DZT 1. kapitolaPrežije??
1.kapitola
Prežije ?
Bol nádherný júnový deň vtáky štebotali, slniečko pražilo a po ceste šla ráznym krokom veselá postavička. Mala veselé očka hnedé vlásky a na chrbte batoh. Práve sa vracala zo školy, už sa neučili a preto sa tešila s letného slniečka. Volala sa Silvia. Zastavila sa pri plačúcom chlapcovi a oslovila ho - Hej Karolov brat, prečo plačeš?
Jeho zaslzená tvár sa na chvíľu rozjasnila, ale hneď na to vybuchol do silného náreku. Silvia si k nemu prisadla a vľúdnom hlasom ho čičíkala. Je ešte malý, má len päť rokov, je bratom jedného z jej dobrých kamarátov. V tom sa Danko spamätá a obráti svoju vystrašenú tvár na Silviu -Kde je Karol!- spýtal sa vystrašene.
-Ešte kecá s deckami pred školou.- odpovedala zo smiechom Silvia vtom sa však zháčila a pozrela na uplakaného chlapca. – Prečo? Čo sa deje? –
- Moja mama ona, ona leží na zemi v v kuchyni a a všade je krv. Chcel som zavolať sanitku ale, ale o-oni povedali ,že, že som ešte malý ,a že, že si z nich robím srandu. –
Ani to však nestihol dopovedať, Silvia sa rozbehla do kuchyne. Hneď za ňou vbehol do izby aj Danko. V rýchlosti naňho zakričala aby jej doniesol lekárničku, o ktorej vedela že ju majú v garáži, ledva to stihla dopovedať ,už mala obe ruky priložené na ženinej nohe a snažila sa zastaviť krvácanie. Medzi tým už prišiel chlapec s lekárničkou.
-Podaj mi gázu a obväz- riekla Silvia zachrípnuto a obväzovala ranu
Chlapec jej ho poslušne podal bolo na ňom jasne vidno, že má strach, ruky sa mu triasli a po očiach tiekli slzy.
-A teraz choď po telefón a vytoč 155.- chlapec odišiel a Silvia si medzi tým dobre uvedomila skutočnosť, že to nie je školský nácvik. Ak by nezavolala pomoc, tá žena by zomrela .
Danko sa vrátil s telefónom v ruke. Keďže Silvia mala ruky od krvi naznačila mu aby jej dal slúchadlo k uchu. Z telefónu sa ozval príjemný hlas. Silvia kľudne povedala čo sa stalo ,presne tak ako sa to v škole učili.
-Dobre posielam sanitku- vzdychla žena uvedomujúc si, že toto hlásil aj malý chlapec asi pred dvoma minútami. Či mohla vedieť, že si nerobí len srandu, ako mnoho detí v jeho veku?
Sanitka vybehla na kopec a z hučiacou sirénou preletela okolo dvoch rozosmiatych chlapcov. Ponáhľala sa za pacientkou. Mala to byť mladá žena s hlbokou reznou ranou. Zastala pred domom a dvaja záchranári vbehli dnu. Žena bola bleda a stratila veľa krvi. Museli rýchlo konať, keď však zbadali perfektne obviazanú ranu museli sa pousmiať. to je niekto pre nás pomyslel si jeden z nich ale ako nájsť tým?
-Ty tu bývaš? - spýtal sa lekár Silvie
-Nie- znela tichá odpoveď –zavolal ma ten chlapec je bratom môjho kamaráta .-
dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
Zatiaľ čo záchranári žasli nad šikovnosťou mladej dievčiny, spoza zákruty vychádzali dvaja chlapci. Presne tí ktorých stretala sanitka. Teraz sa už nesmiali, zbadali, kde tá sanitka parkuje.
Stála pred domom jedného z nich.. Pred domom Karola . Karol bol tmavovlasý vysoký chlapec s očami v ktorých sa vždy zračilo to čo cítil. Keby ste sa do nich pozreli vtedy zbadali by ste v nich strach miešajúci sa s panikou. Pozrel na svojho spoločníka Romana, boli dobrými spoločníkmi už od detstva. Vždy sa vedeli vynájsť, ale nie v takýchto veciach tu bola dobrá len Silvia. Roman zdvihol hlavu a povedal –Bežme možno sa niečo dozvieme!-
Keď dobehli ku Karolovmu domu z druhej strany sa blížila Karolova susedka. Spolu vošli do kuchyne. A čo vidia, všade plno krvi a uprostred toho Karolova mama a dvaja záchranári. Karol k nim vyľakane podišiel –Prežije?-
-Stratila veľa krvi, ale mala by to prežiť- odpovedal s úsmevom lekár – Bývaš tu?
- Áno-
-Je doma ešte nejaký dospelý?-
-Nie, sme siroty –
Kým Karol viedol zo záchranárom rozhovor, Roman zazrel stáť v rohu povedomú osobu. Stála k nemu chrbtom a tíšila chlapca. Chvíľu mu trvalo kým sa rozpamätal na tie hnedé vlasy vždy zapnuté do chvosta .Zrazu sa usmial toto fakt nečakal. Jeho vlastná hlúposť mu zabránila vybaviť si vlasy svojej najlepšej priateľky, tej ktorá mu tak často vo všetkom radila .Nespomenul si na svoju ochrankyňu Silviu. Pomaly k nej pristúpil a dotkol sa jej pleca. Trhlo ňou. Keď sa na ňu pozrel spredu zľakol sa. Jej hnedé tričko a ruky boli špinavé od krvi. Zrazu začul rozhovor pri pacientke. -.....nebyť jej pomoci tvoja mama je pravdepodobne mŕtva ....-
-Mŕtva čo by on robil.- vtom pozrel na Silviu –preto tie ruky. Z myšlienok ho vytrhol ďalší záchranár – ....je to profesionálne obviazaná rana....-
-profesionálne, keď toto o nej povedal záchranár musím uznať, že zvládne všetko-
Vtom Silvia zdvihla zrak od Danka a povedala – Nepočúvaj ich tárajú z dvoch na tri, robila som len to čo nás učili v škole.-
- Ja viem, ale oni asi nie. – odpovedal ohromene Roman .
- Hej – ozvalo sa za nimi –do ktorej triedy chodíte?
- Do 7. Prečo-
- Nechcete prísť všetci traja na kurz prvej pomoci ? Prišiel by som po vás, ak mi dáte adresy-
-Ak by nám dovolili rodičia, tak veľmi radi – odpovedali všetci traja nadšene
-Ešte sa vám ozvem , a za mamou budete môcť prísť asi až zajtra po obede –
Keď sanitka odišla susedka sa ponúkla, že ju môžu zavolať, keď budú niečo potrebovať.
dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
Zbehlo sa to tak rýchlo, že Silvia si až teraz všimla, že je špinavá od krvi, a čo vlastne spravila. Vstala zo zeme a šla do kúpeľne, umyť si ruky. Tento dom poznala ako oko v hlave. Často tu totiž trávila voľný čas. Keď sa v kúpeľni pozrela do zrkadla, rozplakala sa. V tom vošiel Roman s Karolovým tričkom . Karol sa snažil utešiť svojho brata, aj keď mal čo robiť sám so sebou. Keď Roman zbadal Silviu, pripustil že všetko nezvládne. Sedela v kúte a po lícach jej tiekli slzy veľké ako hrachy ,tie si utierala zakrvavenou rukou. Tieto slzy neboli slzami strachu, boli to slzy napätia a súcitu, to Roman vedel .Roman ju zdvihol zo zeme zapol vodu v umývadle a umyl jej tvár. Nikdy ju nevidel plakať, a preto nevedel čo spraviť. Dal jej tričko, aby sa obliekla do niečoho čistého. Roman išiel za Karolom do kuchyne a Silvia sa k nim o chvíľu pridala. Karol aj Danko mali opuchnuté oči, tiež plakali .
Silvia zdvihla slúchadlo telefónu a vytočila číslo domov. Mame oznámila čo sa stalo a že sa zdrží. To isté spravil aj Roman. Potom začali utierať dlážku, Silvia šla odniesť do koša papiere a injekcie, keď za sebou začula niečo buchnúť. Obzrela sa malý Danko ležal na zemi a strašne plakal .
-Čo sa stalo? – spýtala sa Silvia
-Myslím, že zadriemal . –
- Dáme ho do tej susedky nech si oddýchne a pôjdeme k nám.- Susedka Danka ochotne prijala. Chlapec hneď zaspal.
Kým zaspával, Silvia Roman a Karol utekali po ulici, pri Silviinom dome však nezastali, ale bežali ďalej do lesa. Asi o päť minút zastala pred krovím, tu sa zohla a zmizla. Chlapci na seba udivene pozreli, no potom urobili to isté ako ona. Keď sa znova vzpriamili, zbadali potôčik s priezračnou vodou. Oba jeho brehy boli pokryté hebkým machom a uprostred celej tej nádhery stála ešte krajšia Silvia . Možno nebola krásna navonok, ale vnútri v srdci bola čistá sťa ľalia, jej oči vždy napĺňali každého pokojom a šťastím .Po chvíľke sa ozvala –sem chodím keď som smutná-
-smutná?- zabŕdol Roman
-Hej smutná, vieš aj ja môžem byť smutná.-
Na druhý deň, sa rozdávali vysvedčenia. Potom sa mal ísť hrať futbal. Prehrávali a to len pre to, že Roman s Karolom vôbec nespolupracovali. Úplne sa ignorovali. Cez prestávku medzi zápasmi Silvia vstala, odtiahla Romana bokom a vybuchla – Čo je to dnes s vami, aký máte problém? – Roman sa uškrnul. Ten úškrn poznala, tak sa usmieval keď hovoril s Karolom o babách. Napadla ju úplná hlúposť –Ste obaja do tej istej? – len prikývol . To bol pre Silviu šok. -Poznám ju? –
-Lepšie než ju pozná celý svet – tomu nechápala, no pochopila, že vyzvedanie by nepomohlo, preto povedala - Správne priateľstvo vydrží všetko hnev, lásku, ak sa kvôli tej hlúpej slečinke začnete hádať, tak....tak s vami už nikdy neprehovorím – Vyplašene na ňu pozrel , ona to nepochopila po prvý raz to nechápe –Tá hlúpa slečinka si ty! –
Zapískala píšťalka. Roman musel bežať. Vedel, že Silvia to myslela vážne, kým sa s Karolom nepomerí ,Silvia na ich adresu nepovie ani slovo. Preto nahral Karolovi loptu, ale on ju obišiel. Smutne pozrel na Silviu a pokrčil plecami.
Silvia hneď po zápase odišla domov, musela si to v hlave urovnať. Prezliekla sa a šla do lesa na svoje obľúbené miesto. Vedela, že Roman s Karolom ju tam nájdu, keby sa náhodou pomerili. Ale v to ani nedúfala. Práve jej Roman povedal, že sa páči dvom chalanom. Niežeby jej to nelichotilo, ale bola najneobľúbenejším dievčaťom na škole.
dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
Kým ona sedela v machu, zo štadióna sa vracali Roman s Karolom. Karol znova nadhodil tému Silvia. Roman naňho smutne pozrel a takmer šeptom povedal – Nikdy s nami neprehovorí.-
-Ale, ako ? Ty hlupák ty si jej to povedal! –zvrieskol.
- Vytušila to, noooo vlastne nie celkom a-
- Nechápem –
- Po zápase ma zavolala a spýtala sa v čom mám problém, neodpovedal som a potom sa sčista-jasna spýtala či sme obaja do tej istej baby a potom vravela čosi o priateľstve o hlúpej slečinke a nakoniec povedala že nechce mať s nami nič spoločné, kým sa nezačneme správať normálne –
- Čo si jej na to povedal?-
-Že tá hlúpa slečinka je ona-
-A........-
-A........zapískala píšťalka rozhodcu –
Karol zastal. Pohľad mal neprítomný, ani čo by sa snažil na niečo si spomenúť. V tom, sa pomaly otočil k Romanovi, pozrel mu do očí, akoby chcel vedieť, na čo myslí. Potom vystrel ruku, Roman ju chytil a obaja naraz povedali -priatelia navždy – usmiali sa . V tom okamihu sa rozbehli. Bežali k Silviinmu domu, tam nebola, preto bežali ku kríkom . Keď pred nimi zastali, rozmýšľali či za nimi niekto je . Podliezli krovie. Silvia bola otočená chrbtom k nim. Potichu sa k nej prikradli sadli si oproti sebe chrbtami. Svoje telá spojili s jej, takto to robili často aj predtým, bolo to znakom mieru medzi nimi navzájom si kryli chrbát. Sedeli tak asi desať minút , keď Silvia prehovorila – Nečakala som, že prídete. Myslela som, že láska zničila naše priateľstvo.-
-Jasné, že nezničila ani láska nezničí silné priateľstvo-
Usmiala sa, nevedela čo im odpovedať. V tejto polohe sedeli ešte asi hodinu, keď sa Silvia spamätala. Bolo už o päť dve a jej mama má prísť o druhej musela si pohnúť. Vstala –už musím ísť no okolo šiestej sem prídem.-
Roman s Karolom ju už nevnímali, sedeli opretý o seba a mlčali. Silvia sa pousmiala, preliezla húštím a odišla.
dztdztdztdztdztdztdztdztdztdztzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtzdtdztdztdztdztdztdztdztdztdzt
O pol šiestej preliezla Silvia kríky, sadla si k potôčiku a hádzala žabky. Bolo horúco, tak si vyzula topánky a vliezla do vody. Voda jej siahala po členky a bola príjemne teplá. Zrazu za ňou niečo zašušťalo. Otočila sa, za ňou stál Karol a s kríkov sa práve vytrčila ,od behu červená Romanova tvár. V ruke držal lístok.
–to som našiel v schránke, pán záchranár chce s nami hovoriť. -
Na lístku stálo zavolajte na účet volaného, čo najskôr prosím. Tel. číslo 0435583566!!! Silvia sa zazubila, vraj na účet volaného to iste.
-podaj mi mobil – ozvala sa
Roman jej ho podal a ona vytočila číslo na lístku. Po dvoch zazvoneniach zdvihol muž.
- Letecká záchranná služba Poprad. Želáte si?- Silvia vyvalila oči a potom pomaly odpovedala
- Hľadám jedného muža, ale asi nám dal zlé číslo, nebol z leteckej.-
-Vieš mi ho opísať?-
-Mal čierne vlasy a bol vysoký chalani pomôžte mi – Roman s Karolom sa zamysleli ale ani jeden si nič viac nespomenul.
-Čo od neho chcete? Možno tak zistím, koho hľadáte.-
- Nechal nám odkaz, že mu máme, čo najskôr zavolať, ale isto nám dal zlé číslo -
- Nie to si nemyslím, bol to asi Martin, náš sanitár. Včera zaskakoval v rýchlej. Ale teraz zložte o chvíľu vám zavolám –
- Tak ďakujem – Silvia pomaly zložila, Roman s Karolom na ňu nechápavo hľadeli
-V leteckej, čo si to trepala ? – Silvia ani nestihla odpovedať, keď jej zazvonil mobil.
Chvíľa v jej ponímaní trvá dlhšie. No bola to len jej mama, ktorá sa pokúšala zistiť kedy príde domov. Len čo Silvia zložila, mobil jej zazvonil znova.
- Čo je? Nedá sa vám dovolať. – povedal záchranár s ktorým hovorili predtým
- Prepáčte volala mi mama. –
- To nič, to nič hneď vás spojím.-
- Spojíte? – začudovane sa opýtala Silvia, ale odpoveď už nedostala.
- Čaute – ozvalo sa zrazu. Silvia prepla na hlasný odposluch aby počul aj Roman s Karolom . V pozadí bolo počuť niečo ako hukot obrovského ventilátora. Silvii ten zvuk niečo pripomínal, no nevedela si spomenúť čo.
- Tak ako sa máte detská – hlas musel patriť Martinovi aj keď sa po telefóne dosť skreslil.
- Fajn – odsekol Roman neznášal keď ho niekto nazýval detskom.
- Mali by sme sa dohodnúť, prišiel by som po vás zajtra o 4:00 hodine ráno. Bolo by to možné? –
- Čo, tak skoro ? Vy ste sa asi zbláznili ! –
- Nezbláznil, ja som totiž od šiestej v službe. No sľubujem vám, že zažijete to čo ešte nikdy.-
Hovoril to čudným tónom, iste potláčal smiech. Silvia sa pozrela na svojich spoločníkov a všetci naraz skríkli – Berieme – Na oboch stranách sa ozval smiech
- Tak fajn ,musím končiť. Nejaké otázky? – Roman s Karolom pokrútili hlavou, no Silvia sa spýtala –Kde ste teraz? –
- Prečo ? –
- Len tak v pozadí počuť hukot. Však ste v helikoptére? –
- Dobrý postreh. Zatiaľ ahoj! Ráno o štvrtej – dodal a zložil.
- Fajn- ticho zamrmlala Silvia
- Letecká ..... helikoptéra....... čo to stále trepeš ? –
– Ten záchranár je z leteckej záchrannej služby a práve bol na výjazde – po týchto slovách Silvia vstala a ponáhľala sa domov.