DOBŠINÁ od Dobšinčana

Dostal som pozvanie

Dostal som pozvanie do svojho rodiska,

do nádhernej prírody, čo mi je tak blízka,

do ulíc Turecká, Zimná, či Jarková,

do Grindla, Titesgruntu, na Bujak, či Depova,

do Bolfseifu, na Burdel, Ružu, či Sáblerku,

možno si spomeniem i na tú frajerku,

ale vskutku bolo takých veľa,

no žiaľ, žiadna z nich o tom nevedela.

Dostal som pozvanie do svojho rodiska,

do romantických zákutí, až mi srdce stíska,

nedá mi zabudnúť na detstvo šantivé,

na kolotoče, jarmoky, naháňačky divé,

na hry v cintorínoch pod Pišľom, pre nás veľmi milé,

a na naháňačky po drúkoch na Háakovej píle.

Na "plinča-planča" okolo Purzkinho domu.

alebo pôsobenie z rozmaru zlosť, ani nevediac komu.

Dostal som pozvanie do svojho rodiska,

tam, kde sa kývala so mňou tá tradičná drevená kolíska,

tam, kde som vyrastal sprvu kdes´na Ruži

a neskôr pod Pišľom, kde často smädný jastrab za piskotu krúži.

Na Tureckej 32 tiež môj domov stál,

tam som sa s Margitkou, Justínkou, Katkou, Nellkou často v piesku hral,

a teraz zrazu sú z nich dobré staré mamy

a boria sa celkom iste (auch mit ruhrlefl) s inými problémami

Dostal som pozvanie do svojho rodiska,

moja prítomnosť skromná ale radostná bude celkom istá,

bo chveje sa mi srdce, keď na Šténbroch môj zrak zablúdi,

a  tie najmilšie zážitky z detstva s Jopekom vo mne zobudí,

Keď do Lánihuty nohy ma zavlečú,

do Friedwaldu, či do Ľudovej záhrady, oj až slzy mi tečú,

veď májové zábavy sa tam zvykli konať,

to sa ver s ničím nedá dnes vôbec zrovnať.

Dostal som pozvanie do svojho rodiska,

až sa nad Čiernou horou tradične zablýska,

že osvieti Špicenhíbel, osvieti Wincok, osvieti Brezinky,

dobšinské lúky, osvieti  Farbárku, osvieti Šafárku a iné dolinky,

osvieti Gúgel, osvieti Iberpark a vedľa Vajčačku  s chodníkom na Mlynky,

kadiaľ kráčal otec môj do bane deň čo deň každinký.

Naspäť ho čakala mamka s nedočkavou tvárou,

ako všetky manželky, čo mali za mužov s karbidkou v ruke- haviarov.

Dostal som pozvanie do svojho rodiska,

kde ma zvykla čakať vždy halušiek plná miska..

S bryndzou či tvarohom, hrdlom šmýkali sa dolu

a kto prišiel domov neskoro, mal ver veľkú smolu.

Na Háakovcov Bélu a Lajoša spomínam tiež vrele,

a to keď sme v ich revíre chytali pstruhy do košele.

To sme išli odstaviť na "šicu" vodu v Milgróben-e

a pod gátrom v tuneli lapali sme ryby rukou popri stene.

Háakovci však prišli na to pred šichtou vždy ráno,

keď mašiny na drevo nechceli ísť "samo"!

Na druhý raz prísnejší Béla báči stál už s latou pri východe,

takže vrátiť sa s rybami ale modrým chrbtom domov, bolo v bežnej móde

.

Dostal som pozvanie do svojho rodiska,

kde huncútstva a zábavy bolo dosť denne dozaista.

S gumipuškou olympijske hry by sme vyhrali,

hoci vtedy na drogy (ako často teraz o nich počuť), sme ešte nemali.

Korbameta, ku diere a cén minútn réberštén, boli našimi dennými hrami

a keď nás zbojníkov policajti v hre nenašli, často sme sa ocitli medzi hrobami i do noci sami.

Neviem doteraz čij  to bol nápad,

že náš "klub" niesol už vtedy euro-názov AC Kiachn čapat.

Korene sú zjavne jasné: bulinerčina - maďarčina,

vtedy ešte ani v plienkach  nebola, dnes frajerská počítačová angličtina.

Dostal som pozvanie do svojho rodiska,

kde síce existovala kedysi krásna švimšula ale nebolo až takého ihriska.

Za ihrisko nám slúžil priestor pred kostolom,

ktorý sa často stal i našim bojovým poľom,

najmä jeho bočné podperné múry- portály, k tomu poskytovali príležitosť,

a takto na jeho obvode bolo a je dodnes zákutí dosť a dosť.

Dokonca i vo veži a i v miestnosti zvonára  trávili sme čas

kde sa nedal stíšiť na okolí známych veľkých dobšinských zvonov, ich dunivý hlas.

A ktovie čo by riekli ľudia na zavedenie zvyku starého,

ak by zaznelo "tintále" každý večer o deviatej a ráno o tretej zo zvončeka malého

Dostal som pozvanie do svojho rodiska,

keďže tretie svetové stretnutie sa tam v máji tohto roku chystá.

I ja sa pokúsim prísť medzi Vás rodáci moji milí,

vidieť Vás a zaspomínať si s Vami, ako sme v minulosti žili.

Je to pekný a zaslúžilý čin, pre ktorý sa dobšinskí radní rozhodli zas,

a to mi dáte iste všetci za pravdu, že to nie je žiadny špás!

Prídeme zďaleka, i z bližšia prídeme,

a podaním rúk a skokmi vzájomne do náručia sa na pľaci zídeme.

I keď naše rady rednú a zredli najmä v časoch povojnových,

takže miesto Krausovcov, Burgerovcov, Quitkovcov, Vargovcov, Néhrerovcov a ďalších, ktorí ostali v Přerove a inde, nemáme krajanov nových,

vraciame sa domov radi, aby sme videli Šténpark, prešli Lichyčkou, Novou, či Letnou ulicou

a hroby svojich najbližších navštívili kyticou.

Tieto príležitostné spomienky s veľkou nostalgiou vyjadril a zostavil, aby i touto cestou všetkých rodákov pozdravil, čoraz menej Dobšinú, ale o to viac Čuntavu navštevujúci           

Fero Fundja, Poprad, február 2010

Post skriptum :

V niektorom, z očakávaných dní ohlasovaného stretnutia rád by som pri vínku,

stretol priateľa a známeho zberateľa zážitkov a pamätí z Dobšinej, Jozefa Červinku

A samozrejme ďalších najmä  členov už spmínaného klubu AC Kiachn čapat ,

ktorých sa pokúsim bez rýmu zo svojej pamäti a svojho najhlbšie sa nachádzajúceho 

a prudko slabnúceho mozgového levelu, vydolovať :

Ďuso. Árpi a Gejza Háakovci, Šaňo a jeho bratia Slivkovci, Paľo a Maxo Valentkovci,

Adolo Lukáč, Ďuso Zimmermann, Ondro Rozložník, Jano Harenčár, Ondro Sidor,                                     bratia Belo a Lajo Hutníkovci, bratia Gregovci, Walter Krivanský, Emil Mlynár, Jožo Žóry, Janči

Quitko (Fajermann), Miško Pack, Milan Lukáč, Berto Majerčík, Pubo Miškovič, Štefan (Pico) Hricko, Lajo Nohavička (od r. 1949 v Kanade), Laco Drobný, Ondro Garan, Pao Danielis (hluchonemý), Fero Ružina, Janík Lipták, Janko Gál.. ...............Mnohí z menovaných sme dokonca boli v priazni obľúbeného a vysoko uznávaného človeka - pána farára Fridricha Kasanického z Bobrovca, na ktorého majú starší Dobšinčania veľmi dobré spomienky. Taktiež mnohí  už žiaľ nie sú medzi nami a neviem koľkí by sme sa stretli na Šténbrochu alebo na Kóbanicchen, keby o to malo ísť.

The end !