Život vie byť niekedy krutý (pokračovanie č.5)
Dni plynuli a ja som úplne zabudol na neznámu osobu ktorá mi objednala raňajky až do izby.
Až dnes, keď to urobila znovu som si spomenul. No zanechala malý odkaz.
Toto máš za odmenu. Ty ma nepoznáš ale ja teba hej. Pomohol si niekomu z mojich blízkych. Zajtra čakaj darček. Nevedel som čo to má znamenať a nevedel som sa dočkať zajtrajška. Aké prekvapenie to bude? Príde sem Kristy? Vráti sa a vysvetlí mi prečo tak náhle odišla? Neviem.
Naraňajkoval som sa a presne vedel kam budú mieriť moje kroky. Najprv som šieol do parku kde som skladal piesne. Tiež sa pri mne pristavovali ľudia, počúvali čo skladám, niektorý si čítali moje texty. Boli ku mne milý. Tu bol úplne iný svet ako doma. Síce som sa tu cítil sám a stratený, ale niektoré chvíle to všetko vyvažovali.
Prosím zachráň srdce ktoré chátra,
nedovoľ aby mu odbila posledná sekunda, nedovoľ aby
kričali a nikto si to nevšímal
Tak rád by som sa ešte ponoril do vody a videl krásy a zázrak
ktorý ma vtedy tak napĺňal,
no teraz som sa prvý druhý, ale aj tretí krát v živote sklamal.
Už bolo toho viac než dosť, viac ako jeden dokáže uniesť,
viac ako som schopný vydržať.
Najradšej by som odišiel a vrátil sa vtedy až sa svet úplne zmení,
viem, mám prehnané nároky no načo tu byť, nikto ma nezachytí keď idem padať.
Tak rád by som povedal mám ťa rád bez toho aby som musel klamať,
nepozerať sa do očí a pociťovať neúprimnosť.
Ak je do kameňa vpísané to čo mám zažiť a už som zažil,
Chcem ten kameň rozbiť, všetko zmeniť a znovu cítiť tvoju drahú a nádej dodávajúcu
prítomnosť.
Toto bola ďalšia pieseň ktorú som v parku zložil. Bolo mi smutno keď som to hral no boli to moje pocity. Túžil som po láske. Neviem prečo, ale keď som si spomenul na lásku, spomenul som si aj na Kristy. Je to znamenie že ona stelesňuje vo mne lásku. Je možné že ona oslovila moje srdce natoľko, vpísala sa do neho. Preto nedokážem na ňu zabudnúť? Vtedy, v tej chvíli ako som na to myslel a pomaly kráčal z parku úzkou cestičkou von, dúfal som že ten neznámy je práve Kristy a ona sa zajtra zjaví. Je šialené žeby som sa do nej zaľúbil. Asi by som to povedal tak, že preto na ňu nedokážem zabudnúť pretože ona je asi tá ktorá ma má pochopiť. Možno. Všetko sú to len otázky na ktoré nedokážem odpovedať. No je len na mne či tú odpoveď nájdem alebo to nechám tak a budem sa tápať.
Je možné že tie piesne čo skladám vychádzajú s môjho vnútra a sú pre Kristy? Je možné že vnútro si robí čo chce a vnucuje mozgu, nabáda ma aby som skladal tie piesne? Je to šialené, ale bláznivé je už len to že sa rozprávam s hlasom ktorý je len hlas no zdá sa mi že je to niečo oveľa viac. Ten hlas mi pomohol a mal pravdu. Počul som ho asi prvý krát vtedy keď mi aj prvý krát napadla myšlienka skoncovať s tým čo prežívam, skoncovať so životom a pozrieť sa Bohu priamo do tváre. Všetko je to akési divné, šialené. Ja som divný a šialený, priznávam, nie to čo sa deje.
Inšpirácia prišla priamo v domove v obklopení deciek ktoré sa smiali a ktorým som aj dnes hral. „Môžem ísť dozadu do predsiene?“ spýtal som sa vychovávateľa ktorý si práve maľoval s menšími. „Jasné.“ Usmial sa.
Sadol som si na stoličku, zobral gitaru, položil na kolená notes a začal písať ďalší text. V poslednej dobre keď som v takom rozpoložení v akom som, napadalo ma plno textov a ke)d som si ich potom spätne čítal, nemohol som pochopiť ako som niečo také hlboké a výstižné mojím pocitom mohol napísať.
Stretol som Boha priamo na rohu.
Prihovoril sa mi a ja som nevedel kto to je, podobal sa na žobráka
no vyžarovalo z neho niečo zázračné čo ma uchvátilo.
Nedokázal som sa pohnúť a nemo som na neho hľadel.
On sa iba usmieval tým svojím tajomným úsmevom,
pošepkal niečo čomu doteraz nechápem:
„To že tu stojíš a našiel si ma ta zachránilo.“
Nechápal som čo tým myslel no zrazu sa mi stratil.
Volal som na neho po ulici a bolo mi jedno čo si ľudia myslia,
chcel som ho znovu vidieť aj keď som netušil že som práve videl Boha,
no nič nepomohlo čo som skúsil.
Ďalej som neskladal pretože som začul akýsi šuchot. Keď som sa na stoličku oproti mne, sedel tam chlapec, nemo hľadel na moju gitaru. „Ahoj.“ Pozdravil som sa mu. On nič. Iba sedel a hľadel na moju gitaru.
„Vieš že si ma vystrašil?“ Zasmial som sa a pobalil si gitaru. Nepohol sa mu ani sval na tvári, stále hľadel na gitaru ktorú som vkladal do puzdra. Bol akýsi divný a trochu mi aj naháňal strach. „Tu si Timmy.“ Začul som za sebou hlas vychovávateľa. Timmy sa pohol a odkráčal preč. „Vystrašil ta?“ Vychovávateľ do mna asi videl, inak by nevedel že ma Timmy naozaj vystrašil.
Prikývol som a potom mi povedal šokujúcu správu prečo Timmy na ľudí tak divne pôsobí. Jeho diagnóza bola autizmus. „Má vlastný svet. Stále si niečo kreslí ale nechce nám to ukázať.“
Do večera som bol v detskom domove, pomáhal deťom s úlohami, smial sa s nimi. „ďakujeme ti Maťo že tu s nami si.“ Objala ma Sandra. „Áno, ďakujeme. Nikdy som tieto decká také šťastné nevidel. Máš v sebe niečo zázračné.“ Pridal sa ku chvále Roy. „Ďakujem, ste prvý čo mi toto povedali.“ „a čo rodičia? Nikdy ti to nehovorili že si dobrý človek?“ Znovu ma pichlo pri srdci a do očí sa mi nahrnuli slzy. Musel som sa premáhať aby mi po lícach nestiekli slané kvapky. Pokrútil som hlavou, vstal a išiel na WC. Tam som ponoril tvár do rúk a rozplakal sa.
Čo sa to so mnou deje? Prečo som zrazu taký citlivý? Som zúfalý. Chcem aby všetko bolo dobre, chcem sa niekomu zdôveriť no je to ťažké. Riskujem že sa znovu budem musieť vrátiť do pekla, domov. Čo len budem robiť? Chcem aby tu bola Kristy, chcem sa jej ospravedlniť. Chcem cítiť jej prítomnosť. Asi som sa do nej vážne zaľúbil. Keď som doplakal a poutieral si slzy, vyšiel som von za deckami. Rozlúčil som sa a išiel domov. V hoteli som len tak sedel na chodbe, písal ale nedalo sa mi vôbec spať. Nakoniec to však na mna prišlo. Osprchoval som sa a ako podťatí padol na posteľ a zaspal.
Prvý krát odkedy som tu sa mi sníval sen. Bol o mame, malej sestričke dokonca aj otcovi ktorý sa mi v ňom však zjavoval hmlisto. Volali ma domov, prosili. Zdalo sa mi že mama je mladšia, veselšia, úplne zmenená.
Bol to však len sen z ktorého ma vytrhlo klopanie na dvere. Obliekol som sa. Znovu mi prišli raňajky priamo do postele. „Tu máte ešte darček.“ Usmial sa recepčný. Zobral som do ruky niečo čo bolo nahrubo zabalené v baliacom papieri. Nevedel som rozlíšiť čo to môže byť no bolo do dlhé a nebolo to ťažké. Nemohol som sa dočkať kedy to odbalím. Podnos som položil na stolík a pustil sa do rozbaľovania. Keď som sa dostal až k tomu k čomu som sa chcel, vybilo mi to dych a do očí sa mi vohnali slzy. Bola to gitara. Nádherná, biela gitara. Nevedel som to predýchať a naozaj som od šťastia plakal. Chytil som ten zázrak do rúk a zabrnkal si. Mala nádherný zvuk. Ako omráčený som tam sedel a držal gitaru v ruke. Ten človek čo to poslal ma musí mať veľmi rád. Vtedy mi napadla vážne šialená myšlienka. Je to môj otec? Táto otázka sa mi usadila vo vnútri a hrýzla ma.
Zahnal som to hodinovým hraním všetkých mojich piesni ale aj piesni mojich obľúbených autorov. Nemohol som sa toho nasýtiť.
Nezišiel som ani dolu na obed ale dopisoval som ´ďalšiu pieseň. S novou gitarou aj moje piesne chytili nový šmrnc. Opantala ma radosť, skákal som po izbe, oduševnene hral a spieval až to počul celý hotel.
Poobede som išiel do parku kde som ako vždy skladal a hral. Ľudia mi hádzali peniaze a ja som sa tešil ako malý chlapec že ma znovu stretlo šťastie a neotočilo sa mi chrbtom. Môj život začal mať na chvíľku zmysel.
Bol som veľmi zvedavý kto je ten tajomný darca ktorý mi tak potešil srdce. Je to môj otec? Odkiaľ vie o mne? Asi nie je ťažké vystopovať ma. Ušiel som z domu čiže v L.A. bol okolo toho rozruch. Možno sa otec vrátil domov, hľadal ma a keď sa dozvedel že som ušiel, išiel ma hľadať. Ale akoby by zistil že som tu? To je šialené a veľmi nepravdepodobné.
V domove som deckám ukázal novú gitaru. Tešili sa so mnou, spievali moje piesne i známe ktoré sa im tak veľmi páčili. Dnes som tu však stretol dievča ktoré večne sedelo vzadu. Dokonca som bol svedkom ako aj napriek vychovávateľovým vyhrážkam a zákazov odišla preč z domova aj s jedným chalanom. Tá baba sa volala Samantha a ten chalan Patrick.
„Samantha mala ťažké detstvo. Otec ju mlátil aj s mamou, dokonca Sam pár krát upadla aj do bezvedomia a museli ju previesť do nemocnice. Otec sa jej aj mame vyhrážal že ak o tom niekomu čo i len ceknú, že to bude ešte horšie. Tak Sam aj s mamou neustále klamali. Jej rodičia umreli pred rokom. Strašne plakala. Nie za otcom, bola rada že ten sviniar už nebude otravovať svet. Vedela že je to kruté čo si o otcovi myslí a že mu priala smrť, ale asi by ste urobili na jej mieste to isté. Odvtedy tu v domove žije a je to rebelka, nerešpektuje nič a nikoho, má svoj svet, tak ako Patrick. Patrick má 15 rokov a je problémový chlapec aj žiak. Má na krku už množstvo vykradnutí obchodov, pouličných bitiek a podobných nekalostí. Na túto šikmú plochu prišiel po smrti rodičov ktorý uhoreli v dome. Bol z toho zdrvený a od základov sa zmenil. Nik si s ním nevie dať rady. Dnes som však prišiel na to v čom sa skutočne vidí. Vždy keď som hral a spieval, pozeral sa na mna, potom sklonil hlavu, niečo napísal, znovu sa na mna pozrel, pozorne počúval a znovu napísal niečo. Z počiatku som si myslel že sa mu páčia moje texty a opisuje ich. No dnes keď som dohral a išiel na WC. O chvíľu prišiel aj on. Nezbadal že som tam. Počul som že niečo šuchoce. Zrazu začal rapovať. To ako rýmoval, tie slová, to všetko bolo úžasné. V jeho textoch neboli žiadne nadávky. Rapoval o živote, kritizoval svet a ľudí. Keď vyšiel, zhlboka som sa nadýchol. To čo som počul mi vybilo dych. Ten chlapec bol oveľa lepší ako sa javil. Zakrýval len svoje zranenie. Smútil za rodičmi a obviňoval ľudí z toho že tí jeho najdrahší nie sú už nažive. Vtedy som sa rozhodol že mu pomôžem.
Vyšiel som von a prvé čo som urobil keď som prešiel okolo neho sa usmial. Vykoľajilo ho to, bolo to vidieť, nevedel čo robiť. Mal tvrdý výraz no ja som vedel že pod tým pancierom je sila ktorá mu pomôže sa zmeniť, v jeho hĺbke je uvedomenie sa. Len na to možno treba čas a postrčenie dopredu, ukázanie aspoň kúsok cesty. Ak sa mi podarí nájsť tú moju, pokúsim sa pomôcť aj jemu a práve pri hľadaní tých jeho riešení a východísk nájdem aj tie moje.
Dnes som zostal výnimočne dlho v domove. Nejako som sa tam cítil dobré medzi toľkými deťmi a mladými. hrali sa so mnou, spievali, dokonca sa mi aj pár zdôverilo problémami. Dojalo ma ako mi verili. Ja som sa však im nedokázal zdôveriť. Zatiaľ na to asi nebol ten správny čas. Ale sám som si pokladal otázku: „A kedy bude?“ Možno len ja nechcem. Nie možno, určite. Bojím sa. Veľmi. Je mi tu tak dobre, začal som nový život. Nechcem aby mi ho niekto zobral. Mal som šancu prestrieť si novy čistý stôl, postaviť nový, pevnejší hrad. Využil som to a nemienim sa dívať ako sa to všetko búra, nemienim sa dívať ako mi to niekto berie. Do hotela som sa vrátil okolo polnoci ako vždy unavený no šťastný. Zaspal som tvrdým spánkom a pokojne, blažene sa oddával snívaniu.