Časožrúti-
ČASOŽRÚTI začínajú dobre a keďže sa jedná o trojhodinovú tzv. televíznu mini-sériu, začiatok trvá hodinu a pol a je najlepší na celom filme. Kým sa udalosti naplno rozbehnú, kým spoznáme priestor, v ktorom sa budeme pohybovať a postavy, ktoré budú našimi spoločníkmi, je sa na čo pozerať. Potom bohužiaľ príde zlomový okamih s letiskom. Aj po ňom sa to ešte napriek hlúpym zvratom s maniakálnym riaditeľom „dá“, ale už to nie je ono...
Ten nápad je úžasný a v novele Stephena Kinga (vyšla v slovenskom preklade v zbierke noviel „Štyri po polnoci“ so Slnečným psom, Skrytým oknom do skrytej záhrady a Policajtom z knižnice) fungoval ak aj nie na jednotku s hviezdičkou, v najhoršom prípade na dvojku a to napriek tomu, že sci-fi ja osobne „nemusím“ a určite si nemyslím, že sci-fi „musí“ King. Našťastie sa nesústredil ani tak na sci-fi, ako skôr na normálne postavy ako vy či ja, nachádzajúcej sa vo vyhrotenej sci-fi zápletke.
Tieto postavy, spolu približne desať kusov (nesmie chýbať spisovateľ, rebelantka prostredníctvom vzťahu s okuliarnatým mládencom nachádzajúca sama seba a sympatický černoch so slepým dievčatkom, „ktoré cíti veci“) sa zobudia uprostred letu. Zistia, že hoci počas nastupovania nebolo v lietadle ani jedno prázdne miesto, teraz sú tu len oni. Ostatní spolucestujúci bez stopy zmizli, zanechajúc po sebe zlaté hodinky, prstene alebo zubné protézy. Ešte vtipnejšie je, že bez stopy zmizli aj piloti. Lietadlo letí na autopilota. Našťastie sa medzi preživšími nachádza pred zopár hodinami ovdovený skúsený pilot (David Morse). Čo teraz?
Ako sami vidíte, nápad je za všetky eurá. Divák si ľahko predstaví seba na mieste postáv. Ako by zareagoval v podobnej šialenej situácii? Postavy z nej nie sú z nej o nič múdrejšie, ako divák. Nasleduje pátranie a amatérske pokusy o vedecko-technické a psychologické vysvetlenia. Vďaka ústrednej zápletke, inteligentnému správaniu priemerne inteligentných postáv a dialógom neprekáža malý rozpočet. Ten nie je vidieť, keďže dej sa z podstatnej časti odohráva v uzavretom priestore. Na letiskovej hale. V lietadle. Na opustenom letisku. Je to napínavá inscenácia, ktorú sťahuje ku dnu snáď len prehnaný výkon Bronsona Pinchota ako psychopatickej bomby.
Bohužiaľ, časom prichádza stagnácia a divák si uvedomí, že je tých záhad a potencionálnych vysvetlení skutočne dosť, možno priveľa. Napriek tomu to stále má niečo do seba, vzťahy sa vyvíjajú zaujímavým smerom a záhada zostáva stále dostatočne záhadnou.
Nasleduje až šokujúci prepad kvality a to i s pomocou obludných počítačových trikov. Možno ešte kebyže film vznikol niekde v 80. rokoch, dali by sa triky ospravedlniť (ak sa dali ospravedlniť v TRÁVNIKÁROVI), ale na rok 1995 je to neuveriteľný pohľad a hoci si skúsený divák pomyslí „no a čo, sú to len triky, nemôžu mať katastrofálny dopad na samotný film“, nevydrží si dlho klamať.
Napriek skutočne... hm... slabým počítačovým efektom a celkovo finančne lacno vyzerajúcej stránke sa snímka oplatí pozrieť. Mimochodom, King sa mihne v cameo.