Poviedka
Poznal som jednu starobylú školu. Prečo starobylú? Stojí na rovnakom mieste už dlhé rôčky. Nik už do nej nechodí. Žiadny učiteľ, žiadny žiačik prváčik. Len zaprášené staré knihy v kedysi obľúbenej školskej knižnici. V chodbičke vidieť zavesený prachom zapadaný červený školský zvonček. Ten kedysi hrdo oznamoval začiatok a koniec vyučovania. Dnes keď už je vo veku deduška, mohol by rozprávať svoje príbehy o žiakoch školy.
Jedno dievčatko, vlastne mladé dievča bolo zaľúbené do jedného zo svojich spolužiakov. Nechodili do rovnakej triedy, ale to jej neprekážalo. Malo ho tak rado, že takmer nevnímalo nič a nikoho iného. Nevedel o tom nik. Bolo to veľmi milé dievča . Bolo skromné, vždy veselé stvorenie. Malo v sebe toľko nádeje, že by ju mohlo rozdávať na desiatu. Niekedy sa dokonca stalo, že sa s niekým nerozprávalo aj týždeň. Po čase sa vždy všetko upokojilo. Celý školský rok nepovedalo nikomu ani slovko o tom, že má niekoho rada. Jej srdiečko bolo vrelé ako šálka teplého čaju. Blížil sa koniec školského roka. Na konci roka má byť rozlúčkový večierok. To by mohla byť dobrá príležitosť. Veľmi sa tešila až si bude môcť lebediť na letnom slnku spolu s kamarátmi. Po niekoľkých týždňoch keď sa blížil koniec školského roka, stretla niekoho kto ju chápal takú aká je. Nevedela kto to je. Ani tá čarovná bytosť ju nepoznala. Keď sa stretli po prvý raz bolo šero a kvapôčky padali zo zatmavenej oblohy. Nikdy sa k sebe ani nepriblížili. Táto neznáma bytosť ju len počúvala. Bola to veľmi čarovná chvíľa. A s tou bytosťou chodieval aj psík. Nevedela jeho meno. Niekedy sa jej zdalo že sa správa ako človek. Akoby každý moment cítil s ňou. Keď smútila on nesmútil. Tento milý psík sa ju snažil rozveseliť. Vrtel sa okolo nej ako vietor. Bol jej dokonalým spoločníkom. Časom spoznávala tú záhadnú bytosť a jej psíka. Bolo to len veľmi pomaly. V predvečer posledného školského dňa bolo veľmi sychravo a už niekoľko hodín stále pršalo. Ona sa ponáhľala vysvietenou ulicou domov. Takmer nič si nevšímala. Bola celá skrehnutá a unavená. Blížila sa ku križovatke. Jej nepozornosť zapríčinila, že vbehla pod kolesá auta. Upadla do bezvedomia. Vodič príliš nestihol zabrzdiť. Ona upadla do bezvedomia. Vystrašený vodič auta len zbabelo zdrhol. Dnes by sme povedali, že je to typické. Dievča tam bezvládne a skrehnuté takmer umrznuté ležalo ako bábka. Žiadny človiečik v okolí. Len ona a jej život prestretý pod nebom. Človeku sa nechce veriť, že by to tak mohlo skončiť. Našťastie to ešte neskončilo. Akoby náhodou šiel okolo jeden človek. Videl niekoho ležať na ceste. On sa vôbec neponáhľal. Asi si vychutnával padajúci dážď a stekajúce kvapky vody. Alebo len jednoducho rozmýšľal nad svojím životom.
Keď ju zbadal schytil ju do náručia aby už neochladla. Snažil sa ju prebudiť. Vôbec nestrácal nádej. Veril, že sa stane zázrak a ona otvorí oči. Už zistil, že on ju pozná. Pozná ju celkom dobre, ale zároveň tak málo. To ho povzbudzovalo aby pokračoval s jej oživovaním. Odrazu otvorila oči. Na jeho tvári sa rozžiarili dve malé svetielka. Tvár sa mu sama od seba začala usmievať. Cítil ako mu beží po chrbte mráz. Dievčaťu chvíľu trvalo, kým sa zorientovalo v priestore. On mal na tvári výraz akoby sa ani nič nestalo. Kútiky úst sa mu šplhali pomaly vyššie a vyššie. Bol tak rád, že žije. Ani nevedel prečo. Pomohol jej vstať a odprevadil ju domov.
Na druhý deň, čo bol posledný školský sa stretli. Aj ona už vedela, že ho pozná. Bol to posledný deň školy a navyše veľmi krásny. Spoznala osobu, na ktorú sa dá celkom spoľahnúť. Každý si žijú svoj vlastný život ale nikdy na tie chvíle nezabudnú.