Môj román 4.časť
4.
„Výborne, som veľmi rád, že sme sa tu všetci stretli. Tak sa pozrime na to, čo sa dnes bude diať,“ povedal pán Frendson hneď ako ráno vošiel do zasadačky. Vyzerá, ako by bol naspeedovaný. Na starého pána má neskutočne veľa energie. Možno to na ňom zaujalo Alice...
„Melanie? Kde si...á nevidel som ťa zvyčajne sedávaš tu pri okne...na Sharon street otvorili novú reštauráciu, mohla by si tam zájsť a zistiť čo to je zač. Nechám to na teba aké jej dáš hodnotenie ale nezabúdaj: musí to byť extrém. Buď ju vychváliš alebo absolútne zakopeš pod zem. OK?“
Bola som mierne zaskočená, že jej tyká. Mohol by aj mne...
„Jasné...môžem ísť?“ spýtala sa Melanie a pošepkala mi: „Pracuje tam ex môjho frajera. To bude teda veľmi negatívne hodnotenie.“ Uškrnula som sa na ňu.
„Áno môžeš, na dnes pre teba nič iné nemám.“ Otočil sa ku mne. „Vy a pán Phelps máte za úlohu spraviť reportáž o miestnej škole pre nadané deti. Bude to malý článok, na začiatok, jedna- dve fotografie, krátky rozhovor s nejakým žiakom, nemalo by vám to trvať dlho, zajtra to chcem vidieť. Nejaké otázky? Nie? Tak môžete ísť, auto nepotrebujete je to len zopár blokov odtiaľto...“
Fuu, chvíľu mi potrvá kým si zvyknem na toto tempo. Rýchlo som si zapísala čo mám spraviť do nového notesu . Mierne zmätená som sa pozrela na Alana pohľadom: „Čo mám robiť?“, usmial sa na mňa, vstal a kývol mi, že mám ísť za ním.
„Len poď so mnou, toto bude jednoduché. Dúfam, že sa rýchlo zaučíš, aby nám dával zaujímavejšie témy.“
„No tak to aj ja dúfam. Ale veď toto nie je zlé. Nadané deti, to ľudí celkom zaujíma. Či?“
„Noo, povedzme že by jedno z nich malo IQ 200, vedelo by všetky jazyky sveta alebo...by si vedelo olízať vlastný lakeť,“ uškrnul sa.
Je celkom zábavný.
„Ale veď na to nemusí byť dieťa géniom aby si vedelo olízať vlastný lakeť,“ protestovala som, „to vie predsa každý.“
„Tak to skús.“
Ou shit fakt to nejde. Musela som priznať prehru.
„Fajn, máš pravdu,“ povedala som naoko porazenecky. „ A nejaký génius by si k tomu vypočítal rovnicu alebo čo?“
„Je to možné...“
Ďalej sme spolu polemizovali celú cestu von z budovy a aj neskôr na ulici. Dúfala som že vie kam ideme, lebo ja som nemala ani tušenia. Hneď ako bolo chvíľu ticho, Alan ho prerušil. Zrejme je dosť ukecaný.
„A ako sa ti to tu páči? Gladys sa nebojíš?““
Zasmiala som sa. „No, tvári sa akoby ma išla zabiť pohľadom, no ja som odvážna!“
„Tak je dobre,“ zasmial sa aj on. „Vždy je na nováčikov odporná.“
„A tá Crystal je čo zač?“
„Fúha, s tou buď radšej zadobre. Je to “šelma“. Vždy dostane tie najlepšie články. Oficiálne je tu šéf Frendson, ale v skutočnosti to tu celé riadi Crystal. Už čakám kedy Frendsona nahradí. A potom sme všetci skončili.“
„Díky za varovanie. Lenže Crystal nevie, aká budem ja konkurencia..teda kolegyňa.“
Nemyslela som to vážne. Pochybujem, že sa dostanem niekedy na vyššie miesto ako je ona. Ale predstava to bola pekná...
„No, veď uvidíme ako ti to pôjde. Ale to je dobre že si ambiciózna. Podľa mňa to tu konečne oživíš. V poslednom čase tu bola nuda. Už som aj rozmýšľal že odídem niekam inam. No ako vidím, urobil som dobre že som ostal,“ povedal Alan a usmial sa na mňa. Má pekný úsmev. Taký šibalský. Jednoducho sa vždy musím usmiať aj ja. A len sa mi to zdalo alebo práve flirtoval? Radšej som sa ho rýchlo spýtala, že kam by išiel keby skončil s fotografovaním.
„Neskončil by som s ním. Fotografoval by som naďalej, no nie pre noviny. Umelecké fotky. Cestoval by som po svete a fotil zaujímavosti. A ak by sa mi darilo tak by som začal fotiť akty.“
„A ty by si bol za objektívom alebo pred?“ podpichla som ho. Neflirtovala som aj ja? Dúfam že nie. Alan sa hneď vynašiel.
„Ja jednoznačne ZA objektívom. Ale mám nejaké typy na modelky,“ povedal a akože si ma premeral od hlavy až po päty. Robila som sa, že som si to nevšimla.
„Hmm, jednoznačne Gladys. Či Betty?“
„Ako si vedela?“
A potom sme sa obaja rozosmiali. A Alanom sa rozprávalo úplne úžasne. Ja som mu vyrozprávala moje sny: ísť do Las Vegas a užívať si život( hneď sa ponúkol, že mi bude robiť garde). Veľmi sa mu páčilo, že som predtým robila letušku a ocenil môj fór s padnutím lietadla. Aspoň niekto má zmysel pre humor. Ďalej sme preberali naše koníčky. Dozvedela som sa, že máme celkom dosť spoločného. Rád hráva volleyball- dohodli sme sa, že si niekedy dáme zápas proti sebe. On s kamarátmi proti mne s kamoškami. Teda okrem Alice, je to nemehlo. Hneď som mu aj rozprávala, že proti mne nemá šancu, čím som mu spôsobila mnútový záchvat smiechu.
Ako sme sa rozprávali, pomaly sme prišli k škole pre nadané deti. Dosť stará budova, ale nevyzerala ošarpane. Práve z nej vychádzalo veľa detí, čo znamená že asi skončilo vyučovanie. Okolo nás prešla skupinka asi piatich pubertiakov ktorí sa horlivo rozprávali o dnešnej hodine fyziky a o tom čo preberali.
„Poďme si nejakých odchytiť, lebo nám všetci odídu,“ navrhol Alan a mal pravdu. Zamierili sme bližšie k vchodu, Alan zatiaľ vyfotil budovu.
Zastavili sme sa pri jednom dievčati. Zdala sa mi dosť ineligentná že mi bude vedieť zodpovedať na moje otázky.
„Ahoj, môžeme s tebou spraviť rozhovor pre New Times? Robíme reportáž o tejto škole.“
Dievča sa na mňa nechápavo pozrelo.
„Rozhovor? So mnou? Ou shit to vážne? No viete ale ja tu na niekoho čakám, ale však niečo vám môžem povedať. Volám sa Babs.
„A koľko máš rokov, Babs?“
„15.“
„Fajn...tak...ako dlho už chodíš do školy pre nadané deti?“
„Iba rok, aj to necelý. V lete som sa sem prisťahovala, pretože zistili že som asi génius. Ja si to síce nemyslím, ale však neriešim,“ dostalo zo seba dievča rýchlo.
Chcela som jej povedať, že ani ja si to nemyslím, ale potom som si spomenula, že som seriózna reportérka a tak som položila ďalšiu otázku.
„Ako sa ti páči na škole?“
„Hmm, celkom fajn. Vôbec to nie ej také náročné ako si ostatní myslia. Aj ľudia sú tu celkom v pohode, síce je tu veľa “kockáčov“, ktorí si myslia, že učenie je jediná zmysluplná vec na svete.“
„A je niečo, čo by si tu chcela zmeniť?“
„Hmm...určite by som vymenila zopár profesorov a zrekonštruovala celú budovu, no keďže to je asi nemožné, nesťažujem sa. Sorry, ale ja už musím ísť, tam ide môj frajer Travis. Dovi!“ povedala Babs a rozbehla sa k akémusi chlapcovi s modrými! vlasmi. Začali sa odušu bozkávať a nakoniec nám ukázali že sme looseri.
„A toto majú byť geniálne deti?“ nechápavo som pozrela na Alana.
„Vyzerá to tak,“ zasmial sa. „Ale rozhovor to bol zaujímavý. Mala celkom dobré názory.“
„Myslíš teda, že to stačí?“
„Určite. Tento článok možnože ani nebude zverejnený. Frendson len skúša, či zvládneš jeho tempo. A myslím, že uspieš. Pamätám si, ako robila svoj prvý článok Melanie. Bolo to o miestnom klube dôchodcov. Všetky otázky si pripravila na kartičky a aj tak to celé doplietla. Bola hrozná trémistka.“
„Melanie sa mi zdá byť v pohode,“ namietla som.
„Hej, už sa oťukala. Teraz je tak v pohode, že ju začínam podozrievať, že niečo húli,“ zasmial sa Alan.
„To fakt?“
„Ale nie, srandujem. Je to v pohode baba.“
„A to znamená, že ty budeš so mnou robiť reportáže iba kým sa nezaškolím?“
„Nie, doteraz to bolo tak, že vždy sa fotografi striedali, ale teraz to Frendson vymyslel tak, že každá redaktorka bude mať vždy po ruke vlastného. A ja som prischol tebe. Som tvoj dvorný fotograf. Dúfam že nie si veľmi sklamaná,“ povedal a nahodil psie oči. Fakt z neho nemôžem.
„Hmm, nesťažujem sa,“ usmiala som sa.
Vrátili sme sa do New Times, Alan si musel ísť niečo zariadiť a ja som išla do svojej kancelárie. Rýchlo som naťukala celý rozhovor do počítača. Keď sa Alan vrátil, pripojil k článku fotografie. Pán Frendson bol nadmieru spokojný, pretože zistil, že tá Babs je dcérou známeho podnikateľa, ktorý vlastní sieť realitných agentúr, takže sa článok predsa len objaví v novinách. A pod článkom moje meno. Táto práca sa mi naozaj páči.
Frendson nás poslal domov tak ako sľúbil a keďže bol práve obed, išla som si s Alanom a Melanie, ktorá tiež skončila sadnúť do reštaurácie. Melanie nám vyrozprávala ako sa pohádala s obsluhou v tej reštaurácii o ktorej mala písať recenziu. Skvele sme sa bavili a potom sme sa rozišli domov.
Večer som sa zase stretla s Alice, ktorá chcela vedieť všetky nové pikošky. Vyrozprávala som jej čo všetko sa dialo a že zajtra si môže nájsť môj článok v novinách.
Postupne som si v novej práci zvykala. Frendson mi dával stále väčšie a väčšie články( o korupcii v miestnom futbalovom tíme druhej ligy, o novej hudobnej skupine- podľa mňa nemá veľkú šancu preraziť, Melanie z nej bola nadšená, ďalej o tom, že jedna veľká firma prepúšťa zamestnancov kvôli finančnej kríze – no ja som zistila, že v úbytku peňazí má prsty riaditeľ. Pod tým článkom ani nebolo uvedené moje meno, aby si ma náhodou nemohli vyhľadať. Alanov nápad. Vytvorili sme skvelý tím a Alice mi ešte stále nechce veriť, že k nemu nič necítim. Nemôže byť všetko dokonalé...A to zďaleka určite ani nie je. Keď mi prišla prvá výplata, veľmi som sa nepotešila.
„600 dolárov? No to sa macko veľmi neposnažil,“ pohoršovala sa Alice.
„Po prvé, nevolaj Frendsona prosím ťa macko a po druhé nie je to až také zlé. Tento mesiac som ešte nemala veľké články, takže som nemohla čakať veľa.“
„Ale keď on je môj macko! A ja na tvojom mieste by som si začala hľadať ešte niečo iné.“
„Hovorím ti, že sa to rozbehne,“ no zdalo sa mi, že má nejaký nápad. „Chceš mi nejako poradiť?“
„To si píš,“ uškrnula sa Alice. „Musíš si nájsť nejakú spolubývajúcu alebo spolubývajúceho. Prosím ťa, na čo ti je trojizbový byt? A dá sa na tom slušne zarobiť!“