Choď na obsah
Choď na menu
Kapitola dvanásta
7. 7. 2011
,,Mám ťa rád!"
,,Ja teba viac Michael.Si ten najlepší kamarát,dokonca ani spolužiak Joshua sa ti nevirovná!"
,,Vážne? A to si ešte nič nezažil.Keď bude mamička doma, zoberiem vás na moje čarovné miesto. Je to miesto, kde neexistuje nuda, aspoň vám ukážem môj svet.Svet,ktorý chápem asi len ja."
,,A čo je tam?"
,,Všetko, čo len chceš... kolotoče, zábava, zvieratká..všetko možné! "
,,Aj cukrová vata?" dieťa... zapredá dušu za kúsom sladkosti
,,Jasné! Vo všetkých farbách!" očká sa mu rozžiarili nadšením
,,Hurá! Pôjdeme spolu an čarovné miesto!Michael, si super!!Môžem ti dať pusu?" trochu sa zahanbil
,,Ak to tak cítiš, pokojne...ja budem len rád!"
Kľakol som si , aby sme boli na rovnakej výškovej línii .Sam sa ku mne naklonil s našpúlenými ústami.,,Cmúúúk." taká dlhá pusina to bola!
,,Cŕŕŕŕŕnn!" telefón mi zvonil ako o dušu
,,Áno?" ohlásil som sa
,,Michael? Tu Quincy!Prečo si včera neprišiel na ten večierok, o ktorom som ti tak dlho hovoril??" takého nahnevaného som ho naozaj ešte nepočul.Mal som z neho strach!
,,Moja priate....Pprepáč, nemohol som.Niečo naliehavé mi do toho skočilo.Pokoj, kľud.Nič sa predsa nedeje..alebo áno?"
,,Takže je v tom žena... Michael, nič sa nestalo? Prečítaj si noviny!"
,,Dobre, ale som teraz v aute a..."no hovoril som už iba do hluchého telefónu
,,Jimi, prosím, nemáte nejaké dnešné noviny?" obrátil som sa s prosbou na vodiča
,,Pane, mám len The New Time"
,,Aj tie si rád pozriem, ďakujem."podával mi ich do zadu pri čom nespúšťal oči z autami prepchatej Los Anegeleskej cesty.
Titulná strana: ,,Na narodeninovej párty sa oslávenec Michael Jackson neobjavil! Toto je najväčšie fopá mesiaca, nehoráznosť!" oblial ma pot
,,Jim? Koľkého je dnes?" spýtal som sa ho už zelený v tvári...
,,Máte predsa narodeniny.29. august, pane."
,,Ty máš narodeniny? Prečo si mi to nepovedal? Všetko najlepšie!"poprial mi Sam
,,Ďakujem Samko.Toto nie je možné..nemohol som predsa zabudnúť na vlastné narodeniny.Dupnite na to Jim!"
,,Samozrejme pane."
,,Neoslovujte ma pane... som predsa Michael." to večné vykanie a prehnaná zdvorilosť...
,,Pane, neprichádza do úvahy, aby som vás oslovoval menom. Berte to ako vyjadrenie mojej úcty k vám."
,,Prosím vás..."
,,Naozaj si to želáte?" začínal mäknúť
,,Áno, bolo by to ako narodeninový darček ak súhlasíte."
,,Tak teda dobre..Michael, ale večer budete mať od nás všetkých prekvapenie.Nepovedzte im, že som vám to prezradil."
,,Nebojte sa.Čo mi pripravili?" zvedavosť je v mojom prípade veľmi preferovaná a veľmi často ju využívam
,,To už vám nemôžem povedať. Nehnevajte sa."
,,To je v poriadku Jim. Ja som príliž zvedavý."
,,Vystupovať.Sme na mieste Michael."
,,Tak Sam, otvor dvere. Musím ti toho ešte veľa ukázať."
,,Huráááááá."
Tie deti. Vedia sa tešiť aj z úplne pre nás banálnych vecí a maličkostí.Mám rád smiech a oči žiariace radosťou.Sú to kúzelné chvíle, ktoré by mal prežiť každý človek.Tie večné reči o kariére a práci ma unavujú.Zázrakom sa stane, ak sa v rodine, kde naplno pracujú obaja rodičia, narodí viac ako jedno dieťa.Ale jedináčik predsa nikdy nepochopí aké to je, deliť sa.Nikdy nebude mať milujúceho súrodenca.Rodičia sú neustále v práci a nemjaú čas starať sa o deti, ktoré ich zúfalo milujú a túžia aspoň po krátkej chvíli strávenej s nimi.Nikdy nedovolím aby moje dieťa nemohlo za mnou hocikedy prísť a povedať, čo ho trápi.
,,Michael, tak ideš?" začul som Samov netrpezlivý hlások. Uvedomil som si, že ešte stále sedím v aute a pozerám do blba.
,,Prepáč, len som sa trochu zamyslel.Už idem a daj si pozor, aby som ťa nechytil!" vyrútil som sa z auta a snažil sa dolapiť toho malého nezbedníka.Podarilo sa mi to až pred malým bazénom za domom. Stál pred ním a pozeral sa kdesi na dno.
,,Naučíl by si ma plávať Michael?" jeho neviný a smutný kukuč ma dostal
,,Nevieš plávať? Veď to vôbec nevadí! Aj ja som sa naučil plávať v tvojich rokoch.Nemusíš byť kôli tomu smutný.Naučíme ťa plávať s maminou, súhlasíš? "
,,Ani ona nevie plávať.Preto ma to nenaučila."
,,Tak to naučím vás oboch." usmial som sa
,,Dobre"
,,Hav, hav hav!"obaja sme začuli štekot šteniatok pobehujúcich vnútri v dome. Dvere otvorila pani Bloonová, ktorá ku mne kráčala svižným krokom.
,,Ty máš šteniatka?" Sam sa k nim rozbehol a šteniatka po ňom skákali, oblizovali ho jedna radosť.Bol z nich taký nadšený, že..
,,Pán Jackson!Jedno šteniatko sa vám práve vyšpinilo priamo do prostriedka toho veľkého nového koberca.Myslím, že to bola Eli."
,,Ehm..veľmi?" povedal som so smiechom, pretože som veľmi dobre vedel aká je to nezbednica.
,,Asi ju prehnalo.Hovorila som vám, aby ste jje nedávali to.."
,,Pani Bloonová, môžete to vyčistiť vy? Viete predsa, ako dopadol môj minulý pokus o vyčistenie koberca.."
,,Pamätám si na to celkom presne pán Jackson.Namiesto čistiaceho prostriedku ste na škvrnu naliali riedidlo... bola tam diera ako lopúch a 10-tisícový koberec poputoval rovno medzi odpadky.Je to tak?" snažila sa udržať svoje kútiky úst , ale nepodarilo sa jej to.
,,Nemajte strach.Postarám sa, aby tam tentoraz diera nebola."
,,Vy ste proste poklad!" pobozkal som ju na líce a rozbehol sa za Samom a štenitkami.
,,Ešte niečo.Na večer si nič neplánujte!Nechceme aby to dopadlo ako včera s tou párty..." zdvihnutý varovný prst sa týčil rovno medzi mojimi očami.
,,Neobjte sa, na dnes sa už nikam neviberiem."
,,To som rada.Tak, idem sa pustiť do toho koberca." prevrátila očami a utrela si spotené čelo.
,,Ešte raz vám ďakujem."
Pani Bloonová je milá a útla žena s dobrým srdcom, milujúcim manželom a dvoma neposednými deťmi, ktoré sú u mňa vždy vítané.Pracuje u mňa už naozaj dlho, možno takých 9-10 rokov.Mám ju naozaj veľmi rád.Veľa vecí mi pomohla vyriešiť a som jej za to vďačný.
Vrátil som sa za Samom k bazénu a šteniatkam.
,,Nechcel by si jedno takéto chlpaté štvornohé čudo?" no Samuel neodpovedal.. iba smutne na šteniatka pozrel, jedno z nich pohladkal a napokon prehlásil.
,,Ja by som chcel, ale.."
,,A v čom je problém?"
,,Mamina by asi nebola veľmi nadšená a aj tak, neviem či by som sa dokázal postarať o takéto zvieratko."
,,Tak aj ti teraz niečo poviem, dobre?" usmial som sa a rovnako odpovedal aj Sam.
,,Ja som ti jedno šteniatko u maminy vybavil."
,,To myslíš vážne?"od radosti zhíkol.
,,Sto percentne!" malý sa mi hodik okolo krku a stískal ma z celej, celučičkej sily. Moje ruky ho obopli a stískali rovnako.
,,Ktorý sa ti páči najviac?"
,,Tneto!" ukázal na psíka s jedným uškom skrčeným.Bol to práve Sandy, ktorého som už sľúbil Sarah.Bol som vážne rád, že sa páči aj jemu.
,,Tak od teraz je Sandy tvoj."
,,Ale ja nemám pre enho ani hračky, ani búdu, ani.."
,,O to sa neboj, to všetko zariadime spolu,ale teraz....Kto bude prvý pri tej veľkej lipe? Určite ja!" strčil som do chlapca a rozbehol sa k veľkému a košatému stromu, v ktorom sa ukrýva veľa mojich tajomstiev.Mal som veľký náskok krpec mi bol v pätách tak som sa ,,mierne" zakopol a padol na kolená.No bol som rád, že som na kolenách, pretože on sa zastavil,pristúpil ku mne so slovami, ktoré by ma naozaj na kolená dostali.
,,Michael, vstávaj! Ja nechcem prísť k tomu stromu prvý.Prídeme k nemu spoločne!" keď dohovoril, spadla mi sánka skoro na zem.
Vystrel ku mne ruku a ja som ho chytil.Spoločne sme ruka v ruke dobežali k stromu.
,,Za toto si zaslúžiš kopec čokoládovej zmrzliny." ponúkol som mu veľkoryso.
,,Ja nemôžem papať na večer zmrzlinku, lebo ma bude bolieť bruško." povedal ako samozrejmosť a nechápavo sa na mňa pozrel.
Moje nervy! Cítim sa byť pri ňom ako te najskazenejší človek.
,,Vidíš? Na to som zabudol.Pekne sa spolu navečeriame."
Je neuveriteľné ako ten čas rýchlo letí a rovnako rýchlo sa i stmievalo.
,,Súhlasím, mám úplne prázdne bruško a som hladný ako vlk!" vyceril zuby a napodobnil vitie vlka. Obaja sme sa smiali , ale vybrali sme sa k domu.Pokiaľ sme prešli veľkou záhradou k dverám, úplne sa zotmelo. Ešte som stihol povedať záhradníkovi, aby zatvoril štenitka do ohrádky vonku.Všimol som si, že má nejako naponáhlo.Zavrel psíkov a utekal do domu.Tam sa vôbec nesvietilo. Cez presklenné veľké okná bolo vidieť iba tmu, ktorá mi trochu naháňala strach.I na poschodí bola tma a hrobové ticho,no začul som tiché šepoty vychádzajúce z obývačky cez polootvorené okno.Znelo to ako :,,Pozor, už ide!"
Naraz mi svitlo.Došlo mi, čo sa asi deje a preto sme so Samom smelo vykročili do dverí.V tom okamihu sme sa ocitli v obývačke.Stisol som malému ruku,druhú som položil na zapínač a stlačil som ho. V tom, ako sa svetlo rozlialo po izbe, vyskočil každý spoza svojho úkrytu a spustili hromadný spev.Bol som úplne mimo.Nevedel som, ako sa tváriť alebo, čo povedať. Nebol som zviknutý na prekvapenia alá narodeninový večierok s priateľmi a rodinou...a v živote...som na narodeniny niečo nedostal.Aj to, že sa na takéto sviatky dostávajú darčeky som sa dozvedel až v škole vo vyžších ročníkoch od spolužiakov z Walton School.Myslím, že to bolo okolo roku 1972 a mal som asi 14.Presnejšie mi to povedala Terri Motty.Keď mala narodeniny, priniesla do školy mne i mojím spolužiakom a bratom cukríky.Nerozumel som tomu a tak mi to po škole na školských hojdačkách (tých strašne vŕzgajúcich a hrdzavých) vysvetlila.Samozrejme, pár blahoželaní som dostal od fanúšikov, ale nikdy mi nikto nezorganizoval oslavu.Nikdy.
Archív
Kalendár
<< |
október / 2022 |
>> |
.......
(Vika, 20. 7. 2011 9:35)