Just antoher story...9
9.
Mám naozaj krásny byt. Cítim sa v ňom príjemne, konečne niečo, čo mi k tomuto životu dokonale sedí. Poteší. Práve teraz sedím na veľkej žltej pohovke a čítam noviny, ktoré som si cestou domov kúpila. Domov. Dá sa tak nazvať miesto, kde som nanajvýš hodinu? Zrejme si budem musieť zvykať. Moja detská izba v rodičovskom dome už nikdy nebude „mojou“. Teraz patrí určite niekomu inému. Alebo je v nej niečo úplne iné. Mama vždy túžila po posilňovni vo vlastnom dome. Možnože si konečne splnila sen. Alebo... čo ak vôbec nežijú v tom istom dome? Čo ak nežijú ani v Silvertone? Možno sa ja neviem...vybrali na plavbu okolo sveta. Všetko je možné. Ale jedno je isté. Ja sa nikdy nedozviem, čo sa s nimi stalo. A je mi to neskutočne ľúto...
Odložila som noviny na malý drevený stolík. Nič prevratné som sa nedozvedela. Nič také, čo by ma zaujímalo.
Pozrela som na veľké hodiny nad dverami. O päť sedem. O siedmej by sem mala prísť moja spolubývajúca. Nesťažovala by som sa, keby neprišla. Vôbec sa mi nepáči myšlienka, že by som sa mala o svoj priestor deliť s niekým úplne cudzím. Potrebujem svoje súkromie a neznášam, keď mi ho nieto narúša.
Zvonček pri dverách. Je tu o dve minúty skôr. Pomaly som vstala a odišla k dverám. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila.
„No ahoj, som tak neskutočne rada, že som už tu. Celý týždeň sa teším, kedy sa konečne nasťahujem!“ vychrlila zo seba nadšene skôr, ako som vôbec stihla niečo povedať. Bola to nízka a chudá blondína, tvár jej horela vzrušením a hľadela na mňa priam zbožňujúco. Vedľa nej stáli dva veľké kufre.
„Ehm...ahoj. Poď dnu,“ povedala som. Buď milá Elisse...či teda Melissa...buď milá, pripomínala som si.
„Panebože, tento byt je úplne úžasný. Ešte omnoho krajší ako bol na fotke!“ zahlásila. „Milujem takéto pestré farby!“
„Prepáč ale...ako sa voláš?“ spýtala som sa. Phil vravel, že sa dnes máme stretnúť po prvý krát. Tak odkiaľ mám vedieť jej meno?“
„Och, prepáč, ja som taká oplašená, že som sa zabudla aj predstaviť. Ale písala som to do inzerátu aj do toho listu, čo som ti posielala. Kristy Scottová, to som ja,“ zasmiala sa. Rozprávala, akoby bola nejaký stroj. Poriadne rýchly stroj. Všetko zo seba sypala a zdalo sa, že rozpráva veľmi rada. A veľmi veľa.
„Teší ma. Ja som Melissa Cameronová,“ povedala som a podala som jej ruku. No ona ju ignorovala, vrhla sa na mňa a začala ma objímať.
„Ja viem, ja viem o tebe všetko! Máš 18 rokov, pochádzaš z Chicaga a študuješ na Gallaway High school! Neznášaš stratu súkromia, bledomodrú farbu, mačky a neješ mäso,“ dostala zo seba za 10 sekúnd. Ohromene som na ňu hľadela.
„Fúha, tak ty vieš o mne pomaly viac, ako ja sama,“ povedala som po pravde.
„Všetko som si pozisťovala. Naši ma totižto nechceli pustiť bývať k niekomu cudziemu. Musela som im o tebe všetko povyhľadávať a uznali, že ti môžu dôverovať. Tešíš sa aj ty tak, ako ja?“
„Ehm..jasné že hej,“ zaklamala som. Nemám rada ľudí, ktorí sú hneď priveľmi priateľskí. Trvá chvíľu, km si získajú moju náklonnosť a po všetkom čím som prešla, bude pre mňa ťažké zase nadviazať normálne známosti. Ale inak vyzerala byť milá...aj keď neznesiteľne ukecaná.
Sadli sme si spolu do obývačky a dohodli sme si základné veci. Rozhovor, ktorý by s niekým iným trval maximálne desať minút, trval s ňou dve hodiny. Dozvedela som sa všetky jej traumy z detstva, ako sa jej pes najradšej hrá, prečo sa rozišla s bývalým frajerom, aký hudobný štýl počúva a mnoho ďalších zbytočných informácii, ktoré ma síce vôbec nezaujímali, no konečne som sa zabavila. Tak neskutočne dlho som sa nesmiala, že som skoro zabudla, aký úžasný pocit to je. Všetky starosti a trápenia ma na chvíľu opustili, keď som mohla debatovať o banálnostiach. Myslím, že si zaslúžim konečne trochu vypnúť.
Keď na chvíľu nastalo ticho, navrhla som, že jej pomôžem vybaliť veci do izby. Trvalo nám to asi tri hodiny. Kristy má nespočetne veľa oblečenia, obrázkov, kaktusov a plyšových zvieratiek. Akoby v osemnásťročnom dievčati žilo malé dieťa.
Objednali sme si pizzu a zjedli ju pri televízore. Pohodový večer. Priam sa žiadalo, aby sa niečo pokazilo. Lenže...nič sa nestalo. Po polroku konečne normálny večer. Žiadne hľadanie dverí, žiadny útek pred rodinou, nič, iba obyčajné ničnerobenie. Ani sa mi to nechce veriť. Teraz naozaj pociťujem, ako sa všetko zmenilo. Ak som mala nejaké pochybnosti, či bolo dobrým nápadom prejsť dverami, teraz si myslím, že nič lepšie som naozaj nemohla urobiť. Avšak, veci sa menia každým dňom...
Keď som večer zaľahla do postele, hlavou mi vírilo neskutočne veľa myšlienok. Avšak hlavná, ktorá prebila všetky ostatné bola taká prirodzená a taká jednoduchá. Spánok. Znie to neuveriteľne, ale nespala som vyše pol roka. Teda nerátam ten...stav, z ktorého som sa dnes ráno prebrala. Ten spánok nesprevádzala únava ani žiadne sny. Lenže teraz mi viečka klipkali a mozog naznačoval, že potrebuje odpočinok. Celé telo mi pomaly oťažievalo a potom som už nebola schopná rozmýšľať nad ničím. Slastný útek z reálneho sveta.
Sníval sa mi sen. Útržkový a hmlistý. Vystupovali v ňom moji blízki. Rodičia, Tim a všetci, ktorých som kedy poznala. Stáli za hrubou sklenou stenou.. Naťahovala som k nim ruky, no vždy som len nechtami zaryla do pevného skla. Oni si ma vôbec nevšímali, rozprávali sa medzi sebou, akoby som nesála len pár metrov od nich. Zvláštne sa menili, sem-tam zmizli a zase sa objavili. Zrazu sa v stene ukázali dvere. Stláčala som kľučku, no boli zamknuté. Potom stena aj s dverami zmizla. Vystriedala ju široká priepasť, na dno ktorej som ani nedovidela. Po chvíli opäť zmena- rozbúrená rieka, ktorá šľahala dvojmetrové vlny.
Scenéria sa stále menila, avšak vždy sa objavilo niečo, čo mi zabránilo dostať sa k mojim blízkym. Až nakoniec... zbadala som siluetu postavy na mojej strane. Nevedela som ju rozpoznať, no blížila sa ku mne a...
„ Bum!“ ozvalo sa do ticha. Prudko som vyskočila a snažila sa zorientovať. Prechod zo sna do reality je ťažký. Rýchlo som si v hlave usporiadala najdôležitejšie veci. Vyšla som z postele a išla sa pozrieť, čo spôsobilo ten hluk. Myslím, že to vyšlo z Kristinej izby. Svietilo sa tam a dvere mala pootvorené. Nechcela som jej tam chodiť a tak som len z chodby zakričala.
„Kris, si v poriadku?“
„Jasné!“ odpovedala a vzápätí sa objavila vo dverách. Na hlave mala natáčky, tak som sa jej trochu zľakla.
„Prepáč, ak som ťa zobudila. Som hrozne nešikovná. Padol mi budík, keď som ho nastavovala.“
„To nič...dobrú noc,“ povedala som unavene.
„Dobrú!“ zamávala mi Kristy.
Vrátila som sa do postele. Chcela som rozoberať to, čo sa mi snívalo, no nevládala som. Ráno som si už nič nepamätala.
Čakal ma zaujímavý a náročný deň. Deň číslo dva v mojom novom živote. Plán bol síce jednoduchý- ísť sa pozrieť do školy- ale som si istá, že sa niečo skomplikuje.
Prvý deň v Gallaway High school. Som naozaj zvedavá. Pri raňajkách som si prečítala list, ktorý mi odtiaľ poslali. Bol v kope dokumentov, ktoré mi dal Phil. Dozvedela som sa, že hlavným odvetvím, ktorému sa budem venovať je psychológia. Celkom sa mi to páči, aj keď by som sa asi nikdy sama nerozhodla ísť to študovať. Predtým som mala pridanú prihlášku na Denverskú univerzitu. Aj Tim tam mal ísť. Určite sa tam aj dostal, túžil sa stať spisovateľom a naozaj mal talent. Napísal mi na sedemnáste narodeniny zopár krásnych básní. Vedela som ich naspamäť. Moment, stále ich viem... všetky krásne verše, ktoré mi písal sa mi premietali v mysli. Spomienky, spomienky, spomienky... Musím sa pozviechať. Jedna budúca psychologička by nemala mať problémy sama so sebou.
Gallaway High school je dosť uznávaná univerzita v centre Atlanty. Vysoká budova, ponášajúca sa na zmenšeninu Bieleho domu s početnými oknami a veľkou vstupnou bránou. Pomaly som vychádzala po mohutnom schodisku, lemovanom kamenným oplotením, na ktorom sedeli študenti. Okolo mňa tiež prechádzalo veľa ľudí, ktorí mali už na škole zabehnutý systém. Veď bol koniec marca, blížilo sa skúškové obdobie. Ja začnem naplno študovať až ďalší semester. Nastúpim len do akéhosi prípravného kurzu, pretože nemá zmysel začať normálne študovať keď nemám ani len poňatia o čom je semester. Pekne pochytím aspoň nejaké základy.
Hlavným dôvodom, prečo som sa rozhodla nastúpiť na vysokú školu je však niečo iné ako „vyššie vzdelanie“. Som už dospelá, pokojne som mohla odmietnuť prijatie a začať niekde pracovať. Lenže ja chcem aspoň trochu zapadnúť do davu. Tak dlho som bola mimo ľudí, mimo diania, že si myslím, že mi prospeje trochu spoločnosti. Najhoršie, čo teraz môžem spraviť, je uzavrieť sa do seba.
Prešla som cez mohutnú vstupnú bránu a ocitla som sa v rozľahlej hale. Steny boli biele a vysoké, osvetlené svetlom z dvoch radov okien. Študenti postávali v hlúčikoch pri stĺpoch, sedeli na lavičkách alebo len prechádzali cez halu a náhlili sa ku širokému schodisku. Ako sa tu ja vyznám? spýtala som sa samej seba. Bohužiaľ, môj mizerný orientačný zmysel ma v novom živote neopustil. Na rozdiel od toho inštinkt, ktorý ma dostal do Chicaga sa vytratil. Odkázaná som len sama na seba. Presne, ako povedal Phil...
Zrazu do mňa niekto vrazil.
„Prepáč, nepozeral som sa pred seba,“ rýchlo sa ospravedlňoval chlapec, ktorý držal v rukách stoh kníh. Bol dosť nízky, okuliarnatý a s blonďavými vlasmi.
„To nič,“ povedala som. „Nevieš náhodou, kde je dekan?“ spýtala som sa s nádejou.
„Ty si tu nová?“
„Hej som,“ odpovedala som. „Tak vieš to?“ zopakovala som otázku možno trochu netrpezlivo.
„Jasne že viem. Druhé poschodie, od schodov zahneš doľava, okolo učebne informatiky, potom zase doprava a na konci chodby druhé dvere vľavo.“
Môj vyjavený výraz asi hovoril za všetko. Bez mapy sa nedostanem nikam. Chlapec si nahlas povzdychol a neochotne sa ponúkol, že ma tam zavedie. Ako sme spolu išli po chodbách, všimla som si, že sa do mňa zabodávalo zopár pohľadov. Bolo mi to dosť nepríjemné, nerada vyvolávam rozruch. Teraz. V minulosti som bola rada stredobodom pozornosti. Na strednej som patrila medzi „elitu“. Obľúbená, pekná, inteligentná. Avšak v novom živote som prehodnotila všetky svoje hodnoty. Najradšej budem obyčajná, priemerná študentka. Ničím výnimočná. Na prvý pohľad. Dúfam, že v rámci tej psychológie, ktorú mám študovať nie je zahrnutý nejaký osobný výskum. Akési seba hodnotenie. Alebo skúška, či sme psychicky vyrovnaní. Alebo tajné zariadenie, ktoré o tebe zistí všetko. Dobre, dobre, už to preháňam. Ale keď si to tak vezmem, už nikdy nič nebudem brať za nemožné. Nikdy.
„Tu je to,“ ukázal chlapec na biele dvere s ceduľkou : Mr. Roger Craig.
„Ďakujem,“ kývla som mu. Niečo zamrmlal a odišiel. Na konci chodby sa mu rozsypali knihy, ktoré niesol. Ja som však už klopala na dvere.
„Ďalej,“ ozvalo sa z vnútra.
„Dobrý deň,“ pozdravila som sa staršiemu mužovi sediacemu za dlhým dreveným stolom. Za chrbtom mal vyvesený erb školy, popri stenách pracovne s a tiahli police plné kníh a pred stolom stáli dve otáčavé stoličky. Pokynul mi, aby som si na jednu z nich sadla.
„Melissa Cameronová?“ spýtal sa prehrabujúc sa v kope spisov na stole.
„Áno, to som ja.“
Ostal ticho, niečo si pohmkával a stále prehŕňal kopy papierov. Nervózne som sa obzerala okolo seba. Čiastočky prachu prúdili po miestnosti a ja som ich videla vo svetle, ktoré dopadalo dnu cez veľké okno. Bol tam vydýchaný vzduch, akže som si istá, že ma za chvíľu začne bolieť hlava. Dúfam, že celý rozhovor o zmene školy nebude trvať dlho. Začala som poklepkávať nohou. Zlozvyk, ktorého sa asi nikdy nezbavím. Dekanovi to však vôbec neprekážalo, v jednom kuse prehrabával spisy. Nakoniec jeden víťazoslávne vytiahol a predostrel si ho pred seba.
„Takže, slečna Cameronová...psychológia, mám pravdu?“
„Áno, to je môj odbor.“
„Hm, máte zaujímavý životopis.“
„Je to možné,“ povedala som trochu v rozpakoch. Netuším, čo je v ňom napísané. Čo ak sú tam výmysly?
„Naozaj viete po fínsky?“ spýtavo na mňa pozrel.
„Ehm...nie,“ musela som priznať. Ako som to tam mohla napísať?
„To bol len žart,“ priateľsky sa zasmial dekan. Mne teda do smiechu nebolo. Keby len vedel, že o sebe viem minimum vecí, určite by sa ani o nesmial.
„Aha. Prepáčte, som trochu nervózna.“
„Ale veď už nemáte byť prečo! Ste prijatá. Zatiaľ vás samozrejme žiadne skúšky nečakajú, nastúpite iba do nultého ročníka. Zvyčajne k nám študenti nemôžu nastúpiť v strede semestra, no u vás sme urobili výnimku. Máte veľmi dobré výsledky a nechápem, prečo ste sa na našu školu nehlásili na začiatku roka.“
Viete, bola som tak trochu upír, mesiace som utekala a nakoniec som sa len tak dostala do tohto sveta. Verte mi, že som mala iné starosti. Tak by znela pravdivá odpoveď.
„Viete, ešte som sa na to necítila.“
„Chápem. Ale som rád, že ste sa nakoniec predsa len rozhodli nastúpiť k nám. Dúfam, že sa vám tu bude páčiť. Študijný plán máte zatiaľ veľmi jednoduchý, zopár prednášok, nič vážne...“
Rozhovoril sa o náplni môjho štúdia, ďalej o tom ,aká je škola prestížna a neskutočne uznávaná, dozvedela som sa celú históriu univerzity a taktiež mnoho informácii, ktoré ma naozaj nezaujímali. Potom mi podal rozvrh aj s učebňami, v ktorých budú prebiehať prednášky. Vďačne som si vzala aj leták s rozmiestnením učební. Pri troche šťastia zablúdim nabudúce len trikrát. Ďalej mi vykladal o zbytočnostiach a mňa skôr zaujal veľký pavúk kolísajúci sa na tenkom lanku nad oknom. Raz sa vytiahol hore, potom zamrvil dlhými nohami a zviezol sa dole. Bol celkom zaujímavý, ako nejaké jojo , s ktorým sa niekto hrá. Avšak poriadne odstrašujúce jojo.
„Tak, to by sme mali, slečna Cameronová. Máte ešte vy nejaké otázky?“
Trochu som sa strhla, keďže asi 5 minút hovoril monotónnym hlasom a teraz zvýšil tón.
„Nie, nič mi nenapadá.“
„Tak sa môžeme rozlúčiť. Držím vám palce na našej škole.“
„Ďakujem. Dovidenia.“
Rozlúčila som sa a vyšla dvermi späť na dlhú chodbu. Ako som vychádzala zo školy, mala som zvláštny pocit. Taký, ako keď si myslíte, že sa už všetko vyriešilo, no nájdu sa zadné dvierka. Ach, musím sa vykašľať na pocity. Nech sa už deje čokoľvek.
Keby len viem, že o pár dní príde nečakaný šok. Stretnutie, ktoré otrasie mnou celou a celým mojím svetom. Zase...
Komentáre
Prehľad komentárov
musela som tam dat nieco na záver:) aby to nebola taká suchá kapitola :D...no a desina teda bude fakt "šokantná" :D:D dakujeem ti velmi:) hrozne moc si to vážim :*
wau!!!
(Deni, 3. 5. 2010 22:27)"Keby len viem, že o pár dní príde nečakaný šok. Stretnutie, ktoré otrasie mnou celou a celým mojím svetom. Zase..." zase si ma tym koncom uplne zabila!!!! do riti toto nemozem citat na noc lebo asi nezaspim!!! aaaa ja potrebujem surne pokracovanie,bodaj by to uz bola vydana kniha a ja si ju mohla citat az do konca!! aa ninus kokos vzivote by som nepovedala,ze toto pise len 15 rocne dievca!!! mas moju poklonu:)
:)))
(Ninuš:), 3. 5. 2010 22:33)