DOBŠINÁ od Dobšinčana

O najstaršom dome

 Najstaršou stavbou na území mesta je, ako vieme, evanjelický kostol. Bol postavený v roku 1480, ale v jeho murivách je ukrytá i staršia kaplnka sv. Valentína. Obytné domy sa stavali výlučne z dreva. Popis ku mape I. vojenského mapovania z roku 1783 uvádza v meste len niekoľko murovaných budov – kostol,  šľachtický dom a zopár meštianskych domov. Záznamy spomínajú, že pri veľkom požiari v roku 1855 zhorelo takmer 400 domov. Tieto boli potom nahradené domami vymurovanými z kameňa alebo z hlinených váľkov.

Keď teda chceme nájsť najstarší obytný dom, musíme hľadať murované budovy, spomínané vo vojenskej mape. Môžeme len predpokladať, že najstarším z nich bude šľachtický dom. Zemepáni Dobšinej, rodina Štítnických, mala svoje rodové sídlo vo vodnom hrade v Štítniku. V záujme spravovania svojho majetku však musela mať statok aj v Dobšinej.  Vieme, že sa na ňom dlhšie zdržiaval aj posledný z rodu Štítnických, Štefan, ktorý v roku 1594 v dome v Dobšinej aj umrel. Lenže ako sa pri pohľade na dnešné, na nepoznanie zmenené mesto, dozvieme, kde tento dom stál. Mám nápad. Sledujme Štefana Štítnického, na jednej z jeho návštev Dobšinej a zistíme, kde prenocuje...

             Je ráno svätého Františka roku pána 1590. Osvietený pán Stephan Chetneki s malou družinou vyráža zo Štítnika na cestu do Dobšinej. Októbrové slnko je už vysoko na nebi, ale hreje skúpo. Páni stihli ranné služby božie, výdatne sa naraňajkovali a nasadli na kone. Na rovnej ceste smerom na Roštár ženú kone klusom. Žrebce sú vďačné, že sa v chladnom ráne môžu prebehnúť. Cestou na Hankovú už idú len krokom a pomaly prekonávajú i prevýšenie popod Veľký Radzim. Zanedlho sú vo Vyšnej Slanej a pokračujú smerom na Dobšinú. Čaká ich ďalšie prevýšenie. Na Farbiarke si pri studničke urobia malú prestávku a napoja kone. Napriek tomuto zdržaniu neuplynuli ani dve hodiny, odkedy vyrazili na cestu, a už sú v Ramži. Klesajú ku doline Dobšinského potoka, o chvíľu už vidia vežu kostola a počujú poludňajšie zvonenie. Idú dobre. Je najvyšší čas, aby stihli obed, ktorý im správca chystá. Veď odkaz, že dnes prídu a v akom počte, odniesol posol už včera. Stephan sa s úľubou zadíva na novotou žiariaci šindeľ na streche kostola. Konečne sa dobšinčanom podarilo opraviť chrám, ktorý pred necelými šiestimi rokmi vypálili Turci. Veď to je aj cieľ jeho návštevy v Dobšinej. Pán farár Petzelius mu poslal úctivý list, že túto nedeľu plánujú slávnostnú vysviacku a chcú na stenu kostola zavesiť aj tabuľu, ktorá by na večné časy pripomínala, aké ukrutnosti sa tu udiali.

Už je skupinka jazdcov pri kostole a sleduje čulý ruch na sobotnom námestí. Je čas príchodu baníkov domov. Cez týždeň sa zdržiavajú pri svojich štôlňach a prespávajú v jednoduchých krámoch. V nedeľu však každý poriadny kresťan nepracuje a návšteva chrámu božieho je jeho povinnosťou. Ale baníci sú radi, veď oddych je pri ich ťažkej práci potrebný. Veru sa v poslednom čase nadreli, kým si popri práci v bani dali ako tak do poriadku chudobné hospodárstva zničené Turkami. Životy si zaratovali, veď v osudnú noc zo stredy 14. októbra 1584 boli ako vždy pri svojich štôlňach. Ale tá skaza, ktorú potom doma našli, tak na tú do konca svojho života nezabudnú. Pochovali mŕtvych, oplakali odvlečené deti. Ale život je odolná bylinka. Nájde si svoju štrbinku a vyrastie aj na skale.

Dnes je však zase obyčajná sobota, ženy už majú doma navarené a vyriadené, a tak postávajú pred domami a vyzerajú svojich mužov. Okolo nôh sa im mocú malé deti. Chváľme hospodina ako dobrého hospodára za túto omladinu, ktorá obnoví mesto. Jazdci popoženú kone. Vidina dobrého obeda ich ťahá rovno domov. Už zachádzajú za budovu radnice. Ale nás zaujmú  šikovní dobšinskí remeselníci.Korytár hlobí obrovské koryto rovno pred svojou dielňou, mäsiar ponúka už rozpolené prasa. Keďže sme však v meste, kde sa vyrába kvalitné železo, pristavme sa pri zámočníkovi. Také kované pánty a dômyselné visiace zámky, aké na jednoduchom pultíku vystavuje,  dnes už sotva uvidíme. Čo keby sme ich nejakým spôsobom získali. No ťažko, za naše dnešné peniaze nám nikto nič nepredá...

Ale kam nám zmizol Stephan so svojou skupinkou. Utekáme za radnicu ku potoku, kde sme ich videli naposledy. Po jazdcoch ani chýru ani slychu. No to sme dopadli. Parom aby to bral. Nenadávajme, a niekoho sa opýtajme. Veď každý v meste musí vedieť, kde má zemepán sídlo. Aby sme sa nemuseli hanbiť, nepriznajme  sa, že sme dobšinčania. Tvárme sa že sme cudzí, veď ako sa teraz za Turkov mieša svet, ani sa nebudú čudovať nášmu odevu.

 Našťastie sa nemusíme nikoho nič pýtať. Už to za nás urobil pred sto rokmi náš ctihodný pán školský riaditeľ Samuel Klein. Položil túto otázku dr. Sándorovi Szontághovi. Po vymretí rodiny Štítnických po meči bol ich majetok rozdelený ako veno pre dedičov v ženskej línii. Práva na zisky z Dobšinej takto získali  Andrássyovci a s nimi i dom v Dobšinej, ktorý potom od nich odkúpili Szontághovci. A veruže tento dom bol starobylý. Ako napísal dr. Szontágh, hrubé múry domu, malé mrežované okná a masívne klenby svedčili o tom, že od jeho výstavby uplynuli dlhé storočia. Vzhľad domu v polovici 19. storočia, keď tu žil Viliam Szontágh, nám opísal takto:

Starý dom stál v strede mesta, vedľa hlavnej cesty, prechádzajúcej údolím potoka, pod starou radnicou, teraz hostincom, od ktorej ho delila malá záhrada. Na ulicu mal 3 malé zamrežované okná na prízemí a tri na poschodí. Nad vstupnou bránou bolo umiestnené polovičné podlažie, s okienkom menším ako ostatné. Zvláštnosťou domu bol polkruhový kamenný portál brány s klenákom vo vrchole a masívna dubová okovaná brána. Pred domom, ako to bývalo vtedy zvykom, bola časť chodníka oddelená vyrezávanými kamennými stĺpikmi s kovanou reťazou. Tieto odstránili na základe nariadenia mesta po požiari v roku 1855. Za bránou bol dlhý zaklenutý prejazd, v ktorého strede viedli schody na vyvýšené prízemie. Na prízemí smerom do ulice bola jediná miestnosť so štyrmi oknami (tri do ulice a jedno na západnej strane) s veľmi vysokým stropom. To bola denná miestnosť a jedáleň rodiny. Tu sme mohli vidieť hlboké výklenky okien, do stien vstavané skrine, klenby a obrovskú kachľovú pec. Starý nábytok a zbrane na stenách navodzovali stredovekú atmosféru. Dlážka, vyhotovená z masívnych dubových fošní, bola zdobená klincami s hlavičkami vo veľkosti toliara. V nej boli padacie dvere, ktoré viedli do vínnej pivnice. Steny prízemia boli také hrubé, že sa do nich zmestilo malé schodisko, ktorým sa dalo dostať do prednej izby nad prejazdom. Inak viedlo z prízemia široké dubové schodisko na poschodie, ktoré v úrovni polovičného podlažia vytváralo väčší priestor, podestu. Z nej sa otvárali dvere do uličnej aj dvorovej izby v polpodlaží. Na tejto rozľahlej terase svetlého schodiska boli umiestnené velikánske skrine s točenými stĺpikmi, ktoré sa dostali do Dobšinej v roku 1725 ako dedičstvo po barónovi Löffelholzovi. Tu rodina umiestnila aj zdobený náhrobný kameň Ľudovíta Szontágha z roku 1661, ktorý sa sem dostal z kostola v Spišskej Novej Vsi. Steny schodiska zdobili rodinné portréty. Z podesty pokračovalo rameno schodiska na poschodie, kde boli dve izby do dvora a dve do ulice. Väčšia z izieb do ulice bola pánska izba, zariadená ako fajčiarsky salón a menšia izba bola knižnica. Základy knižnice založil Gašpar III., ktorý svojho času zozbieral všetky významné filozofické, právne a dejepisné knihy a tiež cirkevné diela a dokumenty. Okolo stien tejto izby boli umiestnené knihovničky s mriežkovanými dvierkami a vyrezávanými policami. V perfektnej kovovej schránke tu schovávali rodinné listiny od kniežaťa Lubomirského ako aj banské privilégiá pre územie Spiša, darovacie listiny, zmluvy a pod. K domu patrila aj kvetinová záhrada, ktorá siahala až ku Dobšinskému potoku. Po požiari v roku 1855 zhorelo horné poschodie domu, ktoré nemalo klenby. Obnovili ho len provizórne a slúžilo ako skladisko. Vdova po Viliamovi tu žila už len sama. Keď sa v roku 1872 stal Viliamov syn Baltazár starostom mesta, vrátil sa aj s rodinou do Dobšinej. Ale rodný dom mu už neposkytoval potrebné pohodlie, a preto ho predal mestu, ktoré ho prestavalo a zastavalo tiež prieluku medzi ním a hostincom.

        Už ste spoznali, o ktorom dome to hovoríme? Tak si zopakujme zistené fakty. Sme v strede mesta, na hlavnej ulici, pod hostincom, ktorý bol predtým starou radnicou. Keďže dr. Szontágh nám toto píše na začiatku 20. stor., hostincom na hlavnej ulici je objekt, ktorý si všetci pamätáme pod názvom hotel Baník. Vtedajší dobšinčania však ešte dobre vedeli, že na poschodí tohto hostinca bola do roku 1870 radnica, ktorá sa potom presťahovala do krásnej novej budovy, kde je až dodnes. Pod týmto hostincom mala byť záhrada, ktorú neskôr zastavali a potom už Szontághovský dom. Pozrime sa na výrez z katastrálnej mapy z roku  1884 a túto situáciu ľahšie pochopíme.

R - dnešná radnica,

H - stará radnica – hostinec

Sz - Szontághovský dom   

Po prestavbe pôvodného domu koncom 19. stor. slúžil objekt pre potreby mesta ako notársky byt. Ktorá časť murív sa zachovala v dnešnom objekte, by sa dalo zistiť iba pamiatkovým výskumom. Predpokladajme však, že aspoň podzemná časť je pôvodná. Tu sú teda zvyšky nášho najstaršieho domu.

Dom o ktorom hovoríme, je na tejto pohľadnici zo začiatku 20. stor. zobrazený už po svojej prestavbe. Na fotografii je to najbližší poschodový objekt.

Poznámky:

Starú radnicu nad hostincom si nemýľme so stredovekou radnicou, za ktorou nám zmizol Štítnický so svojou družinou. Tá stála na druhej strane potoka na námestí. Ďalej vieme, že stredoveký šľachtický dom musel mať aj svoj areál s hospodárskym zázemím. Ak Vás zaujíma ako vyzeralo naše mesto v starých časoch, napíšte odkaz a odpozorujeme Štítnického keď sa ráno zobudí a pôjde do kostola.

Eva Šmelková 1.1.2011

---------------------------------------------

Príspevok pod čiarou  :

 Vážený pán Pellionis, včera som už pochválila moju kolegyňu Evičku Šmelkovú za neobyčajne zaujímavý článok, v ktorom ma zaujala nielen informácia o najstaršom dome v Dobšinej, ale aj trasa starej cesty zo Štítnika do Dobšinej; o nej som skutočne nevedela. Ako tak čítam ten popis interiéru domu, o tom, že tam boli masívne skrine s točenými stĺpikmi, ihneď mi zišli na um dve masívne skrine s točenými stĺpikmi a so szontághovskými erbami, ktoré sa dodnes nachádzajú v štítnickom evanjelickom kostole. Skrine a zrkadlo, ktoré som dodatočne objavila na štítnickej fare, sú dnes pamiatkovo chránené. Posielam Vám starú fotografiu sestier Szontághových sediacich v ich dome v Štítniku pred jednou z tých skríň a zrkadlom. Je celkom reálne možné, že sú to práve skrine z opisu Samuela Kleina. Píšem touto formou, lebo do diskusie sa nedá poslať obrázok. S pozdravom a želaním ďalšieho úspešného rozvoja Vašej stránky: Mgr. Edita Kušnierová, dnes z Betliara