24.Nový domov
Alice:
Keď som otvorila oči zostala som v nemom úžase. Alex stál vedľa mňa rovnako prekvapený.
„Kde to do pekla sme?“ porozhliadol sa po krajine, v ktorej sme sa ocitli.
„Nemám ani poňatia, ale nepáči sa mi to,“ zašepkala som. Naozaj som sa začínala báť. Nikdy predtým som nevidela nič takéto. Namiesto sviežej zelenej trávy už len jej zhorené časti a tvrdá zem, v ktorej mali korene vyschnuté rastliny. Všetko pôsobilo tak mŕtvo, až mi to naháňalo strach. Zrazu som začula hlučný dupot vzdialený niekoľko kilometrov.
„No do pekla, myslím, že sme v dimenzii,“ skonštatoval Alex.
„V dimenzii?!“ oborila som sa na neho.
„Asi som bol príliš rozrušený, keď som nás premiestňoval a niečo sa pokazilo,“ povedal pokojne.
„Tak nás okamžite premiestni naspäť,“ povedala som nahnevane. Ako môže byť taký pokojný?!
„To nepôjde,“ pokrčil ramenami.
„Ako to myslíš?!“ zamračila som sa. Mňa snáď porazí.
„Do dimenzie sa vieš dostať premiestňovaním pomocou mysle, no naspäť už nie,“ vysvetlil. Adrenalín v mojej krvi stúpol. Úroveň nahnevania bola najvyššia ako sa len dalo.
„Čo ťa preboha už len mohlo rozrušiť?!“ snažila som sa upokojiť a zhlboka sa nadýchla.
„Ty,“ povedal. Prekvapene som sa na neho pozrela.
„Ja som ťa rozrušila?“ zdvihla som k nemu zrak.
„Áno,“ prikývol.
„Takže to chceš všetko zvaliť na mňa?!“ zamračila som sa.
„Ako sa to vezme,“ uškrnul sa.
„Idiot,“ naštvane som odvrátila zrak.
„Nadávky ti nepomôžu,“ posadil sa na tvrdú zem.
„Tak nás odtiaľto dostaň!“ zakričala som. Bože ako strašne ma štve!
„Ne-viem,“ slabikoval.
Už sa mi naozaj chcelo plakať. Pomaličky som hlesla na zem vedľa neho.
„Tak čo budeme robiť?“ spýtala som sa potichu.
„Čakať kým nás zožerú bytosti,“ povedal pokojne. Vyjavene som sa na neho pozrela. Toto dúfam nemyslel vážne.
„Pokoj, Thomas nás určite nájde,“ povzbudzujúco sa usmial.
„Musíš mi robiť zle?!“ zamračila som sa.
„Čo máš na mysli?“ nevinne sa zatváril.
„Strašíš ma,“ pozrela som sa do zeme. Chvíľu nič nehovoril, no potom vstal a opatrne ma chytil za ruku. Prijala som ju a postavila sa tesne vedľa neho.
„Budeme v poriadku, sľubujem ti to,“ ubezpečujúco sa mi pozrel do očí.
„Bojím sa,“ zašepkala som a pomaličky sa k nemu priblížila. Potrebovala som cítiť ten dokonalý pocit bezpečia aký vo mne jeho dotyk vyvolával. Pomaličky som ho objala okolo krku a pritúlila sa k nemu. Opätoval moje objatie. Jemne ma k sebe pritiahol a pobozkal do vlasov.
„Nemáš sa čoho báť, som tu s tebou,“ zašepkal a ešte tesnejšie si ma k sebe pritiahol. Ako veľmi som to objatie potrebovala...
Zrazu som sa však začula hluk a rýchlo som sa od neho odtrhla. V diaľke asi jedného kilometra sa k nám blížil obrovský kúdoľ prachu.
„Čo je to?“ spýtala som sa vystrašene.
„Bytosti,“ rýchlo ma chytil za ruku a začal utekať smerom do nich. A ja samozrejme s ním. Nebola som schopná slova, strach ma úplne ovládol. Alex pridal a my sme čo najrýchlejšie ako sa len dalo utekali medzi vyschnutými stromami. Pôda pod nami bola strašne tvrdá, kvôli čomu každý jeden krok bolel.
„Nie, nie, nie,“ zaúpel Alex. Otočila som sa dozadu. Obrovský kúdeľ prachu sa čoraz viac približoval a naša nervozita stúpala asi rovnakou rýchlosťou ako sily klesali. Vedela som, že už dlho utekať nevydržíme.
Zrazu Alex prudko zastal a ja som do neho narazila.
„Priepasť,“ vydýchol a dal predo mňa ruku, aby som náhodou nespadla. Tesne pred nami bola obrovská hlboká diera, ktorá sa nijako nedala obísť.
„Čo budeme robiť?“ spýtala som sa vystrašene. Alex sa pomaličky otočil a pozrel sa na približujúce sa bytosti. Potom skĺzol pohľadom ku mne, presnejšie na môj krk.
„Strhni si zariadenie,“ povedal rýchlo a roztrhol retiazku na svojom krku. Potom ju okamžite odhodil. Rýchlo som urobila to isté. Obaja sa zdvihli zrak k bytostiam. Boli od nás už len sto metrov. Nie, nie, nie... to sa mi sníva... prosím nech sa mi sníva...
Zúfalstvo vo mne narastalo rýchlosťou blesku. Zavrela som oči. Dupot bol čoraz silnejší a bytosti čoraz bližšie...
Zrazu som pocítila Alexovu ruku ako opatrne chytila moju. Už nebol čas, bytosti nás dobehli...
Thomas:
Zúfalo som sa pokúsil za nimi premiestniť, no nedali si dole zariadenie. Nemal som ani poňatia v akej dimenzii môžu byť. Začal som teda Visifriedom. Nebol čas prehľadať ho celý, tak som sa každú chvíľu pokúšal premiestniť za nimi, no nedalo sa to. Pomocou prachu som sa premiestnil naspäť do domu.
„Našiel si ich?“ vyskočila z pohovky Jenny.
„Neviem kde sú, nezložili si zariadenia. Nemám čas na prehľadávanie celých dimenzií ,keď neviem ani v ktorej sa do pekla ocitli ,“ zaúpel som a chytil sa za hlavu.
„Skús to ešte raz prosím,“ zašepkala Jenns.
Jemne som prikývol a pokúsil sa premiestniť za nimi, aj keď som vedel, že to opäť nevyjde. Moja energia pomaličky obkolesila moje telo a keď som oči opäť otvoril nechápal som vôbec ničomu čo sa predo mnou dialo.
Kúdeľ prachu sa ku mne blížil neskutočnou rýchlosťou. Bytosti z Wildfriedu, skonštatoval som v mysli.
„Thomas!“ začul som Alicin hlas. Okamžite som sa otočil. Stála pri priepasti spolu s Alexom. Predsalen som ich našiel.
Odvrátil som od nich hlavu a zahľadel sa na približujúce sa bytosti. Rýchlo som najprv spojil ruky do klbka a potom ich rýchlosťou blesku rozprestrel čo najviac ako sa len dalo. Vyslal som obrovské množstvo energie, vďaka ktorému sa predo mnou vytvorila neviditeľná stena. Pomaly som ruky zložil a čakal. Zrazu bytosti plnou silou v pálili do môjho ochranného múru a okamžite ich odrazilo do vzdialenosti niekoľkých stoviek metrov. Prach zmizol a ja som zbadal asi desať obrovských bytostí približne veľkosti Barosaurov. Čo znamená asi 40 ton ťažkí a 23 metrov vysokí dinosaury. Mali neskutočne dlhý krk a chvost. Stačila by jedna rana chvostom a neprežil by som to. Otec mi o nich veľa rozprával. Sú to najsilnejšie bytosti zo všetkých, ktoré neznášajú cudzincov v ich dimenzii. Keď však získaš ich dôveru, sú to tie najmilšie a najpriateľskejšie bytosti aké kedy tento vesmír nosil, napriek ich ozrutnému vzhľadu. Normálny človek nesiaha ani do polovice dĺžky ich nohy, čo je najkratšia časť tela. Hovorí sa, že dinosaury vymreli, no vo Wildfriede stále existujú. Avšak nie sú to len tak obyčajné zvieratá s primitívnym myslením. Majú dokonca vyvinutejšie mysle ako ľudia.
Zrazu sa jedno zo zvierat postavilo a začalo smerovať ku mne. Už bolo takmer úplne blízko.
Alex ku mne pribehol a spolu s ním aj Alice.
„Čo ide urobiť?“ spýtal sa ma Alex pokojne.
„Dostať sa mi do mysle,“ zahľadel som sa ozrutnej bytosti priamo do očí. Podišla tesne ku stene a nahnevane dupla nohou. Zem pod nami sa niekoľkokrát otriasla, len ledva sme udržali rovnováhu.
Rýchlo som sa jej zahľadel do očí a pokúsil sa dostať do jej hlavy. Prijala ma...
Alice:
Stála som vedľa Alexa a nepokojne pozorovala Thomasa. Stál tesne pred obrovskou bytosťou, ktorá vyzerala ako dinosaurus a hľadel jej priamo do očí. Bytosť mala sklonenú hlavu presne pred Thomom. Na jeho mieste by som sa už tisíckrát od strachu zbláznila, no on len pokojne stál a komunikoval s ňou cez myseľ.
„Navlečte si zariadenia,“ povedal po chvíli Thomas, no ani okom nemrkol. Rýchlo som sa otočila a pribehla po naše zariadenia, ktoré ležali na zemi. Jedno som podala Alexovi a druhé som si uviazala sama na krku.
„Alex vyber prach z mojej bundy,“ pokračoval v inštrukciách naďalej zahľadený do dinosaurých očí.
Alex k nemu opatrne podišiel a vytiahol zelený prach z jeho vačku.
„Prinesú ti tvoj kufor plný vecí Alice,“ usmial sa Thomas. Môj kufor?! No do pekla úplne som naň zabudla. V diaľke som zbadala ďalšieho obrovského dinosaura, ktorý sa blížil s mojím kufrom v zuboch.
„Už nám dôverujú, dám stenu preč,“ rozprestrel ruky a pomaly ich začal sťahovať do klbka. Nie, nie, toto sa mi nepáči, krútila som hlavou.
„Musíš im dôverovať Alice,“ zašepkal Thomas. On číta moje myšlienky?! Prekvapene som sa na neho pozrela.
„Cítia tvoju nedôveru,“ vysvetlil. Mám im dôverovať, keď mi naháňajú strach? Zdvihla som zrak k veľkej bytosti pred mnou a stretla sa s jej pohľadom. Jej prenikavý pohľad ma úplne prekvapil. Dostala sa mi do mysle.
„Neboj sa ma,“ zašepkal v mojej mysli ten najkrajší hlas, aký som kedy počula. Zostala som úplne omámená a strach sa okamžite pominul. Jej prenikavý pohľad sa zmiernil a ona odišla z mojej hlavy. Prekvapene som na ňu hľadela. Pozrela sa na Thomasa a jemne prikývla.
„Môžeme odísť. Púšťajú nás,“ usmial sa Thomas a vďačne sa na bytosť pozrel. Alex k nemu podišiel a podával mu prach.
„Nepotrebujeme ho. Bytosti nám dôverujú a preto nás púšťajú z ich dimenzie. Iba s ich povolením ju môžeme opustiť aj bez prahu,“ vysvetlil s úsmevom.
Veľký dinosaurus s mojim kufrom podišiel tesne ku mne a zložil ho na zem.
„Ďakujem,“ usmiala som sa zdvihla k nemu zrak. Jemne privrel viečka a potom odkráčal ku ostatným. Opatrne som vzala do ruky môj kufor a podišla k Alexovi s Thomasom, ktorí sa o niečom rozprávali.
„Ideme?“ spýtal sa Thomas. Obidvaja sme prikývli. Alex nás oboch chytil za ruky, ešte raz sme sa usmiali na bytosti a potom sme sa premiestnili do veľkého domu v Rochestri. Zostala som v nemom úžase. To nebol dom... to bola hotová vila abnormálnych rozmerov. Všetko dokonale zariadené...
„Idem pre ostatných,“ ponúkol sa Thomas.
„Aj ja idem,“ usmial sa Alex.
„Nie, ty ukáž Alice miestnosti, ja ich prinesiem,“ zavrel oči a premiestnil sa do svojho vlastného domu.
„Tak fajn. Ukážem ti izby,“ navrhol Alex a vzal do ruky môj kufor. Jemne som sa usmiala. Potom sme spolu vyšli na poschodie, kde sa nachádzalo asi desať dverí.
„V každej izbe je manželská posteľ a osobná kúpeľa, sú približne rovnaké. Môžeš si vybrať.“
Porozhliadla som sa po dverách. Toto bude ťažké, keďže každé dvere sú úplne rovnaké, usmiala som sa v mysli.
„Asi hneď prvú,“ ukázala som na miestnosť predo mnou. Alex podišiel k dverám a otvoril ich. Bola to nádherná izba s obrovskou posteľou v strede na ktorej bolo veľa snehovobielych malých vankúšikov. Vedľa postele boli dva nočné stolíky s lampami a neďaleko stála obrovská skriňa so zrkadlom. Myslím, že sa mi tu bude páčiť.
„Vau,“ žasla som. Tá miestnosť proste mala niečo do seba.
„Včera to tu všetko upratali. Odteraz sa však o dom staráme my. Tam je inak kúpeľna,“ ukázal na dvere pri obraze slnečníc.
„Je to tu nádherné, ďakujem,“ usmiala som sa.
„Tak ťa teda nechám zabývať. Idem sa pozrieť, či už neprišli ostatní,“ pomaličky zamieril k dverám a potom ich za sebou zavrel. Zostala som úplne sama v mojej novej izbe.Okamžite som zamierila ku dverám. Moje nadšenie sa ešte zdvojnásobilo. Obrovská vírivá vaňa, sprchový kút, umývadlo a veľké zrkadlo. Všetko bolo tak neuveriteľne dokonalé.
Zavrela som dvere kúpeľne, ešte raz sa porozhliadla po miestnosti a následne z nej vyšla. Podišla som k veľkým schodom, ktoré smerovali na prízemie. Všetci už stáli dolu v obývačke. Musela som sa usmiať. Toto je náš nový domov...
Komentáre
Prehľad komentárov
New Adventures&Romance Scenes! :)(nevmesti sa mi nadpis :P )
Vase pisanie nikdy neprestanem obdivovat :D(vsetky tri) zakazdym som velmi prekvapeny ako sa Vam podarila kapitola, ani tato nie je vynimkou! :)
Alex, Alice silna dvojka :)), uz sa velmi tesim na ich spolocne zazitky, v ich novej abnormalnej nehnutelnosti :D
uplne krasne toto by som mohol citat donekocnena :) tak fajne sa to cita ze uplne som si oddychol pri tom:) Dakuejm dakujem ... :) prajem Suprovsky vylet do Great Britain, a ked budete prechadzat cez cestu pozerajte najprv do Prava :D Enjoy!
jejeeeeeeeeeeej :)
(Simi, 2. 6. 2010 19:44)peckovééé :) uplna bomba:) tie dinosaury:)) Deni to by len tak hocikdo nevymyslel...:D (tajne schopnosti :D)..fakt pekný napad..:)..a celéé je to vlastne superskéé :) a vobec nie trápne:) nemusíš sa bááť :P :D čakáme na pokračovanie:):*
ejha
(Adam, 2. 6. 2010 18:39)
Skvelá kapitola, skvele opísané :D Ibaže to bolo trošku moc hyperbolizované, ale to newa :D
Taký dom by som chcel mať kks :D to by bola iná pohodičkaa :D:D
dinosauryy:))
(Ninuš:), 1. 6. 2010 23:00)
„Tak čo budeme robiť?“ spýtala som sa potichu.
„Čakať kým nás zožerú bytosti,“ povedal pokojne.
:D:D toto ma jak dostalo :D ten alex je iný pohodák:)) hrozne sa mi to páčilo!:) no a acelá kapitola úplne dokonalá, velmi sa mi páčilo, ako si opísala Wildfried a ako sa im Thomas dosal do myslí, no perfect:)...a jaké boli nakoniec tie bytosti zlaté:)..sa mi zapáčili:)...také milé zvieratká by to boli:) a ten ich nový dom...aj ja by som sa tam rada nastahovala:)....jednoducho skvele napísané so strhujúcim dejom, nemám čo viac dodat:))
Hope In
(J4nk0, 2. 6. 2010 19:44)