Just another story...4
4.
Po mesiacoch strávených mimo ľudí a veľkých miest, ďaleko od ruchu, na mňa pôsobili ulice veľkomesta ako iný svet. Spletitý svet plný obrovských výkladov, komerčných reklám, námestí, plných nervóznych uponáhľaných ľudí a taxíkov, ktoré si našli cestu aj v najväčšej zápche. Nevedela som kam sa skôr pozrieť. Cítila som sa, akoby som stratila všetko súkromie. Alebo naopak? Nikto z ľudí mi nevenoval pozornosť, bola som len ďalšia kvapka v oceáne. Ničím výnimočná. Keby len vedeli...
Znervóznela som. V tomto novom prostredí akosi môj inštinkt zlyhával. Od začiatku som netušila, kam vedie moja cesta, no dostala som sa do Chicaga. Čakala som nejaké osvietenie, zázrak, jednoducho niečo, čo mi napovie, prečo som tu. No nič sa nedialo. Odkedy sa môj život nenávratne zmenil, lipnem na myšlienke, že sa stane zázrak. Dňom i nocou. Neustále. A keď sa predsa len prinútim myslieť reálne, objaví sa moja „skrytá súčasť“ v podobe muža, ktorý sa zjavne dobre zabáva na tom, aká som zmätená. A ja mu slepo dôverujem...
Úzka ulica s podchodom. Kde ju v tomto chaose nájdem? Som si istá, že v Chicagu je ich najmenej tisíc. A táto vlastne nie je ničím výnimočná pre normálnych ľudí. Smrteľníkov. A najhoršie je, že neviem, čím je výnimočná pre mňa.
Hľadám ihlu v kope sena a neviem ani kde mám niť.
Svätá pravda. Aj keď to miesto nájdem, neviem čo mám od neho očakávať.
Skúsila som starú metódu. Doprava či doľava? Húf ľudí ma tisol vľavo, no ja som sa otočila doprava. Ozvalo sa zopár nahnevaných hlasov ľudí, do ktorých som nechtiac narazila pokúšajúc sa preboriť si cestu.
Na každej križovatke som si najprv položila otázku o ceste. Nikdy predtým som si na tom tak nedala záležať. V mysli som si vybavila cieľové miesto. Snažila som sa sústrediť na detaily. Preplnené smetné nádoby pri stene. Olupujúca sa omietka. Žiadne svetlo až na slabú holú žiarovku tesne nad dverami. Úplne obyčajnými dverami.
Rovno, našepkal mi hlások v mojej hlave. Som si istá, že si ho len namýšľam.
Zdalo sa mi, že som prešla celým mestom. Párkrát som sa ocitla na tých istých miestach. Viem to, lebo som si neodpustila pohľad na preplnené výklady. Predsa len, v niečom som ešte stále ako typické dievča. Išla som oči nechať na všetkých tých úžasných vecičkách, za ktoré by som predtým dala celé svoje vreckové. No teraz som sa odlepila od skla a išla ďalej.
Pomaly sa stmievalo. Snažila som sa nezúfať. Len trpezlivosť, trpezlivosť, pripomínala som si...
O tri dni:
Fajn, trpezlivosť ma opúšťa. Tri dni som blúdila vo dne aj v noci a bez výsledku. Nedávala som si žiadne prestávky. Absolútne žiadne. Nohy ma niesli už automaticky a únavu som necítila ani v náznakoch. Už hádam ani nebol kút Chicaga, ktorým som neprešla. Teda, zjavne bol. Tienistá ulica s podchodom. Tienistá ulica s vysvetlením...
Prechádzala som popri niekoľkých zaparkovaných autách, červených telefónnych búdkach a zastávok autobusov. Vyzeralo to, že všade naokolo sú hlavne bytové domy, na rohu každého obvodu malé potraviny a bistro. Zaujala ma malá kaviarnička vo francúzskom štýle. Malá, nenápadná, s oblúkovitými oknami. Taká všedná, a predsa mi bila do očí. Podišla som bližšie, prešla som cez cestu, ani som sa nepozrela, či sa na mňa nerúti auto. Celé okolie sa zdalo byť pokojné, no z kaviarne sa ozývala hudba. Hralo niečo veľmi rytmické s chytľavou melódiou. Kaviareň bola zjavne obľúbená, stálo pred ňou viacero áut. Keďže som nemala žiadny lepší nápad ani záchytný bod, vošla som dnu.
Rad malých drevených stolíkov sa tiahol popod oknami a ďalší popri stene. V strede bolo spojených viacero stolíkov pre početnú spoločnosť. Zjavne niečo oslavovali, na stole stáli zbytky torty a z fliaš šampanského poriadne chýbalo, čo bolo vidieť aj na oslavujúcich. Dvaja muži očividne pod parou spievali a ďalší sa na nich zabávali. Ako som zbadala na tvárach ostatných zákazníkov, nikto sa o nich nestaral a nikomu neprekážala bujará zábava za ich chrbtami. Vybrala som si jeden z dvoch voľných stolíkov a čakala na obsluhu. Objednám si kávu. Alebo cappucino. Som zvedavá, či budem cítiť chuť. Odkedy som..ehm..upír...neskúšala som nič jesť ani piť. Myslím si, že by v tom nemal byť nijaký rozdiel. Ako povedal starec: Upír by kľudne mohol robiť všetko ako zvyčajne. To znamená, že môžem jesť, spať, viesť normálny život. Iba nestarnúť. Škoda, že ma museli utvrdiť v tom, že som upír. Keby nemusím...keby nezabijem...keby, keby, keby...
Doniesli mi cappuccino a pomaly som z neho usrkovala. Naozaj žiadna zmena. To , že som ho nedopila nebola moja chyba, ale chyba cappucina. Málo cukru. Vôbec mi nechutilo. Tak som len posedávala a snažila sa vyčistiť si hlavu. Niečo ma na toto miesto zaviedlo a ja musím zistiť čo...
Po chvíli som si všimla, že sa na mňa barman zvláštne díva. Pozoruje ma. Dosť ma to znervóznilo a keď som pohľadom prešla po kaviarni zistila som, že nie je jediný. Čo sa deje? To som až taká otrhaná? Zrazu mnou prebehol chlad. Čo ak sa pátranie po mne dostalo až sem? Nie, nie, to nemôže byť pravda. No aj tak radšej pôjdem ďalej.
Vstala som, zaplatila zízajúcemu barmanovi pokrčenými peniazmi zo zadného vačku. Pre istotu som išla na záchod, dúfajúc, že tam bude zrkadlo. Nevidela som svoj výzor niekoľko mesiacov. Som naozaj zvedavá. Dúfam, že sa spoznám...
Prešla som na koniec kaviarne, zahla doprava na úzku chodbu a otvorila dvere ženských toaliet. Boli tam tri kabínky, dve umývadlá a oproti mne výjav, zobrazujúci môj nechápavý výraz. Oh môj bože. Vo veľkom starodávnom zrkadle oproti dverám sa odrážala moja tvár. Žiadne znetvorenie. Žiadne polepené vlasy či kruhy pod očami. A bola som to stále ja. Ibaže moje krajšie ja.
Hnedé rovné vlasy mi o hodný kus podrástli a lemovali podlhovastú tvár. Nech som už akokoľvek skromná, musím uznať, že som vyzerala príťažlivo. Všetky črty tváre sa mi zjemnili. Za normálnych okolností by som bola nesmierne šťastná. Lenže okolnosti boli viac ako bizarné.
Chvíľu som ešte skúmala a tak trochu obdivovala svoj odraz v zrkadle. Vždy som chcela mať takéto vlasy. Raz som sa dala nešikovne ostrihať a odvtedy mi nehorázne pomaly rástli vlasy. Nepáčilo sa mi to. Tim ma ubezpečoval, že preňho som tá najkrajšia, aj keby sa ostrihám dohola. Ach, Tim. Môj milovaný a mnou zničený...
Premohla som príval spomienok, ktorý by išiel priamoúmerne s prívalom sĺz. Otočila som sa a vyšla z toaliet. Chcela som sa vrátiť do hlavnej časti kaviarne, no všimla som si ešte jedny dvere na konci bočnej chodby. Bol to zrejme únikový východ, alebo tadiaľ donášali do kaviarne tovar. Aspoň nebudem musieť ísť pomedzi ľudí, pomyslela som si a vybrala sa k dverám. Pri srdci som cítila zvláštne napätie a telom mi prebehli zimomriavky. Nevedela som vysvetliť ich príčinu. Vtedy ešte nie. No keď som otvorila dvere a uvidela čo je za nimi, bolo mi to jasné.
Úzka tmavá ulica. Nepotrebovala som ju preskúmať, bolo mi jasné, že to je ona. Hlava mi išla vybuchnúť a od nervozity som takmer padla na zem. Vysvetlenie. Čakalo na mňa za tými drevenými dverami na spodku schodov. Pomaly som sa k nim blížila, no ostala som zarazene stáť. Osamotená holá žiarovka svietila na prázdnej stene. Žiadne dvere tam neboli. Rozbehla som sa dole schodmi a rukami som prechádzala po stene. Musí tu niečo byť, musí!!!
Lenže som sa mýlila. Vybehla som naspäť schodmi hore a rozutekala som sa pozdĺž uličky. Všetko tu bolo ako v predstave. Smetné nádoby, omietka, okná nasmerované na tie isté miesta. Všetko až na dvere. Nechápala som to. Na čo som sem merala takú dlhú cestu, keď sa tu nenachádza absolútne nič?!
Bola som absolútne zmätená. Čo to má všetko znamenať? To, čo ma držalo v nádeji niekoľko mesiacov, je celé podvrh? Zrútila som sa na zem. Nie som schopná premýšľať, triezvo uvažovať a snažiť sa ovládať. Som na dne. Na poriadne, poriadne hlbokom dne.
„Nepotuluj sa po opustených uličkách, niekto by ťa mohol napadnúť. A ja ti v tom bohužiaľ nepomôžem,“ ozval sa už známy hlas. Prekvapene som zodvihla hlavu, no neplánovala som sa mu venovať. Už mám toho dosť. Ďalej nevládzem. Ukryjem sa v nejakom zašitom kúte na Zemi a prečkám tam celú večnosť. Doslova...
„Zmiznite!“ vykríkla som na muža cez slzy. Ako vždy, v ruke držal škatuľku cigariet.
„Veď ide práve o to, že som zmizol. Tak som sa musel objaviť. Nemysli si, že len teba to unavuje.“ Nenávidím jeho pohodový tón rozprávania!
„Dajte mi pokoj! Už ma to nebaví, hľadať súvis v tom, čo hovoríte!“
„ Ukľudni sa. Teraz ma potrebuješ viac, ako nikdy predtým. Tak si ma vypočuj.“
Stratila som nervy. Vyskočila som a začala vrešťať. Už mi bolo všetko jedno. Mala som chuť vyštartovať naňho a..a ublížiť mu Chcela som ho navždy vymazať...Ešte som sa nestihla ani poriadne pohnúť, priskočil ku mne, chytil mi obe ruky a pritlačil ma k stene. Nemohla som sa pohnúť.
„Som silnejší, ako sa zdám a to preto, lebo ma silného potrebuješ. Dnes sa to už skončí, ver mi! A vypočuj si ma!“
Bola som bezbranná a ohromená, takže som nemala na výber.
„Čakala si, že zídeš dole schodmi a uvidíš tam dvere, však?“ bola to skôr oznamovacia veta ako otázka.
„Áno ,ale...“
„ Tie dvere pre teba predstavovali jedinú nádej, je to pravda?“
„Áno ale...“
„A vieš, čo sa skrýva za tými dverami?“
„Nie. Možno preto, že tam žiadne nie sú,“ povedala som ironicky.
Zasmial sa. „Stihol som si všimnúť. A bol by som veľmi prekvapený, keby tam boli. Vidím, že momentálne nie si ktovieako bystrá, aby si si to domyslela. Ale nič v zlom, samozrejme. Viem, že to máš ťažké...“
„Budete ma ľutovať, alebo mi konečne poviete kto ste?“
„Samozrejme. Si už ochotná si ma vypočuť?“
Niečo som zamrmlala, čo pochopil ako súhlas.
„Chceš vedieť kto som? Ako som povedal, som tvojou súčasťou už od mala. Som tvoja viera,“ povedal a čakal na reakciu. Najprv mi nedochádzalo čo povedal.
„Viera? Čo to má znamenať?“
„Viera. Taká silná, že sa zosobnila. Hovoril som ti, že si výnimočná. Vždy si bola. Neviem ti povedať, prečo práve ty, ani ako to je možné. Jednoducho, keď niečo chceš dokázať, a úprimne veríš, že to dokážeš, veci začnú hrať v tvoj prospech. Tvoj otec ti v skutočnosti nechcel kúpiť bicykel. Na tú strednú si nespravila skúšky. Tebe stačilo, že si verila, že ich spravíš. Keď si mala dvanásť rokov, nebola by si sa dostala z toho zápalu pľúc, keby si neverila, že sa z neho dostaneš. Už rozumieš? Dokážeš si zmeniť vlastnú budúcnosť, ak budeš veriť. Zázraky sa nedejú. Teda, pokiaľ v ne nebudeš veriť.“
Nebola som schopná dostať zo seba čo i len slovo. Všetko čo povedal bolo pritiahnuté za vlasy, no aj tak som bola ochotná tomu uveriť. Som výnimočná. A s upírstvom to nemá nič spoločné. .. Všetko dáva zmysel. Nikdy sa nevzdávaj nádeje priskoro... Len sa snaž to teraz nevzdať a zázraky sa udejú...nikdy to nebolo také silné...všetky jeho slová zrazu dávali zmysel.
„Takže...keby verím v to, že nie som upír... tak ním ani nebudem?“ spýtala som sa užasnuto.
„Pravdepodobne. No to by tvoj problém nevyriešilo. Ty veríš v úplne odlišnú vec. A bohužiaľ, za daných okolností už nemáš šancu to zmeniť. Ako som hovoril, v tomto prípade je viera priveľmi silná. Už mesiace veríš len v jednu jedinú vec. Keď si to chcela vzdať, cítil som povinnosť pomôcť ti. A keďže si dneska tu, vidím, že sa to oplatilo.“
„Čo tu teda hľadám?“
„Polož si otázku: V čo verím?“
„Že sa čas dokáže vrátiť. Že moja rodina bude opäť šťastná.“
„Poopravím ťa trochu. Veríš len v tú druhú vec. Čas vrátiť nedokážeš, akokoľvek sa budeš snažiť. Ale tvoja rodina môže byť šťastná.“
Úplne som ožila. Znie to neuveriteľne a..a popritom sa mi to zdá byť prosté.
„Ako? Okamžite hovorte!!!“
Ak sa rozhodneš, všetko bude inak. Ak sa rozhodneš, dvere sa ukážu.“
„Prečo by som sa mala rozhodovať? Jediné čo chcem je aby boli šťastní! Aj s Timom!“
Zrazu hovoril úplne vážne. Šibalský úsmev sa mu vytratil z tváre a hľadel mi rovno do očí. Akoby sa o mňa bál. Nechápala som aký by mal mať dôvod. Povzdychol si a spustil.
„Je tu jediná šanca, ako to docieliť. Ak sa rozhodneš, že si schopná všetko obetovať, na stene sa objavia dvere. Ak nimi prejdeš, nedostaneš sa dovnútra žiadnej budovy. Ak nimi prejdeš, nevrátiš sa v čase. Nedostaneš sa do iného sveta. Dostaneš sa do tohto istého sveta, len bude v niečom iný. Bude bez Elisse Moranovej.“
„A- ako t- to myslíte?“ triasol sa mi hlas. Akosi som tušila, že to neveští nič dobrého.
„Nebudeš existovať. Teda, Elisse nebude existovať. Bude z teba nový človek. Spomienky, výzor a vlastne ak chceš aj meno ti ostanú...ale spomienky ostanú len tebe. Nikto ťa nebude poznať. Tvoji rodičia budú mať len jednu dcéru. Tim nebude mať priateľku. Všetky záznamy o starej Elisse Moranovej sa stratia.“
„Č- čože?“
„Bude to, akoby si sa nikdy nenarodila do ich rodiny. Budeš pre nich cudzí človek. Ale čo je hlavné – budú šťastní...“
„A čo bude so mnou?“
„Neviem ti presne povedať. Všetko čo viem je, že začneš nový život. Zrejme niekde ďaleko od tvojej bývalej rodiny. Ale veľmi sa v tom nevyznám, ak mám pravdu povedať.
Čakala som hocičo, ale toto ani v najbláznivejších snoch. Bude to, akoby som v živote neexistovala, vybavila sa mi v mysli veta z upírskeho románu. Pekelne výstižná. Rozklepaná som uvažovala nad dôsledkami. Nebudem mať rodinu. Nebudem mať nikoho. Pred očami som si premietla všetky známe tváre. Mama. Otec. Tim, Sue, Jessie... Spravíš to pre nich. Budeš mať čisté svedomie. Budú mať lepšie životy...
Zrazu som spustila hysterický smiech. Nad čím ja vlastne uvažujem? Ak naozaj existuje spôsob, hocijaký spôsob ako odčiniť čo sa stalo, som ochotná obetovať aj vlastný život!
„Rozhodla som sa,“ povedala som pevne. Za chrbtom sa rozblikala žiarovka a pod ňou sa objavili drevené dvere.
Komentáre
Prehľad komentárov
oooOOooOO tešiiiiiiiiiiiiiiiiim :)))
dakujem:))
(Ninuš, 20. 3. 2010 17:39)hrozne hrozne moc sa teším a dakujem honey:) :* no a tá záverečná kapitola sa nejak oddaluje:)) uz to vidím minimálne na osem kapitol:)))
no wau!
(Deni, 20. 3. 2010 16:41)no wau wau wau a ešte tisíckrát wau !Nečakané,úžasné,dokonalé,prepracované so zaujímavou myšlienkou..teda,čím ďalej,tým lepšie :))) už sa teším na záverečnú kapitolu,aj keď ešte nechcem aby to skončilo :( som zvedavá čo sa stane :)))
ooOOooo
(Deni, 20. 3. 2010 18:15)