FC Barcelona
FC Barcelona
|
|
|
|
Celý názov |
Futbol Club Barcelona |
Prezývka |
Barcelona |
Založený |
1899 |
Štadión |
Camp Nou |
Kapacita |
98 772 |
Predseda |
|
Tréner |
|
Liga |
La Liga |
2008-09 |
1. miesto |
|
Futbol Club Barcelona, známy aj ako Barça, je katalánsky športový klub v Barcelone, preslávený najmä svojím futbalovým družstvom. Bol založený 29. novembra 1899 skupinou Švajčiarov, Angličanov a Kataláncov pod vedením Joana Gampera.
FC Barcelona patrí medzi zakladajúcich členov najvyššej španielskej futbalovej súťaže La Liga, ktorá bola založená v roku 1928. Spolu s Realom Madrid a Athleticom Bilbao je klubom, ktorý nikdy nezostúpil z Primery División, stal sa aj víťazom jej premiérového ročníka.] Na domácej futbalovej scéne získal celkovo 19 titulov v
Začiatky (1899-1908)
Za založením klubu stál Švajčiar Joan (Hans) Gamper. 22. októbra 1899 Gamper uverejnil v novinách Los Deportes inzerát, ktorý informoval o jeho snahe vytvoriť futbalový klub v Barcelone. Na gymnáziu Manuela Solého sa 29. novembra 1899, uskutočnilo stretnutie, ktorého sa okrem Joana Gampera zúčastnilo ďalších 11 nadšencov futbalu: Walter Wild, Lluís d'Ossó, Bartomeu Terradas, Otto Kunzle, Otto Maier, Enric Ducal, Pere Cabot, Carles Pujol, Josep Llobet, John Parsons a William Parsons. Na tomto stretnutí bol založený klub Football Club Barcelona.
V tomto období sa aj oficiálne schválili tradičné farby klubu, modrá a granátová (blaugrana). Dodnes však nie je jasné, prečo má FC Barcelona dresy vo svojej modro-granátovej kombinácii.
8. decembra 1899 odohrala Barcelona svoj prvý zápas. Toto stretnutie sa uskutočnilo na prenajatom štadióne Velodromo de la Bonanova a súperom bolo mužstvo, ktoré bolo zložené z Angličanov žijúcich v Barcelone. Barcelona tento zápas prehrala 0:1. Do konca roka 1899 Barcelona na rovnakom štadióne odohrala ešte ďalšie dva zápasy. Mužstvo výberu Katalánska zdolala na Štedrý deň toho istého roku 3:1 a o dva dni neskôr, 26. decembra, v reparáte zdolala výsledkom 2:1 tím zložený z Angličanov žijúcich v Barcelone. Prvý zápas mimo Katalánska hráči FC Barcelona odohrali o pol roka s klubom Madrid FC, ktorému podľahli 1:3.
V tom čase ešte nebola založená španielska ligová súťaž a tak FC Barcelona hrala katalánsky šampionát a aj Copa del Rey (Španielsky kráľovský pohár). V roku 1902 klub vyhral svoju prvú trofej Copa Macaya a tiež sa dostal do prvého finále Copa del Rey, v ktorom prehral 1:2 s klubom Vizcaya.
Prvý zápas mimo Španielska odohrala Barcelona 1. mája 1904 na „Stade Olympic“ v Toulouse a vyhrala ho v pomere 3:2. S FC Toulouse nadviazal katalánsky klub dobré vzťahy, čo viedlo k dohode o zorganizovaní aj ďalšieho priateľského zápasu, ktorý sa odohral 26. mája 1904 a Barcelona vyhrala 4:0.
Gamperova éra (1908-1925)
V roku 1908 sa po prvýkrát stal prezidentom klubu, jeho zakladateľ Joan Gamper. Gamper sa ujal svojej úlohy v čase, keď klub nebol práve na výslní. Nedosiahol zatiaľ žiadne mimoriadne úspechy s výnimkou víťazstva v Campionat de Catalunya v roku
Gamper bol za prezidenta klubu zvolený celkovo 5-krát, v období rokov 1908 až 1925. Tiež sa mu podarilo dosiahnuť, aby FC Barcelona získala svoj prvý vlastný štadión. 14. marca 1909 sa klub presťahoval na štadión Carrer Indústria s kapacitou 6 tisíc miest.
Gamper sa tiež snažil zväčšiť členskú základňu klubu. Jeho úsilím mal klub v roku 1922 viac ako 10 000 členov. To prispelo k tomu, že sa klub opäť sťahoval, teraz na štadión Les Corts, ktorý bol otvorený práve v roku 1922. Štadión mal najprv kapacitu 20 000 miest, neskôr bol rozšírený na impozantných 60 000.
Gamperovi sa podarilo priviesť do klubu Paulina Alcántara, ktorý je doteraz historicky najúspešnejším strelcom klubu s 357 gólmi. V roku 1917 bol vymenovaný za trénera Jack Greenwell. Pod vedením trénera Greenwella hrali takí hráči ako Alcántara, Sagi-Barba, Ricardo Zamora, Josep Samitier, Félix Sesúmaga a Franz Platko. V čase, keď bol Gamper prezidentom, vyhrala Barcelona 11-krát Campionat de Catalunya, 6-krát Copa del Rey, 4-krát Coupe de Pyrenées, čo bolo prvé „zlaté obdobie“ klubu.
Obdobie diktátora Riveru a občianskej vojny (1925-1939)
V polovici 20. rokov 20. storočia zažila FC Barcelona konflikt, ktorý síce mal so športom máločo spoločné, ale poznačil ju na nasledujúce obdobie. Počas zápasu hraného 14. júna 1925 diváci spontánne spievali posmešky proti diktátorskému režimu Riveru. Z nariadenia vlády bol pre tento incident na šesť mesiacov zavretý štadión FC Barcelona. Neskôr bol tento trest zmiernený na tri mesiace a prezident klubu Joan Gamper bol donútený k abdikácii. O niečo neskôr v dôsledku osobných a finančných problémov upadol Gamper do depresie, čo ho viedlo 30. júla 1930 k spáchaniu samovraždy.
V Španielsku sa národná liga začala hrať v roku 1929 a hneď prvý titul získala FC Barcelona. Klub bol vďaka veľkému počtu členov vo veľmi dobrej finančnej situácii. Vďaka tomu mohlo vedenie kúpiť Hectora Scaroneho, útočníka klubu Nacional Montevideo a uruguajskej reprezentácie, s ktorou v roku 1930 získal titul majstra sveta.
Hoci sa klub snažil udržať si dobrých hráčov, ako bol napríklad Josep Escolà, nastalo obdobie úpadku. V tomto čase politické boje zatienili šport v celej spoločnosti. Klub sa ocitol vo finančnej, sociálnej a športovej kríze. Opustilo ho veľké množstvo členov. Tím síce vyhral Campionat de Catalunya v rokoch 1930, 1931, 1932, 193, 1936 a 1938, ale úspech na celonárodnej úrovni neprichádzal, okrem roku 1937, keď získala FC Barcelona veľmi sporný a dodnes diskutabilný titul.
Mesiac po začiatku občianskej vojny bol prezident klubu Josep Suñol i Garriga (tiež známy ako Josep Sunyol) zavraždený blízko mesta Guadalajara vojakmi Francisca Franca. V lete 1937 bol tím na zájazde v Mexiku a USA, kde ich prijal veľvyslanec druhej Španielskej republiky. V tomto období sa prehĺbila finančná kríza a preto polovica tímu hľadala exil v Mexiku a Francúzsku. 16. marca 1938 fašisti zhodili bombu na budovy klubu, čo klubu spôsobilo veľké straty. O niekoľko mesiacov neskôr sa FC Barcelona, symbol neposlušného Katalánska, dostala pod fašistickú okupáciu. Klub začal upadať, mal len 3 486 členov a čelil množstvu vážnych problémov.
C. de F. Barcelona (1939-1974)
Po skončení španielskej občianskej vojny boli katalánčina a katalánska zástava zakázané a aj v rámci futbalového klubu bolo zakázané používať nešpanielske názvy. Tieto opatrenia viedli k tomu, že klub bol násilne premenovaný na Club de Fútbol Barcelona a z klubového znaku bola odstránená katalánska vlajka. Počas Frankovej diktatúry bol štadión FC Barcelona jedným z mála miest, kde sa slobodne hovorilo po katalánsky.
V roku 1943 na štadióne Les Corts Barcelona vyhrala v prvom zápase semifinále Copa del Generalísimo nad Realom Madrid 3:0. Pred odvetou navštívil v šatni hráčov Barcelony riaditeľ štátnej bezpečnosti. Pripomenul im, že hrajú len z „veľkodušnosti režimu“. Madrid vyhral potom odvetný zápas 11:1.
Navzdory zložitej politickej situácii nastali pre klub, v priebehu 40. rokov a začiatkom 50. rokov 20. storočia, lepšie časy. V roku 1945 na trénerskej lavičke s Josepom Samitierom a hráčmi ako César, Ramallets a Velasco vyhrala Barcelona, po dlhom období čakania od roku 1929, svoj ďalší španielsky titul. Neskôr pridala tituly v rokoch 1948 a 1949. V roku 1949 zvíťazila v prvom ročníku Copa Latina. V roku 1952 sa slovenský tréner Fernando Daucik a hráč so slovenským pôvodom Ladislav Kubala, mnohými považovaní za najlepšieho hráča v histórii klubu, stali hlavnými postavami pri zisku piatich rôznych trofejí. Vyhrali
V tomto období vedenie katalánskeho klubu pochopilo, že štadión Les Corts už pre potreby klubu nestačí. Kapacita tohto štadióna bola po viacerých rekonštrukciách 60 000 ľudí. Záujem o futbal v Barcelone však prevyšoval toto číslo a začala sa príprava na výstavbe nového štadióna. Výstavba po dlhých prípravách úspešne prebehla v období rokov 1954 až 1957. Pôvodné plány hovorili o potrebe investovania 66 miliónov pesiet, no konečné číslo bolo 288 miliónov.
Slávnostné otvorenie nového štadióna nazývaného Nou Camp sa konalo 24. septembra 1957. Súperom Barcelony bola Legia Varšava a v zápase, ktorý sledovalo 90 000 divákov vyhrala 4:2, historicky prvý gól na Nou Campe strelil Eulógio Martinez, ďalšie pridali Tejada, Sampedra a Evarista. Prvá zostava Barcelony na Camp Nou: Ramallets, Olivella, Brugué, Segarra, Vergés, Gensana, Basora, Villaverde, Martínez, Kubala a Tejada. Odlišná jedenástka vybehla na trávnik v druhom polčase: Ramallets, Segarra, Brugué, Gràcia, Flotados, Bosch, Hermes, Ribelles, Tejada, Sampedro a Evaristo.
Tréner Helenio Herrera, mladý Luis Suárez (európsky futbalista roku 1960) a dvaja maďarskí hráči odporučení Kubalom, Sándor Kocsis a Zoltán Czibor priviedli tím k národnému double v roku 1959 a
Šesťdesiate roky boli pre klub menej úspešné, ale spolu s Realom a Atléticom Madrid stále dominovali v
V sezóne 1968/1969 došlo k zaujímavej konfrontácii španielskeho veľkoklubu so slovenským Slovanom Bratislava. 21. mája 1969 sa na St. Jacobs štadióne vo švajčiarskom Bazileji stretol Slovan s FC Barcelona vo finále Pohára víťazov pohárov. Výsledok tohto zápasu bol pre vtedajší československý futbal veľmi pozitívny, keďže Slovan zvíťazil v pomere 3:2.
V roku 1974 klub zmenil svoj oficiálny názov späť na Futbol Club Barcelona.
Prvá zastávka Johana Cruyffa (1974-1978)
V sezóne 1973/74 prišla do Barcelony futbalová legenda – Johan Cruyff. Už v Ajaxe sa stal hráčom svetového kalibru. Po svojom príchode si veľmi rýchlo získal fanúšikov, keď pre európske médiá vyhlásil, že si vybral Barcelonu pred Realom Madrid, preto že by nemohol hrať za klub spájaný s Frankom. K jeho popularite prispel aj fakt, že pre svojho syna vybral katalánske meno Jordi. Spolu so svojím krajanom, trénerom Rinusom Michelsom, pomohol klubu vrátiť sa po dlhých štrnástich rokoch na španielsky futbalový trón. V tejto sezóne zároveň nemalou mierou prispel k veľkolepému víťazstvu 5:0 nad Realom Madrid na štadióne San Bernabéu. Hneď v prvej sezóne, ktorú strávil v klube bol vyhlásený za európskeho futbalistu roka.
Éra Josepa Lluísa Núñeza
Roky stability (1978-1988)
V roku 1978 bol za prezidenta klubu zvolený Josep Lluís Núñez. Jeho hlavným cieľom bolo pomôcť Barcelone stať sa klubom svetového mena a vniesť do klubu finančnú stabilitu. Okrem toho počas prezidentovania Núñeza klub vyhral dve zo štyroch trofejí Pohára víťazov pohárov. V júni 1982 podpísal s klubom zmluvu Diego Maradona z Boca Juniors za do tej doby rekordnú sumu. V nasledujúcej sezóne pod vedením trénera Césara Luis Menottiho, Barcelona s Maradonom, v nezabudnuteľnom finále Copa del Rey, porazila Real Madrid. Diegov pobyt v Barcelone bol však veľmi krátky, čoskoro opustil klub smerom do SSC Neapol. Na začiatku sezóny 1984/85 bol trénerom Terry Venables a tím pod jeho vedením vyhral titul v
Po majstrovstvách sveta 1986 sa anglický kanonier Gary Lineker spolu s brankárom Andonim Zubizarretom upísali klubu, ale tím v tomto období nedosiahol žiaden úspech. Trénerovi Venablesovi sa nepodarilo priviesť klub k úspechom a preto ho na začiatku sezóny 1987/88 nahradil Luisom Aragonésom. Táto sezóna bola ukončená vzburou hráčov proti prezidentovi Núñezovi, známou ako Motín del Hesperia a víťazstvom 1:0 vo finále Copa del Rey proti Realu Sociedad San Sebastian.
Tím snov: Vzostup a pád (1988-1996)
V roku 1988 sa vrátil do klubu Johan Cruyff, ale už ako tréner. Poskladal tzv. tím snov, pomenovaný po basketbalovom tíme USA, ktorý hral na letných olympijských hrách v Barcelone v roku 1992. V tíme boli hráči ako Josep Guardiola, José Mari Bakero, Txiki Beguiristáin, Jon Andoni Goikoetxea, Gheorghe Hagi, Ronald Koeman, Michael Laudrup, Romário a Christo Stoičkov.
Pod Cruyffovým vedením Barcelona vyhrala 4 po sebe idúce tituly v
Vo svojich dvoch posledných sezónach, však Cruyff nevyhral žiadnu trofej. Vo finále Ligy majstrov UEFA v roku 1994 zažil katastrofálnu prehru 4:0 s AC Miláno, čo viedlo k jeho odchodu z klubu.
Smerom k 100. výročiu (1996-2000)
Cruyff bol na krátke obdobie nahradený Bobbym Robsonom, ktorý viedol klub v jedinej sezóne 1996/97. Práve Robson vyhlásil: „Katalánsko je krajina a FC Barcelona je jeho armáda“. Podarilo sa mu dotiahnuť prestup Ronalda z jeho predchádzajúceho klubu PSV Eindhoven a získať tri trofeje v jednej sezóne, „treble“, keď vyhral Copa del Rey, Pohár víťazov pohárov a Supercopa de España. Robson sa napriek svojím úspechom zdržal v klube veľmi krátko a to len počas obdobia, kým klub čakal na uvoľnenie Louisa van Gaala z jeho predchádzajúceho pôsobiska.
Podobne ako Maradona aj Ronaldo ostal v klube iba krátko a potom išiel do Interu Miláno. Objavili sa však nové osobnosti, ako Luís Figo, Giovanni Silva De Oliveira, Luis Enrique Martínez a Rivaldo. S nimi v zostave vyhrala FC Barcelona Copa del Rey a titul v
Obdobie poklesu za Gasparta (2000-2003)
Odchod Núñeza a van Gaala nebol nič v porovnaní s odchodom Luísa Figa. Luis Figo sa stal hrdinom klubu a bol Kataláncami považovaný za jedného z nich. Fanúšikovia Barcelony však so zdesením sledovali Figovo rozhodnutie prestúpiť k odvekému rivalovi Realu Madrid. Počas jeho nasledujúcich návštev na štadióne Camp Nou bol Figo vždy veľmi nepriateľsky prijatý. Pri jednej príležitosti bola dokonca smerom k nemu od davu hodená hlava prasaťa. Nasledujúce tri roky zažíval klub pokles, tréneri prichádzali a odchádzali, vrátane opätovnej krátkej zastávky Louisa van Gaala. Prezident Gaspart nedokázal svojimi rozhodnutiami vliať fanúšikom dôveru na lepšie časy, čo viedlo k tomu, že v roku 2003 spolu s trénerom van Gaalom rezignoval.
Éra Joana Laportu
Pod Rijkaardovým vedením (2003-2008)
Po sklamaní, ktoré klub zažil za prezidenta Gasparta, sa vrátil späť na výslnie už pod vedením mladého prezidenta Joana Laportu, ako aj mladého trénera Franka Rijkaarda, bývalej hviezdy holandskej reprezentácie a AC Miláno. Na ihrisku sa objavili talentovaní internacionáli, Ronaldinho, Deco, Lionel Messi, Ludovic Giuly, Samuel Eto'o, Rafael Márquez, skombinovaní s vynikajúcimi španielskymi hráčmi ako Carles Puyol, Andrés Iniesta, Xavi a Víctor Valdés.
V sezóne 2004/05 FC Barcelona získala titul v
V sezóne 2005/06 sa klubu podarilo dosiahnuť výrazné úspechy. V novembri 2005 na štadióne Santiago Bernabéu FC Barcelona porazila Real Madrid v pomere 3:0, v zápase, v ktorom Ronaldinho podal strhujúci výkon a po jeho druhom góle, treťom barcelonskom v zápase mu fanúšikovia Realu Madrid spontánne zatlieskali. Bolo to druhé víťazstvo Franka Rijkaarda na Bernabéu, čím sa stal prvým trénerom Barcelony, ktorý tu vyhral dvakrát. Barcelona dosiahla titul v
V tejto sezóne vyhrala FC Barcelona aj Ligu majstrov, keď vo finále 17. mája 2006 porazila Arsenal FC. Síce naháňala náskok Angličanov 1:0, ale 15 minút pred koncom švédsky náhradník Henrik Larsson, ktorý hral proti Barcelone za Celtic v pohári UEFA v roku 2004, keď Celtic zvíťazil, pomohol tímu k obratu na 2:1. V štrnásťročnej histórii tejto súťaže sa klubu podarilo ju po prvýkrát vyhrať a tak pridať druhý titul v európskom pohári č. 1, keď v roku 1992 vyhrala predchodcu Ligy majstrov UEFA, Európsky pohár majstrov.
Vo finále majstrovstiev sveta klubov v roku 2006 v Tokiu už FC Barcelona nedominovala a prehrala s Internacionalom Porto Alegre a nezavŕšila veľmi úspešnú sezónu ziskom tohto triumfu.
Napriek tomu, že klub bol v sezóne 2006/07, vzhľadom na predchádzajúcu sezónu, považovaný za najväčšieho favorita v domácej lige a začal sezónu veľmi dobre, nakoniec skončil iba na druhom mieste.
V sezóne 2007/08 sa Barcelona opäť snažila získať španielsky ligový titul. Nakoniec sa jej nepodarilo sezónu zakončiť ani druhým miestom v Primera División, keď ju v tabuľke preskočil nielen odveký rival Real Madrid, ale aj Villarreal CF. V Lige majstrov UEFA postupovala Barcelona nad očakávania dobre a vypadla až v semifinále po prehre s neskorším víťazom Manchestrom United (prvý zápas na Camp Nou 0:0, odveta na Old Trafford 0:1). Deň po prehre 1:4 v
Pod vedením Josepa Guardiolu (2008-)
Jedno z prvých rozhodnutí, ktoré oznámil nový tréner Barcelony Josep Guardiola je, že pre novú sezónu nepočíta s doterajšími kľúčovými hráčmi Samuelom Eto'om, Decom a Ronaldinhom. Počas prípravy klubu na sezónu 2008/09 čiastočne korigoval toto vyhlásenie a umožnil Samuelovi Eto'ovi ostať v tíme. V prvom oficiálnom zápase, ktorý Barcelona odohrala pod vedením Josepa Guardiolu porazila v treťom predkole Ligy majstrov poľský klub Wislu Krakow 4:0. V histórii Barcelony sa žiadnemu trénerovi nepodarilo dosiahnuť lepší výsledok pri oficiálnom debute na Camp Nou. V sezóne 2008/09 vyhrala Barcelona pod Guardiolovým vedím historické "Treble" - španielsku La ligu, španielsky kráľovský pohár Copa del Rey a tiež Ligu majstrov, kde sa vo finále stretla s minuloročným obhajcom titulu Manchestrom United, ktorý porazila po góloch Samuela Eto´a a Lionela Messiho 2:0. V sezóne 2009/2010 priviedol do klubu tri nové posily: Maxwella Andradeho, Zlatana Ibrahimovića a ukrajinského obrancu Dmitra Čigrinského. Zlatan Ibrahimović sa stal najdrahšou posilou Barcelony v histórií, bol náhradou za Samuela Eto´a.
Úspechy FC Barcelona
1991/92, 2005/06 2008/09
1978/79, 1981/82, 1988/89, 1996/97
1992/93, 1997/98, 2008/09
2009
1928/29, 1944/45, 1947/48, 1948/49, 1951/52, 1952/53, 1958/59, 1959/60, 1973/74, 1984/85, 1990/91, 1991/92, 1992/93, 1993/94,1997/98, 1998/99, 2004/05, 2005/06, 2008/09
1909/10, 1911/12, 1912/13, 1919/20, 1921/22, 1924/25, 1925/26, 1927/28, 1941/42, 1950/51, 1951/52, 1952/53, 1956/57, 1958/59, 1962/63, 1967/68, 1970/71, 1977/78, 1980/81, 1982/83, 1987/88, 1989/90, 1996/97, 1997/98, 2008/09
1983/84, 1991/92, 1992/93, 1994/95, 1996/97, 2005/06, 2006/07, 2008/09
Historické rekordy a štatistiky
Barcelona ako aj jej hráči držia viacero historických rekordov na domácej ako v európskych súťažiach. Je jediným tímom, ktorý sa od roku 1955, čiže od samotného začiatku európskych pohárových súťaží, každý rok zúčastnil v niektorej z nich. Počas 78 sezón v
Hráčom, ktorý odohral najviac zápasov v drese klubu je Migueli, ktorý hrával v rokoch 1973 až 1989. Odohral spolu 548 zápasov v
Barcelona drží rekord v počte víťazstiev v Španielskom kráľovskom pohári (25), v Pohári víťazov pohárov (4) a vo Fair Cupe (3).
Štadión
Domovským štadiónom Futbol Club Barcelona je Camp Nou. Bol vybudovaný klubom, slávnostne otvorený dňa 24. septembra 1957 a má kapacitu 98 772 miest, všetkých na sedenie. Európskou futbalovou asociáciou (UEFA) je zaradený do kategórie päťhviezdičkových štadiónov, čo umožňuje, aby sa na ňom organizovali zápasy finále Ligy majstrov UEFA, Superpohára UEFA a finále Pohára UEFA. Súčasťou štadióna Camp Nou je aj múzeum FC Barcelona. Rezervné tímy FC Barcelona hrajú svoje zápasy na Miniestadi, ktorý bol otvorený 23. septembra 1982. Miniestadi je tiež zvyčajné miesto pre klubové prezidentské voľby
Pred Camp Nou klub používal päť rôznych štadiónov V roku 1899 to bol štadión Velódromo de
Symboly klubu
Klubové typické farby sú modrá a granátová (blaugrana). Je otázne, prečo má klub práve túto kombináciu, medzi klubovými historikmi existuje množstvo teórií, nikto z nich nedokázal, že tieto farby boli vybrané z nejakého symbolického dôvodu. Prirodzene najviac týchto teórií sa spája zo založením klubu. Napríklad, niektorí tvrdili, že klub svoje farby prebral od svojho zakladateľa Švajčiara J. Gampera, ktorého prvým klubom bol švajčiarsky L´Excelsior, práve s týmito klubovými farbami. Ďalší sa vyjadrovali, že tieto farby boli farbami švajčiarskeho kantónu odkiaľ pochádzal jej zakladateľ. A niektorí, že to boli farby švajčiarskeho mesta Ticino, kde Gamper dlho žil.
Ďalšou rozšírenou, ale nepotvrdenou teóriou je, že zakladatelia svoj výber klubových farieb odvodili od farieb pera, ktoré bolo napoly modré a napoly granátové a ktoré bolo veľmi populárne v tom čase. Sú tiež ďalšie veľmi prozaické domnienky, ako že matka Comamalovcov (bratov, ktorý hrali za klub) pracovala v textilnej fabrike a pre hráčov pripravila prvú sériu dresov. Rozhodla sa, že pekné budú modro-granátové a také i ušila. Dnes vieme, že tieto rôzne teórie nie sú pravdivé, ale či už to bolo tak alebo onak, čím si môžeme byť istí je, že dresy týchto farieb patria medzi najrýchlejšie identifikovateľné v celom futbalovom svete.
Znak klubu
Znak klubu má formu štítu (troj-štvrtinového „hrnca“), na dve horizontálne časti, medzi ktorými je nadpis FCB. Na spodnej časi je vlajka klubu (s klubovými farbami), v strede ktorej sa nachádza futbalová lopta, vrchná časť je rozdelená na dve polovice. V ľavej časti je kríž svätého Juraja, v pravej časti Señera - vlajka Katalánska.
Oficiálna hymna
Od vybudovania Camp Nou sa stalo zaužívanou klubovou tradíciou, že z reproduktorov na štadióne pred začiatkom zápasu znie klubová hymna a fanúšikovia ju spievajú.
Súčasná hymna Cant del Barça sa po prvýkrát hrala 27.novembra 1974, pred zápasom, ktorý ukončil oslavy 75. výročia založenia klubu. Zaspieval ju zbor 3 600 spevákov pod dirigentskou taktovkou Oriola Martorella. Slová k nej napísal Josep Maria Espinàs spolu s Jaume Picasom a hudbu skomponoval Manuel Valls.
Počas histórie klub používal aj iné hymny, prvá je z roku 1923 , ďalšie z 1949, 1957 a naposledy v rámci storočnice klubu v 1998.
Rivalita
El Clásico
Najväčším a odvekým rivalom FC Barcelona je Real Madrid. Derby zápasy medzi týmito dvoma klubmi sa nazývajú El Clásico (slovensky: klasické). Tieto dva kluby reprezentujú dva odlišné historické regióny, ktoré sú súčasťou dnešného Španielska, Katalánsko a Kastíliu, ako aj samotné mestá, Barcelonu a Madrid. A tak ich rivalita je dôsledkom politického, kultúrneho a sociálneho napätia medzi Kataláncami a Kastílčanmi.
Počas diktátorského režimu Riveru a obzvlášť počas obdobia vlády Francisca Franca (1939-1974) bola centrálnou vládou sídliacou v Madride potlačovaná identita historických regiónov Španielska a bolo zakázané hovoriť, akýmikoľvek regionálnymi jazykmi okrem španielčiny. Klub FC Barcelona bol pre Kataláncov symbolom ich túžby po slobode a jedným z ich najväčších politických, kultúrnych a sociálnych zástupcov, s veľavravným heslom "Més que un club" (slovensky: Viac ako klub). Na druhej strane Real Madrid bol všeobecne vnímaný ako stelesnenie španielskeho centralizmu a fašistického režimu.
V 50. rokoch sa napätie medzi klubmi vyostrilo v spore o to, ktorý klub získa Alfreda di Stéfana. Alfredo Di Stéfano nakoniec hrával za Real Madrid a stal sa kľúčovým hráčom pri zisku mnohých úspechov madridského klubu. V 60. rokoch sa rivalita preniesla na európske fórum, keď sa kluby dvakrát stretli vo vyraďovacej fáze Európskeho pohára majstrov.
FC Barcelona a Real Madrid sú do dnes najväčšími a najúspešnejšími klubmi v Španielsku a ich rivalita je opätovne každoročne oživovaná, keď hrávajú vzájomné ligové zápasy.
Barcelonské derby
Barcelonské derby (španielsky: El derbi barceloní) je súbojom medzi klubmi založenými v tomto meste. Na jednej strane FC Barcelona, založená nadšencami futbalu viacerých národností a na strane druhej Reial Club Deportiu Espanyol, ktorý bol založený výhradne španielskymi fanúšikmi futbalu.
Espanyol (slovensky: španielsky) je vzhľadom na svoje meno niektorými fanúšikmi FC Barcelona vnímaný, ako klub, ktorý nevhodne rozvíja svoje vzťahy s centrálnou španielskou vládou. Napriek pozadiu tohto derby, sú to zvyčajne fanúšikovia Espanyolu, ktorí vnímajú vzájomné zápasy oboch klubov, ako veľmi dôležité. Hoci bolo odohraných mnoho vzájomných zápasov v histórii
Funkcionári klubu
Súčasným prezidentom klubu je Joan Laporta y Estruch, ktorý je vo funkcii od roku 2003. Trénerom FC Barcelona je Josep Guardiola, bývalý hráč tohto klubu, ktorý pred svojím súčasným angažmánom trénoval B-tím Barcelony.
Vedenie klubu:
- Prezident: Joan Laporta y Estruch
- Športový riaditeľ: Txiki Begiristain
- Prvý viceprezident: Alfons Godall y Martínez
Realizačný tím:
- Hlavný tréner: Josep Guardiola
- Prvý asistent trénera: Tito Vilanova
- Druhý asistent trénera: Lorenzo Buenaventura
- Tréner brankárov: Juan Carlos Unzué
Hráči klubu
Súčasná zostava:
Aktuálne k dátumu: 17. november 2009
|
|
|
Legenda: B - Brankár, O - Obranca, Z - Záložník, Ú - Útočník