SLEPEC
Šiel cestou života,
v húštinách samoty
splietanou trpkými slzami.
Šiel sám bez záchrancu svetla,
šiel tmou vlastnej duše,
čo sťa tŕne morili ho,
šiel a nevidel stopy nádeje...
smútok z menejcennosti,
z úkrytu srdca, čo zradilo ho.
Šiel slepotou ľudstva
čo v kvapke krvi preliali bolesť.
Nezastal, neoddychoval,
stále hlavu klonil k slzám,
čo vyschli v púšti beznádeje.
V tom začul akýsi hlas,
hlas, čo prenikol mu do vnútra,
no šiel stále zaslepený ľútosťou.
Zrazu stál na vrchole útesu
kde vánok žiaľu hladil ho po líci,
tam, kde bál sa priblížiť.
Stál nehybne, čo by zviazaný osudom,
a bičovaný životom ,
stál a hlavu otočil k nebesám.
Vtedy prvý krát uzrel svetlo...
chcel vrátiť sa svojou cestou,
tou, ktorá mu bola životom..
Pri návrate nachádzal biedne telá,
telá svojich kamarátov, čo nevidel.
v oku malá slza, ktorá zaplavila oceán trpkosti..
Tou slzou pokropil dušu vyschnutú súžením,
napil sa dúškom lásky a uhasil smäd.
však bolesť, ktorá vyrvala mu srdce,
nevrátila mu radosť.
Padol na kolená hľadiac na útes
a čakajúc na anjela, čo by ho zachránil.
Rozbehol sa so slzami v očiach a ocitol sa vo vetre...
už nikdy neuzrel svetlo,
necítil bolesť ani zármutok....