Pre milovníkov histórie
Bulharská republika sa rozprestiera vo východnej časti Balkánskeho polostrova, v geografickej a geostrategickej zóne, ktorá spája Európu s Áziou a Čiernomorským regiónom. To predurčilo bohatú a rôznorodú históriu krajiny, ktorej územie je jedným z prvých osídlených človekom na európskom kontinente.
Súčasné bulharské zeme boli osídlené ľuďmi ešte v dobe neskorého paleolitu (okolo r. 100 000 p. n. l.). Stopy z tejto doby nachádzame v jaskyniach „Bačo Kiro“, Devetaška jaskyňa a i., predovšetkým však v dnešnom Severnom Bulharsku.
Doba neolitu
Toto bola aj jedna z prvých zón kultúry neolitu vo svete (ešte okolo r. 6000 pred Kr.), keď roľnícko-dobytkárske kmene z Blízkeho Východu a Malej Ázie prenikali cez zónu Prielivov (Bospor a Dardanely) a rozmiestňovali sa na Balkánskom polostrove. Miestne obyvateľstvo prežívalo pomerne rýchlu evolúciu v budovaní civilizovanej spoločnosti. V dobe kamenno-medenej (5000-4000 r. pred Kr.) pri brehoch Varnského zálivu sa vytvorila vysokovyvinutá civilizácia, s ktorou sa spája slávny Varnenski nekropol a Varnensko zlatno sǎkrovište – azda najstaršie nálezisko zlatého pokladu na území Bulharska.
Tráci
Stúpajúci rozvoj miestnych spoločenstiev pokračoval aj v dobe bronzovej, kedy pravdepodobne prebiehali aj základné etapy etnogenézy antického obyvateľstva na východe Balkánu – Trákov. Archeologické výskumy (pri dedine Ezero a i.), preukazujú posilnené kontakty s kultúrnymi centrami doby bronzovej ako Trója a Mykény a možno nie je náhodný fakt, že sa o Trákoch dozvedáme najskôr z Homérovej Iliady, ktorá ich opisuje ako spojencov a pravdepodobne súkmeňovcov Trójanov. Najimpozantnejšia pamiatka z neskorej doby bronzovej je Vǎlčintrǎnsko zlatno sǎkrovište, ktoré sa skladá z 13-tich masívnych zlatých nádob na rituálne využívanie.
Koncom doby bronzovej a počas ranej doby železnej sa definitívne vytvorilo aj trácke kultúrne spoločenstvo, ktorého reprezentanti obývali rozsiahle priestranstvá vo východnej polovici Balkánskeho polostrova, Karpatskú oblasť a severozápadnú Malú Áziu. Starogrécky autori poukazujú aj na niektoré základné kmeňové skupiny tejto oblasti: Odrisov a Besov – v geografickej oblasti Trácia; Mýzi, Geti a Tribali – v dnešnom Severnom Bulharsku a Východnom Srbsku; Dáci – na severe Dunaja; Tini a Vitini – na brehoch Mramorového mora. Etnická a kmeňová konsolidácia viedla k vzniku aj prvého rozsiahleho tráckeho štátu – Odriského cárstva koncom VI stor. pred Kr., ktorého zakladateľom bol cár Teres. Jeho rozvoj prebiehal na pozadí gréckej kolonizácie na pobrežiach Bieleho a Čierneho mora Trácie a pokusy Perzie ovládnuť Balkánsky polostrov. Odriské cárstvo sa premenilo na dôležitý faktor v histórii juhovýchodnej Európy počas vlád cárov Sitalka (okolo r. 445 – okolo r. 424 pred Kr.) a Kotisa I (383-359 r. pred. Kr.), ktorí sa snažili ovládnuť zónu Prielivov a mať aktívny vplyv na osud gréckych polisov. Od polovice IV stor. pred Kr. na Balkánskom polostrove začala žiariť hviezda Macedónskeho cárstva, ktorého vládcovia Filip II a Alexander Veľký vnucovali svoju hegemóniu v regióne a premieňali Macedónsko v ozajstnú svetovú silu, rozprestierajúc helenistickú civilizáciu až po brehy rieky Ind. Macedónske cárstvo prenikalo aj na územie Trákov, pričom najdôležitejším centrom bolo novozaložené mesto Filipopol (dnešný Plovdiv) na rieke Marica. Ale vo vnútrozemí krajiny si zachovávali svoju nezávislosť odriskí, tribalskí a getskí vládcovia, ktorí úspešne odolávali novým dobyvateľom.
Od II stor. pred Kr. v Stredozemí a na Balkáne sa základným činiteľom stával Rím. Rimania zlomili moc Macedónska, pokorili Grékov a upriamili pohľad aj na územie Trákov. Jej úplne pokorenie sa udialo v polovici I stor. pred. Kr., keď cisár Caligula anektoval autonómne Trácke cárstvo a vytvoril rímske provincie Trácia a dolná Mýzia. Za vlády cisára Trajána (II stor.) boli pokorení aj Dáci severne od Dunaja, kde vznikla provincia Dácia.
Takto sa na Balkánskom polostrove začala šíriť rímska civilizácia. Jej vplyv bol veľmi citeľný najmä v severných a západných teritóriách dnešného Bulharska, kde prenikala latinčina. Pri Čiernom mori a na územiach južne od Balkánu sa zachoval helenistický charakter a v horských oblastiach uspelo aj neasimilované trácke obyvateľstvo, známe pod názvom „Besovia“. Aj do dnešnej doby sú pozostatky rímskych miest Nikopolis ad Istrum, Raciaria, Nove a i. dôkazom bohatej neskoroantickej kultúry v týchto krajoch.
Tráci nezanechali svoju písomnosť, ale stopy ich civilizácie sú jedným z najväčších bohatstiev zachovaných na bulharskom území. Skvosty svetového významu sú Kazanlǎcká hrobka z IV stor. pred. Kr., chrámové komplexy v Perperikone a Staroseli, Panagjursko zlatno sǎkrovište a strieborné poklady z Letnice a Rogozenu, spojené s vládnucim domom Tribalov. S tráckou kultúrou sa spájajú aj niektoré mýty, nám známe prostredníctvom Grékov ako tie o Dionýzovi a Orfeovi. Tráckeho pôvodu bol aj vodca otrokov Spartakus, ktorého povstanie v I stor. pred. Kr. položil dočasne na kolená dokonca aj vládcu sveta – Rím.
Stredovek:
Bulharské zeme IV-VI stor. – Slovania a Protobulhari
V období IV-VI stor. sa Balkánsky polostrov stal arénou vpádov „barbarských“ kmeňov, ktoré pustošili provincie novovzniknutej východnej Rímskej ríše (Byzancie). Veľmi dôležitý historický význam polostrova však zohrávali migrácie juhoslovanských kmeňov – Slavínov, ktorí od polovice VI do prvej štvrtiny VII stor. začali osídľovať značnú časť územia Balkánu. Juhovýchodná alebo „bulharská“ vetva Slovanov, rozdelená na množstvo kmeňových kniežatstiev, známych ako „Slavínii“ v byzantskej historiografii z tohto obdobia, osídľovali staroveké oblasti Mýzia, Trácia a Macedónsko, asimilujúc postupne miestne obyvateľstvo. Títo „Slavínii“ prakticky neuznávali moc Byzancie a dokonca boli pokusy o ovládnutie kľúčovej byzantskej pevnosti Solún, predstavujúcu najdôležitejšie centrum ríše po hlavnom meste Konštantínopole.
Ešte v V-VI stor. do Juhovýchodnej a Strednej Európe prenikali aj starovekí Bulhari, okolo ktorých pôvode a prarodine existuje množstvo nevysvetlených otázok. V našej dobe sú najznámejšie tézy o ich príslušnosti k altajskej rodine alebo o ich iránskom etnickom pôvode. V každom prípade odhaľujeme etnonymum Bulhari už od IV stor. na jednom veľkom území od Talianska a Panónie po južný Kaukaz a po horný tok riek Volga a Kama.
Vznik prvého bulharského štátu
V prvej polovici VII stor. po severných brehoch Čierneho a Azovského mora, byzantskí autori opisujú spojenie, nazvané „Staré Veľké Bulharsko“, ktorého vládca kan (chán) Kubrat z rodu Dulo bol aj byzantským spojencom a patricijom ríše. Ale v polovici VII stor. sa toto mocné spojenie podriadilo vznikajúcemu Chazarskému kaganátu. Časť bulharských plemien sa vysťahovala z tohto regiónu, pokračujúc vo svojej migrácii. Tak napríklad Bulhari-Kotrágovia sa vydali na sever, kde vzniklo mocné volžsko-kamské Bulharsko, ktoré prijalo islam a bolo zničené mongolsko-tatárskymi kmeňmi začiatkom XIII stor. Druhé bulharské spoločenstvá sa usadili v Taliansku a v dnešnom Macedónsku , kde sa postupne asimilovali s okolitým obyvateľstvom, alebo ostali pod mocou Chazarov v severnom Pričiernomorí.
Časť bulharských kmeňov pod vedením kana Asparucha, sa usadila v oblasti Ongǎl, na severe Dunajskej delty a čoskoro sa dostala do rozporu s Byzanciou. Počas r. 680-681 sa odohral krátky vojenský konflikt, ktorý sa skončil výhrou Bulharov a oslávil vznik Dunajského Bulharska, po oboch brehoch dolného Dunaja, ktorého centrom sa stalo mesto Pliska, v dnešnom severovýchodnom Bulharsku.
Upevnenie prvého bulharského štátu
Nový štát, vzniknutý v r. 681, spojil Asparuchovych Bulharov a susedných „Slavíniov“ (tzv. Sedem kmeňov), takto bol často nazývaný aj Slovanobulharský štát. Ešte za Asparucha a jeho nástupcu Tervela (okolo r. 700-718) sa Bulharsko premenilo na dôležitý politický faktor v juhovýchodnej Európe. Kan Tervel sa aktívne zúčastňoval byzantských bratovražedných vojen, za ktoré dostal aj titul „ceasara“ od cisára Justiniána II a v r. 718 sa pričinil o porážku Arabov pri Konštantínopole, s ktorou Bulhari a Byzantínci zastavili islamský prienik do Európy z juhovýchodu.
Po období nebezpečnej politickej krízy s nejasnými príčinami v VIII stor., keď krajina bola takmer zničená Byzanciou, Bulharský štát obnovil svoje pozície za vlády Kruma (803-814) a Omurtaga (814-831). Ovládnuté boli rozsiahle územia na severe Dunaja, ktoré byzantskí autori nazývajú „Zadunajské Bulharsko“, čím sa bulharský politický vplyv pociťoval dokonca v strednej Európe. Rozhodujúca výhra kana Kruma nad byzantským cisárom Nikiforom I v r. 811 viedla k upevneniu bulharskej moci aj v Trácii. V prvej polovici IX stor. súčasťou bulharského štátu sa stali mestá Serdika (Sredec – dnešná Sofia) a Filipopol (dnešný Plovdiv), a kan Persian (836-852) rozšíril bulharskú moc do Macedónska, Kosova a Rodopsko-Bielomorského regiónu. Reformy vládcov Kruma a Omurtaga viedli aj k vytvoreniu centralizovaného štátneho zriadenia, ktoré vystriedalo kmeňovo-feudálne štruktúry a vytvorilo predpoklady pre formovanie jednotnej slovanobulharskej národnosti.
Prijatie kresťanstva a rozmach prvého bulharského štátu
V polovici IX stor. Bulharsko prežívalo historický obrat spojený s panovaním kniežaťa Borisa-Michala I (852-889). Pre isté okolnosti, spojené, ako s vnútropolitickými, tak aj so zahraničnopolitickými príčinami, sa tento bulharský vládca odhodlal pre smelý krok. V r. 864 prijal kresťanstvo, spolu so svojim dvorom, a zaviedol nové náboženstvo v krajine, a to pod tlakom a s podporou byzantského cisára Michala II. Bulharský panovník však využil rozpory medzi Rímskou cirkvou a konštantínopolským patriarchátom, spojené s tzv. „fotiovskou schizmou“ z polovice IX stor. Na VIII. Ekumenickom koncile v Konštantínopole (869-870) sa rozhodlo o založení Bulharského arcibiskupstva, ktoré sa v rituálnom vzťahu stalo časťou Východnej cirkvi, ale dostalo širokú autonómiu. Prvý bulharský arcibiskup Josif (Stefan) zriadil svoje sídlo v Pliske. V druhej polovici IX stor. žiaci slovanských apoštolov sv. Cyrila a sv. Metoda – sv. Kliment Ochridský, sv. Naum, sv. Angelari a i. – rozširovali aj slovanskú abecedu – hlaholiku v krajine. Neskôr tu bola vytvorená aj cyrilika, ktorá postupne nahradila hlaholiku. Hlavnými centrami šírenia slovanskej kresťanskej kultúry a staroslovienskeho literárneho jazyka sa stali Pliska (neskôr Preslav) a Ochrid, na juhozápadných bulharských územiach, kde vznikla škola sv. Klimenta Ochridského. Pokresťančenie a slovanizácia bulharskej kultúry z tejto doby prispela aj k definitívnemu formovaniu stredovekej slovanobulharskej národnosti.
Úplné víťazstvo kresťanstva nastalo v r. 893, keď Preslavský koncil vyhlásil za knieža tretieho syna kniežaťa Borisa I, Simeona (893-927), vychovaného v kresťanskom duchu v známej konštantínopolskej Magnaure a za nové hlavné mesto vyhlásil Veliki Preslav. Nový bulharský panovník však podnikal aktívne vojenské akcie proti Byzancii, keď niekoľkokrát obsadil Konštantínopol a neskrýval snahu vytvoriť jednu spoločnú rozsiahlu Východnú impériu Bulharov a Byzantíncov, na čele s bulharskou dynastiou. Vyhlásil sa za cára a hlava Bulharskej cirkvi bola vyhlásená za patriarchu. Bulharský štát zahŕňal značnú časť územia Balkánskeho polostrova a bulharský vládca viedol úspešné vojny so Srbmi a s Maďarmi, ktorí boli spojencami Byzancie. Paralelne s maximálnym územným rozšírením Bulharské cárstvo prežívalo aj „Zlatý vek“ bulharskej kultúry, ktorej centrami boli Veliki Preslav a Ochrid, kde pracovalo súhvezdie významných učencov ako sv. Kliment Ochridský, Konštantín Preslavský, Černorizec Chrabăr [mních Chrabrý], Ján Exarcha. Veliki Preslav sa premenil v ozajstné panovnícke hlavné mesto, ktoré sa snažilo dobehnúť pompéznosť Konštantínopolu a v okolitých kláštoroch prekypovala oživená kultúrna, literárna a umelecká činnosť. Stopy žiarivej kultúry prvého bulharského štátu je možné vidieť aj dnes v Pliske, Preslave, Ochride (dnešné Macedónsko).
Úpadok prvého bulharského štátu. Byzantská nadvláda
Po Simeonovej smrti, vládu prevzal Petǎr (927-969) – prvý bulharský panovník, uznaný za cára Byzanciou a stal sa prototypom cára - svätca. Za jeho doby pokračoval kultúrny rozkvet krajiny a v mníšskom hnutí sa objavil veľký reformátor sv. Joan Rilski, ktorý sa neskôr premenil v nebeského ochrancu Bulharského cárstva. Súčasne sa však na bulharskom území objavila aj nebezpečná pre oficiálnu cirkev heréza popa Bogomila, ktorá mala veľký vplyv aj na národy v strednej a južnej Európe, v ktorej sa šírila ako „bulharská“ alebo „katarská“ heréza. Popri bogomilom, ktorí rozdelili duchovnú jednotu bulharských kresťanov, bola krajina vystavená aj útokom maďarských kmeňov, ktorí už osídľovali Panóniu. Ku koncu vlády Petra, Byzancia, ktorá do tohto momentu bola prinútená platiť daň mocnému susedovi, zmenila svoju politiku. Vďaka jej vplyvu v Bulharsku vtrhlo na toto územie kyjevské knieža Svjatoslav a dokonca sa mu podarilo zmocniť sa Velikého Preslavu a zajal Petrovho nástupcu, cára Borisa II (969-971). Túto situáciu šikovne využil byzantský cisár Joan I. Cimisches, ktorý v r. 971 vyhnal Rusov z Balkánskeho polostrova a ovládol Veliki Preslav a východné hranice Bulharského cárstva. Ale víťazstvo Byzantíncov sa ukázalo byť krátkodobé. Na západných a juhozápadných hraniciach sa sformovalo nové centrum odporu, vedené tzv. komitopulom. Ich najvýznamnejší predstaviteľ cár Samuel (r. 997-1014) preukázal urputné vzdorovanie cisárovi Basileos II Macedónskom. Lenže v r. 1014 Byzantínci vyhrali kľúčový boj pri dedine Kľuč v pohorí Belasica. 15000 zajatých Bulharov bolo oslepených a byzantský cisár dostal prezývku Bulharobijca. Od tohto okamihu ďalej boli dni Prvého bulharského cárstva spočítané a definitívne padlo pod byzantskú nadvládu v r. 1018.
Povstania proti Byzancii a vznik druhého bulharského cárstva
Cisár – podmaniteľ Basileos II Bulharobijca spočiatku dal značnú autonómiu podmanením bulharským územiam, kde vznikli oblasti Bulgaria a Paristrion. Zachovaná bola aj autonómna Ochridská cirkev, ktorá bola znížená na arcibiskupstvo. Lenže nástupcovia Basilea II eliminovali daňové a administratívne privilégiá podmanených Bulharov. Toto vyprovokovalo dve silné povstania proti byzantskej moci – povstanie Petra Deljana v r. 1040-1041 a povstanie Goergiho Vojtecha a Konstantina Bodina v r. 1072. Obe vzbury sa skončili neúspechom a bulharské územia sa stali arénou útokov Pečenehov, Kumánov a Normanov, ktorých slabnúca Byzancia nebola schopná zastaviť.
V r. 1185 vypuklo nové povstanie s centrom v Tǎrnove v théme Paristrion, pod vedením miestnych bojarov Todora a Asena Belgunovcov. V povstaní, ktorého cieľom bolo obnoviť Bulharské cárstvo, sa zúčastnili nielen Bulhari, ale aj Valasi a Kumáni, ktorí už osídľovali časť dolnodunajského územia. Tento krát povstalecké hnutie malo úspech a v r. 1187 Byzancia bola prinútená uznať obnovenie Bulharského cárstva.
Obdobie nového rozkvetu
Todor, ktorý prijal cárske meno Petǎr, a Asen vládli spoločne, a v r. 1197 moc prebral tretí predstaviteľ Asenovskej dynastie – Kalojan (1197-1207). Pokračoval v úspešnej protibyzantskej politike a znovu prinavrátil pre Bulharsko od Maďarov oblasti Belehradu a Braničeva. Súčasne bulharský panovník rokoval s pápežom Inocentom III a súhlasil prijať úniu s Rímskou cirkvou, ktorá musela v zámene uznať bulharský štát a cirkev. Napriek uzavretiu únie medzi Tǎrnovom a Rímom v r. 1204, sa Bulharsku nepodarilo dohodnúť s novými panovníkmi Konštantínopolu – latinskými rytiermi so 4. križiackej výpravy, ktorí založili krátkodobé Latinské cisárstvo na Bospore. Dospelo sa k vojne, v ktorej kulminujúcim bodom bola Odrinská bitka v r. 1205, v ktorej Latinčania boli porazení a ich cisár Balduin I Flanderský padol do bulharského zajatia a zomrel vo väzení v hlavnom meste Bulharska v Tǎrnove. Nasledujúca skorá smrť cára Kalojana v r. 1207 dala šancu Latinčanom stabilizovať svoju pozíciu v Trácii a Bulharské cárstvo prežívalo známy úpadok.
S príchodom cára Joana Asena II (1218-1241) k moci Bulharsko prežívalo druhé obdobie nesporného politického, hospodárskeho a kultúrneho vzostupu. V r. 1230 bulharské vojská pri dedine Klokotnica spôsobili ťažkú poražku vládcovi Epíru Teodorovi Komnemu a ovládli opäť veľkú časť Balkánskeho polostrova. So šikovnými diplomatickými činnosťami Joana Asena II laviroval medzi Latinským cisárstvom, Nikajským cisárstvom a Uhorským kráľovstvom, zabezpečujúc krátkodobú bulharskú hegemóniu na európskom juhovýchode. V r. 1235 bola zrušená únia s Rímom a bol obnovený Bulharský pravoslávny patriarchát, ktorého centrom sa tento krát stalo Tǎrnovo. Súčasne bolo zachované aj Ochridské bulharské arcibiskupstvo, ale jeho klérus už bol predovšetkým grécky.
Posledné žiarivé desaťročia
Po smrti Joana Asena II a nasledujúcom mongolsko-tatárskom útoku na Balkáne, Bulharské cárstvo začalo smerovať k pomalému úpadku. Nad krajinou visela hrozba tatárskej Zlatej hordy, ktorá kontrolovala veľkú časť východnej a juhovýchodnej Európy. Dočasné opätovné vzmáhanie prišlo pri dynastii Terterovcov (1280-1321), keď Bulharské cárstvo prežívalo dočasnú stabilizáciu a zosilňujúci sa politický separatizmus bol dočasne „skrotený“. Lenže počas vládnutia poslednej bulharskej cárskej dynastie Šišmanovcov sa negatívne tendencie prehlbovali. Cár Michail Šišman prehral rozhodujúcu bitku so Srbmi pri Velbǎždi (1330), po ktorej vyšla hviezda Dušanoveho Srbska. Následník Michaila Šišmana, Joan Alexandǎr (1331-1371) dokázal udržať fikciu o jednote krajiny a Tǎrnovo prežívalo posledné žiarivé obdobie, spojené s činnosťou Tǎrnovskej literárnej školy, ktorej predstaviteľmi boli významní prívrženci hésychazmu – Teodosij Tǎrnovski, Patriarcha Evtimij Tǎrnovski a ich žiaci Grigorij Camblak, Konstantin Kostenečki a i. Existujú aj veľkolepé pamiatky z obdobia XIII-XIV stor., sústredené v stredovekom hlavnom meste Tǎrnovo (Carevec, Tǎrnovska Sveta gora), Zemenský kláštor, Bojanský kostol pri Sofii, čiernomorské mestá Nesebar a Sozopol, Melnik a i.
Osmanská hrozba
Dni balkánskych stredovekých krajín boli však už spočítané. V polovici XIV stor. na európsky breh stúpili osmanskí Turci, ktorí začali plánovitý nástup do Trácie a Macedónska, pričom šikovne využili nevraživosť medzi balkánskymi vládcami. V tomto období bolo už Bulharsko rozdelené na tri časti – Tǎrnovské cárstvo, spravované cárom Joanom Šišmanom, Vidinské cárstvo, vedené jeho bratom Joanom Sracimirom, a Dobrudžanské despotstvo , kde vládli potomkovia Terteroveho rodu. Osmanský sultán Murad I premenil bulharských vládcov na svojich vazalov a po bitke pri Kosovom poli v r. 1389 sultán Bajazid I podnikol rozhodujúce akcie proti svojim vzdorovitým bulharským vazalom. Ešte v r. 1388 Osmani prenikli do Dobrudže a v r. 1393 im do rúk padlo Tǎrnovo, bránené Patriarchom Evtimijom. V r. 1395 dobili aj Nikopol, kde bol chytený a popravený cár Joan Šišman, a po výhre Bajazida I nad križiackou armádou, vedenou uhorským kráľom Žigmundom pri Nikopole v r. 1396 bol určený koniec aj poslednej nezávislej časti stredovekého Bulharska – Vidinskému kráľovstvu Joana Sracimira.
Obdobie osmanskej nadvlády (r. 1396-1878)
Osmanské víťazstvo sa ukázalo byť krokom späť vo vývine bulharského národa. Stratil stredovekú štátnosť a ocitol sa v rámci formujúcej sa Osmanskej ríše, kde vládlo islamské náboženstvo. Veľká časť Východopravoslávnych Bulharov sa stala tzv. rájou, uvalenou daňami a poplatkami, a časť bulharského obyvateľstva prijala dobrovoľne alebo donútením islam. Pravoslávne náboženstvo nebolo zakázané, ale kresťania boli podrobení radom obmedzení a ponižujúcim nariadeniam, ktoré vytvárali podmienky pre náboženskú diskrimináciu v ríši, napriek teoretickým predpokladom o „prípustnosti“ kresťanského vierovyznania. Bulhari boli zbavení aristokracie, duchovnej elity a dokonca aj samostatnej cirkevnej organizácie. Tǎrnovski patriarchát bol zredukovaný na obyčajné arcibiskupstvo a odovzdané pod moc patriarchu v Konštantínopole, ktorý sa od druhej polovice XV stor. stal hlavou pravoslávneho „rum millet“ – termín, ktorým Turci nazývali celé pravoslávne obyvateľstvo ríše. Ochridské bulharské arcibiskupstvo bolo tiež zlikvidované v polovici XVIII stor., čím boli vymazané posledné spomienky na bulharskú stredovekú kultúrnu a štátnu nezávislosť .
Boj proti Osmanskej nadvláde
Je samozrejme, že proces dobíjania nebol jednorazový. V prvej polovici XV stor. sa Bulhari aktívne zúčastnili niektorých protiosmanských akcií. Tak začiatkom storočia v severozápadných oblastiach zúrilo povstanie, vedené kniežatami Konstantinom a Fružinom – poslednými predstaviteľmi Šišmanovskej dynastie. V r. 1443-1444 sa bulharský dobrovoľníci zúčastnili aj veľkolepej križiackej výpravy poľsko-uhorského kráľa Vladislava IV Jágelovskeho, Bulharmi nazývaný Varnenčik a uhorským palatínom, a vojvodom Transylvánie Jánom Huňadym. Avšak táto výprava sa skončila porážkou pri Varne (10.11.1444) a na stáročia pochovala nádeje o oslobodení spod cudzej nadvlády. Víťazstvá kresťanských koalícií od polovice XVI stor. však prebudili tieto nádeje. Tak koncom XVI stor. vybuchlo Prvé Tǎrnovské povstanie a v priebehu Veľkej vojny medzi Svätým spolkom a Osmanskou ríšou (1683-1699) postupne vybuchli Druhé Tǎrnovské povstanie (1686) a Čiprovské povstanie (1688) Bulharov-katolíkov. Obe povstania boli potlačené osmanskou rišou a veľká časť bulharského katolíckeho obyvateľstva sa presťahovala do Banátu, kde aj dodnes žijú ich potomkovia.
Od polovice a najmä od konca XVIII stor. sa vyostroval rusko-osmanský konflikt., ktorý predstavoval veľmi dôležitú časť formujúcej sa Východnej otázky. Bulharské obyvateľstvo očakávalo pomoc od rovnako veriaceho, pravoslávneho Ruska, a dokonca vytvorilo mýtus o „Dedovi Ivanovi“, mocnom pravoslávnom cárovi Ruska, ktorý pomôže Bulharom zbaviť sa cudzej nadvlády. Bulharskí dobrovoľníci sa pridali na stranu Rusov v rusko-osmanských vojnách v r. 1806-1812 a r. 1828-1829, a tiež v oslobodzujúcich povstaniach Grékov a Srbov v prvej polovici XIX stor.
Bulharské Obrodenie (začiatok XVIII stor. – r. 1878)
Od začiatku XVIII stor. súbežne s procesmi oslabovania osmanskej centrálnej moci na bulharských územiach bolo badať nové ekonomické, sociálne a demografické javy. Bulharský element dostal relatívnu prevahu nad Moslimami na svojich niekdajších stredovekých hraniciach. Vznikli ekonomicky dynamické obchodo-remeseľnícke mestečká ako Panagjurište, Koprivštica, Kotel, Gabrovo, Bansko a i., kde sa vytvorila nová zámožná mestská spoločenská vrstva, ktorá sa orientovala k lepšiemu vzdelaniu a vyššiemu životnému štandardu. V niektorých väčších centrách sa táto spoločenská vrstva nechala strhnúť gréckou kultúrou a jazykom, a bola prezývaná „grékomani“, ale neskôr sa sformovalo aj jedno čulejšie bulharské národné jadro. V r. 1761 v bulharskom kláštore Zograf v Atone bola napísaná „História slovansko-bulharská“ rehoľným kňazom Pajsim Chilendarskym, Bulharmi nazývaným Otec Pajsij, ktorá sa neskôr premenila na zástavu rodiaceho sa bulharského moderného nacionalizmu. Z dôležitých Pajsijovych nasledovníkov bol jeden z mála bulharských vyšších duchovných – biskup Sofronij Vračanski, ktorý vytvoril aj jednu z prvých národno-osloboditeľských organizácií s centrom v autonómnom Valašskom kniežatstve – tzv. Bukureštský politický kruh.
Osveta
Obrodenecké procesy sa prehĺbili v prvej polovici XIX stor. V krajine sa rozvíjalo osvetové hnutie, spojené s kladením základov novobulharskej osvetovej siete, vydavateľská činnosť, základy novobulharskej literatúry, divadla a čitateľskej činnosti. Do Osloboditeľskej Rusko-tureckej vojny r. 1877-1878, ako plod úsilia bulharských cirkevných komún a koordinujúcej funkcie Bulharského exarchátu sa sformovala sieť aspoň 2000 pomerne moderných škôl, medzi ktorými boli aj dve gymnáziá a dve špeciálne školy. V r. 1869 v Braile, v Rumunsku, bola vytvorená aj Bulharská literárna spoločnosť, ktorá neskôr poslúžila ako osnova Bulharskej akadémii vied. Objavila sa , hoci nie mnohopočetná skupina bulharských intelektuálov s univerzitným vzdelaním ako Dr. Petǎr Beron, prof. Marin Drinov, prof. Spiridon Palauzov a i. Boli položené aj základy novobulharskému spisovnému jazyku od autorov ako Sofronij Vračanski, Vasil Drumev, Dobri Čintulov, Grogor Pǎrličev, Ivan Vazov, Christo Botev, Petko Račov Slavejkov a mnoho ďalších. Úctyhodné pamiatky bulharskej obrodeneckej kultúry sú architektonické rezervácie v Trjavne, Koprivštici, Žeravne, Rilskom, Bačkovskom, Drianovskom kláštore a mnohé iné..
Cirkev
V tomto smere boli aj snahy o vytvorenie nezávislej bulharskej cirkvi. Ešte v 20-tych rokoch XIX stor. začalo spontánne hnutie za zámenu gréckeho duchovenstva s bulharským klérom. Takéto boli ciele vo Vraci od r. 1824 a Skopije od r. 1825. V 30-tych rokoch XIX stor. silné hnutie s podobnými cieľmi sa zrodilo v Tǎrnovskej diecéze a od 40-tych rokov XIX stor. sa centrum hnutia premiestnilo do Carihradu, kde boli lídrami duchovní Neofit Bozveli a Ilarion Makariopolski.
Kríza sa vyostrila po Krymskej vojne (1853-1856), keď Bulhari, odvolávajúc sa aj na tzv. Chatichumajun z r. 1856 a na oznámené reformy v ríši zdvihli hlas za úplnú cirkevnú autonómiu. 3. apríla 1860 v bulharskom kostole „Sv. Stefan“ v Carihrade bolo vyhlásené oddelenie Bulharov od Patriarchátu. Zložité rokovania a intrigy, do ktorých sa zamiešali aj Veľké sily a hlavne Rusko, sa v konečnom dôsledku skončili fermanom (sultánskym nariadením) o Bulharskom exarcháte z r. 1870, ktorý opisuje diecézu obnovenej bulharskej národnej cirkvi a hranice územia formujúcej sa bulharskej národnosti.
Politické hnutia
Paralelne s kultúrnym procesom, ktorý naberal rýchlosť, venovali Bulhari viac úsilia boju za politické oslobodenie. Spočiatku to bola účasť v rusko-tureckých konfliktoch alebo v neorganizovaných povstaniach ako tzv. Velčovo sprisahanie z r. 1835, Nišské povstanie z r. 1841, Vidinské povstanie z r. 1850 a i.
Po Krymskej vojne (1853-1856), ktorá sa skončila porážkou pre Rusko, sa do popredia bulharského politického života dostáva Georgi Stojkov Rakovski (1821-1867) – revolucionár a politický vodca, vydavateľ niekoľkých revolucionárskych novín v Srbsku a Rumunsku, ktorý sa pokúsil vytvoriť stratégiu a taktiku na oslobodenie krajiny – tzv. „gerilovu taktiku“. Súčasne v Rumunsku a Rusku sa sformovalo niekoľko dobročinných a revolučných emigrantských organizácii: Cnostná družina a Bulharská spoločnosť v Rumunsku, Odeské bulharské kuratórium v Rusku. Veľké nádeje sa vkladali aj do Srbska, kde sa postupne vytvorili dve bulharské légie s centrom v Belehrade, ktoré však srbská vláda rozpustila.
Povstalecké hnutie z r. 1867-1869, ktorého najvýznamnejšou aktivitou bolo vtrhnutie čaty Chadžiho Dimitra a Stefana Karadžu v severnom Bulharsku v r. 1869, sa však ukázalo neúspešným. Osmanské vojisko si ľahko poradila s bulharskými emigrantskými čatami, ktoré neboli podporené obyvateľstvom krajiny. Toto viedlo k novým nápadom v kruhoch bulharskej emigrácie, predovšetkým v Srbsku a Rumunsku. Novú tvar bulharskému odboju dali Ľuben Karavelov a Vasil Levski. Ľuben Karavelov (1834-1879) prešiel cez ideu slovanofilstva počas štúdií v Rusku, avšak postupne sa začal orientovať na revolučné metódy a usadil sa v Rumunsku, kde vydával noviny „Svoboda“ a „ Nezavisimost“ a stál na čele organizácie, ktorá sa sformovala okolo týchto novín – Bulharský centrálny revolučný výbor (BRCV), zjednocujúci tzv. „mladých“ v národooslobodzovacom hnutí. Predpokladá sa, že táto organizácia nadobudla úplne vybudovanú podobu v období r. 1870-1871. Jej sídlom bola Bukurešť a jej ambície boli zjednotiť emigráciu alebo aspoň jej revolučné krídlo. Paralelne s týmto úsilím sa do popredia dostal plán Vasila Ivanova Kunčeva, nazývaneho Levski (1837-1873), niekdajší novic v kláštore, ktorý sa vzdal duchovnej činnosti a zúčastnil sa postupne Prvej a Druhej bulharskej légie, a tiež v čate Panajota Chitova v r. 1867. Jeho účasť v týchto revolučných podujatiach ho nasmerovali k idey, že sa bulharský národ musí sám zorganizovať, aby dosiahol svoje oslobodenie bez toho, aby sa spoliehal na cudziu podporu. Levski za týmto účeľom trikrát územia, osídľované Bulharmi, a položil základy tajnej konšpiratívnej organizácii VRO (Vnútorná revolučná organizácia), ktorá sa opierala o niekoľko desiatok tajných výborov, vytvorených v krajine. V r. 1872 sa uskutočnilo Spojenecké zhromaždenie BRCV a VRO, pričom za predsedu spoločnej štruktúry bol vybratý Ľ. Karavelov a V. Levski bol určený ako „hlavný apoštol Bulharska (t.j. Mýzie), Trácie a Macedónska. Napriek nespornej Levskeho autorite, jeho pomocník Dimitǎr Obšti narúšal jeho príkazy a zorganizoval krádež v Arabakonaku na jeseň r. 1872, ktorá viedla k odhaleniu VRO a chyteniu V. Levskeho začiatkom r. 1873. Apoštol slobody bol odsúdený a obesený vojenským súdom 18. februára 1873 v Sofii, čím bol spôsobený ťažký úder revolučnému hnutiu. Po zdĺhavých sporoch Karavelov odišiel z revolučného hnutia a vedenie v BRCV, premenované na BRV prevzali mladší dejatelia, zoskupení okolo básnika a novinára Christa Boteva (1848-1876). Oni volali za okamžitú akciu, napriek stále ťažkej situácii VRO, pretože si mysleli, že povstanie v Bosne a Hercegovine a vyostrujúca sa Východná kríza (1875-1878) sú vhodným momentom na vybojovanie bulharskej slobody. Pokus o povstanie v Starej Zagore v septembri r. 1875 sa však zmaril a viedol k demisii Ch. Boteva a dobrovoľnému rozpadu BRCV/BRV.
Aprílové povstanie
Časť dejateľov, spojených s radikálnym prúdom z revolučnej emigrácie však obnovovala snahy na prípravu povstania. Medzi nimi boli Stefan Stambolov, Georgi Benkovski, Panajot Volov a i. Počas neskorej jesene r. 1875 bol sformovaný tzv. Gjurgevski výbor“, ktorý sa rozhodol pre povstanie v Bulharsku. Cez zimu a začiatkom jari r. 1876 tzv. „apoštoli“ konali vo sformovaných 4 revolučných okruhov v Mýzii a Trácii a podarilo sa im čiastočne obnoviť výborovú sieť a zmobilizovať časť obyvateľstva. Na začiatku apríla r.1876 bolo vykonané aj známe zhromaždenie IV. Plovdivského revolučného okresu na luke Oborište, ktoré načrtlo základnú taktiku povstania. Kvôli zrade však povstanie vybuchlo predčasne 20. apríla 1876 v Koprivštici. V blízkom meste Panagjurište apoštoli IV revolučného okresu oznámili vznik dočasnej bulharskej vlády. Aprílové povstanie zachvátilo masovejšie Srednogorie, s centrami v Koprivštici, Panagjurišti, Strelči a i., a tiež aj severnú časť Rodôp s centrami v Peruštici, Bracigove a Bataku. Významnejšie udalosti sa odohrali aj v I. Tǎrnovskom okrese, kým v Slivenskom a Vračanskom revolučnom okrese konali predovšetkým čaty. Spomedzi čiat, ktoré prenikali zvonka sa odlišovala čata Christa Boteva, ktorá prenikla z Rumunska, potom ako uniesli rakúsko-uhorský parník „Radecki“ a cez Kozloduj vykonal hrdinský pochod k Vračanskému balkánu, kde zahynul ich vodca Christo Botev a následne bola rozohnaná osmanskym vojskom. Medzitým osmanské vojská a bašibozuk potlačili Aprílové povstanie, pričom vypalili jeho základné centrá a vykonávali ohavnosti na povstaleckom obyvateľstve, spomedzi ktorých najkrutejšie boli masakre v Bataku, Bojadžiku, Peruštici a Bracigove.
Oslobodenie
Brutálne potlačenie Aprílového povstania malo širokú medzinárodnú odozvu. Veľmoci reagovali negatívne na osmanské zverstvá. V Anglicku Wiliam Gladstone, vo Francúzsku Victor Hugo, v Taliansku Giuseppe Garibaldi, v Rusku Lev Tolstoj a Dmitrij Mendeleev, sa postupne postavili na obranu podmanených Bulharov. V lete r. 1876 vypukla aj Srbsko-turecká vojna, do ktorej sa na stranu Srbov zapojilo množstvo bulharských dobrovoľníkov. Vojna sa však vyvíjala nepriaznivo pre kresťanské sily a iba zásah Ruska zachránil Srbsko a jeho spojeneckú Čiernu horu od úplnej porážky. Ale situácia na Balkáne sa nezadržateľne menila. Za týchto okolností sa aktivizovala ruská diplomacia, ktorá hľadala odplatu za porážku Ruska v Krymskej vojne. Po sondovaní vo väčšine európskych hlavných miest a s dohodami s Rakúsko-Uhorskom o zónach vplyvu na Balkáne, sa Rusko ubralo smerom k priamej konfrontácii s Osmanskou ríšou. Medzitým boli zmarené úsilia Carihradskej poslaneckej konferencie (1876-1877) riešiť bulharskú národnostnú otázku vytvorením dvoch autonómnych bulharských oblastí s centrami v Tǎrnove a Sofii. V Rusko-tureckej vojne (1877-1878), ktorá sa odohrávala na Balkánskom polostrove a v Zakavkazsku, Rusko dostalo pomoc z Rumunska, Srbska a Čiernej hory. Na jeho stranu sa pridala aj novovytvorená Bulharská domobrana. Napriek urputnému vzdorovaniu osmanských síl sa váhy v konečnom dôsledku naklonili k Rusku. Víťazstvá pri Plevene, Šipke, a Šejnove predurčili víťazný priebeh ruskej armády, ktorá sa ocitla v blízkosti Carihradu. Napokon 19. februára (3. marca) 1878 bola podpísaná Sanstefanská mierová zmluva, ktorá načrtala vznik širšieho autonómneho Bulharského kniežatstva, zahrňujúc predovšetkým územia, na ktorých boli etnickí Bulhari väčšinou.
Do tohto sa však zapojili aj Veľmoci, ktoré napriek snahe bulharského národa, vyjadrenej v masovom protestnom hnutí, zorganizovali berlínsky kongres v lete r. 1878 a dosiahli podpísanie Berlínskej zmluvy 13. júla 1878, ktorá upravila Sanstefanskú zmluvu a opisovala situáciu na Balkáne a vo Východnom Stredomorí na konci Východnej krízy. Ani protesty a petície, ani Kresnensko-Razložské povstanie na jeseň r. 1878 nepomohli zmeniť rozhodnutie kongresu. A tak slobodu dostala len časť bulharského národa.
Tretí bulharský štát
Cesta k Zjednoteniu
Podľa ustanovení Berlínskej zmluvy, ostali Carihradu ako vazalské Bulharské kniežatstvo iba územia dnešného Severného Bulharska a Sofijského sandžaku (oblasť). Územia na juhu Balkánu vytvorili autonómnu oblasť Východnú Ruméliu, a Macedónsko a Odrinsko boli vrátené pod priamu moc Vysokej Porty / osmanská vláda / so sľubmi prípadných reforiem v prospech tamojšieho kresťanského obyvateľstva. Severná Dobrudža zostala Rumunsku a Srbsko dostalo Pomoravie, ktorého obyvateľstvo do tohto momentu bolo tiež súčasťou Bulharského exarchátu. Bulharský národ neuznal rozhodnutia Berlínskeho kongresu a masovo proti nim protestoval, z oboch strán Balkánu sa sformovali výbory „Jednota“, ktorých cieľom bolo koordinovať boj za národnostné zjednotenie. Ustanovujúca schôdza Národnej rady Bulharska začiatkom r. 1879 vypracovala základný zákon Kniežatstva Bulharska – Tǎrnovská ústava, za knieža bol zvolený Alexander I von Batenberg (1879-1886) a za hlavné mesto krajiny určili mesto Sofia.Špeciálna Európska komisia vypracovala aj tzv. Organické stanovy (podobné ústave) za autonómnu oblasť Východná Rumélia s centrom v Plovdive. Miestne bulharské obyvateľstvo sa ukázalo byť organizované a politicky schopné, podrobilo sa pokusom o priloženie multietnického charakteru vlády v oblasti a postupne ju premenilo v ozajstnú juhobulharskú autonómnu oblasť. Obaja generál-gubernátori (Aleko Bogoridi a Gavril Krǎstevič) v období existencie Rumélie boli pôvodom Bulhari. Obyvateľstvo oboch bulharských štátov žilo predstavou o ich Zjednotení a upravení Berlínskej zmluvy. Súčasne, napriek značným finančným a ekonomickým otrasom, ktoré prežívali obe územia v dôsledku nových politických a colných hraníc, sa postupne začali formovať politické strany a administratívny život v nich. V Kniežatstve prebiehal ostrý politický boj medzi konzervatívcami a liberálmi v otázke zachovania Tǎrnovskej ústavy, ktorú sa knieža, konzervatívci a Rusko snažili suspendovať, a vo Východnej Rumélii boj medzi dvomi politickými stranami – liberálmi a zjednotiteľmi (Národná strana), sa viedol o heslá pre Zjednotenie s Kniežatstvom. Moment nastal začiatkom r. 1885 , keď bol v Kniežatstve obnovený ústavný poriadok a vo Východnej Rumélii bola založená tajná organizácia Bulharský tajný revolučný centrálny výbor (BTRCV) s vodcami Zacharim Stojanovom, Dimitrom Rizovom a i., ktorá plánovala povstanie v Macedónsku a zjednotenie Rumélie s Kniežatstvom. 6. septembra 1885 v Plovdive bolo vyhlásené Zjednotenie „oboch Bulharsiek“. Nespokojné s týmto aktom, bolo Rusko, ktoré odsunulo svojich dôstojníkov od bulharských a rumelijských ozbrojených síl a prerušilo diplomatické vzťahy s Bulharskom. Anglicko a ostané Veľké sily však podľa svojho uváženia podporili Zjednotenie a Carihrad bol prinútený rokovať s Bulharmi a podpísať tzv. Topchanenski akt, s ktorým bolo uznané faktické Zjednotenie. Z balkánskych susedov Bulharska najostrejšie reagovalo Srbsko, ktoré malo strach zo zväčšovania sa Bulharska. Napokon vypukla krátkodobá Srbsko-bulharská vojna na jeseň r. 1885, ktorá sa skončila víťazstvom Bulharov pri Slivnici, náporom k Nišu a mierovou zmluvou v Bukurešti, s ktorou Srbsko uznalo existujúce hranice a Zjednotenie Bulharska.
Boj za národné zjednotenie
Ani potom však politický život v Bulharsku neutíchol. V r. 1886-1887 krajina prežila ťažkú politickú krízu, spôsobenú rusofilským pokusom o prevrat 9. augusta 1886, zmarený spoločnou akciou protivníkov prevratu, pod vedením Stefana Stambolova a Petka Karavelova. Knieža Alexander Batenberg bol však prinútený abdikovať a napokon bol na bulharský trón vybratý rakúsko-uhorský princ Ferdinand Sax-Koburg-Gota (1887-1918). Stále väčšiu moc mal Stefan Stambolov, ktorý od r. 1887 do r. 1894 prakticky začal autoritatívne riadiť krajinu prevzatím postu premiéra a zorganizovaním silnej Národoliberálnej strany. Mocný ministerský predseda potláčal opozíciu, prijal otvorenú konfrontáciu s Ruskom aj s tzv. „rusofilmi“ v krajine, ale jeho ekonomická politika dosahovala výborné výsledky, znižujúc na minimum efekt vazalského štatútu Kniežatstva Bulharska. Jeho politika umierneného dialógu s Carihradom pomohla osvetovej a cirkevnej činnosti Bulharského exarchátu v Macedónsku a Odrinsku a vo vnútropolitickom pláne bolo vykorenené zbojníctvo na východných hraniciach krajiny. Ale Stambolova pozícia postupne začala slabnúť na účet, kniežaťa Ferdinanda, ktorý postupne vytvoril silné lobby v krajine. V r. 1894 prijal Stambolovu demisiu, čím ukončil jeho „režim“. O rok neskôr bol Stambolov zabitý v centre Sofie a k moci sa dostala novovytvorená Národná strana Dr. Konstatina Stoilova, ktorého vláda, pretrvala do r. 1899, viedla k postupnej normalizácii stranícko-politického a parlamentárneho života a k upokojeniu vášní, zdedených od prvých pooslobodeneckých rokov. Súčasne sa však aktivizovalo bulharské obyvateľstvo v Macedónsku a Odrinsku, ktoré vytvorilo svoju národoosloboditeľské organizácie – v Solúne založená r. 1893. Vnútorná Macedonsko-odrinská revolučná organizácia (VMORO) s vodcami Goce Delčev, Dame Gruev, Jane Sandanski a i. a Vnútorný Macedonsko-odrinský výbor (VMOV) založený v Sofii, s vodcami Trajkom Kitančevom, generálom Michailovskim, generálom Cončevom a i. Obe organizácie, ktoré proklamovali boj za oslobodenie Macedónska a Odrinska spod osmanskej nadvlády, mali predovšetkým taktické rozdiely, ktoré však viedli dokonca k ozbrojeným konfliktom medzi ich čatami. Činnosť národoosloboditeľských organizácii zhoršovala vzťah Bulharska s Osmanskou ríšou, Gréckom, Rumunskom a Srbskom, ktorí mali svoje požiadavky v Macedónsku. Vrchol národoosloboditeľského úsilia Bulharov z Macedónska a Odrinska bolo Ilindensko- Preobražensko povstanie v r. 1903, ktoré však bolo potlačené osmanskou vládou, a Macedónsko a Odrinsko sa stali arénou konfliktov medzi čatami VMORO a gréckymi a srbskými ozbrojenými čatami, ktoré sa pričinili o zruinovanie miestneho obyvateľstva.
Bulharsko v predvečer Prvej svetovej vojny – Balkánska vojna
V prvých desaťročiach XX stor. Bulharsko prežívalo nebývalý ekonomický rozmach, ktorý viedol k hodnoteniam ako „bulharský ekonomický zázrak“, porovnania s Japonskom, Pruskom, Belgickom a inými vyspelými krajinami. Silnejúca modernizácia, vytváranie silnej armády, finančná stabilita, boli sprevádzané s upevnením pozície kniežaťa Ferdinanda, ktorý postupne vybudoval systém vlády známy ako „osobný režim“. 22. septembra 1908, využijúc tzv. Anexiovú krízu, vyvolanú anexiou Bosny a Hercegoviny zo strany Rakúsko-Uhorska, v Tǎrnove bolo Bulharsko vyhlásené za nezávislé cárstvo a knieža Ferdinand bol vyhlásený za cára. Mladoturecký režim v Osmanskej ríši bol prinútený uznať túto skutočnosť, pričom prijal sprostredkovanie od Ruska v spletitej právnickej a finančnej kauze okolo Nezávislosti Bulharska. Medzitým sa vzťahy medzi Bulharskom a Ruskom naplno normalizovali a dokonca pod ruskou záštitou sa začalo formovanie Balkánskeho zväzu, upriameného na Osmanskú ríšu. Do tohto zväzu patrilo Bulharsko, Grécko, Srbsko a Čierna hora a jeho cieľom bolo oslobodiť vojenskou cestou kresťanské obyvateľstvo európskeho Turecka. Napokon na jeseň r. 1912 vypukla Prvá Balkánska vojna, v ktorej bolo Bulharsko sústredené na Tráckom fronte a nieslo hlavnú ťarchu vojenských akcií, pretože sa oproti nemu nachádzali obranné línie pred osmanským hlavným mestom Istanbulom. Bulharské vojská vyhrali pri Lozengrade, Ljuljeburgase a i., dostali sa k opevnenej línii Čataldža a obsadili silno opevnené mesto Odrianopol. Medzitým srbské a grécke vojská bojovali predovšetkým v Macedónsku proti zálohovým osmanským posádkam a ovládli väčšiu časť tohto sporného územia. Nakoniec sa dospelo k podpísaniu Londýnskej mierovej zmluvy medzi Balkánskym zväzom a Carihradom (30. apríla 1913), podľa ktorej Osmanská ríša stratila územia severne od línie Midia-Enos v Adrianopolskej Trácii.
Spojenecká vojna
Tentoraz do popredia vystúpili rozpory medzi spojencami. Srbsko sa vykrútilo z predčasnej dohody s Bulharskom o rozdelení Macedónska na „spornú“ a „nespornú“ zónu. Srbi a Gréci chceli, aby sa dodržal princíp faktickej okupácie, s ktorým Bulharsko nesúhlasilo, pretože by značná časť bulharského obyvateľstva zostala pod srbskou a gréckou nadvládou. Napätie rástlo a všetkým bolo jasné, že sa schyľuje k novej vojne. Napokon 16. júna 1913 bulharské vojská podnikli nápor proti srbským a gréckym pozíciám, ale ten bol zastavený. Gréci podnikli kontraofenzívu na sever, ale dostali sa do nebezpečnej situácie v Kresnenskej úžine. Srbi a Čiernohorci vyhrali boje na rieke Bregalnica, ale na druhej strane boli zastrašení bulharským vpádom v Pomoraví. V tomto momente sa však zapojilo Rumunsko a Osmanská ríša. Rumunsko, ktoré si oddávna uplatňovalo nároky na Južnú Dobrudžu, upokojené pasívnou pozíciou Ruska, vtrhlo do nechráneného Severného Bulharska a jeho vojská sa skoro bez odporu dostali takmer k Sofii. Osmanské vojská podnikli útok cez líniu Midia-Enos a dostali sa s ľahkosťou k starej turecko-bulharskej hranici. Bulharsko bolo prinútené kapitulovať a prehralo Druhú Balkánsku (alebo Spojeneckú) vojnu. Podľa Bukureštskej a Carihradskej mierovej zmlúv, si udržalo naďalej moc v Pirinskom Macedónsku, Rodopskej oblasti, Západnej Trácii a v severnej časti Strandže, ale stratilo Južnú Dobrudžu v prospech Rumunska. Desaťtisíce bulharských utečencov utiekli do krajiny z území, ktoré ostali pod srbskou, gréckou, rumunskou a tureckou nadvládou. Vytvorila sa obraz tzv. „Prvej národnej katastrofy“.
Prvá svetová vojna
Súčasne sa však v Európe a vo svete prehlbuje konfrontácia medzi Dohodou a Trojspolkom, ktorá viedla k vypuknutiu Prvej svetovej vojny (1914). Po dlhom váhaní cár Ferdinand a liberálna vláda Vasila Radoslavova zapojili krajinu do vojenských akcií k zoskupeniu tzv. Centrálnych mocností ( Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Osmanská ríša) v r. 1915. Bulharské vojská sa aktívne zúčastnili na porážke Srbska a Rumunska a zaujali pozície na Solúnskom a Seretskom fronte proti silám Dohody, ktoré sa usadili v Grécku a Besarábii. Postupne sa prevaha vo vojne načrtávala v prospech Dohody. Bulharská ekonomika sa zrútila pod tlakom ťažkých vojenských podmienok a bulharská armáda bola odkázaná bojovať proti mnohokrát lepšie ozbrojeným a viacpočetným protivníkom na Solúnskom fronte. V krajine sa k moci dostal kabinet kompromisofilských strán (t. j. prívržencov Dohody), ktorý hľadal spôsob ako vystúpiť z vojny. V septembri r. 1918 vojská Dohody prerazili Solúnsky front pri Dobrom poli v Macedónsku a bulharská obrana bola porazená. Búriaci sa vojaci, vedení opozičnými lídrami Bulharského poľnohospodárskeho národného zväzu (BPNZ) Alexandrom Stambolijskym a Rajkom Daskalovom vyhlásili Bulharsko za republiku a pokúsili sa prevziať moc. Tento pokus, známy ako „Vojenské povstanie“ neuspel, ale cár Ferdinand bol prinútený abdikovať v prospech svojho syna Borisa III (1918-1943). Bulharsko podpísalo Solúnske prímerie s Dohodou (30. september 1918) a prijalo, že bude okupované silami Dohody.
Druha národná katastrofa a jej následky
Výsledky Prvej svetovej vojny sa pre krajinu charakterizuje pojmom „Druhá národná katastrofa“. Trianonská mierová zmluva z r. 1919 od neho odtrhla nové územia (Západné okrajové oblasti na hranici s novovzniknutým Kráľovstvom Srbov, Chorvátov a Slovincov alebo Juhoslávia a Západná Trácia, odovzdaná Grécku v r. 1920). Krajine boli uložené ťažké peňažné a naturálne reparácie a Spojenecká kontrolná komisia dohliadala na splnenie všetkých zmluvných klauzúl. Politické napätie sa prehĺbilo presídlením nových vĺn utečencov z Macedónska, Trácie, Západných okrajových oblastí a Dobrudže. Posilnili sa ľavicové tendencie a k moci sa v r. 1920 dostala ľavicová sedliacka strana BPNZ a ako druhá politická sila sa prejavila boľševická strana radikálnych socialistov, známa viac ako Bulharská komunistická strana (BKS). Staré tradičné strany boli prinútené prejsť do opozície a preskupiť sa do nových koalícií, aby dokázali prežiť v nových podmienkach.
Vláda BPNZ od r. 1920-1923, na čele s lídrom Alexandrom Stambolijskym, sa snažila zaviesť „poľnohospodársku diktatúru“, pričom sa pokúsila o veľké ekonomické a sociálne reformy, čiastočne pozmenila Tǎrnovskú ústavu a upevnilo moc sedliackemu „stavu“ ako najpočetnejšiemu v krajine. Stambolijskeho autoritatívne metódy však zjednotili proti nemu celé opozičné spektrum. 9. júna 1923 predstavitelia tajného Vojenského zväzu, nestranícka organizácia „Národná dohoda“ a i. zorganizovali úspešný vojenský prevrat proti poľnohospodárskej vláde. Stambolijsky bol zavraždený a pokusy poľnohospodárov o odpor boli kruto potlačené. Podobný bol aj osud ozbrojenej komunistickej vzbury v septembri r. 1923 (tzv. „Septembrové povstanie“), potlačená s odhodlaním a krutosťou režimom nastoleným prevratom deviateho júna. Prvý „režim Národnej dohody“ prof. Alexandra Cankova konal tvrdo proti každej opozícii a to viedlo ku skrytej občianskej vojne v období r. 1923-1925, ktorej kulmináciou bol komunistický atentát na kostol „Sveta Nedelja“ v r. 1925 a nasledujúci vládny teror proti množstvu protivníkom a kritikom režimu.
Cesta k prekonaniu krízy
V r. 1926 sa k moci dostal druhý kabinet Národnej dohody, vedený Andrejom Ljapčevom, ktorý uskutočňoval politiku postupnej ekonomickej a politickej stabilizácie, napriek šíriacej sa svetovej ekonomickej kríze v r. 1929. Úspešné Ljapčevovo vládnutie pokračovalo do r. 1931. V tomto období sa Bulharsko nachádzalo v takmer úplnej zahraničnopolitickej izolácii, obklopené krajinami tzv. Balkánskej Dohody. Jeho politika sa obmedzila na pokusy o záchranu bulharských menšín v cudzine, pokusy obísť klauzuly Trianonskej zmluvy v otázke armády a reparácií a výzvy na mierovú revíziu tejto zmluvy. Podobná bola aj politika vládnutia Národného bloku (1931-1934), počas ktorého však do spoločnosti vrátil rad prejavov partizánstva a korupcie. V súvislosti s týmto, 9. mája 1934 skupina intelektuálov, zoskupená v Politickom kruhu „Zveno“ a dejatelia Vojenského spolku vykonali nový prevrat, ustanovili autoritatívnu vládu ovplyvnenú talianskym fašizmom. Ministerský predsedom sa stal Kimon Georgiev zo „Zvena“. Strany a národoosloboditeľské organizácie boli vyhlásené za protizákonné, pričom dokonca Ivan Michaijlov, líder vplyvnej VMRO, ktorá do tejto chvíle prakticky vládla Pirinskému Macedónsku, bol prinútený hľadať útočisko v Turecku. Devätnástomájovci mali ambiciózny reformný program, ale nakoniec boli odsunutí šikovnými manévrami cára Borisa III, ktorý začal praktizovať nestranícky autoritatívny režim vládnutia.
Bulharsko a Druhá svetová vojna
Súčasne sa situácia v Európe a vo svete značne zmenila. Nemecko, Taliansko a Japonsko vytvorili silný revizionistický blok, známy ako „Os Rím-Berlín-Tokio“, ktorý popieral rozhodnutia Versaisko-Washingtonského systému. Nacistickému Nemecku sa podarilo dosiahnuť „anschlus“ s Rakúskom a likvidáciu Československa, a Bulharsko v r. 1938 zamietlo niektoré z najťažkých klauzúl Trianonskej zmluvy. Cár Boris III sa pokúsil lavírovať medzi západnými demokraciami, fašistickou osou a totalitným SSSR, ktoré sa premenilo na nebezpečnú silu. Táto pozícia čakania a neutrality sa zachovala aj po vypuknutí Druhej svetovej vojny v septembri r. 1939 a priniesla svoje ovocie. V roku 1940 podľa Krajovskej dohody a nátlaku, vykonanom na Rumunsku zo strany vtedajšieho SSSR a Nemecka, si Bulharsko prinavrátilo Južnú Dobrudžu. Porážka Juhoslávie a Grécka zo strany Vermachtu viedla ku konečnému zaviazaniu sa Bulharska silám Osy v marci r. 1941. Bulharské vojská dostali právo okupovať Bielomorie, Vardarské Macedónsko a časti Východného Srbska, ktoré sa považovali, že sú osídlené alebo boli osídlené etnickými Bulharmi. Vlastne etnické zloženie obyvateľstva v týchto oblastiach bolo dosť zmenené, napriek tomu, že v západných pohraničných oblastiach a vo veľkej časti Macedónska obyvatelia otvorené manifestovali bulharské národné cítenie. V takto vytvorenom „Veľkom Bulharsku“ boli však aj protivníci bulharskej vlády, aj prokomunistické organizácie, ktoré hlásali ideológiu „macedonizmu“, podľa ktorej Slovania v Macedónsku tvorili odlišný národ od Bulharov. Smrť cára Borisa III v r. 1943 výrazne zhoršila politickú situáciu v Bulharsku. Rozhýbal sa komunistický ozbrojený odpor proti režimu. Vyhlásená „symbolická vojna“ proti Anglicku a USA sa zmenila na faktickú po masovom bombardovaní nad Sofiou a inými objektmi v zime r. 1944. SSSR zvyšoval nevraživý tón a konanie, napriek tomu, že nebol v stave viesť vojnu s Bulharskom. Rozuzlenie nastalo so sovietskym nástupom na Východný front v lete r. 1944.
Prevrat z deviateho septembra v r. 1944 a jeho následky
5. septembra 1944 SSSR vyhlásil vojnu Bulharsku a v Sofii sa pripravoval vojenský prevrat. Uskutočnil sa 9. septembra 1944, keď bola vyhlásená vláda Vlasteneckého frontu, v ktorom dominovali komunisti a predstavitelia „Zvena“ a premiérom sa opäť stal Kimon Georgiev. Potvrdený bol vojenský stav s Nemeckom, vyhlásený ešte 8. septembra predošlým kabinetom Konstantina Muravieva. Bulharsko prešlo na stranu víťazov a jej vojská sa aktívne zúčastnili na vojenských akciách proti Nemecku na jeseň r.1944 a na jar r. 1945 na územiach Juhoslávie, Maďarska a Rakúska v rámci tzv. „Vlasteneckej vojny“.
Bulharsko v období komunistickej diktatúry
Medzičasom sa režim Vlasteneckého frontu postupne zmenil na komunistickú diktatúru. Národný súd odsúdil na smrť rad predstaviteľov starej predvojnovej elity, v r. 1946 bola krajina vyhlásená za republiku a maloletý cár Simeon II bol spolu s cárovnou-matkou Joannou Savojskou poslaný do vyhnanstva. Opozícia bola porazená a v r. 1948 Piaty kongres Bulharskej robotníckej strany (komunisti) zobral na vedomie plne nastolenie „národnej demokracie“. Súčasne sa začali uskutočňovať reformy podľa sovietskeho typu, zahrňujúc kolektivizáciu zeme, znárodňovanie veľkomajetku a zabezpečenie vlády prakticky jednej strany. Tieto kroky sa uľahčili podpísaním Parížskej mierovej zmluvy v r. 1947 a začiatkom Studenej vojny. Bulharsko sa premenilo na integrálnu časť vytvoreného Východného alebo Sovietskeho bloku, s jeho dvomi základnými organizáciami – Varšavská zmluva a Rada pre vzájomnú ekonomickú pomoc. Od r. 1956 do r. 1989 bola krajina prakticky vedená Todorom Živkovom, ktorý zaujal posti generálneho tajomníka BKP (Bulharská komunistická strana) a predsedu Štátnej rady a Bulharsko získalo charakter poslušného sovietskeho satelitu. Socialistická industrializácia zmenila charakter krajiny, demografický a sociálny charakter, ale priniesla aj rad škôd v ekonomickom a sociálnom rozvoji. Ku koncu 70-tych rokov existovali predpoklady vážnej ekonomickej a politickej krízy, ktorá sa rozšírila po r. 1982 v pozadí tzv. „obrodzujúceho procesu“, ktorý sa usiloval o úplnú asimiláciu značnej tureckej a moslimskej menšiny v krajine.
