Život aborigénov
Domorodí obyvatelia Austrálie prišli na svoje územie približne pred 50 000 až 60 000 rokmi (niektoré pramene uvádzajú pár desaťročí menej, niektoré viac), živili sa prirodzene lovom a zberačstvom, ešte i dodnes niektorí lovia pomocou bumerangu, putujú bušom (ktorej plocha sa pomaly zmenšuje), zbierajú rastliny a všetko, čo sa dá jesť, moderným Austrálčanom by už asi mnoho druhov jedál z domorodého jedálneho lístku veľmi nechutilo.
keď v r. 1788 prišli Európania do Austrálie (na začiatku to boli väčšinou trestanci a nechcení vojaci a dôstojníci, ktorí sa o trestancov mali starať), bolo tam asi 300 000 domorodcov, ktorí mali svojskú originálnu spoločenskú organizáciu, mýty a rituály a hovorili viac než 200 jazykmi, po sto rokoch ich počet klesol na 50 000 v dôsledku konfliktov s novými obyvateľmi - európskymi prisťahovalcami, ktorí im ako obyčajne, nasilu vnucovali kresťanskú vieru, strácali pôdu, ktorú si privlastňovali nový usadlíci, poklesu pôrodnosti, mimochodom Aborigénci veria, že nás je tu primerane dosť a každý z nás má určité poslanie na tejto zemi, preto plánujú potomstvo veľmi rozumne (ženy, poprípade aj chlapi, zvyknú žuť akúsi trávu, ktorá má účinky obdobné ako antikoncepčné tabletky), a aj vplyvom európskych chorôb a samozrejme účinkom alkoholu, Aborigénci nie sú naučení piť alkohol, Európania to majú v krvi, preto Aborigénci ľahšie upadajú do stavu opitosti...
- mnohí Aborigenci si osvojili praktiky bielych ľudí a v polovici 90. rokov 20. storočia počet domorodcov stúpol, dosahoval takmer 257 000 a tvoril 1,5 % austrálskeho obyvateľstva, v 30. rokoch vznikli v strednej a severnej Austrálii rezervácie, domorodci dnes vlastnia 12 % pôdy, v r. 1948 sa stali austrálskymi občanmi a od tých čias sa začala obnovovať ich kultúra, zároveň právom silneli požiadavky na ich rovnoprávne postavenie...
- r. 1996 konečne uznal najvyšší súd právo austrálskych domorodcov na ich štátne územie...
- v súčasnosti sa môžeme stretnúť s Aborigencami ako skutočnými ľuďmi žijúcimi pôvodným spôsobom života v Severnom Teritóriu, avšak dostať sa k nim nie je vôbec jednoduché, skôr nemožné
- na olympijských hrách v Sydney r. 2000 sme mohli spoločne sledovať oficiálne vystúpenie Aborigencov v úvodnom aj záverečnom ceremoniáli, nechýbal ani výrazný zvuk didgeridoo...
Šťastný život však netrval večne. 26.1.1788 v Sydnejskej zátoke zakotvilo 11 lodí, ktoré vyložili na pevninu prvých bielych osadníkov: 717 trestancov z Veľkej Británie. Tu sa začína hrozné utrpenie domorodcov. Dobyvatelia sa tu rozhodli usadiť. Začali rúbať les, stavať drevené zruby a páliť húštiny. Onedlho sa už na týchto miestach pásli stáda oviec a dobytka. Píly pohlcovali čoraz viac vysokých , urastených kmeňov z eukalyptových lesov. Vytlačili divú zver. Pre domorodcov nastali zlé časy. Biely človek zakrátko vyhubil všetku zver a pre domorodcov to znamenalo hlad. Prinútilo ich to začať loviť dobytok osadníkov. Tí ich za to nemilosrdne prenasledovali. Vyháňali ich z pozemkov, kde zavádzali chov oviec alebo pestovanie plodín.
Domorodé kmene kládli odpor, ale zaplatili zaň strašnú cenu. Historici tvrdia, že za každého bieleho osadníka, ktorého zabili kopijou či kyjakom položilo život dvadsať čiernych obyvateľov. Biely človek priniesol do kraja smrť a hrôzu. Austrálskych domorodcov vraždili po tisícoch. Usporadúvali na nich hony ako na divú zver, strieľali na nich, proti čomu sa domorodci s palicami, oštepmi, kyjakmi a kameňmi nemohli brániť. Kolonisti mali však aj iné spôsoby ako sa zbaviť čiernych ľudí. Sypali im do vody jed, ponúkali otrávenú múku, pripravovali „smrtiaci puding" , cesto z múky do ktorej namiešali prudký jed-arzén. Prívetivo pozývali nič netušiacich čiernych ľudí na bohaté pohostenie, ktoré sa však končilo hromadnou smrťou celého kmeňa.
Strašný osud postihol najmä domorodé obyvateľstvo ostrova Tasmánie. Britskí kolonisti vystúpili na ostrov roku 1803 a do roku 1876 stačili vyhubiť všetkých domorodcov. V roku 1804 došlo k prvej väčšej zrážke pôvodných obyvateľov s kolonistami. Tasmánčania lovili kenguri, keď sa dostali k novozaloženej osade. Kolonisti zaskočení takým množstvom domorodcov sa domnievali, že chcú na nich zaútočiť. Zo strachu začali do nič netušiacich domorodcov strieľať.
Tým sa začala nevyhlásená vojna. Vláda sa snažila zabrániť ďalšiemu krviprelievaniu. Vytýčila hranicu medzi oblasťou belochov a Tasmánčanov, no bolo to márne. Tasmánčania boli cez deň ako štvaná zver a v noci sa pomstili. Celý ostrov žil v strachu a napätí. Aj napriek odporu, domorodci nakoniec prehrali. Poľovačka na Tasmáncov sa stala jednoduchou záležitosťou, keď biely kolonisti zistili, že domorodci trávia noci okolo ohňov. Bolo ľahké prekvapiť ich v spánku. P.Janega cituje vo svojej knihe kronikára, ktorý opisuje hrôzy týchto nocí. „ Ranených dobíjali, deti hádzali do ohňa a bodákmi prepichovali ich telá. Oheň, okolo ktorého sa domorodci schádzali, aby si pospali, sa ešte pred svitaním stal ich vlastnou hranicou." ( P.Janega, 1975, s.85 ) Toto zbytočné krviprelievanie si bieli kolonisti vysvetľovali tým, že domorodcov nemožno považovať za ľudské bytosti, sú to pohania a ľudožrúti, a preto každý kresťan má právo, ba dokonca povinnosť zabíjať týchto hriešnikov.
No a výsledok týchto strašných útrap, prenasledovania a zabíjania? Ostala len malá skupinka „zachránených" domorodcov, ktorých vláda vyviezla na malý ostrov v Bassovom prielive, kde ich obliekli do európskych šiat a vnucovali im európsky spôsob života. Tasmánčania, vytrhnutí zo svojho prirodzeného prostredia, začali na ostrove vymierať. Dnes ostala po nich len vitrína v múzeu hlavného mesta Tasmánie Hobartu s nápisom: „Truganini, posledná Tasmánčanka.
Zomrela roku 1876 vo veku 75 rokov. Posledný mužský potomok jej národa zomrel sedem rokov pred ňou, keď sa v roku 1869 odobral na večnosť vo veku 34 rokov."
Takto vymrelo mnoho kmeňov Austrálčanov a čo nezmohli zbrane, krutosť a násilie, zmohli choroby, ktoré priniesli bieli prisťahovalci. Domorodci nemali proti európskym chorobám ochranné látky. Celé kmene skosil črevný katar, červienka, čierny kašeľ či tuberkulóza.
Celkovým výsledkom tohto besnenia bolo, že z pôvodných 25 tisíc- 30 tisíc Austrálčanov ich dnes žije len necelých 50 tisíc čistokrvných a asi 80 tisíc miešancov, z toho polovica žije v Severnom Teritóriu, väčšina vo vládnych osadách a cirkevných misiách značne poznačení európskou kultúrou.
Jhddkucsjezxcze3
(Iurfhjuwrbfew, 24. 11. 2021 18:43)