DOBŠINÁ od Dobšinčana

V roku 1926 uplynulo 600 rokov od doby, ktorá sa vo všeobecnosti považuje vznik mesta Dobšiná. V tomto príspevku nemienime posudzovať opodstatnenie tejto historickej skutočnosti, ale iba informovať o pomerne málo známej udalosti a z nej vyplývajúcich poznatkov.  Nasledujúceho roku po tejto príležitosti bola totiž knižne vydaná pamätnica mesta venovaná tomuto výročiu, vzhľadom k vtedajším pomerom (opodstatnený dôvod dnes už pravdepodobne ťažko niekto vysvetlí) v maďarskom jazyku , ale čiastočne aj v pôvodnom miestnom nárečí, v ktorom sú uverejnené verše a povesti  zberateľov a básnikov. Autormi jednotlivých kapitol pamätnice  sú miestni rodáci, nadšenci a milovníci mesta.  Publikácia, ktorú zostavil Árpád Gömöry, bola vydaná  v náklade 600 číslovaných výtlačkov.

Grafické znázornenie motívu šesťstoročného výročia uverejnené v pamätnici (autor Jenő Halasy)

Jedna z množstva kapitol pamätnice je venovaná „vynikajúcim bulinerom“, na základe ktorej uvedieme stručný prehľad osobností na úrovni svojej doby pôvodom z Dobšinej. Je nesporné, že mnohí z jej obyvateľov získali vysokoškolské vzdelanie, zastávali významné miesta v priemysle, obchode a iných odvetviach spoločenskej činnosti, nielen doma, ale v celej krajine, kde svojou usilovnosťou boli oceňovaní a robili tak poctu bulinerskému menu. V tom zmysle, mestá s podobným zložením obyvateľstva sa s Dobšinou nemôžu porovnávať. Chvályhodnou povahovou vlastnosťou mnohých obyvateľov mesta bola skutočnosť, že ak rodičia zbadali u svojich detí nadanie, tak sa aj na úkor jedla uskromnili, len aby deti mohli študovať. Mnohí si i tak na štúdia zarábali sami, čo im umožnilo dosiahnuť výhodné uplatnenie doma, alebo aj v cudzine. Väčšina Dobšinčanov našlo svoje uplatnenie v domovskej krajine, ale takmer neexistovala krajina, kde by sa niekto s bulinerským pôvodom nevyskytol. Viacerí si za svoj nový domov zvolili Ameriku, ďalší sa uplatnili  na Balkáne či v iných štátoch Európy. I keď ich osud zavial kamkoľvek, nikdy nezabúdali na svoje rodisko a pri každej príležitosti sa radi do mesta vracali. Zostaviť v takejto situácii vyčerpávajúci prehľad osobností s udaním ich pôsobiska a činnosti, bolo skoro nemožné, čo si aj autor pôvodného príspevku náležite uvedomuje. Za bulinerov považuje nielen narodených v Dobšinej, ale aj tých, ktorí tam navštevovali školy, alebo boli dlhšiu dobu zamestnaní a boli obyvateľmi mesta, čím si tak vytvorili k nemu vrúcny vzťah.    

Nasledujúce údaje v prehľade o osobách, ich pobyte a zamestnaní, sa vzťahujú na obdobie okolo roku 1926, ide teda o stav, keď od založenia mesta uplynulo 600 rokov.

Keďže v pôvodnom texte sa  uplatňuje vtedajšia maďarská gramatika a postupom času na osobné mená vplývali mnohé jazykové vplyvy, v prepise pri osobných menách uvádzame krstné mená v slovenčine, priezvisko v pôvodnom znení a názvy miesta pobytu podľa dnes používaného názvoslovia (v prípade, ak sa udaný pôvodný názov odlišuje, udávame ho v zátvorke).

Významné osobnosti Dobšinej boli aj v duchovnej sfére. Traja z pomedzi  evanjelických kňazov získali hodnosť superintendenta (poznámka: superintendent je vyšší protestantský cirkevný hodnostár) a to: Karol Máday, Michal Pákh a Štefan Czékus. Karol Máday bol evanjelickým kňazom v Dobšinej od roku 1863, zomrel v roku 1870.  Michal Pákh sa narodil v Dobšinej v roku 1795 a tam aj v roku 1858 zomrel.  Jeho syn Albert Pákh, ktorý bol známy humorista, prostonárodný spisovateľ a zakladateľ novín Vasárnapi Ujság tiež mal teologické vzdelanie. Štefan Czékus ako superintendent zomrel v roku 1890 v Rožňave.  

Michal Pákh, Štefan Czékus a Karol Máday

Dr. Matej Szlávik sa narodil v Dobšinej 24. 10. 1860, zomrel 3. 12. 1937 v Rákosszentmihály, bol v súčasnej dobe na dôchodku. Po absolvovaní rožňavského gymnázia získal v roku 1881 teologické vzdelanie v Prešove, potom tri roky na vysokej škole v Jene, kde v roku 1884 získal titul doktora filozofie. Bol riadnym učiteľom teologickej fakulty prešovského kolégia. Učiteľom teológie bol 34 rokov, počas ktorých spracoval rozsiahle literárne štúdie. Vrcholom jeho učiteľskej a vychovávateľskej činnosti bolo dosiahnutie dozorného učiteľa  prešovského teologického domova pri výchove  duchovných vtedajšej maďarskej evanjelickej cirkvi. Bol 33 násobným predsedom maturitných komisií. Napísal viacej teologických a filozofických prác. V roku 1934 mu univerzita v Halle udelila zlatý diplom.  Jeho najznámejšími prácami  v originále sú:  Die Reformation in Ungarn (Halle, 1884); A legújabb theológia történetéből (Bp., 1887); Bölcselettörténet (I – II., Eperjes – Pozsony, 1888 – 89); Keleti utamból (Eperjes, 1891); Kant ethikája (Eperjes, 1894). Tento, oduševnený „buliner, ktorý vždy celý svoj voľný čas trávil v rodnom meste, teraz v Budapešti, medzi spolu rodákmi, upevňuje jednotu, spolupatričnosť a cit pre svoje rodisko

Dr. Matej Szlávik

Ďalej je treba spomenúť aj duchovných ako Ján Csiskó, ktorý bol evanjelickým kňazom v Košiciach, Anton Weisz, ktorý bol výrečným evanjelickým farárom v Dobšinej od roku 1870 a neskôr v dôchodku, Karol Czundel – farár a učiteľ náboženstva v Dobšinej v období rokov 1870-1892, Viktor Poputh evanjelický farár v Dobšinej  od roku 1892, ktorý od roku 1925 žil na dôchodku v Budapešti a v neposlednej miere Anton Szuszai – katolícky kňaz narodený v roku 1864, vysvätený v roku 1889, bol farárom v Smolníku, Lučenci, administrátorom v Revúcej a pomocným farárom v Mníšku, farárom v roku 1895 v Rožňave a od roku 1896 v Dobšinej. Bol známy aj ako spisovateľ. Z jeho prác, v pôvodnom znení, uvádzame: Kicsoda Krisztus? Irta Roh. P. S. J. A hetedik kiadás után ford. Bpest, 1901; Előkészület a nagy napra. Katekezis az először gyónók és áldozók előkészítésére. Esztergom, 1904; A nagy mesterség. Vagyis a gyermekek első házi nevelésének a mestersége. Bpest, 1905; A tiszta életről. Kalauz mívelt, serdült ifjak számára. U. ott, 1906. (Ism. M. Állam 285. sz.); A jellem útja. Az önnevelés kézikönyve 12-17 éves fiúk és leányok számára. Fáy D. rajzaival. U. ott, 1908 a Schematismus Cleri Rosnaviensis 1901. 165. l., Gustáv Pósch bol evanjelickým farárom v Dobšinej od roku 1912, Pavol Mráz bol evanjelickým farárom v Turičkách pri Cinobani a Ladislav Szombathy ml. reformovaným farárom v Mezőkövesde v terajšom Maďarsku.

Dr. Koloman Lux bol významnou osobnosťou vo sfére vzdelávania. Narodil sa 14. 2. 1880 v Bujakove pri Brezne. Otec Ján Lux (1843-1908), matka Kornélia rod. Valentíková (Wallentinyi 1848-1909), syn Gejza. Otec bol účtovníkom  breznianskej železiarskej spoločnosti (Prihradny féle vasgyár).  Je potomkom starej dobšinskej malo meštianskej rodiny evanjelického vyznania. Stredoškolské vzdelanie nadobudol v Rožňave a Banskej Bystrici. V roku 1901 získal diplom na vtedajšej na vysokej škole technickej Jozefa Királyiho. Po skončení bol adjunktom vysokoškolského učiteľa Štefan Möllera.  Zúčastnil sa reštauračných prác na obnove Vajdahuňadského hradu (Vajdahunyadi vár). V rokoch  1901 až 1914 samostatne riadil obnovovacie práce rímskokatolíckeho kostola v Kecskeméte a Františkánskeho kláštora v Kluži.  Od roku 1904 viedol obnovu interiéru gotického kostola v Štítniku a práce na Starom hrade v Banskej Štiavnici. Za svoje dosiahnuté výsledky v stavebnom obore a reštaurátorstve mu bol v roku  1913 udelený rytiersky kríž Jozefa Františka. V roku 1914 získal doktorský titul a v roku 1917 sa stal samostatným učiteľom. V roku 1919 sa stal hlavným architektom Štátneho výboru ochrany pamiatok a samostatným staviteľom. V tomto období, okrem spracovávania viacerých projektov  nájomných a verejných budov, bol aj vedúcim stavebných prác na „Kamennom“ kostole na kopci Gellért v Budapešti. Podľa jeho projektu bol v období rokov 1925-1928 postavený hotel Palota v Lillafürede. V roku 1927 Július Lux – jazykovedec nemeckého jazyka v spolupráci s Dr.  Matejom Szlávikom  a Arpádom Gömörym, ako editorom, vydal už spomínanú pamätnicu k 600. výročia založenia Dobšinej, kde bola uverejnená aj  štúdia významného staviteľa Kolomana Luxa o najstaršej stavebnej pamiatke v mesta – evanjelického kostola. Arpád Gömöry  nielenže spolupracoval s Júliusom Luxom, ale boli aj srdečnými  kamarátmi, bol totiž druhostupňovým bratrancom manželky Júliusa Luxa – dobšinskej rodáčky  Ireny Gömöryovej. Koloman Lux bol vzdialenejším príbuzným s jazykovedcom Júliusom Luxom. Od roku 1935 bol hlavným radcom pre ochranu pamiatok a súčasne prednášal na vtedajšej vysokej škole technickej v Budapešti. Okrem toho pokračoval na vykopávkach  mníšskeho kláštora dominikánok na Margitinom ostrove a riadil výkopové práce na hrade Esztergom. Pod jeho vedením v roku 1938 zreštaurovali premonštrátsky kostol  na Margitinom ostrove a zároveň pokračoval aj na vykopávkach paláca vo Vyšehrade. V rokoch 1940-1942 bola pre muzeálne účely obnovená Miklušova väznica v Košiciach, oprava Urbanovej veže a reštauračné práce na kostole Sv. Alžbety, ktoré práce viedol spolu aj so svojim synom. Zúčastnil sa aj výskumných a reštauračných prác kostola  v Feldebrő. V roku 1951 bol vymenovaný za učiteľa na vysokej škole (Budapesti Műszaki és Gazdaságtudományi Egyetem – MBE) v Budapešti. Za zásluhy mu bola udelená Yblova cena (prestížne maďarské ocenenie pre oblasť stavebníctva a jej druhý stupeň predstavuje najvyššie ocenenie v obore). Publikoval odborné práce z ochrany a reštaurovania pamiatok. Zomrel 21. decembra 1961 v Budapešti, kde je aj pochovaný.

Jeho významnejšie práce: Starý hrad v Banskej Štiavnici (slovenský preklad z roku 2020) – A selmecbányai óvár (Budapest, 1914; szlovák nyelvű fordítása: 2020)

Stavebné ostatky Árpádovskej doby v Óbude – Árpádkori építészeti maradványok Óbudán (Budapest, 1916)

Rímskokatolícky veľký kostol v Kečkeméte – A kecskeméti római katholikus nagytemplom (Budapest, 1916)

Hradná palota v Bude v dobe kráľa Mateja – A budai várpalota Mátyás király korában (Budapest, 1920)

Najstaršia stavebná pamiatka Dobšinej In: 600 ročná Dobšiná – Dobsina legrégibb építőművészeti emléke. In: 600 éves Dobsina Jubileumi Emlékkönyve (1927)

Hrad Visegrád – Visegrád vára (Budapest, 1932) Budapeštiansky vnútromestský farský kostol – A budapesti belvárosi plébániatemplom (Budapest, 1934)

Významnými osobnosťami v oblasti vzdelávania a výchovy boli aj:

Dr. Gustáv Melczer (1869 – 1907) bol významným mineralógom a vysokoškolským učiteľom, narodil sa v Dobšinej. Ako vysokoškolský asistent pre mineralógiu pôsobil v rokoch 1895-1897, po vykonaní doktorských  rigoróznych skúšok v roku 1897 až do smrti pôsobil ako profesor na meštianskej škole v Budapešti.

Ráth Arnold Lajos  * 27. 4.1849 Dobšiná  † 18. 12. 1921 Budapešť. V rokoch 1867-1870 študoval v Prešove na teologickej evanjelickej univerzite. Po jej ukončení získal oprávnenie na výkon kňažského a učiteľského povolania. Po škole dva roky pôsobil ako učiteľ v rodine grófa Emanuela Andrássyho. Väčšinu času strávil s grófskou rodinou v Ženeve. V roku 1873 nastúpil na Technickú univerzitu v Budapešti, kde študoval matematiku a fyziku. Posledný rok štúdia pracoval ako asistent na Katedre experimentálnej fyziky.  Neskôr učil na vyššom evanjelickom gymnáziu v Budapešti. V roku 1889 pripravil podrobný plán pre výučbu matematiky na uhorských gymnáziách. Bol knihovníkom Kráľovskej prírodovedeckej spoločnosti. Jeho manželkou bola Aranka Jantnerová, ktorá pochádzala zo Spišskej Novej Vsi. Ich synovia Zoltán a Gejza sa narodili v Budapešti. Ráth Arnold Lajos zomrel v roku 1921 v Budapešti, kde je aj pochovaný. (https://dobsincan.estranky.sk/clanky/dobsina-v-case---vystava-2017.html)

Gustáv Melczer           Anton Szuszai             Karol Wiesinger             Július Lux

Dr. Pavol Lipták *29. 6. 1887 Veľká-Poprad  † 31. 1. 1949 Budapešt bol lekárnikom – v roku 1910 získal doktorský titul na vysokej škole vedných oborov v Budapešti, od roku 1914 asistentom na farmaceutickej katedre vysokej školy, neskôr vedúcim, od roku 1922 bol samostatným učiteľom a od roku 1932 bol menovaný  mimoriadnym a od 1939 riadnym učiteľom. bol jedným zo zakladateľov a neskôr tajomníkom vtedajšej maďarskej farmaceutickej spoločnosti, v období rokov 1925 – 1947 redigoval spravodajcu maďarskej farmaceutickej spoločnosti. v oblasti lekárnického výskumu sa venoval najmä účinným látkam v koreňoch rastlín (https://csemadok.sk/jeles-felvideki-szemelyisegek/liptak-pal/).                 

Július Lux * 20. apríla 1884  Henckovce  † 5. 11. 1957  Narodil sa ako syn v starej baníckej rodine.  Po absolvovaní štúdia na učiteľskej škole v Lučenci, sa stal učiteľom. Následne študoval na Vysokej pedagogickej škole v Budapešti, ktorú ukončil diplomom v roku 1909. Až do začiatku prvej svetovej vojny bol profesorom výučby nemeckého jazyka v meste Kluž (Klausenburg). Po vojne bol riaditeľom športovej Vysokej pedagogickej školy v Budapešti a v rokoch 1927 až 1941 zas ako profesor  odbornej prípravy učiteľov na tej istej škole. V roku 1933 bol na Univerzite v Segedíne promovaný na doktora filozofie. V roku 1941 bol vymenovaný za riaditeľa prvého školiaceho inštitútu v Maďarsku a v roku 1944 odišiel do dôchodku.

Karol Wiesinger – učiteľ štátnej základnej školy v Dobšinej kde vo februári roku 1900 zomrel vo veku 59. rokov, z jeho prác uvádzame: A jégbarlangokról, különös tekintettel a hazai barlangokra. Sümeg, 1898 (O ľadovej jaskyni so zvláštnym zreteľom na domáce jaskyne); Vasárnapi Ujság 18. 2. 1900, č.7 (nekrológ)  

https://www.arcanum.com/hu/online-kiadvanyok/Lexikonok-magyar-irok-elete-es-munkai-szinnyei-jozsef-7891B/w-B507B/wiesinger-karoly-B5C3B/;  Petrik, M. Könyvészet 1886–1900

BUDAPEST 1898. Herz Henrik : Wiesinger Károly, régi visit fotó - Helytörténet Webshop (helytortenet.com)

Július Szoyka bol riaditeľom vyššej obchodnej školy v Debrecíne, poručík uhorskej armády jazdeckého pluku v zálohe, vyučoval nemecký a francúzsky jazyk, literatúru a korešpondenciu

(Kereskedelmi iskola, Debrecen, 1882 | Könyvtár | Hungaricana)

Samuel Klein (1847 – 1915) – jedna z najvýznamnejších osobností mesta, bol učiteľom, básnikom, prekladateľom etnografom, autorom viacerých publikácií a riaditeľom dobšinskej meštianskej školy, narodil sa aj zomrel v Dobšinej, kde je aj pochovaný. O niektorých tu spomínaných osobnostiach boli už spravované a uverejnené podrobnejšie články,  preto  na tomto mieste sa o nich zmieňujeme iba stručne.

Samuel Klein               Ján Fábry               Eduard Hanvai               Michal Spangel

Karol Sztankovics uznanie si získal ako novinár, bol vedúcim redaktorom novín „Dobsina és Vidéke“ v rokoch 1910 a 1914 bol voleným členom Gemerskej skupiny MKE (Magyar Képzőművészeti Egyetem – maďarská univerzita výtvarných umení)

Ján Fábry (1827 – 1897) po ukončení štúdia bol učiteľom v Kežmarku, v období rokov 1849 – 1853 pôsobil na evanjelickej škole v Dobšinej, absolvoval inštitút vzdelávania učiteľov materských škôl v Budapešti a v roku 1853 otvoril škôlku v Dobšinej, ako prvú takúto inštitúciu v krajine. Ako dlhoročný jej riaditeľ bol aj podpredsedom uhorského spolku  materských škôl. (https://mestodobsina.sk/historia-materskej-skoly-v-dobsinej) 

Z množstva ďalších osobností, ktoré boli určitým spôsobom späté s históriou mesta prehľadne uvádzame:

Alexander Gömöry Krausz riaditeľ učiteľského ústavu v Spišskej Novej Vsi, neskôr, v dôchodku žil v Budapešti; Šimon Eltscher bol učiteľom evanjelického gymnázia v Nyiredháze v Maďarsku;  Dr. Albert Kubicsek pôsobil na budapeštianskom štátnom gymnáziu;  Rudolf Spangel bol učiteľom vyššieho štátneho  gymnázia v Cegléde Maďarsko; učiteľom na pedagogickom ústave v Székszárde Maďarsko bol Jozef Schwirián; Dr. Ján Lipták  vyučoval na  učiteľskom ústave v Kežmarku; Dr. Gustáv Moldoványi (Mráz) pôsobil na štátnom učiteľskom ústave v VI. obvode v Budapešti; Ondrej Kameniczky učil na vyššom reformátskom gymnáziu v Békési Maďarsko; Adolf Horváth vyučoval na učiteľskom ústave v Szegede a Jozef  Becht na učiteľskom ústave v Miskolci v Maďarsku. Riaditeľmi meštianskej školy v Debrecene a Körmende v Maďarsku boli Jozef Gál a Jozef Jakab. Gustáv Nagy pôsobil v Tokaji, Ján Rachl v Békéscsabe, Karol Pákh v Sarkade, Michal Rachl v Sárváre Ladislav Szombathy v Izsáku  (miesta v Maďarsku). Vynikajúci ilustrátor Ján Zsebők pôsobil v Budapešti, rovnako ako aj Koloman Bakos a Augustín Uherkovics. Riaditeľmi a učiteľmi meštianskej školy v Dobšinej boli aj Šimon Stubner a Eugen Hallasy.

Eduard Hanvai  (Hanvai J. Ede – pôvodne Hosztek) narodil sa v roku 1875, zomrel v roku 1947, manželka Palma Sefcsik (1885 – 1942). Spolu mali šesť detí. Udáva sa, že inžinier Eugen Ruffinyi (1846 – 1924) – objaviteľ jaskyne bol jeho svokrom. Bol riaditeľom dobšinskej štátnej meštianskej školy, organizátorom žiackych turistických akcií, banským a hutníckym inžinierom technickým poradcom maďarských štátnych železníc. V meštianskej škole v Dobšinej  založil žiacky domov, hlavným inžinierom železiarne v Podbrezovej a poručíkom v zálohe. V prvej svetovej vojne pri Przemyšli (Poľsko) padol do ruského zajatia a ako vojnový zajatec bol väznený v Orenburgu (Rusko).  Bol voleným členom Gemerskej skupiny maďarskej  univerzity výtvarných umení (MKE Budapešť) v Rimavskej Sobote. V roku 1936 požiadal pamiatkový úrad o podporu obnovy kostola v Dobšinej.

Jeho práce:

Dobšinská ľadová jaskyňa a okolie z roku 1900 (A dobsinai jégbarlang és környéke; szerzői, Dobsina, 1900)

Severné Maďarsko s Vysokými Tatrami z roku 1912 (Észak Magyarország a Magas Tátrával, 1910 év)

Dobšinská ľadová jaskyňa a okolie z roku 1912  (A dobsinai jégbarlang és környéke. Dobsina, 1912 év)

Dobšinská ľadová jaskyňa a jej okolie z roku 1926  (Die Dobsinaer Eishöhle und ihre Umgebung. Bratislava, 1926)

Vlastivedné múzeum  - na žiadosť odbornej skupiny pre zem a mineralógiu z roku 1932 (A honismereti múzeum föld- és ásványtani szakosztályának kérése. Magyar Tanító XII, 1932, 29-30)     https://hu.wikipedia.org/wiki/Hanvai_J

 Je treba spomenúť aj niektorých učiteľov dobšinskej základnej školy.  V roku 1876 boli učiteľmi náboženstva Antal Weisz a Karol Czundel, ďalšími učiteľmi boli Karol Kubicsek, Ján Fábry, Samuel Klein, Eduard Melzer, Ján Ulreich, Michal Spangel, Samuel Fábry, Jakub Mega, Albert Nagy a Karol Möszl, dozorcom bol Samuel Mesko (prameň: Tiszai Ágostai Hitvallasa Evangyélmi Egyházkerület 1876-ik évi Tiszti Névtára, Rožňava, 1876). V roku 1883 učiteľský zbor dobšinských škôl tvorili  Karol Kubicsek, Michal Spangel, Ján Ulreich, Eduard Melzer,  Samuel Klein, Albert Nagy – hudobný skladateľ, Karol Wiesinger – autor viacerých  príspevkov v regionálnej tlači, Gejza Nemes, Vojtech Terray, Karol Czundel, Laura a Gundi Lang; riaditeľom materskej škôlky bol Ján Fábry, riaditeľom baníckej školy Eugen Ruffinyi a vedúcim školskej dielne bol Peter Mayr (prameň: S. Klein: Rendezett tanácsú Dobsina város községi iskolájának Értesítője az 1883/4 tanévről, Rožňava, 1884).  

Zaslúžilými učiteľmi a riaditeľmi dobšinskej školy boli v období rokov  1888-1892 Gejza Nemes, od roku 1892 do roku 1895 Ján Ulreich, ktorý v roku 1894 dovŕšil 25 rokov svojho učiteľského pôsobenia (prameň: noviny Gömör, 1894, č. 29 z 15. 7. 1894), v dobe 1895-1898 to bol Henrich Erhardt, 1898-1901 Samuel Klein a 1902-1903 Eugen Halasy.

Učiteľmi v iných obciach a mestách boli aj: Ján Siró v Dlhej Vsi, Gizela Ráth – učiteľka telovýchovy v Miškolci, Ján Lux v Henckovciach, Ján Hanko  v Megyesegyháza v Maďarsku, Ján Gál v Baisoara v Rumunsku, Samuel Gömöri v Spišskej Belej, Karol Eltscher (1860-1933) – vedúci učiteľ a dozorca ev. av. cirkvi a Eduard Eltscher obidvaja v Rudabányi Maďarsko, Eugen Rozlozsnik v Rákoši a neskôr v Dobšinej, Ondrej Wallentiny v Želovciach, Vojtech Szombathy v Tiszacsege Maďarsko, Lenka Ráth v Miškolci a  Barbora Peiszerle – diplomovaná učiteľka základnej školy v Halmaji Maďarsko. 

                      Eugen Halasy                                             Eugen Rozlozsnik

Veľká časť žiakov po ukončení stredných škôl si ako ďalšie svoje povolanie zvolilo baníctvo či lesníctvo, čo ovplyvnila skutočnosť, že Dobšiná bola vždy baníckym mestom. Udáva sa, že na vysokej škole v Banskej Štiavnici, ani z jedného mesta nebolo toľko poslucháčov, ako z Dobšinej.

Významnými osobnosťami tohto oboru boli najmä:

Eugen Ruffínyi, (1846 - 1924)  Narodil sa 1.3.1846 v Dobšinej, základnú školu ukončil v Dobšinej, na stredné školy chodil v Rožňave, Kežmarku a v Košiciach, potom študoval na Vysokej škole baníckej v Banskej Štiavnici, ktorú ukončil v roku 1869. Po skončení štúdia sa stal dozorcom vysokých pecí na úpravu železnej rudy a zároveň vykonával rôzne inžinierske práce pre mesto Dobšiná. V roku 1872 bol poverený funkciou riaditeľa Mestských baní, ktorú zastával až do odchodu do dôchodku v roku 1908. V rokoch 1873 až 1894 bol i riaditeľom Mestskej baníckej školy v Dobšinej. V roku 1903 bol, za zásluhy v baníctve a za pedagogickú činnosť, vyznamenaný titulom banský radca. Prvý vstúpil do priestorov, teraz už svetoznámej, Dobšinskej ľadovej jaskyne a so svojimi spolupracovníkmi jej objaviteľom,. Zomrel 13.1.1924, pochovaný je na cintoríne v Dobšinej.

Aladár Ruffinyi  sa narodil 20. 3. 1879 v Dobšinej, zomrel 17. 6. 1938 tiež v Dobšinej, bol synom Eugena Ruffinyiho, verejným činiteľom, v období rokov 1933-1938 starostom, členom školského kuratória a predsedom dobšinskej skupiny MKE (maďarská univerzita výtvarných umení). Udáva sa, že pracoval aj v Rudňanoch. Zaujímavosťou je jaskyniarsky závet jeho otca z roku 1919, v ktorom iba svojmu synovi odovzdáva skúsenosti z jaskyniarskej činnosti.

https://www.slovakiana.skkulturne-objekty/cair-ko24c61/komentare

https://retrobib.sk/cgi-bin/wwwisis/cin=genisis0.in;  https://hu.wikipedia.org/wiki/Ruffinyi_Jenő    

Šimon Jex – banský inžinier sa narodil 26. júla 1863 v Dobšinej, kde tradičným zamestnaním obyvateľstva bolo baníctvo a odvetvia s tým súvisiace, čo asi ovplyvnilo i jeho životné povolanie,  keď sa prihlásil na štúdium na Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Štúdium ukončil v roku 1888. Zamestnal sa najprv v Petrosani pri  Brašove (dnešné Rumunsko) a to v banskej a hutnej spoločnosti. Neskôr prešiel do Dolnej Tuzle  (dnešná Bosna - Hercegovina) a potom do Kozane – (dnešné Grécko). V rokoch 1893 - 1902 bol hlavným inžinierom na uholnej bani v Komló. V roku 1903 sa zamestnal na Generálnom riaditeľstve kamennouhoľných baní Uhorska v meste Tatabánya – dnešné Maďarsko (MÁK r.t. tatabányai bányaüzemének igazgatója). Svojimi odbornými vedomosťami a riadiacimi schopnosťami sa vypracoval na miesto riaditeľa tejto účastinnej spoločnosti. Túto funkciu zastával od roku 1907 až do svojho nečakaného úmrtia v roku 1915, keď mal len 53 rokov. Je pravdepodobné, že on sám si želal byť pochovaný vo svojom rodisku, čo jeho najbližší i splnili. Je pochovaný na cintoríne  v Dobšinej.

Pavol Rozlozsnik (1880 – 1940) sa narodil 24. decembra 1880 v Bindte (dnes časť obce Hnilčík v okrese Spišská Nová Ves). Po ukončení základného vzdelania študoval v rokoch 1899-1903 na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, kde získal titul banského inžiniera. Od roku 1903 až do svojej smrti pracoval ako geológ, hlavný geológ Geologického ústavu v Budapešti, kde bol určitú dobu vymenovaný aj zástupcom riaditeľa. V období rokov 1910 – 1912 v súvislosti s výskumom horstva Bihar za spolupráce Tomáša Szontágha a Móra Pálfyho (Szontahg Tamás a Pálfy Mór) po prvý  raz dokázal tektonický príkrov vo vnútri Karpát. V rokoch 1912 – 1915 ako prvý opísal paleozoikum Spišsko-gemerského rudohoria. Do geologickej literatúry zaviedol nový názov porfyroidová séria a pre zlepence z okolia Bindtu názov bindtský  konglomerát. V roku 1915 zmapoval Veporské vrchy a spišský tektonický príkrov. V rokoch 1917 – 1918 študoval oblasť  pohoria Bihar s ložiskami bauxitu.   Od roku 1923 viackrát navštívil  ajkaiskú uhľonosnú panvu,  kde  pomáhal aj pri rozvoji banskej činnosti.  Hlavnou oblasťou jeho záujmu bola banská geológia a paleontológia. Ďalej študoval bansko-geologické pomery horstva Bihar a Radnai, ako aj geologické pomery okolia Dobšinej a Zlatej Idky.  Veľkú pozornosť venoval podrobnému štúdiu ložiskových a geologických pomerov okolia Zlatej Idky a podal petrografický opis zlatoidského a popročského granitu vrátane ich analýz. Značnú pozornosť venoval petrografii hornín gemeridného kryštalinika a rudných pomerov okolia Dobšinej, podal stratigrafiu dobšinského karbónu. Okrem toho vyhotovil podrobné geologické mapy hnedouhoľnej panvy  Ajka, Dorog, Tokod a Tatabánya. Veľký význam majú jeho výskumy eocénnych numulitov. Začiatkom roka 1927 bol zvolený za dopisujúceho člena Maďarskej akadémie vied. V období rokov 1930-1935 členom vládneho poradného zboru pre geológiu.

            Šimon Jex                      Eugen Ruffinyi                     Aladár Ruffinyi

Koloman Benedicty (1864 – 1941) – banský inžinier venoval sa aj rozvoju turistiky a výskumu krasových území najmä v gemerskom krase známom množstvom jaskynných systémov. V máji 1886 sa podieľal na uzatvorení zmluvy s agtelekskými úradmi na výstavbu nového vstupu do Agtelekskej jaskyne v Maďarsku. Na jej realizácii sa podieľali, okrem Benedictyho, meračskými prácami i Münich zo Spišskej Novej Vsi a pokladník Schlosser z Rožňavy. Na stavebných prácach pracovali pod jeho vedením aj dobšinskí baníci. Do jaskynného systému prerazili druhý vstup dňa 15.3.1890 (prvý bol v Jósvafö). Za tieto zásluhy mu bolo udelené významné čestné členstvo v turistickom Uhorskom karpatskom spolku.

Ďalšími významnými  osobnosťami v oblasti baníctva boli: Július Stempel – v roku 1892 bol banským prísažným na banskom kapitanáte v Zalatne, v roku 1896 bol  banským komisárom na budapeštianskom banskom kapitanáte a tajomníkom a banským radcom budapeštianskej skupiny maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti (Magyar Bánya Kaluz 1892,1896), potom banský kapitán v Banskej Bystrici, Karol Weisz – banský kapitán v Sedmohradsku, neskôr  banský radca v Budapešti, Teofil Roth – banský dozorca v Hódmezővásárhely, Ondrej Fábry – bol nástupcom  Eugena Ruffinyiho, Ernest Spangel – pôsobil v Zlatej Idke, Ondrej Rozlozsnik pracoval v Argentíne, Alexander  Horváth a Alexander Rozlozsnik pôsobili v Rožňave,  Koloman Heutschy v Petroviciach v terajšom Česku, Emil Csiskó vo Vareś  (Bosna a Hercegovina), Ármin Rozlozsnik pôsobil v Dobšinej a Drnave, Dezider Rozlozsnik zase v Soproni (Maďarsko) a Dobšinej (mestské bane, neskôr závod podniku Železorudné bane), Ján Pocsubay v Soproni, Jakub Csisko vo Vrútkach, Eugen Piovarcsy v Žakarovciach, Ľudovít Kreutzer v Tatabányi (Maďarsko), Ján Harencsár, ktorý v roku 1905 ukončil Vysokú školu banícku a lesnícku v Banskej Štiavnici pôsobilv Dobšinej, Samuel Ruzsnyák bol banským kurátorom v Kazincbarcike (Maďarsko), Maxmilián Kaiser bol banským hodnostárom v Dobšinej a Maxmilián Gömöry bol hutníckym inžinierom v Duisburgu (Nemecko).

 Koloman Benedicty      Pavol Rozlozsnik       Ármin Rozlozsnik      Dezider Rozlozsnik   

Mnohí Dobšinčania si  zvolili odbor lesného inžinierstva, ako odvetvia tesne súvisiaceho s baníctvom a spracovávaním nerastných surovín. Známi boli: Július Szoyka – lesmajster v Dobšinej, Alexander Szoyka – lesmajster v Telgárte, Viktor Kellner – okolo roku 1910 bol lesmajstrom v Dobšinej, Pavol Peiszerle lesný poradca v Halmaji (Maďarsko),  Michal Vassányi (Nikl) – lesný radca v Bodonyi (Maďarsko), Ján Krausz a Kornel Szoyka  pôsobili v Muráni, Jozef Peiszerle v Humennom, Gustáv Remenyik v Apatin (Srbsko), Karol Antony v Cserépfalu (Maďarsko), Vojtech Köhler bol lesným radcom v Besztereci (Maďarsko), Ján Lux  pôsobil v Jelšave, Gejza Nemes v Dobšinej, Gejza Sztankovics v Diósgyőrött  (Maďarsko), Šimon Lipták v Lučivnej a poslucháčom na lesníckej škole bol Karol Ráth.

Ján Stehlo (1892 – 1972) narodil sa vo Vlachove, absolvoval Vysokú školu lesnícku v Banskej Štiavnici a celý život pracoval oduševnene v lesníctve vo Vernári, v Zlatej Idke, v Košiciach ako lesný radca mestských lesov, v Kremnici vo funkcii riaditeľa lesného závodu, zúčastnil sa aj prvej svetovej vojny, bol sedem rokov v ruskom zajatí,  roku 1951 bol vo vykonštruovanom procese odsúdený, v roku 1953 bol  amnestovaný, rehabilitovaný a odškodnený však bol až po smrti v roku 1990, v Dobšinej žil už ako dôchodca, od roku 1951 do roku 1971. Zomrel  v máji 1972 v Nitre.

V iných oboroch pôsobili ako inžinieri:

Gustáv Ráth - pôsobil v Budapešti, Ľudovít Szoyka v Bratislave,  Gustáv Harmatha v Budapešti, Jozef Harmatha v Berlíne, Alfonz Wiesinger v Baseli, František Tóth v Aténach, Ondrej Burger, Jozef Krausz, Jozef Csuchran, Ernest Dinda a Elemér Lang pôsobili v Budapešti, v Grenoble (Francúzsko)  pôsobil Pavol Klein a v Dobšinej Samuel Stempel.

Svetoznámym v obore strojárenského inžinierstva bol:

Ján Harmatta pôvodne Harmatha (* 25. 12. 1862 Dobšiná † 3. 1. 1930 Budapešť),vynálezca, konštruktér a priemyselník zhmotňujúci svojimi technologickými inováciami bohaté železiarske tradície Spišsko-gemerského rudohoria, spišsko podhradský filantrop s početnými verejnoprospešnými aktivitami. Bol autorom 55. doposiaľ známych patentov z oblasti zvárania a spracovania kovov rozšírených po celom svete. Svojím patentom na bodové odporové zváranie umožnil prvú výrobu zváraných auto karosérií najmodernejšou technológiou, na ktorej Henry Ford postavil základy sériovej produkcie automobilov. Tento princíp sa dodnes využíva vo všetkých automobilkách sveta, vrátane tých našich. Podobne stále aktuálne sú jeho vynálezy  uplatnené vo výrobe kovových barelov, reťazí a pri zváraní plynových potrubí priebežným švovým odporovým spôsobom, či jeho patent na upevňovanie koľajníc na podvaly.

                 Ján Harmatta                                              Abrahám Szontagh       

Viacerí Dobšinčania si zvolili lekárske povolanie. Medzi nich patrili:

Abrahám Szontagh (1830 – 1902) narodil sa 16.01.1930 v Dobšinej a zomrel 21.03.1902 v Budapešti. Lekársky diplom získal na Viedenskej univerzite v roku 1856, atestáciu pre pôrodníctvo v roku 1857 a v roku 1858 pre chirurgiu. Od roku 1861 pôsobil v Budapešti. V roku 1858 bol spoluzakladateľom Spolku lekárov - homeopatov a stal sa jeho tajomníkom. Bol aj priekopníkom telocviku a zakladateľom telocvičného spolku.

Mikuláš Meško (1865-1921) bol lekár, rodák z Dobšinej, jeho otec Samuel tu bol starostom. Študoval na gymnáziu v Rožňave, v Spišskej Novej Vsi a medicínu na univerzite v Budapešti, ktorú ukončil v roku 1890. Stal sa asistentom I. pôrodníckej kliniky v Budapešti. V roku 1892 sa vrátil do Dobšinej a pôsobil ako praktický lekár. Od roku 1890 zastával funkciu župného a vojenského lekára, bol autorom učebníc zdravovedy pre stredné školy.

Dr. Ferdinand Fehér (1836- 1875) sa narodil V Spišskej Novej Vsi, po ukončení základného stredoškolského vzdelania absolvoval lekársku fakultu budapeštianskej univerzity, získal diplom lekára, neskôr aj chirurga a absolvoval aj gynekologicko-pôrodnícky kurz, pracoval v nemocnici v Budapešti, bol aktívnym aj v publikačnej činnosti, v roku 1863 vyhral konkurzné konanie na mestského lekára v Dobšinej, kde pôsobil v období rokov 1864-1875, bol aktívnym aj v spoločenskom živote v meste, jeho pôsobenie je spojené aj s objavom ľadovej jaskyne a neskorším jej vedeckým výskumom, zomrel v roku 1875 v Dobšinej, kde je aj pochovaný (Jerg 2020).

Dr. Ferdinand Fehér

Ďalej osobnosťami v oblasti zdravotníctva boli: Dr. Ján Adriányi – hlavný lekár v Dobšinej, Dr. Fridrich Wiesinger – bol vysokoškolským prvým asistentom, držiteľom vyznamenania zlatého korunného rytierskeho záslužného kríža Františka Jozefa, neskôr primárom a významným odborníkom na ženské choroby v Budapešti,  Dr. Arpád Fábry pôsobil v Rudabányi (Maďarsko), v Dobšinej boli lekármi Dr. Viktor Kellner – hlavný mestský lekár, Šimon Köhler a Ján Schwirián; štábnym lekárom bol dobšinčan Koloman Gömöry, Ján Schwirián ml. bol lekárom v Garadne (Maďarsko),  riaditeľom nemocnice v Gyönygösi (Maďarsko) bol Dr. Viktor Klauszmann,  Dr. Július Csolsch pôsobil v Hódmezővásárhelyi, Dr. Artúr Allstock bol lekárom v Dobšinej, Dr. Dezider Balázsy (1880 – 1963) – narodil sa 30.10.1880 v Dobšinej a zomrel 19.3.1963 v Košiciach. Bol to lekár, pediater, osvetový pracovník, lekársku fakultu absolvoval na univerzite v Budapešti, pracoval v anatomickom ústave a v detských nemocniciach v Budapešti, v r. 1925-1939 bol mestským lekárom v Košiciach. Zaslúžil sa o rozvoj zdravotníckej osvety, najmä v pediatrii. V Košiciach pôsobil aj Dr. Ondrej Balázsy, v Gelnici bol lekárom Dr. Alexander  Breuer, v New Yorku pôsobil Dr. Alexander Gömöry, Dr. Tichomír Poputh v Budapešti, Dr. Ondrej Kass v Štítniku, Dr.  Gejza Uherkovich a Dr. Eugen Liska v Budapešti. Veterinárnymi lekármi boli Gustáv Szoyka v Budapešti a Jozef Szoyka v Baja (Maďarsko).  Lekárnikmi boli: Ladislav Barna v Miškolci (Maďarsko), Ľudovít Remenyik vo Veľkých Kostolanoch  a Ján Gömöry v Csongráde (Maďarsko).

Dôstojníkmi armády boli:

Ondrej Schlesinger – kapitán osobnej stráže vo Viedni, Ladislav Gömöry – podplukovník polície v Nižnej Slanej,  Mikuláš Csisko – plukovník v Budapešti, Arpád Gömöry - podplukovník v Miskolci, podplukovník Karol Simon – žiak dobšinskej školy, Rudolf Gömöry – major armády v Szentgotthárde (Maďarsko), Oliver Antony – major, hrdina (vitéz),  Alexander Magyarossy (Merkovics) – major v Budapešti, Alojz Lemberkovics – kapitán, viac ročný žiak dobšinskej školy,  Zoltán Lang – kapitán v Szolnoku (Maďarsko), Elemér Gömöry – kapitán husárov v Kecskeméte (Maďarsko), Július Vassányi – hrdinský kapitán v Budapešti; nadporučíkmi boli aj   Zoltán Nickl a Koloman Fischer; Viktor Poputh – bol nadporučíkom v Budapešti;  Pavol Hanzély – nadporučík, zahynul pri záchrannej akcii v Szolnoku; poručíkom bol aj Ondrej Wlachovszky; poručíkom v Budapešti bol Arpád Poputh;  poručíkom bol  aj Dezider Dinda       a námorný dôstojník Gustáv Ráth pôsobil aj na Kube.

V umeleckej sfére mala významné miesto herečka divadla v Berlíne  Kamila Fehér a Mária Basillidesz – členka uhorskej opery, ktorá viac rokov navštevovala školy v Dobšinej.

Anna Derékyová Fadruszová (1872 - 1950) – bola manželkou významného uhorského sochára Jána Fadrusza, narodila sa v Budapešti, študovala vo Viedni, bola maliarkou, sochárkou a dizajnérkou, na svetovej výstave v Paríži získala ocenenie za svoje hodvábne koberce, po manželovej smrti sa presťahovala do Dobšinej, kde žila až do roku 1918, keď sa vrátila do Budapešti.

Ján Antony  bol huslistom v Kristiansande (Nórsko), Dr. Gallina Frigyesné – Vilma Gömöry bola členkou národného divadla, Augustín Uherkovics a Ján Ujházy  boli umeleckými maliarmi v Budapešti, Eugen Halasy ml. a Koloman Sárkány pôsobili ako umeleckí maliari v Dobšinej.

Sárkány Kálmán (1885 - ?) – bol maliarom, narodil sa v Dobšinej 18. novembra 1885, študoval právo v Koložvári a potom umenie v Maďarsku, Československu a Nemecku, po prvej svetovej vojne emigroval do Spojených štátov, práce vystavoval v Nemecku a USA.

Umelec v oblasti hudby Karol Antony pôsobil v Budapešti, výtvarným umelcom v oblasti priemyslu bol Andrej Kass, ktorý pôsobil  v Dobšinej a umelcom v stavebnom priemysle bol Pavol Fábry v Budapešti.

Alexander Reményik (Végváry)  (1890 – 1941) bol po maďarsky píšucim básnikom,  narodil sa dobšinským rodičom, otec Karol Reményik bol architektom, matka Mária Breczová, bývali v Koložvári. Po ukončení základného a stredného evanjelického vzdelania navštevoval právnickú fakultu, ale vzdelanie neukončil. Často navštevoval Dobšinú, jeho prvá tlačená próza vyšla v roku 1915 v regionálnych novinách Dobsina és vidéke. V Dobšinej napísal básne: A karám előtt, Itt most virágzanak..., Végállomás, Tündérfok a Nikolaj“

                                             Alexander Remenyik

Významnou osobnosťou v oblasti histórie a práva boli :

Jozef Mikulik (1852 – 1886) – narodil sa chudobnej baníckej rodine v Dobšinej, bol mimoriadne úspešný dobšinský rodák – historik a právnik. Základné školské vzdelanie získal v rodnom meste. Po jeho ukončení pokračoval v štúdiách na Evanjelickom  gymnáziu v Rožňave. Tu sa venoval najmä štúdiu jazykov a histórii. V štúdiu bol veľmi nadaný, a to i napriek tomu, že štipendium od mesta nedostal. Po absolvovaní gymnázia pokračoval v štúdiu práva na Evanjelickom kolégiu v Prešove, bol vynikajúcim a usilovným žiakom, ale na jeho telesný stav nepriaznivo vplývala skutočnosť, že na zabezpečenie živobytia bol nútený zarábať si poskytovaním poradenskej služby a mimoriadnych hodín výučby.  Po ukončení štúdia a nadobudnutí právnického diplomu, sa vrátil do rodného mesta, kde okrem iného viedol aj  archív mesta a bol zvolený za mestského radcu. Bezchybne ovládal nemčinu, latinčinu a maďarčinu, čo neskôr využil  pri štúdiu archívnych dokumentov o histórii miest Dobšinej a Rožňavy.

Pavol Szontagh (1821 – 1911) – narodil sa v Dobšinej 26.4.1821, zomrel 10.2.1911 v Budapešti. V roku 1841 vyštudoval právo, v roku 1846 bol župným tabulárnym sudcom, neskôr poslancom uhorského snemu, dozorcom štítnickej cirkvi a inšpektorom gemerského dekanátu.  Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku, v roku 1883 sa stal viceprezidentom priemyselnej spoločnosti.

         Jozef Mikulik                        Andrej Sztehlo                       Otto Sztehlo  

Andrej Sztehlo (1816-1899) – pôvodom z banátskej obce , bol evanjelickým farárom, narodil sa 10.7.1816 a zomrel 23.10. 1865 v Budapešti. V období rokov 1844-1857 pôsobil ako ev. a. v. farár v Dobšinej, mal syna Kornela  narodeného v roku 1847 a syna Otta narodeného v roku 1851, neskôr bol nográdskym hlavným dekanom.

Kornel Sztehlo (1847-1940) – narodil sa 21. septembra 1847 v Dobšinej ako syn ev. farára Andreja Sztehla. Svoje detstvo a chlapčenské roky trávil u svojej starej mamy – vdovy Sárkányovej rodným menom Zuzana Gömöry. Školské vzdelanie nadobudol na gymnáziu v Rožňave a Lučenci, potom v Bratislave, vo Viedni a v Budapešti, kde v roku 1871 získal právnický diplom a v roku 1975 si tu otvoril advokátsku kanceláriu. Od roku 1877 bol štrnásť rokov členom kontrolnej advokátskej komisie, dvanásť rokov pôsobil ako funkcionár v advokátskej komore. V období rokov 1893 – 1894 spolupracoval na príprave návrhov zákona o manželskom správaní sa a občianskych sobášoch, v roku 1895 vypracoval nariadenie na vykonávanie zákonov o občianskom práve a matrikách. Ovládal nemecký jazyk a aj preto ho vtedajšie Ministerstvo spravodlivosti vyslalo na študijnú cestu do Nemecka, kde sa oboznamoval s tamojšou organizáciou matričných konaní. V roku 1896 na pozvanie spolku nemeckých advokátov odcestoval do Berlína, kde mu bolo udelené čestné členstvo. V roku 1897 sa stal čestným podpredsedom medzinárodného advokátskeho kongresu v Bruseli. Významným bolo jeho pôsobenie v oblasti manželského práva. V roku 1880 začal presadzovať zavedenie povinného občianskeho manželstva a zúčastňoval sa prípravy viacerých plánovaných návrhov zákonov. Je autorom mnohých odborných právnických publikácií a prednášok, ktoré publikoval vo viacerých periodikách „ (Ügyvédi közlöny, a Miskolci jogászélet, a Jogtudományi közlöny, az Ügyvédek lapja, A jog, a Magyar jogászújság, a Jogi szemle, a Magyar igazságügy)“. Bol aj členom prvej a druhej budapeštianskej synody, voleným členom vtedajšej Maďarskej protestantskej literárne spoločnosti. V roku 1811 sa stal zodpovedným redaktorom časopisu evanjelické listy (Evangélikus Lapok) a v roku 1914 bol jeho hlavným redaktorom. Zomrel 20. februára 1940 v Budapešti.

Z jeho prác (v origináli) uvádzame:

A budai ág. hitv. evangélikus egyház története 1821-1918. Budapest : Budai Luther-Szövetség, [1930]. 55, [3] p.
Eljárás a házassági perekben : tekintettel az 1894. évi XXXI. törvényczikk életbeléptetésére az eljárást szabályozó törvények és a bírói gyakorlat alapján. Budapest : Hornyánszky Viktor, 1896. 88 p.
A házassági elválás joga Magyarországon és Erdélyben : gyakorlati használatra : az elválásból eredő személy- és vagyonjogi kérdésekben és az egyházi és világi bíróságok elé tartozó válóperekben különös tekintettel a Magyar Kir. Curia gyakorlatára. Budapest : Franklin, 1885. 248 p.
A házassági elválás joga Magyarországon és az ország erdélyi részeiben : gyakorlati használatra. Budapest : Franklin, 1890. 304 p.
A házassági jogszabályok összeütközésének kiegyenlítése : (hágai egyezmény) : különös tekintettel Magyarországra és Ausztriára. Budapest : Toldi, 1908. 121 p.
A házassági per : az anyagi és alaki házassági perjog és azoknak magyarázata. Budapest : Szerző, 1915. 142 p.
A házassági per kézikönyve : tekintettel a Magyar Kir[ályi] Curia gyakorlatára a szomszéd államok házassági jogának ismertetésével. Budapest : Franklin, [1925]. 120 p.
A házassági vagyonjog a magyar polgári törvénykönyv tervezetében : bírálat. Budapest : Márkus, 1901. 98 p.
A keresztyén izraelita polgári házasság : észrevételek a kormány által a polgári házasság tárgyában beterjesztett törvényjavaslat felett. Budapest : Hornyánszky, 1881. 44 p.
Kétszáznegyven esztendő az egyház szolgálatában : művelődéstörténeti rajzok. Budapest : Hornyánszky V, [1908]. 215 p., 8 t.
A koalíczió forradalma a magyar közjog szempontjából : közjogi tanulmány. Budapest : Müller K, [s.a.]. 23 p.
A legitimitás kérdése történelmi és politikai megvilágításban. Budapest : Toldy, 1922. 15 p.
A Ne temere decretum : egyházpolitikai tanulmány. Budapest : Toldi L., [1908]. 24 p.
A polgári házasságról. Budapest : Hornyánszky, 1893. 31 p.
A Protestáns Közös Bizottság munkája : 1892-1924. Budapest : A Magyarországi Két Protestáns Egyház, 1926. 61, [2] p.
A protestantismus jelentősége Magyarországon. Budapest : Toldi L., [s.a.]. 13 p.
Das ungarische Ehegesetz und seine Beziehungen zu Oesterreich. Budapest : Hornyánszky V. Ny, 1896. 22 p.
Törvényjavaslat a házasság megkötésének és felbontásának feltételeiről : polgári házasság : indokolással. Budapest : Grill K., 1880. 64 p.
Törvényjavaslat a házassági jogról : az igazságügyminiszter által beterjesztett javaslat bírálata. Budapest : Franklin, 1894. 75 p.
Zsidó házassági jog : adalék a zsidókérdés megoldásához. Budapest : Grill, 1880. 29 p.
https://dtt.ogyk.hu/hu/component/k2/item/506-sztehlo-kornel 

Úvodná strana publikácie Kornela Sztehla: Dvestoštyridsať rokov v službách cirkvi...

(Kétszáznegyven esztendő az egyház szolgálatában...)

Oto Sztehlo (1851 -1923) – narodil sa v rodine evanjelického farára 10. decembra 1851 v Dobšinej. Základnú školskú dochádzku ukončil v roku 1860 v Lučenci. Na strednú školu chodil v Bratislave a neskôr v Budapešti do roku 1865. V rokoch 1868 až 1874 bol poslucháčom na vysokej škole stavebnej v Budapešti, kde sa už ako mladý absolvent stal asistentom Imricha Steindla, ktorý viedol obnovu dómu svätej Alžbety v Košiciach. V roku 1886 sa oženil s Gisellou Keller z Prešova. Patril medzi významných architektov a staviteľov Uhorska.  Po ukončení vysokej školy pracoval spolu s Imrichom Steidlom na obnove košického Dómu sv. Alžbety, od roku 1894 zameriaval stavebné pamiatky a pripravoval projekty na ich obnovu, v období rokov 1901 – 1904 pracoval na obnovovacích prácach kaplnky sv. Michala v Košiciach, ďalej na spracoval návrhy na úpravu krypty košického dómu a kostola v Okoličnom,  v rokoch 1899 – 1901 pracoval na úpravách Zápoľského kaplnky v Spišskom Štvrtku,  bol projektantom veže evanjelického kostola v Cegléde, pracoval na obnove minaretu v Egri, na reformátskom kostole v Torde a rímsko katolíckych kostoloch v Kesztehyi (1896), Spišskej Sobote a Kőröshegyi (v rokoch 1906 - 1907).  V roku 1913 vydal publikáciu o poznatkoch k objasneniu dejín Dómu sv. Alžbety v Košiciach (Megfigyelések a kassai Szt. Erzsébet-templom építése történetének felderítéséhez, Budapest, 1913). Zomrel 19.  júna 1920 v Budapešti, kde je aj pochovaný. https://hu.wikipedia.org/wiki/Sztehlo_Otto 

  Ján Sztehlo                 Andrej Mega              Gustáv Lang           Mikuláš Ján Rozlozsnik

Dobšinským rodákom bol aj Mikuláš Gömöry – advokát v Zürichu (Švajčiarsko), bol podplukovníkom a zakladateľom švajčiarskej gardy;  Samuel Mesko, Pavol Gömöry a Vojtech Szontagh boli starostom v Dobšinej, kde sa zaslúžili o úspešné výsledky mesta; Dr. Fridrich Fischer bol sudcom súdnej stolice  v Budapešti; Karol  Gömöry hlavným radcom pošty taktiež v Budapešti;  radcami mesta Dobšinej boli Samuel Rozlozsnik a Andrej Mega – jeden z objaviteľov ľadovej jaskyne;  Albert Gömöry bol hlavným notárom v Székesfehérvári ; Dr. Barnabáš Meskó bol prísediacim sirotskej stolice  a spisovateľom v Miškovci; hlavným notárőom v Dobšinej bol Július Nickl;  Dr. Gabriel Nickl bol advokátom v Jelšave; Dr. Ján Nickl bol tajomníkom súdnej stolice v Miškovci; Dr. Alexander Szontágh bol riaditeľom  Rimavskej účastinárskej spoločnosti v Budapešti; Barnabáš Gömöry a Dr. Alfréd Sárkány boli ministerskými úradníkmi v Budapešti; tajomníkom ministerstva v Budapešti bol Dr. Oskár Sárkány; Dr. Koloman Szoyka bol kapitánom polície v Bánréve (Maďarsko); Dr. Koloman Sárkány bol účtovníkom v Dobšinej; Jozef Burger koncipietom polície v v Dobšinej a Budapešti; Mikuláš Ján Rozlozsnik (*23. 3. 1890 - +25. 5. 1975) bol občianskoprávnym koncipientom v Hevesi; Vojtech Kárpáthy bol sudcom súdnej stolice v Győri (Maďarsko); Dr. Gustáv Fleischer – advokát v Budapešti; Július Krausz bol hlavným dozorcom  štátnej polície v Budapešti; Dr. Karol Lehotzky bol vedúcim notárom vo Vámosmikola (Maďarsko); Dr. Zoltán Ráth – prísediaci sirotskej stolice  v Budapesti; kapitánmi polície v Dobšinej boli Ján Csisko a Gustáv Lang – spoluobjaviteľ ľadovej jaskyne; Karol Kaiser a Jozef Gál boli vedúcimi notármi v Monori (Maďarsko) a Piešťanoch.

Veľké zásluhy, o zachovanie pôvodného nárečia starých obyvateľov a vyobrazení vtedajšieho vzhľadu mesta, majú:

                   Samuel Pellionis                                      Pavol Fábry

Samuel Pellionis  (1870 - 1953) – ľudový básnik, ktorý v miestnom dialekte písal básne, divadelné hry a určitú dobu pôsobil aj v divadelnom súbore v Budapešti, bol druhým „Dobšinčanom“ píšucim v „bulinerštine“, autor básní a divadelných hier. Jeho dielo sa zachovalo zväčša iba v rukopise, vyšlo iba niekoľko desiatok básní v časopise „Dobsina és vidéke“. Mnoho básní i niekoľko jednoaktoviek, divadelných hier prepisovali jeho obdivovatelia ručne.

Pavol Fábry (okolo roku 1900 - ?) - obidvoch rodičov mal z Dobšinej, otec bol banským inžinierom, je pochovaný na ev. cintoríne.  Fábry bol „építő iparművész“ – stavebným projektantom a výtvarníkom, žil v Monore blízko Budapešti. V šesťdesiatich rokoch 20. storočia  vyhotovil v Dobšinej desiatky kolorovaných kresieb ceruzou a tušom. Tieto, z pohľadu stavebného vývoja budov v Dobšinej, majú historickú hodnotu.

V oblasti železničnej dopravy a spojov si svoje zamestnanie našli mnohí pôvodne obyvatelia Dobšinej:

Ladislav Demeter bol dozorcom maďarských železníc v Gyömrő (Maďarsko); Andrej Kirschner – miestny prevádzkový riaditeľ Košicko-bohumínskej dráhy v Budapešti; Viktor Spangel – úradník v Jesenskom;  hlavným kontrolórom a hlavným dozorcom maďarských železníc v Miškovci boli Ľudovít Kreutzer a Maxmilián Csolsch;  Arpád Dinda bol vedúcim železničnej stanice v Caransebesi (Rumunsko);  kontrolórom maďarských železníc v Ózde bol Viktor Nikházy; Alexander Szoyka bol hlavným kontrolórom maďarských železníc v Hatvane (Maďarsko); dozorcom železníc v Debrecíne (Maďarsko) bol Vojtech Szoyka; Emanuel Szoyka bol prednostom železničnej stanice v Dobšinej; Anton Kárpáthy bol hlavným úradníkom v Rožňave; Rudolf Pour bol hlavným dozorcom maďarských železníc v Dobšinej; Arpád Kiszely bol vedúcim dielne v Satumarskej župe a Ľudovít Gömöry zase hlavným kontrolórom pošty v Budapešti.

V národohospodárskej sfére boli aktívni: Kornel Adriányi – riaditeľ sporiteľne v Hajdúböszörmény (Maďarsko); Karol Balás bol riaditeľom spoločného bitúnku  v Szegede; Ján Fischer bol technickým správcom budapeštianskych vodární;  Andrej Fischer bol továrnikom v Budapešti;  Alexander Gömöry, Július Krausz a Gustáv Kraus boli veľkoobchodníkmi v Budapešti;  Karol Kubicsek bol hlavným úradníkom v Rijeke na Jadrane;  prvým konštruktérom budapeštianskej továrne Ganz bol Alexander Szoyka;  Ľudovít Lux bol riaditeľom košických plynární; Samuel Nehrer bol úradníkom v Žakarovciach; účtovníkom v Dobšinej bol Karol Krausz; Andrej Aczél bol dvorným dopravcom v Rožňave; Maxmilián Sárkány zase riaditeľom železiarní v Štítniku; Andrej Krausz bol mestským hospodárskym radcom v Dobšinej; Alexander Sárkány bol mestským pokladníkom v Dobšinej a Koloman Sárkány riaditeľ spoločnosti Concordia.

Andrej Fehér (1860- 1935) – bol jednou z charakteristických osobností Dobšinej, od svojej mladosti pracoval v hotelierskych službách, neskôr bol podnikateľom v cestovnom ruchu, prevádzkoval hotel s reštauráciou v Dobšinej a v osade Dobšinská Ľadová jaskyňa, podieľal sa aj na zabezpečovaní prevádzky jaskyne a aktívne propagoval turistický ruch (Jerg 2020).

                                                     Andrej Fehér

Riaditeľom dobšinských elektrární bol Andrej Stempel; továreň na výrobu medi v Štítniku mal Pavol Szontágh; vedúcimi finančnými úradníkmi v Banskej Bystrici a Budapešti boli Dezider Kárpáthy a Andrej Ujházy; Matej Kocsik bol veľkoobchodníkom v Kalkate; Samuel Pellionisz ml. bol riaditeľom parného mlynu v Budapešti; hlavným úradníkom v Miškovci bol Koloman Bogdán; Michal Kirschner bol úradníkom v Topusko (Chorvátsko);  úradným hodnostárom v Pereces (Maďarsko) bol Andrej Kirschner; účtovníkom v Dobšinej bol Andrej Harmatha; obchodníkmi v Dobšinej boli  Baltazár Sárkány ml., Andrej a Ján Kracsun, Artúr Köhler, Abrahám Gömöry a Ján Wlachovszky; hodinárom v Dobšinej bol Ján Lipták a mestským hospodárom Ján Krausz.

Záverom sa žiada poprosiť čitateľov, aby v prípade, ak je to možné, doplnili údaje v tomto článku s cieľom rozšíriť poznatky o živote starých obyvateľov mesta.

S použitím prameňov:

Jerg, Z.: Spomienky na Andreja Fehéra a Dobšinskú ľadovú jaskyňu, in. Spravodaj SSS, 1/2020, 18-23

Jerg, Z.: Dr. Nándor Fehér – spoluobjaviteľ Dobšinskej ľadovej jaskyne a iniciátor jej vedeckého výskumu, rkp., Rožňava, 2020, 110 s.

Šmelková, E.-Rozložník O.: Významné osobnosti histórie mesta Dobšiná, OZ Dobšiná, https://dobsincan.estranky.sk   

Weisinger, K.: Buléner kiválóságok, in. Emlékkönyv Dobsina bányaváros alapításának 600 éves évfordulójara, Putnok, 1927

spracoval Mikuláš Rozložník, Košice, november 2021