Kapitola 10
Kapitola 10
Trampoty
Hneď po prečítaní e-mailu som musel utekať na ubytovacie oddelenie, lebo prihlásiť som sa mohol iba v tento deň. Myslel som si, že dostať sa na ubytovacie oddelenie bude ten najväčší problém, no mýlil som sa. Nájsť internát bolo omnoho zložitejšie a krkolomnejšie. Zo školy ma teda poslali na opačnú stranu ulice, aby som nastúpil na autobus a odviezol sa až na Hroboňovu zástavku. Čo ale čert nechcel, také zástavky boli dve. Viezol som sa po celej Petržalke až na Nový most a z tade do Starého mesta. Všade okolo mňa boli prekrásne staré budovy, zdobené rôznymi ornamentmi. Aj keď sme sa nachádzali v historickej časti mesta, premávka sa o nič nezmenšovala. Stále obrovské zápchy a desať minútové čakania na každej križovatke, brali človeku silu aj na sedenie. Už, keď som si predstavil, že týmto smerom a touto cestou budem prechádzať každý deň, zaliala ma pekelná horúčava a nervozita o mne sa dala krájať. Ubytovanie som však potreboval, pretože pod mostom s bezdomovcami sa mi veľmi spávať nechcelo. Prechádzali sme ulicami ktoré kde tu obklopoval vysoký múr za, ktorý nebolo vidieť. Išiel som aj okolo námestia na ktorom stojí prezidentský palác. Až keď som ho videl na vlastné oči, pochopil som, že som v našom hlavnom meste a že ten zhon okolo mňa a tá tlačenica v autobuse, má presa len svoje opodstatnenie. Ako som už spomínal, posledné dve zástavky mali rovnaký názov a ja som vôbec netušil na ktorej mám vystúpiť. Zobral som to teda po porade a vystúpil hneď na prvej. Bolo mi trošičku povedomé, že som z autobusu vystúpil sám, no nedával som tomu zatiaľ až taký veľký význam. Pre istotu som však sledoval, kam až ten autobus pôjde. Ako náhle zašiel za roh a ja som ho stratil z dohľadu, rozhodol som sa, že by bolo najlepšie sa poriadne rozhliadnuť. Priamo nado mnou bol nadchod a tak som naň vyšiel. Iróniou bolo, že z tohto nadchodu je internát nádherne vidieť, no ja som ho v tej chvíli akosi prehliadol. Viac menej som bol slepý zo samotnej situácie, keď sa mi hlavou hnali iba myšlienky, že som sa dočista stratil.
Vybral som sa teda naspäť ku zástavke, na ktorej som vystúpil a vydal sa druhým smerom. Nestretol som však nič, iba rodinné domčeky a pár ošarpaných budov, ktoré boli príliš malé na to, aby to bol internát. Neostávalo mi teda nič iné len sa znova vrátiť a tento krát počkať na autobus, aby som sa mohol odviezť až na konečnú. Na moje prekvapenie zašiel autobus iba pár metrov a už tu bola konečná. Viezol som sa ale s hŕstkou študentov, takže nasledovať ich bol výborný nápad. Viedli ma hore asfaltovou cestičkou až k veľkej budove, skrytej za stromami. Pred ňou bolo neúrekom schodov a labilné zábradlie, ktoré naznačovalo vek internátu. Po oboch stranách budovy malé parkovisko a v strede mohutné presklené dvere s plechovým rámom. Hneď za dverami bola miestnosť pre vrátnika, ktorý mi hneď po pozdrave ukázal, kde sa mám hlásiť. Zaklopal som teda na kožou obtiahnuté dvere a vošiel dovnútra.
V tomto momente by si človek myslel, že už to má všetko za sebou a že už len počká na kľúčik od izby. Avšak také jednoduché to nebolo. Moje trampoty po Bratislave sa ešte len začínali. Dostal som akoby rozkazom, že ak nedonesiem vyplatený šek a fotku, tak izbu pridelia niekomu schopnejšiemu. Nemal som na výber a musel som sa poriadne ponáhľať. Bol už skoro obed a ja som nemal ani len peniaze na vyplatenie šeku. Myslel som si, že sa na mňa konečne usmialo šťastie, keď som si spomenul, že mám akurát toľko peňazí na účte. No mýlil som sa. Nebolo by to dnes po prvý krát, čo som sa takto kopol a preto sa mi ani neoplatilo si to brať až tak k srdcu. Hlavným problémom však ostávalo, kde nájdem banku a nakoniec aj poštu? Obrovským šťastím bolo, že som si pred pár dňami bol v jednej z tunajších bánk, vybrať peniaze. A tak som znova nasadol na autobus a vybral sa naspäť do mesta. Pri pohľade na hodinky ma mrazilo v chrbte a modlitba bola jediným možným riešením, ktoré ma napadalo. Celý čas ako som stál v autobuse, prestupoval som z nohy na nohu a nervozita vo mne viac a viac vrela. Vystúpil som priamo pred bankou a rýchlosťou svetla vbehol dovnútra, akoby som ju chcel prepadnúť. Hádam to bolo vďaka mojej modlitbe, že pri okienku nikto nestál a tak som mohol hneď vybrať peniaze. Po chvíli som však už nepochyboval, že modlitby pomáhajú, pretože oproti banke stála pošta v plnej svojej kráse. Vyplatil som teda šek a ešte mi aj nejaký ten čas ostával. Cestou naspäť na ubytovacie oddelenie som premýšľal, aké to asi bude, bývať s niekým koho ani nepoznám. Bolo ťažké predstaviť si, že budem na izbe s tromi cudzími ľuďmi, ktorý môžu mať naozaj rôzne povahy. Napadala ma však aj myšlienka, čo bude s Paťkou. Bolo pre ňu predsa také ťažké pustiť ma už len do novej školy vzdialenej stovky kilometrov. A teraz sa vyberiem, ešte aj na internát medzi samých cudzích ľudí, ktorých ani jedného nepozná a bude sa o mňa báť ešte väčšmi. Viem aké by to bolo pre mňa hrozné, pustiť ju takto ďaleko a ešte medzi samých jej rovesníkov o ktorých neviem ani to či sú ohľaduplný voči láske iných. Bude to pre ňu obrovská skúška vyrovnať sa s mojou dočasnou stratou. A získať potrebnú dôveru bude ešte ťažšie. Dal som si teda sľub sám pred sebou, že nech sa v mojom okolí bude diať čokoľvek, tak ja vydržím a budem myslieť iba na svoju lásku, ktorá ma čaká doma. Je predsa akýmsi motorčekom, ktorý ženie moje srdce a poháňa náš spoločný vzťah stále dopredu. Sme spolu už naozaj dlho a každá chvíľa prežitá vo dvojici nám dala niečo, čo sa len tak ľahko zahodiť nedá.
Nech to už pôjde akokoľvek, viem že to spolu zvládneme, pretože to puto medzi nami je také silné, že ho niečo ako odlúčenie určite nezlomí. Dokázal by som na Paťku čakať hoci aj celý život, ak by som vedel, že ma ľúbi a že sa mi nakoniec určite vráti. To nás oboch poháňalo v pred a dva roky, ktoré síce budú naozaj ťažké, nehrajú žiadnu rolu.
Keď som sa znova dotackal na internát, bol som už taký vyčerpaný z ustavičného cestovania, že som sa ledva hýbal. Po odovzdaní šeku a fotky, ktorú som na moje veľké prekvapenie našiel v peňaženke, mi konečne vydali kľúče od izby a ja som sa mohol ísť pozrieť hore. Už sa mi kráčalo podstatne ľahšie ako, keď som prichádzal sem, pretože som mal všetko za sebou a čakalo ma už iba jedno prekvapenie. Otvoril som zľahka dvere a tie zavŕzgali, akoby na strašidelnom zámku. Rázne som vstúpil do vnútra, no v zápätí som sa strhol naspäť, pretože sa mi nechcelo letieť von z okna. Myslím to vážne. Odo dverí po okno, to boli sotva štyri metre. Na šírku nemala izba ani o pár centimetrov na viac. Bola to len taká malá kocka so štyrmi posteľami a jedným stolíkom uprostred. Na izbe nebol nikto, ale podľa rozhádzaných vecí a nepopravených postelí, bolo vidieť, že sa tu už niekto zabýval. Zhodil som si teda veci na posteľ a pobral sa preč.
Nechcel som ešte stretnúť svojich spolubývajúcich, pretože som sa mal nasťahovať až za tri dni, po víkende s Paťkou. Chýbala mi chuť na vysvetľovanie takýchto vecí a tak som bol v celku rád, že sa mi ich ešte nepošťastilo stretnúť. Rýchlo som zamkol a v momente sa z tade vytratil. Na zastávke, keď som čakal na autobus, ma ešte prepadol pocit konečnej pohody. To zadosťučinenie, ktoré vo mne tento krát panovalo, bolo perfektné. Mal som za sebou väčšinu trápení a prekérnych vybavovačiek. Konečne som sa mohol plne sústrediť na školu a nemusel si robiť starosti skoro s ničím.
Keď sa mi už konečne tento dlhý deň končil, uvedomil som si znovu, čo mi na to asi povie Paťka. Chvíľku sme si telefonovali a keď sme si dali dobrú noc a položil som telefón na stolík, celého ma to pohltilo. Ako jej mám dokázať, že je pre mňa skutočne všetkým a že ju nik na svete nemôže nahradiť? Nevedel som si s tým dať rady, no vedel som, že musím prísť na riešenie. Skúsil som sa teda na okamih vžiť do jej situácie, aby som to mohol správne pochopiť a napokon jej pomôcť, to všetko zvládnuť. Vedel som, že je hlavou behajú rôzne neznesiteľné myšlienky na neveru, či stratu mojej lásky. Tiež som vedel, že myslí na to ako veľmi sme od seba vzdialený a že mi cez telefón nemôže vyjadriť svoju lásku takým spôsobom ako by sme boli spolu. Ona to naozaj potrebovala. Nemyslela len na to, kedy bude počuť ako veľmi ju ľúbim, ale hlavne na to, že to musí povedať mne. Pretože, len tak zabráni možným nebezpečenstvám, ktoré v jej mysli hrali obrovskú úlohu. Vedela, že keď mi povie ako veľmi po mne túži a aké veľké city ku mne pociťuje, tak to bude pre mňa akousi stenou, pred každou možnou príležitosťou, urobiť niečo bláznivé. Nevedela však, že je to len zbytočná snaha. Nie, že by som nechcel počúvať, ako veľmi ma ľúbi a ako príšerne jej chýbam, ale ja som to už dávno vedel. Cítim, keď som pri nej, každý jeden záchvev jej srdca. Viem, že každý jeden okamih v jej prítomnosti je pre mňa akousi posilou pre puto, ktoré sme si tak prácne vybudovali.
Samozrejme, stanú sa aj také situácie, na ktoré nie sme veľmi hrdý, ale obaja vieme, že nech urobí ten druhý akúkoľvek zlú maličkosť, tak ho jeho polovička podrží. Viem, že keď mi je smutno, alebo potrebujem povzbudiť, tak prvým človekom, ktorý mi pomôže je vždy ona. Paťka je mi v živote veľkou oporou, aj keď vo vzťahu by ňou mal byť muž. Náš vzťah je ale iný. Odlišný ako tie ostatné. Je Výnimočný mnohými spôsobmi a stránkami. Nepotrebujeme aby medzi nami bol niekto silnejší, alebo niekto kto by sa mal nazývať oporou. Obaja vieme byť pre toho druhého k dispozícii vždy, keď to potrebuje. Obaja sme silný aj slabý zároveň. Niekedy potrebujeme podporiť a podržať a inokedy sme tými ktorý to robia pre svoju lásku.
Preto by som raz chcel Paťke povedať, že sa skutočne nemusí ničoho báť. Že moje srdce patrí iba jej samotnej a nikomu inému na tomto svete. Myslím si, že náš vzťah aj napriek niektorým prekážkam, či bolestiam, ktoré sme si už pretrpeli, je harmonický a plný odpustenia. V láske vidím svoj zmysel života a aj keď by mal mať človek iné priority a ja o nich viem, tak mojou aj napriek tomu ostáva láska. Potrebujem v živote niekoho, kto ma vrúcne od srdca miluje a pre koho som i ja tým anjelom strážnym, ktorý sa vie o všetko správne postarať. Myslím, že aj v Paťke je pocit, ktorý jej zakaždým zohreje srdiečko, keď si na mňa spomenie. Ktorý jej ukáže ako veľmi po mne túži vždy, keď nie sme spolu. Ktorý jej s takou oddanosťou a duchaprítomnosťou naznačuje, že by ma mala objať a už nikdy nepustiť. Taký pocit je aj vo mne a preto viem, že keď som s ňou tak všetko naokolo stráca zmysel. Vidím iba ju. Svetlo sa hrá s tieňom a utvára ten najčarovnejší obraz aký som kedy uzrel. Neviem z nej strhnúť zrak a moje ruky sú akoby priklincované vášňou dotýkať sa jej. Mám kamennú tvár a chcel by som sa usmievať. Nemôžem však robiť nič, ani sa len pohnúť, pretože všetky zmysli sú uprené na tú krásu. Cítim ako mi cez pery prechádza sálavé teplo a vstupuje do srdca, ako oblak do oblaku. Som akoby z kameňa, no z očí mi vychádzajú slané potôčky sĺz. Plačem, pretože som šťastný, pretože viem, že nech budem kdekoľvek, moje srdce zostane navždy s ňou.
Iba tak, pre radosť
Ľúbim ťa láska najviac na svete...
A tvojím chcem byť navždy!
Už nič nechýba mi v živote,
pre teba zomieral by každý.
Daj mi svoju lásku a nevrav, že sme iný,
veď pre tvoje oči, nežije nik iný.
Daj mi svoje srdce a svoj kúsok duše,
buď mojím anjelom a mojím kvietkom ruže.
Milujem ťa zlatko... Budem s tebou navždy!
Martin Papp