DOBŠINÁ od Dobšinčana

GLIGAUF

     Pri vyslovení  slova „ gligauf“ sa mnohým starším, ba aj mladším dobšinčanom vyjaví starý banícky pozdrav  z dobšinského nemeckého nárečia „ Glick auf „ v preklade  čosi ako šťastie hore, rsp. na šťastie, prípadne šťastie otvor sa. Je to adekvátny banícky pozdrav  slovenského „ Zdar Boh „ Bez pozdravu gligauf, nevstúpil žiadny bývalý baník do bane, pretože by to inak prinieslo nešťastie. V dnešnej dobe sa ešte s týmto gligauf  stretneme, ale v Dobšinej žiaľ už nie  pri vstupe do baní, ale skôr pri štrngnutí si pohárikom vínka – na šťastie -  na zdravie.

                       Na snímku je vstup do bane Azbest 

  Pri čítaní poviedok v dobšinskom nemeckom nárečí od Samuela Kleina, ktorého som už na svojich stránkach viackrát spomenul, som natrafil na poviedku, ktorá  je vlastne  pre Dobšinú stále aktuálna  s názvom :  „ Glick auf!  S podtextom ( Das alte Zaubertwort der Berge)  v preklade ( Staré čarovné slovíčko hôr). Uvažoval som pôvodne, že tu dám iba preklad tejto zbásnenej poviedky, ale z úcty voči tomuto spisovateľovi a básnikovi a histórii Dobšinej uvediem pôvodný text a následne sa pokúsim primerane v slovenčine preložiť jeho hodnotné myšlienky. Možno sa nájde ešte čitateľ, ktorý si so záujmom prečíta aj pôvodne znenie a pripomínam ešte, že to bolo vydané v roku  1914 a konkrétne táto báseň bola prednesená ako útecha v roku 1892 na Turičné sviatky baníkom, pri príležitosti veľkej baníckej krízy v Dobšinej.

Glick auf !  

( Das alte Zauberwort der Berge )

Of en Roothaus en der Topscha hängt a Schild,

Of en Schild es ausgaschnitten a fain Pild.

Man gasieht om Pildchäen a kleen Teppel stehn,

Und a Männel kuckt dat en dos Teppel ren!

Hano batter! Beests is och, bos dos podait?

Holts en Ear dos Pildchen fat is  Topscher Lait!

En die Tepp die easchten Topscher sear vorgnigt

Hon gaschat und ieren Noman hear gakriegt.

Och die gonza Topscha es a Kessel- Top,

Schat man schen von Longanpark ens Tool hie ropp.

Bos dat dren en Uerzaiten gabraschgait hot,

Von den heep ber viela Joar as Feetta ob.

Kopper, Selber, Kobalt, Nikl, Aisensteen

Sain die Pessen, die da boaren en Kessel dren.

Viela Joar schon sain vorflossen pai den Schmaus,

Itz biert,s knopper! Den a Bronn scheppt och sich aus!

Moncha suchen ondra Tepp sich ondersbu,

Bondern beg! Hon hie pai uns ke Fried, ke Ruh,

Ober ich meen, as kinnt och onders sain!

Schat, as Männel dat om Roothaus leart as fain!

Kuckt as doch noch fat ens klena Teppel ren.

As muss monchen Pessen datten noch gasehn!

Net vorzogt ! En Poarer tiefer ongasetzt !

Es muss bieder pesser bearen zo guter Letzt.

Piss as Männel schat ens Topscher Teppel fain,

Soll der Topscher och noch fat „ Topschauer „ sain!

Benn doss Männel nimmt von Topp die Agen ropp,

Eascht denn es von Brocken leidich unser Topp!

Of dos trink ber itz mai lieben Haajerslait,

Bos ber hoffen, dos unser Harrgot gait!

Hoch solln leben hait of Pfingsten olla schen!

Doss die Gruben bieder pold en Segen stehn.

      Samozrejme že by bol možný doslovný preklad od slovíčka do slovíčka, ale z pôvodného znenia, by to v básnickom preložení stratilo svoju myšlienku, pôvab a význam. Z uvedeného dôvodu neprinášam úplný doslovný preklad, ale jeho hlavnú myšlienku :

Gligauf  !  ( Staré čarovné slovíčko hôr )  

Na radnici v Dobšinej visí Emblém (pochádzajúci zo starého organu   z roku 1659),

 na ktorom embléme je vyrezávaný jeden pekný obrázok.

Na obrázku vidieť ako stojí jeden malý hrnček,

A tam mužíček do neho nazerá.

No tak ale, viete vy čo to aj znamená ?

Držte si  ho vždy vo vážnosti ten obrázok dobšinčania! 

Pretože prví dobšinčania ktorí tu prišli

pozerajúc do hrnca, tu tak  svoje meno dostali.

Veď aj celá Dobšiná je vlastne jeden kotol – hrniec,

Keď sa pozeráš z Longanparku (Dlhého vrchu) tu dole.

To čo sa v praveku tu upražilo,

 Z toho žijeme veľa rokov  a berieme úžitok.

Meď, striebro, kobalt, nikel a železo,

Sú tie súčasti , ktoré v tom kotlíku boli.

Veľa rokov uplynulo pri týchto hodoch,

Je toho stále menej a menej, veď každý prameň sa raz vyčerpá.

Mnohí si hľadajú inde nový hrniec,

Tiahnu preč nenachádzajú u nás žiaden pokoj,

Ale si myslím, že by to mohlo byť aj inakšie!

Pozrite mužík na radnici to myslí s nami dobre.

Pozerá sa stále do malého hrnca dnu.

Musí tam vidieť aj lepšie znamenia. 

Netiahnite však preč do hlbokej cudziny!

Veď ono to musí dobre dopadnúť nakoniec!

Pokiaľ mužíček pozerá  pekne do dobšinského hrnčeka

Nech dobšinčan aj dobšinčanom ostáva.

Keď však mužíček svoje oči od hrnca odoberie,

Až potom ani z omrviniek náš hrniec neostane.

Na to teraz pripime moji milí baníci,

Lebo dúfame že nám to Pán Boh dá,

Nech žijú dnešné Turíce a všetci spolu  pekne,

Veď bane ožijú a budú požehnané.

DOSLOV :

     Napriek tomu, že vyššie uvedené slová boli adresované do hlbokej minulosti v roku  1892, je tu istá paralela osudu dobšinčanov, že zo svojho rodiska odchádzajú aj dnes. Hľadajú svoje uplatnenie inde. Prečo je to tak? Je pravdou že sa potenciál Dobšinej už celkom vyčerpal? Sú pravdivé slová predposlednej  časti básne, že mužíček svoje oči od hrnčeka odvrátil? Veď nakoniec mužíček spolu s hrnčekom opustil aj samotný erb Dobšinej, čo osobne stále považujem za smutné.( Bližšie o erboch píšem na svojich stránkach v príspevku:

/clanky/dobsina---vznik-erbu-a-nazvu-dobsinej_---ustne-podanie )

Ale napriek tomu ako aj autor tejto básne verím, že raz príde požehnanie a mužíček do hrnčeka opäť nazrie a Dobšiná sa zaskvie vo svojej starej dávnej sláve.

V Košiciach,7.9.2008                                     Rudolf Pellionis