Kapitola 2
Kapitola 2
Hodina pravdy
Prechádzam cez cestu a vidím ju už z diaľky. Jemným pohodením vlasmi a slastným pohľadom anjela mi naznačuje, že je to ona. Vetrík jemne prechádza cez jej vlasy a neustále ich nadvihuje. Očká jej splývajú s azúrovou oblohou na ktorej niet mráčika. Presne ako na jej tváričke. Žiadny mráčik nezatieňuje jas jej očí, čo ako malé na kilometre vzdialené hviezdičky žiaria prekrásnym svetlom nočných krás. Úsmev, čo mi pri pohľade na mňa darovala, bolo doposiaľ to najkrajšie čo som kedy dostal. Nič mi od nej nedovolilo odtrhnúť zrak. Bola ako anjel, ktorý víta za nebeskou bránou. Bola mojím hrdinom, mojou bohyňou, ktorú som nevedel nikdy nájsť. Nebola vysoká, ale ani príliš drobná. Stála tam s takou ľahkosťou, že sa mi na chvíľku zachcelo stať sa zemou. Kiežby som takto mohol ostať stáť a dívať sa na jej pôvabnú a nespútanú krásu po celé hodiny. Dokázala si ma získať jediným pohľadom, jediným prenikavým a slastným prechodom, akoby zázračnej duchaprítomnosti a tajuplného svetla prechádzajúceho od jej očí k tým mojím. Zastavila mi chod myšlienok a sústredenosť prechádzala k bodu mrazu. Potrebujem sa však vymaniť. Musím jej predsa niečo povedať. Ak tam ostanem len tak stáť a tupo zízať na jej prekrásne ružové pery, tak ju v okamihu stratím ešte pred samotným predstavením sa. Poza zatnuté až škrípajúce zuby sa mi podarilo vysloviť prvé slovko. Začiatok mi vyšiel, povedal som predsa to dlho očakávané ahoj. To slovko mi opätovala a ja som sa konečne začal cítiť ako víťaz. Nič však ešte nestálo na mojej strane a cieľová rovinka nebola vidieť široko-ďaleko. Prichádza len prvá zákruta a s ňou aj moje meno. No ona ma akosi dobieha a nedá mi dýchať. Rosia sa mi spätné zrkadielka keď vyslovuje to svoje. Čo teraz, dochádzajú mi nápady! Už som jej toho predsa povedal toľko. Musel som sa nejako pozviechať. Nemôžem hádam skončiť hneď po prvej vete a zbabelo sa odtackať domov. Keby aspoň nebola taká krásna, keby tak ticho nečakala čo poviem a skúsila mi aspoň trošku pomôcť. Už to mám. Pozval som ju do neďalekého baru, môžeme si dať džús a trochu sa o sebe dozvedieť.
Poviem vám, po príchode na miesto zo mňa všetko opadlo. Načo sa strachovať? Však ma neodmietla ani cez internet a ani neušla keď ma videla v skutočnosti. Už nemám čo pokaziť. Možno sa jej nepáčim, ale šancu som dostal tak sa jej musím chytiť a vyžmýkať z nej čo najviac. Nakoniec som bol na seba aj patrične hrdý, pretože sa mi podarilo položiť otázku, ktorá nás zabavila na celý čas čo sme tam spolu sedeli. Je priam božské keď má niekto takú obrovskú rodinu, ako ona. Dalo by sa o nej snáď rozprávať i celé hodiny.
Nespoznal som síce mnoho členov, no mal som problém zapamätať si už týchto. Jej maminka robila na základnej škole učiteľku a ocko strážnika či akéhosi rekonštruktéra Haličského zámku. Spolu s nimi bývala Paťka v jednej domácnosti aj so svojimi dvoma súrodencami. S malou ulietanou Viki a s o rok mladším bratom Kristiánom. Dom mali rozdelený na dve časti, pretože ak som dobre pochopil, zdedili ho viacerý členovia rodiny s ockovej strany. Avšak iba dvaja z nich ostali bývať tu. Horná časť domu teda patrila Paťke, jej rodičom a jej súrodencom a spodná jej krstnej mame, ktorá zhodou okolností robila tiež učiteľku. Síce som sa toho dozvedel omnoho viac, ako napríklad o starých rodičoch z Oravy či o tých druhých z Bukovca, ale to by som asi musel napísať ďalšiu knižku.
Deň dopadol napriek mojim predošlým očakávaniam a strachu skvele. Odprevadil som ju na zástavku a pokiaľ si dobre pamätám, do autobusu nastupovala s celkom prijateľným úsmevom. Dohodli sme sa, že sa znova stretneme a to bol úspech aký som potreboval. Domov sa mi kráčalo omnoho veselšie a ľahšie. Nešlo už o nič. Proste som v celku uspel a to mi na dnes úplne stačilo. Objavovali sa síce aj predstavy a myšlienky čo asi bude ďalej a ako by sa to mohlo správne vyvinúť, ale chýbali ešte skutky a ani času nebolo dostatok. Ten večer bol skutočne prekrásny. Stál som na balkóne a s otvoreným náručím prijímal všetku pozitívnu energiu, ktorú vysielali okolité krásy. Hviezdy odrazu žiarili jasnejšie a aj mesiac bol akýsi väčší. Nikdy predtým som si nevšimol to ticho, ktoré vládne za každodenným hlukom. Aj napriek sirénam a mestským výtržníkom, či nočným jazdcom čo sa vyhýbajú predpisom a ich neznesiteľného škrekotu a vreskotu prevládalo v mojej hlave ticho. Akoby sa svet okolo úplne vytratil a ja som znova po dlhej dobe začal pociťovať tú krásu príťažlivosti a novej šance niečo pre seba dosiahnuť. Je nesmierne ťažké vymaniť sa so života strachu a beznádeje. No zároveň také ľahké vžiť sa do nového doposiaľ neprepádaného života, plného zázračných predstáv o krásnej budúcnosti. Do takého sveta ma táto noc vniesla. Bez upozornenia, či pozastavenia sa nad možným nebezpečenstvom som sa veľkou rýchlosťou rútil dolu prúdom prichádzajúcej lásky.
Naše druhé stretnutie sa odohralo v jej rodisku. Nebolo to ďaleko a práve preto som sa rozhodol vytiahnuť na svetlo sveta, po neopísateľne dlhej dobe svoj bicykel. Bolo mu treba už trochu zabehať kolieska a pár kilometrov mu k tomu dostatočne pomohlo. Ani som sa nenazdal a obchádzal som tabuľu z nápisom Halič.
Takže tu niekde býva, tá Paťka o ktorú sa v mojej hlave zvádza boj medzi záludnými myšlienkami. Stačí sa už len dostať na námestie a tam ju znova uvidím. Neviem sa už dočkať. Míňam dom za domom, avšak tá dedina asi nemá konca kraja. Neďaleko nado mnou sa majestátne týči zámok, ktorý ako veľký obor stráži domčeky tiahnuce sa popod neho. Avšak aj pohľad na zámok a na okolité domčeky, či na prírodu, ktorá priam hýrila peknotou, bol pre mňa menejcenný, oproti pohľadu na dievča čo stálo pod tou krásou.
Zvítali sme sa teda a prechádzkovým tempom sa vybrali naprieč útlej dedinke. V noci iste strašidelným, no v tú chvíľku iba málo záhadným lesíkom, putovali naše kroky po zaprášenej cestičke až k jazierku na druhej strane zámku. Zelenkasté jazierko odrážalo jas slnka od hladiny, cez listy na stromoch tak silno, akoby to bolo zrkadlo. Vtáčiky štebotali v korunách stromov a spievali pieseň zaľúbených. Rozhovory o škole, rodine, priateľoch či prežitých zážitkoch nás neustále zbližovali. Bolo len otázkou času kedy reč zastane, pozrieme si navzájom hlboko do očí a jeden z nás urobí ten ťažký krok. Bozk je počiatkom všetkého. On otvára brány k novému vzťahu a prezrádza všetko čo dotyčný potrebuje vedieť. Odhalí strach, bolesti, rozhorčenie, ale aj vášeň, túžbu a nespútaný chtíč. Má kľúč od srdca všetkých ľudí a jedine on môže rozhodnúť komu ten kľúč zverí alebo či si ho navždy nechá u seba. Veď práve dotykom pier dochádza ku iskreniu a k vzniku niečoho nového, čo sa skrýva pod pseudonymom láska. Odhodlať sa však urobiť tento krok je niekedy ťažšie ako sa zdá. Najťažšie je to však vtedy, keď sa za nič na svete nenaskytne príležitosť. To sa stalo aj nám. Síce som sa bál vrhnúť sa do toho po hlave, ale bol som odhodlaný to skúsiť ak sa tá príležitosť naskytne. Nepredpokladám, že išlo o náhodu a že príležitosť, ktorú som tak vrúcne očakával, len tak odniesol vietor. Skôr to bolo Paťkiným strachom, či neistotou vrhnúť sa do niečoho tak vážneho po druhom stretnutí. Potrebovala ma len lepšie spoznať a dať šancu okamihu malej iskričky, ktorá predsa raz musí preskočiť ak má s nami osud nejaké plány. Ja som bol mnohokrát sklamaný z dlhých vzťahov a lásky, ktorá sa hrala na tú pravú. Dokázal som sa zblázniť do každého dievčaťa, čo mi opätovala aspoň kúsok svojej lásky. Aj preto som vždy dopadol tvrdo na rovnú zem a ničil tak svoju dušu i srdce. I preto som chápal, čo chcela Paťka čakaním dokázať. Možno nezažila dlhý láskyplný vzťah, ktorý skončil výbuchom akéhosi pot žiaľu, ale mohlo sa to stať práve teraz. Bozk sme si teda nedali a preto mi znova neostávalo nič iné iba sa vybrať domov.
Teraz sa mi už ale nekráčalo tak ľahko ako po minulom stretnutí. Trápila ma predsa myšlienka bozku, myšlienka ktorá mi mala odomknúť cestu do tajov novej lásky. Rozhodol som sa teda ju o tú pusu požiadať a nie len stáť a čakať, kedy sa mi v priebehu roka naskytne nejaká dobrá príležitosť. Napísal som jej teda sms správu, v ktorej som ju požiadal o dovolenie, skúsiť ju pobozkať. Napriek mojím nie najlepším očakávaniam, som sa dočkal kladnej odpovede. Až teraz sa môj deň konečne navrátil k lepšiemu a znova bolo všetko jasnejšie. Bude ťažké to urobiť, ale myslím že to zvládnem. Túžba je obrovská, len odhodlanie akosi strácam. Čím som bližšie k osudnej chvíli tým sa moja sebadôvera akosi uchyľuje smerom nadol.
Každá žena predsa vie, že práve prvá pusa prezradí naozaj všetko. Len pusa dokáže povedať či všetko čo po nej prichádza bude to pravé orechové. To za čo stojí bojovať a či každá ďalšia pusa bude taká istá ako tá prvá. Musí v nej byť vášeň, cit a nádej, ktorá prechádza okamih po okamihu bližšie k srdcu a zalieva ho takým horúcim potom, že jeho tlkot zrazu spomalí a zriedkavý ohlas slabých úderov sa ozýva po celom tele. Nedovolí pľúcam nadýchnuť sa a svaly na žalúdku sa stiahnu do silného kŕča, až má človek v jednom momente pocit, prežívania tej najnádhernejšej chvíle vo svojom živote. Síce sa tento okamih odohrá len v pár sekundách, no dotyčnú to naplní na celý prežitý vzťah.
Na prvej puse záleží viac, ako na všetkých slovách ktoré vyslovíme pred ňou. Je symbolom lásky a ohlasom rozplývajúcej sa nádeje, že šťastie a cnosť je v tom momente na správnom mieste. Práve bozkom sa prezrádza to tajomstvo, ktoré v nás bdie celý život a s ktorým sa chceme podeliť teraz v tejto očarujúcej chvíli. Tajomstvo, či máme strach, či odhodlanosť, či sme sebaistí a či len utiahnutí vo svojej ulite. Nemôžeme sa hrať na niekoho kým nie sme, pretože čas aj napriek tomu odhalí všetky tajomstvá, ktoré sme pri bozku neprezradili.
Z toho dôvodu, vo mne vládne strach pocitu beznádeje a náramnej potupy. Ja nedokážem cez pery odovzdať všetko, čo je pre skutočnú lásku potrebné. Keby to aspoň nebolo už tak dávno, čo som naposledy daroval bozk dievčaťu. Alebo keby aspoň nešlo o tak veľa. Musím sa tomu vzoprieť a skúsiť bojovať až do samého konca. Musí predsa aj vo mne existovať cesta, prenášajúca pocit, ktorý prežívam, do pier a tie ju razom vystrelia do srdca osoby, o ktorú tak vášnivo bojujem. Čo však urobiť s tým, čo som o sebe neprezradil? Nejde o nič vážne, ale moja doterajšia osobnosť naučená na všemožné klamstvá, aby dokázala svoju nadpriemernosť, mi nedokáže rozviazať pery. Je to len zásterka, alebo začiernená maska, pod ktorou je moje pravé ja. Nedokážem sa však vymaniť z týchto klamlivých tajomstiev, pretože ma život časom naučil, že s nimi je dosiahnutie šťastia omnoho jednoduchšie. Nevydržím však tajnostkáriť večne. Viem, že raz príde problém, ktorý predo mnou vyrastie ako obrovský múr. Nebude sa však dať zrútiť a ani obísť. Pravda bude bolieť a nemusí sa to skončiť najideálnejšie pre nás oboch. Nie je však také jednoduché sa s tým priznávať teraz v týchto chvíľach, keď ešte len bojujem o jej srdiečko. Musím dúfať, že sa všetko vyrieši časom. Všetky tajomstvá sa stanú minulosťou a budeme mať v sebe tú pravú opodstatnenú dôveru. Už mi, ale neostáva nič iné len sa do toho pustiť. Je to aj napriek všemožným útrapám, ktoré môžu nastať, očarujúci zážitok, plný vášne a mokra.
Bozk z lásky
Ak moja dlaň sa dotkne tvojej,
v tom hriechu bude najnežnejšia z nich.
Môj ret, ten pútnik, rád sa zatára
a zbožným bôžikom pozmýva ten hriech.
Kiež pery ako ruky užiješ!
Ony modlia sa. Ja zúfam. Ráč ich vyslyšať.
Buď ako skala: vezmem vymodlené.
Z úst perami si moje hriechy zmyla.
Hriech z mojich pier si k sebe vzala.
No hriešna byť nemôžeš.
Ach, aká slastná chvíľa!
Tak vrát mi ho, tým bozkom sladučkým!
Wiliam Shakespeare