod ostáva na štartovacej línii. Na jeho povel pes vybehne na dráhu, prekoná prekážky, naskočí na dosku, a tým spustí mechaniku vystrelenia loptičky. Túto loptičku aportuje naspäť k psovodovi.
V okamihu, kedy pes pretne cieľovú čiaru, vybieha ďalší pes z družstva. Víťazí družstvo, ktoré má v cieli všetkých štyroch psov a štyri loptičky.
Koordinácia psvov pri striedaní je veľmi dôležitá, lebo sa míňajú veľmi tesne na cieľovej čiare. Psy nesmú byť neznášanlivý, nesmú sa napadať. Na striedaní sa často rozhoduje, či družstvo prehrá alebo vyhrá.
Závody družstiev bývajú veľmi napínavé, do poslednej chvíle nie je rozhodnuté, ktoré družstvo vyhrá, lebo na dráhe sa môže v sekunde všetko zvrtnúť.
Niekedy sa konajú aj súťaže dvojíc či trojíc, nie sú ale také zábavné a zaujímavé ako družstvá. Závody jednotlivcov sa už nekonajú.
Dog Frisbee
Tento šport je efektným predvedením agility a šikovnosti psa, zároveň cvičiteľskej zručnosti majiteľa. V skratke je to vlastne hádzanie lietajúceho taniera psovi, ktorý ho musí chytať. Frisbee sa hádže rôznymi spôsobmi (vzdialenosť, uhol, rýchlosť...). Psík je schopný sa naučiť rôzne triky, fantázie sa medze nekladú.
Človek nemusí byť veľký športovec, akurát by mal byť byť trpezlivý, vytrvalý a musí vedieť perfektne hádzať lietajúci tanier. Je to rovnako dôležité, ako psíkova zručnosť v chytaní.
Pes by mal byť temperamentný a agilný, vášnivý aportér, vyžadujúci veľa pohybu. Na veľkosti psíka nezáleží, triky sa dajú prispôsobiť.
Skijöring
Skijöring je vlastne ľahký záprah psa (aj koňa či soba), pričom človeka ťahá na bežkách. Tento šport vznikol v Škandinávii a odtiaľ sa rozšíril do Európy a Ameriky.
Pre tento šport je vhodný každý pes, ktorý rád ťahá a behá. Samozrejme ide o väčšie plemená, taký maltézaák by asi ťažko niekoho utiahol a brodil sa pri tom v snehu. Samozrejme sú vhodné severské plemená, ale aj pracovné plemená (doberman, nemecký ovčiak, rotvailer), pastierske psy, a ďalšie.
Ak máte radi bežkovanie a psy, je tento šport presne pre vás. Váš pes sa vyblázni, vy si zašportujete a nadýchate sa čerstvého vzduchu. Potrebujete len postroj na psa, asi 5 m dlhé ťažné lano a horolezeckú sedačku (alebo široký opasok), na ktorú prichytíte lano. Samozrejme bežky.
Tréning
Ten si musíme rozvrhnúť podľa našich schopností a možností. Základom je absolútna ovládateľnosť psa a my musíme mať výborne zvládnutú jazdu na bežkách. Jazda so psom sa totiž i pre kvalitného bežkára stáva veľmi nebezpečná, a preto musí spoľahlivo zvládať techniku jazdy, aby sa mohol sústrediť na tréning psa. Než psa zapriahneme pred bežky, mal by mať dokonalú výchovu a výcvik psa v záprahu. Takto trénujeme na vychádzkach a pri behu so psom.
Pri canicrosse je pes lepšie ovládateľný a tento šport je výborná predvýchova práve pre skijöring, a často býva používaný na udržanie kondície psa i psovoda cez letné obdobie. Spoločný beh je veľmi dôležitý k získaniu náležitej súhry oboch. Naučíme sa pri tom psa pozorovať, odhadovať a predvídať jeho reakcie, čo všetko neskôr na bežkách mnohonásobne zúročíme.
Psa zvykáme na rôzne prostredie, druhy zvierat od veveričky cez kone až po srnky. Každý, aj sebamenší náznak loveckého pudu musíme nekompromisne tlmiť. Nesmie si všímať ani cudzích psov a pritom spoľahlivo ovládať povely "fuj", "ku mne", "stoj", "zostaň", "späť", "pomaly" a musherské povely pre odbočovanie "ho" [hó] = doľava a povel "gee" [dží] = doprava. Takisto by mal dobre reagovať na povzbudzujúci povely pre zrýchlenie behu. Všetko dôsledne precvičujeme pri behu so psom.
Weight pulling – ťahanie ťažkých bremien.
Psy boli k ťahaniu používané oddávna. Na myšlienku súťaženia prišli zlatokopovia a iní prisťahovalci na ďalekom severe. Uzatvárali medi sebou vysoké stávky o najsilnejšieho psa. Ten musel odtrhnúť primrznuté sane s nákladom a odtiahnuť ich na určenú vzdialenosť. Okrem psích zápasov alebo závodov so psím záprahom to bola jedna z najsledovanejších zábav týchto dobrodruhov. Veľmi pútavo ich opisuje vo svojej knihe známy spisovateľ Jack London.
Ako športová disciplína sa pulling začal najskôr presadzovať hlavne v Kanade a USA. V roku 1984 bola v Severnej Amerike založená organizácia International Weight Pull Association, ktorá stanovila pravidlá a podmienky pre súťaže v tejto disciplíne. Súťaže sa na severe Ameriky však konajú viac než 70 rokov. Tešia sa tu veľkej popularite. Je to napínavé súťaženie podporené i možnosťou peňažných stávok.
V Československu sa prvé závody konali po roku 1990. V začiatkoch bol tento šport využívaný väčšinou len ako doplnkový pre musherov (závodníkov so psím záprahom). Po čase si získal mnoho priaznivcov hlavne u majiteľov, ktorí chceli závodiť a pri tom nemali záujem venovať sa rychlostným športom s viacerými psami V dnešnej dobe sa na súťažiach v pullingu stretávajú takmer len samí špecialisti na tento šport.
Vhodný pes
Pullingu se môžeme venovať takmer s každým atleticky stavaným a primerane osvaleným psom. Minimálna doporučená výška v kohútiku je okolo 50 cm. Teda okrem severských plemien (aljašský malamut, sibírsky hasky, samojed, grónsky pes) to môžu byť plemená ovčiarske, pastierske, dogovité a niektorí teriéri (stafordšírsky bulteriér, pitbulteriér). Nevhodné sú plemená s jemnou konštitúciou. Dôležitý je ukončený telesný vývoj psa. Preto by sme mali trénovať s plnou záťažou najskôr po dovŕšení osemnásť mesiacov veku psa. Záleží na jednotlivých plemenách. Vzhľadom k tomu, že pes bude ťahať ťažký náklad, musíme predpokladať zmenu vo vzhľade jeho postavy. Niektorým psom je dokonca ťah ľahkej záťaže doporučovaný. Pes si tréningom môže zlepšiť uhol zadných končatín, rozšíri sa mu hrudník, ale potom sa tiež môže stať, že by mohol mať postoj hrudných končatín príliš široký. Rozhodujú vrodené dispozície v exteriéri psa. Pes ťahá na súťažiach len zo svojej vôle a „pre svojho pána“. Môže byť nadšene povzbudzovaný len slovnými povelmi, prípadne takisto lákaním na maškrty. Preto je priateľský vzťah medzi majiteľom a psom veľmi dôležitý. Pes musí mať v krvi tiež aspoň trochu súťaživosti podporenú ctižiadosťou (tú si veľmi rýchle vypestujú hlavne úspešní psy).
Psovod nemusí disponovať žiadnou zvláštnou fyzickou kondíciou, musí však byť pre psa dobrou psychickou oporou, dokázať ho motivovať a náležite povzbudiť. A to nielen pri tréningu, ale hlavne na závodoch.
Pomôcky
Dôležitý je dobre padnúcí postroj, priamo určený na prácu v ťažkom záprahu. Nevhodné sú druhy s tzv. „voľným chrbátom“ na šprintový tréning v záprahu. Ťažné lano nesmie pružiť. Jeho dĺžka musí byť najmenej 2 metre. Záťaž pre ľahký tréning – pneumatika z osobného auta (typ primeraný veľkosti psa), zväzok silných reťazí alebo malé brvno. Pre tréning ťažkej záťaže môžeme využiť plne obsadenú tréningovú káru určenú pre psov záprahu, rôzne druhy naložených štvorkolesových prepravných vozíkov alebo i vyradeného Trabanta. Pre zimný tréning sú ideálne pevné nákladné sane. Je možné použiť i sane pôvodne určené za malého koňa.
Výcvik
Začíname navykaním psa na postroj, a to už od 6. mesiaca. Než dokonale fyzicky dospeje, budeme ho učiť ľahkému záprahu. Môžeme s ním v behu trénovať krátke úseky (ako pri canicrosse), aby sa pes naučil na povel ťahať. Do doby plné záťaže takisto psa plne socializujeme medzi psami a ľuďmi a venujeme sa s ním aspoň základnému výcviku poslušnosti ("ku mne", "sadni", "ľahni", "zostaň", "stoj" a pod.). V ďalšej fáze potom psa cvičíme na ťah ľahkej záťaže na dlhšie vzdialenosti. Je to nutné pre jeho vytrvalosť a kondíciu. Spočiatku stačí len 500 metrov a podľa toho, ako sa zlepšuje jeho kondícia, zväčšujeme vzdialenosť na niekoľko kilometrov. Ťahaný predmet musí byť za psom zapriahnutý minimálne v dvojmetrovej vzdialenosti, aby ho nemohol zraniť. Pes si musí totiž väčšinou zvyknúť, že sa za ním "šinie" nejaký predmet. Nesmie sa ho báť, a preto mu ani nesmie nadísť na zadné nohy.
Psa v postroji pripneme na dlhšie vodítko a zapriahneme k záťaži. Potom ho v podrepe, vzdialený od neho asi 3 metre, voláme k sebe. Pokiaľ pozná povel napríklad "go", "ideme" a podobne, môžeme stáť až za záťažou a popoháňame ho týmito povelmi vpred. Môžeme ísť tiež vedľa neho a poháňať ho rovnakým spôsobom. Podľa veľkosti a mohutnosti psa musíme dôkladne zvoliť záťaž. Každý druh kladie iný odpor. Pes si musí byť spočiatku istý, že záťaž utiahne. Akonáhle pes "zaberie" a vyrazí, či už k nám alebo vedľa nás, výdatne ho chválime a povzbudzujeme. Pokiaľ sa pes snaží, ale vyskakuje do výšky a nedarí sa mu záťaž odtrhnúť, zvolili sme ju príliš veľkú. Preto ju dáme menšiu a vyskakovanie, vyvliekanie z postroja, ťah do strany a ďalšie nežiadúce prejavy, pri ktorých pes iba stráca energiu, tlmíme. Psovi dáme povel "nesmieš" a odvedieme ho pred záťaž do správnej pozície tak, aby bolo ťažné lano opäť napnuté. Pokračujeme povelom stoj, a až pes kľudne stojí, pochválime ho a pokus o zdolanie záťaže opakujeme. Niekedy, ale naozaj len niekedy, môžeme psovi v začiatkoch výcviku pomôcť vodítkom alebo lanom, ktoré upevníme na záťaž a akonáhle sa snaží, nenápadne mu pomôžeme.
Ak psa voláme, a on vôbec nechápe, čo po ňom žiadame alebo sa mu zdá pripevnenie k záťaži obmedzujúce, jemne ho za vodítko priťahujeme k sebe, privolávame a zároveň pri sebamenšej snahe ťahať ho chválime a povzbudzujeme. V tomto prípade musíme pre začiatok použiť čo najmenšiu záťaž, aby pes pochopil, že s ňou ide pohnúť. Ako odmenu dávame psovi maškrty alebo ho len povzbudzujeme. Iné spôsoby lákania či odmeňovania nepoužívame. Komplikovalo by nám to prácu pri súťažiach, kde sú ostatné spôsoby zakázané. Takto cvičíme, pokiaľ nám to čas dovolí, každý deň. Spočiatku trénujeme len niekoľko desiatok metrov a potom, až uvidíme na psovi, že má chuť bežať so záťažou ďalej, začneme tréning predlžovať. Vhodné sú kľudné a bezpečné miesta - napr. poľné alebo lesné cesty. Na vychádzkach ho vodíme na dlhšom vodítku alebo môže ísť na voľno (záleží na ovládateľnosti psa a náročnosti terénu). Pokiaľ sa nám zdá, že pes už beží so záťažou veľmi ľahko, môžeme ju postupne začať zvyšovať.
Práca s vyššou záťažou.
Ak pozná pes prácu v záprahu, pri bicykli a pod., necháme ho ťahať bicykel alebo tréningovú káru a pomáhame mu len keď vidíme, že by ju pri zastavení alebo napr. rozjazde do kopca neutiahol. Neskôr si vyberieme rovný terén (najlepšie asfaltovú cestu) a pokračujeme v nácviku privolávania. Je to jednoduchšia metóda než psa so záťažou povzbudzovať do ťahu za bremenom. Pomocník stojí na káre a psovod ťahúňa z 3 metrov privoláva. Pri úspešnom zdolaní tejto vzdialenosti ju predĺžime asi na 5 metrov a postupne zvyšujeme až na 10 m, čo je maximálna vzdialenosť používaná na závodoch. Záťaž takisto postupne zvyšujeme, ale pri každom náznaku preťaženia ju musíme opäť znížiť. Najlepšie je psa trénovať na obdobnom vozíku, ktorý sa používa na závodoch. V zime použijeme namiesto vozíku sane. Trénujeme na rovnom, hladkom, ale nie zľadovatelom povrchu. Tréning so záťažou vedie psa k nájdeniu vlastného postoja a štýlu, ktoré potom zúročí na závodoch. Pes nám musí veriť, že ide záťaž utiahnuť, inak ho veľmi rýchle naučíme prehrávať. Preto i na závodoch, keď prekročí časový limit, mu pomocník (na požiadanie) dotlačí vozík do cieľa.
Závody.
Na súťažiach si môžeme najlepšie preveriť, ako dobre sme trénovali a porovnať tak silu nášho psa s inými ťahúňmi. K dispozícii tam väčšinou pred závodom býva štandardný vozík, a tak si náš nováčik môže vyskúšať i jeho ťahanie bez záťaže.
Závodná sezóna v našich končinách začína v januári a končí v septembri. Súťaže sa konajú na dvoch typoch dráh, záleží na ročnom období. Na pevnom povrchu - tráva alebo asfalt alebo na snehu (tie sú zatiaľ skôr výnimkou). Pokiaľ sa závody konajú napr. v hale, mala by byť na zemi položená špeciálna krytina. Na tráve sa používajú vozíky ťahané po koľajniciach, na asfaltu potom s pevnými nebo bantamovými kolesami. Oba tipy bývajú väčšinou s pevnou nápravou a s kolesami, ktoré sa musia ľahko otáčať. Jedine kvalitnou konštrukciou vozíka je možné s rovnako silnými psami dosiahnuť mimoriadnych rekordov. Trasa, po ktorej vozík jazdí, by mala byť nezvlnená a vodorovná, pretože však takéto miesto býva vzácne, je ľahšie používať vozík ťahaný po koľajniciach. Záťažou môžu byť napr. betónové dlaždice, drevené brvná alebo i vrecia so psím krmivom.
Súťaže sa môžu zúčastniť všetky plemena psov vhodné k ťahu a to i bez preukazu pôvodu. Vekové obmedzenie - psy do 1 roku a starší než 12 rokov nemôžu štartovať. Kategórie sú rozdelené na psy alebo feny podľa hmotnosti:
psy - do 28 kg, od 28 do 40 kg (vrátane), nad 40 kg
feny - do 23 kg, od 23 do 31 kg, nad 31 kg
Dog-packing – nosenie záťaže
K noseniu bremena používali svojich psov už odpradávna niektoré indiánske a severské kmene. Pri zdolávaní náročných terénov boli psy, i keď mali náklad, predsa len podstatne pohyblivejší, menej nároční a vzhľadom ku svojej veľkosti i viac uniesli, než napríklad kone. Neskôr tento spôsob „presunu“ materiálu prevzali prospektori, lovci kožušín, trapperi a rôzni dobrodruhovia či cestovatelia. Tí, ktorí sa pohybovali prevážne v horách, prípadne chceli využiť vlastných psov i pre inú činnosť než je lov, záprah a stráženie. Alebo bol pre nich kôň príliš nákladný a náročný. U nás je nosenie bremena aktivitou, ktorá doplňuje turistické športy. Pes s batohom nás môže sprevádzať na potulkách prírodou, ale môže nám tiež nosiť nákupy z obchodu.
Psie batohy. Pes svoj náklad nesie v postranných batôžkoch, ktoré sú veľmi podobné cyklobatohom. V hornej časti sú spojené popruhmi alebo pruhom pevnej látky (napr. celtovina) s vetracími otvormi. Na hornom pruhu niekedy bývajú remene k upevneniu napr. deky, spacieho vaku alebo prebytočného zvršku psovoda. Spodné časti batohov sú spojené brušným popruhom s prackou. Oba batôžky sú pre lepšie upevnenie spojené hrudným popruhom. Veľkosť by sme mali zvoliť podľa plemena psa. Psie batohy kúpime u takmer každej firmy, ktorá vyrába špeciálne potreby pre psov. Šijú sa väčšinou v univerzálnej veľkosti.
Využívať k noseniu bremena môžeme každého väčšieho (výška v kohútiku aspoň 50 cm), ale hlavne zdravého a dospelého psa. Vzhľadom k zaťaženiu kostry, musí mať pes ukončený fyzický vývoj (najskôr 1,5 ročný). Záťaž má rozloženú v oblasti za kohútikom a na lopatkách.
Tréning.. Pes by mal mať aspoň základný výcvik poslušnosti, t.j. chôdza na vodítku, povely – „ku mne“, „k nohe“, „zostaň“, „čakaj“. Najskôr nacvičujeme nosenie batohov bez záťaže. Psovi nasadíme batôžky (pri tom ho ukľudňujeme a chválime) a pripneme ho na vodítko. Temperamentným jedincom ich nasadíme po výdatnej prechádzke. Nesmieme mu dovoliť, aby sa s batohom váľal alebo sa ho snažil iným spôsobom zbaviť. Dobre sa odreaguje, keď ho vezmeme na kratšiu prechádzku do známeho prostredia. Pokiaľ sa chová kľudne a batohov si nevšíma, výdatne ho chválime.
Nosenie záťaže v batohoch. začneme cvičiť, až si pes na prázdny dobre zvykne. Zo začiatku je vhodné dávať do batohu len mäkké veci. Pes si totiž musí také zvyknúť, že je o niečo širší. Často nevedomky zavadí o každý predmet alebo i strom, ktorý je pri ceste. Najbližšie sú naše nohy, preto psa vedieme vždy na krátkom vodítku pred nami. Takisto by sme mali psa naučiť prekonávať s batohmi rôzne prekážky a začíname samozrejme od tých nízkych (spadnuté stromy, rôzne priekopy alebo tiež i schody).
Pri prechode na skutočnú záťaž by sme si mali pamätať aspoň týchto pár zásad..
Batoh by mal byť vždy vyvážený a musí psovi dobre „sedieť“. Nemali by sme do neho dávať ostré, rozbitné alebo cenné veci (fotoaparát, doklady apod.). Každú pre psa lákavú potravinu by sme mali uložiť do uzatvárateľných sáčkov. Hlavne u krátkosrstých a hladkosrstých psov musíme dôkladne dbať na to, aby ich obsah batohu (fľašky, konzervy a pod.) nikde netlačil. Nezabúdajme, že pri rýchlejšom pohybe sa môže záťaž v batohu rôzne premiestňovať. Doporučená záťaž je 1/3 hmotnosti nášho psa. Dobre trénovaným psom nerobí problém ani väčší záťaž (môže to byť až 1/2 hmotnosti psa). Nedoporučuje sa však dlhodobo psa preťažovať, i keď vieme, že je vo výbornej kondícii.
Ani zacvičené psy by sme s batohmi nemali púšťať na voľno. Nosenie batohov je predsa „práca“, ale pri povele „voľno“ má pes potrebu sa prebehnúť a náruživí lovci by nám i s batohmi mohli niekde zmiznúť za zverou alebo milovníci vody v najbližšom potoku (toto nebezpečenstvo hrozí hlavne pri teplom počasí). Kľudného a dobre ovládateľného psa môžeme pustiť i s nákladom na voľnejšom priestranstve, kde sa nemôže zachytávať za kríky či stromy. Ne každý pes sa naučí prekážky obchádzať a obsah batoha už by potom nemusel mať odpovedajúcu konzistenciu.
So záťažou potom psa trénujeme na určené vzdialenosti. Začíname krátkymi vychádzkami do okolia a postupne ho berieme i na ďalšie výpravy v rôznom tempe. Psy majú väčšinou spočiatku potrebu ísť s batohmi veľmi rýchlo, ale časom si na určené tempo zvyknú. Opatrný by sme mali byť, keď je teplejšie počasie. Hrozí tu nebezpečenstvo prehriatia jeho organizmu, preto nezabudnime na vodu i pre psa, zmiernime tempo a zvolíme cestu, ktorá vedie v tieni.
Nosenie batohov musíme psa postupne naučiť, tak ako pri každom inom výcviku byť dôsledný a často ho chváliť. Jedine tak získame pracovitého pomocníka k vychádzkam do prírody alebo i na extrémne závody.
A jwe i vela inych zaujimavych sportov pre nasich milacikov!
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.