Nenávisť
Prológ Jedného dňa sa všetko začalo. Teda zmenilo. Najprv som si myslela, že je to zlé, ale napokon sa mi to začalo páčiť. Tváriť sa na verejnosti, že je všetko v úplnom poriadku a len vlastnému vnútru odhaľovať myšlienky. A nie obyčajné. Boli plné zlosti, nenávisti a túžby po pomste. A tieto vlastnosti mojich myšlienok sa každý deň stupňovali. Na počiatku v nich prevažovala zlosť a pomsta spočívala len pri žiadostiach, aby sa objektu mojej nenávisti niečo stalo. No nikdy to nebolo niečo strašné. Väčšinou išlo o také želania, ktoré by danej osobe spôsobili krátkodobú bolesť. Takú akú cítilo moje vnútro. Avšak časom som si uvedomila, že jazvy na duši ostávajú a čas od času sa ozvú ako staré vojnové zranenia. Pri takomto závere som sa najprv zľakla a chcela vyhľadať pomoc, ale nakoniec som si povedala, že nemôžem byť taký slaboch. Nemám vo zvyku utekať od problémov a už vôbec nie od problémov mojej vlastnej časti ducha. Naučila som sa s nimi žiť a oni na oplátku napĺňali môj život. A najlepšie na nich bolo, že ma nikdy nezradili a ani mi nedokázali ublížiť. A som im aj vďačná, že ma dostatočne zocelili. To oni ma naučili prijímať bolesť a následne ju premeniť na vlastnú životnú silu. Dali mi aj cieľ. Asi jeden z najkrajších cieľov v živote a ním je pomsta ale nie obyčajná. Pomsta, z ktorej sa časom vyvinul dokonalý plán. Plný utrpenia pre iných a tak upokojujúci pre môjho ducha. Plán, ktorý je na čase uskutočniť, aby moja duša konečne našla pokoj. Nežiadam, aby ste ma pochopili ani o vašu ľútosť nestojím. Len si vypočujte príbeh o živote jednej mladej dámy. Môj príbeh začína na počiatku 18. storočia neďaleko Londýna. Narodila som sa ako desiate a zároveň posledné dieťa v rodine lorda Abaddona. Nedá sa povedať, že som bola najmladšia, pretože otec mal veľa nemanželských detí, napriek tomu ma brali ako Benjamína tejto rodiny. Zvykli ma tak aj volať. Neznášala som to, no musela som to znášať, keď som sa chcela vyhnúť búrkam. Preto som nikdy nespomenula, že nemám v láske ani moje meno, ktoré mi bolo darované pri mojom zrode. Moje celé meno je Victoria Constance Abaddon. Väčšina by povedala, že môj život je dokonalý. Veď len pozemky, čo vlastnila naša rodina mali miliónovú hodnotu. Vďaka bohatstvu som mohla mať všetko a aj som mala. Ak mal otec pocit, že po niečom túžim, okamžite mi to kúpil. No ani jeho láska nevidela, že sa v živote dusím a nenávidím každý deň. Dokonca ani nenávisť ktorú som pociťovala voči nemu nebol schopný vidieť. A práve kvôli jeho slepote som ho preklínala a túžila po jeho smrti. To som bola ešte naivná a myslela som si, že to preňho bude najlepší trest. Viem nie som práve ideálna dcéra, ale ani on nebol ideálny otec. Možno na začiatku, ale časom som videla jeho pravú tvár. Bola to tvár pokrytca. Najprv som si to nechcela pripustiť, veď ma miloval a trávil so mnou čas, keď som bola malá. Nikdy nezabudnem na jeho oči v deň mojich piatich narodenín. Vtedy som v nich videla úprimnú lásku, ktorá časom ukázala, že sa za úprimnú len vydáva... "Victoria! Kde sa zase túlaš?!" "Som tu hore papa." "Miláčik, som rád, že vieš loziť po stromoch, ale to sa na dámu nepatrí." Pousmiala som sa a napriek som zoskočila zo stromu, lebo som vedela, že otec dá ruky v bok a pozrie sa na mňa vyčítavým pohľadom plným lásky k svojej dcére. A presne to aj spravil. "Také veci sa robia? Nechceš byť dáma ako tvoje staršie sestry?" "Chcem byť ako ty." Keby som len vedela, čo je môj otec zač, nikdy by som tie slová nevypustila z úst. Ale nemôžem za moju naivitu. Alebo lepšie povedané za pohľad na svet detskými očami, ktoré nie sú schopné vidieť zlo. A aj v tom zlom hľadajú niečo dobré. "Ako ja? Je mi to ľúto, ale musíš byť ako tvoje sestry. Takže je najvyšší čas aby si sa začala správať ako sa na dámu patrí. Už máš predsa päť rokov." "Ak si to želáš tak to skúsim." Zobral ma na ruky, dal mi pusu na líce a povedal niečo v tom zmysle, že vždy budem jeho malá princeznička. No to neviem s istotou. Bolo to dávno a veľmi si to nepamätám. Viem len, že ma zobral za pestúnkou a tá ma pripravila na narodeninovú oslavu, kde boli všetci príbuzní. Myslím, že moja stará mama z maminej strany vtedy mala na sebe hnedé šaty s volánikmi. Mala som ju najradšej z celej rodiny. Pokiaľ ma aj ona nezradila. Ale na to nerada spomínam, i keď aj ona prispela ku klincu do mojej rakvy. Avšak ona bude jediná, ktorej sa pomsta nedotkne, pretože je mŕtva. Zvyknem chodievať pozrieť sa na jej hrob. Aj teraz pozerám na náhrobný kameň. Nie však s láskou ale s opovrhnutím. A čím dlhšie žijem, tým je opovrhnutie silnejšie a poznateľné. Aj kvôli tomu sem chodievam sama, dokonca ani kvety mi nerobia spoločnosť. Keby som nebola dáma, tak by som ten kus kameňa opľula alebo zničila. Aspoň tým by som jej vrátila kus bolesti, čo mi spôsobila. Možno nie som úplne normálna, že si pamätám každú krivdu. No každý má nejaký dar. Môj spočíva v pamätaní si všetkého zlého, čo ma kedy v živote postretlo.