Via Italia – alebo :
čo si nezlomíš doma
- zlomíš si v Taliansku
17. - 25. 5. 2008
Začiatok cesty tak ako vždy započal za depom v PD, kde sa naložili stroje a dal posledný fernet pred štartom.
Cestovali sme celú noc a dorazili sme ráno do campu Adria Riccione. Uličky v buse sú rok od roku užšie, nohe není kam zastrčiť, pivo viac tlačí – skrátka pohoda.
Stany v kempe už niečo zažili, boli pohranené, zatekali, ale co by ste chteli za ty peníze. Aspoň že boli plachty na vrch a zatekanie sa tak vyriešilo. Večer sme to spustili a padli zásoby antidepresív nášho stanu na celý pobyt. Na druhý večer sa nespievalo – nebolo z čoho.
Počasie nám prvé dni moc neprialo. Prehánky boli na dennom poriadku. Aspoň bol dôvod na oddych po ceste.
Jazdiť sme začali zvoľna, že na útes na juhu pozrieť mušle. Cestou sme odbočili doprava do kopcov, že na ten hrad. Nakoniec boli hrady štyri, prevýšenie cez 800 m, vodu som nebral, však načo – ideme na mušle, prskal som veru solídne.
Voda v mori bola výborná, vlny boli parádne aj cez dva metre, chodil som plávať každé ráno. Okrem mňa tak činil len Peťo, ale s tým rozdielom že na neho sa chodili aj pozerať.
Druhá trasa viedla do San Marína. Ešte pred ním sme si hodili jeden parádny kopček s geniálnym zjazdom. Stúpanie do San Marína má asi 12 km, horná časť bola v hmle a začalo pršať. Nebolo tam vidieť ani prd.
Posedeli sme v bistre, dali si preso, malé pivo a plnenú lokšu, počkali na tých čo sa boli nepozrieť z vrchu, Čuli si kúpil vlajku a zahájili sme návrat.
Prvá polka zjazdu bola v prudkom daždi, potom dážď ustal a spodok bol dobrý. Vsio bolo v pohode až do poslednej pravej šikane, do ktorej som vpálil prirýchlo, neskoro som šiel na brzdy, predné koleso začalo šmýkať, potom aj zadné a nasledovala tanečná vložka, kde som mal za partnerku cestu, ktorá tancovala rýchlo a tvrdo. Trochu som sa otriasol, skontroloval škody, cestné lišaje na oboch lakťoch, pravom kolene a narazené zápästie
No, mohlo to byť aj oveľa horšie. Cestou naspäť /40 km/, som si musel dať zápästie stiahnuť elasťákom.
Potom som už toho moc nenajazdil, len raz som išiel s Marošom, Monikou a Peťom na Riminy, asi 40 km. Naši drapáci boli v Maríne ešte raz, za pekného počasia, boli jazdiť aj nejaké veľké kopce a myslím že si to užili.
Hrali sme plážový volejbal. Hral som aj ja, s jednou rukou – za pol hráča. V piesku je to paráda, len lopta sa nám furt rozpadala. Keď to spravila tretí raz, vzdali sme to.
S Čulim sme šli po pláži, po miestnych baroch, všade sme si dali pivo a v prístave sme si kúpili mušle. To barové pivo je krásny ale nekresťansky drahý šport.
Na námestí boli krásne sochy, chlap na lavičke číta noviny, huslista, chlap telefonuje s uterákom cez plece, dohromady asi desať v životnej veľkosti.
Po večeroch sa spievalo, až kým nám to nezatrhol polnočný jazdec – otravný správca campu na bicykli, ktorý sa vyhrážal karabiniérmi, a nemohol pochopiť, že tam nie je capo Tomi - keďže sa cestovka volala Tomi Tour.
V deň odchodu dorazil nový turnus – vyhodňare.
Ešte dlho si budeme pamätať Ečiho, po našom "B 52," fakt sme dopadli ako po kobercovom nálete. Jeho prvé slová „ a túto ste už pili, domáca päťdesiatdvojka “. Za chvíľu už s Ľubom zdolávali Matterhorn. Za ňou druhá D 52 a vsio jásno. Ľubo dostal silnú výškovú nemoc.
Potom sme šli k moru, slnko pálilo jak čert, more bolo plné medúz, ešte že neboli pŕhlivé, trochu sme sa kúpali, objavili sa malé kraby, zbierali sa posledné mušle. Na obed bol guláš a po ňom nálet pokračoval. Z pumovnice B 52 vypadli ešte dve Staroslovanské slivovice, gitara prišla o pár strún, spievalo sa, tancovalo, myslím že takúto výmenu stráži tu ešte nezažili.
O piatej sme naložili krámy a vyrazili na cestu domov. Na prvej zástavke si nás všimli diaľniční karabiniéri, pozreli kotúč a vyrúbili nám 365 euro pokuty za prekročenú rýchlosť / príves mal 80 km/, zle onačený kotúč a zle označený príves.
Chudáci šoféri zas robili zadarmo. Do Prievidze sme dorazili o deviatej ráno už bez ďalších nepríjemných príhod. Nasledovalo vybalenie a poskladanie bicyklov, lučenie, menenie adries a čísel.
Na budúci rok by mal biť Omiš v Chorvátsku na jeseň.
PS: narazené zápästie som prehnal doma cez rontgen a bola to dvojitá fraktúra, čož znamená, že mi teraz ten gyps šeredne zavadzia a moja desať prstová písacia technika podstatne degradovala.
Prajem pekný deň
Ďuro