DZT 3.kapitola odvážnemu šťastie praje
3.kapitola
Odvážnemu šťastie praje
Po tom čo si dobre pochutnali na Silviinom obede, vybrali sa Amanda Martin a Lucia spolu s našimi nádejnými záchranármi na okružný let. Martin pustil Silviu dopredu a prisadol si k Romanovi.
-Ideme- povedala Amanda a spustila hlásenie –helikoptéra žiada vežu o povolenie na let. –
-Let povolený. Letové podmienky dobré. Ozvalo sa z vysielačky. Amanda zamierila nad Tatry. Všetky tri deti sa šťastne smiali táto rýchlosť sa im páčila. Vtom Amanda
Vyzvala Silviu aby chytila kormidlo. Jemne sa triaslo.
-Pomaly ho k sebe pritiahni.- ozvala sa Amanda. Silvii to najskôr nešlo preto sa vzadu rozprúdili stávky o to či sa jej to niekedy podarí. Keďže to Silviu poriadne nahnevalo, o päť minút už pilotovala sama. V tom sa v slúchadlách ozvalo- Kde sa nachádzate?-
- Nad Kriváňom prečo?- odpovedala bez zaváhania Amanda
-Otočte sa nad Štrbský štít ,uviazlo tam dieťa v nejakej diere, nedá sa k nemu dostať.
-Rozumiem ale musíme pristáť máme málo paliva.- odvetila Amanda a otočila sa smerom k základni.
-Chystáš sa nás vysadiť- opýtala sa sklamaná Silvia
- Nie len musím ísť natankovať. Na skús pristáť.- po tom čo sa Silvia rýchlo zacvičila vo vzduchu, jej nerobila problémy ani najťažšia časť lietania a to pristávanie. Ešte ani nestihli vypnúť motory, a už pribehol Dušan s hadicou a dotankoval im nádrž. Keď skončil Amanda zapla motory a prikázala Silvii aby vzlietla. Aj toto zvládla na výbornú. Onedlho už krúžili nad štrbským štítom. Spustím vás na lane a ja pristanem hen dole.- Ukázala na čistinku.
-Dobre- odpovedal Martin. Len čo sa dotkli zeme Amanda vytiahla lano a začala pristávať.
Dievča ostalo zaseknuté na dne jaskyne a nedalo sa k nemu dostať. Otvor bol pri vrchu priúzky pre dospelého. No v tom dostala Lucia nápad.
- Hej Decká kto z vás má odvahu spustiť sa na lane a pomôcť nám.- Na kladnú odpoveď nečakala, a preto sa pokúšali nájsť iné riešenie.
- Ja- ozvalo sa zrazu
- Kto ja –
- No ja Silvia-
- Myslíš to vážne?-
- Hej.-
- Tak sa spusť- Keď sa Silvia ocitla vo vzduchu, trochu sa preľakla. No keď ju ovanul svieži vetrík upokojila sa. Na zemi ju už chytal Martin.
- Tak aké to bolo?-
- Ùžasné, úplne úžasné. Čo mám robiť?- Martin vyvalil oči no potom odpovedal
- No najprv tam vlez ak sa zmestíš.-
- Za pokus to stojí ale je tam tma.-
- Bojíš sa?-
- Nie, len nič nevidím.-
- Na- povedal a dal si dole prilbu. Na ňu pripol malú, zažatú baterku. Do ruky jej dal vysielačku a pripol jej svoj postroj.
- Amanda spusť lano.- Amanda spustila lano a Martin ho pripol Silvii na postroj.
- Teraz dva metre hore.......Dobre dosť.- Martin sa sklonil k Silvii, keď budeš skoro dole začni odpočítavať zvyšné metre a ešte daj si pozor aby sa lano niekde nezaseklo museli by sme ho odstreliť.-
-Dobre – povedala Silvia pokojne.
-Amanda opatrne dolu- povedal Martin do vysielačky.
-Desať, deväť .......tri, dva, jeden, ešte trocha...... dosť.- Odrátavala Silvia
- Si v poriadku?-
- Ja hej ale s ňou to vyzerá zle.-
- Opíš mi situáciu- povedala Lucia.
- Leží, nehýbe sa, pulz má slabý a strašne krváca z ruky.-
- Skús zastaviť krvácanie.- nakázala jej Lucia
- Sprav to isté ako pri tej žene to bolo super. Hodím ti tašku - povedal Martin. Lucia na neho pozrela
- Pri akej žene? –
- To ti poviem neskôr.- Silvia sa pustila do práce najprv musela zastaviť krvácanie. Na bolesť v ruke sa dievčatko prebralo.
- Ahoj – povedala Silvia –Ako sa voláš?-
- Danka a ty?-
- Silvia, bolí ťa ešte niečo?-
- Bruško.-
- Hej vy tam hore, bolí ju brucho.- povedala Silvia do vysielačky.
- Ako to vieš?-
- Povedala mi to.-
- To je dobré, myslím to že ti to povedala. Skús jej ho ohmatať, je tvrdé.
- Hej.-
- Tak to je už horšie. Zisti či môže hýbať rukami a nohami.
- Môže-
- Ako si to tak rýchlo zistila .-
- Jednoducho, drží sa ma ako kliešť.-
- Dobre musíme ju vytiahnuť. Chyť ju za ruky.-
- Danka silno sa ma drž. Dobre?- Danka prikývla
- Môžete ťahať.- Amanda pomaly navíjala lano. O malú chvíľu sa v otvore zjavili Silviine nohy, potom trup a nakoniec aj dievčatko. Matka ho chytila a s materinskou láskou položila na nosidlá.
- No ukáž sa.- prihovorila sa Danke Lucia a rýchlo ju prehliadla.
Medzitým Martin zložil z lana Silviu a ošetril jej veľkú odreninu na ruke, ktorú si spravila na jednej skale. Amanda pristála v kotline a prišla im pomôcť s nosidlami.
Danku prenášali po kamenistom teréne. Amanda sa potkla a spadla. Martin ledva stačil zachytiť nosidlá. Silvia si kľakla k Amande.
- Si v poriadku?- Spýtala sa jej. Tá jej však neodpovedala pri páde si buchla hlavu a nohu mala v čudnom uhle. –Lucia- zakričala Silvia. Lucia sa otočila keď zbadala že Amanda sa nezdvíha pribehla k nej. Posvietila jej do očí.
- Len zamdlela, ale aj keby sa prebrala nemôže letieť –
- Nech letí Silvia.- Povedala ticho Amanda a zasa zamdlela.
- Ja sama?- povedala vystrašene Silvia
- Ak to nespravíš to dievča zomrie.- upozornila ju Lucia
- Ale ja to neviem.-
- Vieš len si musíš veriť.- odpovedal Martin. Silvia len prikývla a šla si sadnúť na miesto pilota. Vzadu sa tlačili preto si Roman presadol k nej. Keď videl ako sa díva chytil ju za ruku.
- Nejdeš do toho sama, ideme s tebou. Amanda vedela čo robí, keď povedala že budeš pilotovať.-
- Môžeme?- chcela povedať no hlas sa jej zlomil. Zapla motory a vzlietla.
- No toto bolo ľahké ale kde je teraz nemocnica?-
- Niekde na juhovýchode-
- To viem ale kde presne.-
- Nemám ani tušenia.-
- Silvia čo je to pred nami?-
- Kde?-
- Tam-
- Tak vyzerá prietrž mračien, väčšinou to tam hádže a je tam nízka viditeľnosť.-
- Čo? Akú frekvenciu má základňa.- Silvia chápala že ide do tuhého pred ňou bola búrka a ona nevedela kde ísť.
- 116,8-
- Vďaka –naladila frekvenciu
- Letecká záchranná služba Poprad volá základňu. Základňa ozvite sa-
- Základňa pre leteckú záchrannú službu Poprad. Tu Dušan , čo je Silvia?-
- Daj mi Ivana.-
- Ten tu nie je.-
- Dofrasa. Pilotujem helikoptéru, predo mnou je búrka a neviem kde je nemocnica.-
- Máš Amandu-
- Hej, ale tá je v bezvedomí-
- Počkaj spojím sa s ním.- bolo počuť ako zdvihol slúchadlo a vytočil číslo.
- Haló, tu Ivan čo je zas.-
- Sme v kaši Silvia pilotuje helikoptéru, pred ňou je búrka a nevie trafiť do nemocnice.-
- Už idem späť- vytiahol z vrecka vysielačku. –Silvia dokážeš pristáť-
- Asi áno ale nie tu som niekde nad Tatrami a nevidím ani na nos helikoptéry.
- Choď vyššie......Akú máš teraz výšku?-
- 3000 stôp -
- Dobre. Počkaj - Ivan medzitým zaparkoval na parkovisku letiska a vybehol do riadiacej veže.
- Ukážte mi našu helikoptéru.-
- Tu je-
- Dofrasa sú príliš na západe.-
- Silvia otoč to o 100 stupňov vpravo. A klesni na 1000 stôp -
- Ha ha. To vôbec nejde.-
- Nech ti dakto pomôže- Roman položil ruku na kormidlo a pomohol jej točiť.
- No vidíte. A teraz rovno.-
- Ivan v tej istej výške letí osobné lietadlo stretnú sa o dve minúty.-
- Silvia klesni na 500 stôp. Vidíš pristávaciu plochu nemocnice?-
- Hej matne-
- Tak skús pristáť.-
- Stojíme na zemi-
- Vďaka bohu. Idem za vami.-
- Čo sa deje – opýtal sa muž vo veži
- Možno neskôr.-
K lietadlu hneď pribehli lekári s nosidlami a odviezli dievčatko. Roman s Karolom odviedli Amandu do ošetrovne. Silvia vystúpila a mierne sa zapotácala. Martin ju prichytil.- Si v poriadku?- pozrel na ňu ustarostene bola bledá a prudko dýchala. Najskôr si myslel že zo strachu, no keď sa to len stupňovalo, pochopil, že je v tom niečo iné.- Silvia čo je, čo sa deje.-
-Ja, ja mám astmu.- odvetila ticho. Bolo na nej vidno že už nevládze .Martin ju posadil a vytiahol s tašky Ventolin. Zaklonil jej hlavu a stlačil dávkovač, nezabralo skúsil ešte raz a bolo vidieť že sa Silvii uľavilo.
- Už je dobre?- Silvia len prikývla.
- Kde máš lieky prvej pomoci?- vyzývavo no aj trochu karhavo na ňu pozrel. Siahla rukou do vrecka a vytiahla kôpku črepov.
- Oops – zasmial sa Martin. Práve pribehol Ivan – Čo sa pre Boha stalo?-
- Nič strašné. Amanda spadla, zlomila si nohu a zamdlela, keď sa prebrala povedala Silvii, aby pilotovala a ďalej to už vieš.
- Ako si sa naučila pilotovať, vôbec si sa nepýtala hlúposti.
- Čo to s počítačových hier a zvyšok ma naučila Amanda.- Keď Amandu pustili z nemocnice, už sa stmievalo. Martin vzal Luciu, Amandu a oboch chlapcov Ivanovým autom. Ivan vzal Silviu helikoptérou len pre to, že sa nevmestila do auta. Cestou ani raz neprehovorili. Helikoptéra sa dostala na letisko skôr, tam ich už čakal Dušan.
- Ste v poriadku?-
- Hej- odvrkol Ivan a odvliekol Silviu do nejakého skladiska otočil ju tvárou k sebe a usmial sa .-Bola si výborná.-
- Nie nebola. Narobila som toľko problémov ako ešte nikdy. Prečo vždy strkám nos do toho do čoho ma nič nie je? Keby som nešla okolo Karolovho domu, čo mám zakázané nič by sa nestalo.-
- Nič? Tvoj kamarát by už bol úplná sirota. Mala by si byť na seba hrdá. Za tri dni si zachránila dva ľudské životy. Čo ešte chceš? –
- Ja neviem, čo chcem, som iná ako moji spolužiaci iná ako moji súrodenci. Och, prečo vám to vlastne hovorím dnes som vás videla prvý krát a už si vylievam srdce.
- Prvý krát ma nevidíš, už sme sa stretli asi pred troma mesiacmi, vtedy som si ťa všimol prvý raz. Boli ste tu na exkurzii, a strašne si sa bavila. Chcela si sa niečo spýtať, čo to bolo?- Silvia bola ticho akoby hľadala ten deň v pamäti, Bol to jeden z najkrajších dní jej života.- Chcela som sa spýtať koľko stojí pilotný výcvik –
- To ti už teraz netreba už vieš pilotovať.- Vtom za nimi niečo zatrúbilo Vyšli von tam už čakal Martin. –Mali by sme ísť o desiatej máte byť doma. Silvia sa pôvabne usmiala na Ivana a nasadla do auta už zasa sedela medzi oboma chlapcami. Do ríše snov ju odprevádzal tichý rozhovor no potom všetko utíchlo.
Silvia sa prebrala na prudké ochladenie . Ležala v aute a Martin na ňu hľadel .
- No vstávaj meškáme už pol hodiny.-
Silvia sa posadila a rozospato sa poobzerala. Zrazu začala spoznávať známe obrysy Dve lipy po oboch stranách chodníka, dom príjazdová cestička.
- Aha už som doma.- Povedala
- No jasné že si doma, myslela si ,si že ťa budem budiť len tak pre nič za nič?-
- Asi nie.- Pozrela smerom k domu, v okne stála žena a kývala jej.
- Martin poď ďalej.-
- Nie nesluší sa vojsť do cudzieho domu ,a ešte k tomu tak neskoro. Ale musím ti niečo dať. Bude to treba namontovať ale myslím, že podľa návodu to zvládneš.- z auta vytiahol dve malé a jednu veľkú debnu a odniesol ich k Silviinmu domu.
- Čo je to?- spýtala sa
- Zajtra uvidíš- Zasmial sa nad jej zvedavosťou. Už sa zberal na odchod, keď si spomenul. –Skoro som zabudol rodičia toho dievčatka ti ďakujú za jej záchranu a ešte na.- podal jej lieky na astmu – a na budúce si daj lepší pozor.- Silvia bola tak strašne unavená že debny ledva odtlačila za dvere, zamkla a vybehla do izby, kde sa oblečená odobrala do ríše snov. Predtým ako zaspala, počula šťuknutie dverí svojej izby, to ju bola mama skontrolovať.