Môj román 11.časť :)
11.
Sen sa mení na nočnú moru. Henry sa opieral o zárubňu mojich dverí. Hollywoodsky úsmev číslo pätnásť a psí pohľad. Dve veci, ktoré som na ňom vždy milovala. A jeho tučné...bankové konto. Ale to všetko je už minulosť. Absolútna minulosť. Zaškatuľkovaná. Tak prečo výjav z mojej minulosti teraz stojí na prahu mojich dverí? A len kúsok od mojej budúcnosti- Cruza.
„Čo tu robíš?“ spýtala som sa ho stroho.
„Môžem s tebou chvíľu hovoriť?“
„Teraz nie je správny čas,“ povedala som a chcela som mu zatvoriť dvere pred nosom. Zabránil mi v tom.
„Bude to len chvíľočka. Môžem ísť dnu?“
A vtedy sa spoza mňa ozvalo. „Čo sa deje miláčik?“
Chcela som mu hneď niečo odpovedať, no nemohla som sa odtrhnúť od výrazu na Henryho tvári. Ako prekvapená andulka ktorú práve zavreli do klietky.
„Koho tam máš?“ chcel vedieť.
„To ťa nemusí zaujímať,“ odbila som ho. Cruz sa objavil vo dverách. „Je tu nejaký problém?“ spýtal sa a premeriaval si Henryho od hlavy až po päty.
„To nič, Henry je už na odchode, však,“ hodila som na toho nešťastníka veľavýznamný pohľad.
„Samozrejme,“ odpovedal. Cruz mi na pery vtisol krátky bozk a odišiel do bytu. Henry sa práve vtedy otočil na schodoch a naznačil mi, že ešte zavolá. Prudko som krútila hlavou, no nevšímal si to. „Je to dôležité!“ vyčítala som mu z pier. Nastúpil do výťahu a zmizol.
No pekne. Mám pokazený celý večer.
„Kto to bol?“ spýtal sa ma Cruz. Tváril sa akoby ho to nezaujímalo, no zbadala som ohníky v jeho očiach. Alebo to bude len preto, že zapaľoval sviečky?
„Starý známy,“ odpovedala som nezáväzne. Keďže sa mi to viac nechcelo rozoberať pristúpila som k nemu a nežne ho pobozkala na krk.
„Opatrne, lebo sa neovládnem,“ zašepkal mi do ucha.
„O to mi ide,“ odpovedala som v pokušení.
Tak sme trochu oddialili večeru. Aj studená chutila výborne. Keď sme dojedli, Cruz sa zavrel do svojej izby. Vraj aspoň raz za týždeň musí pracovať. Už som si zvykla mať ho celý večer pre seba. A práve teraz by som potrebovala nejaké rozptýlenie. Stále mám pred očami Henryho. Vyzeralo to tak, že sa so mnou naozaj súrne potrebuje stretnúť. O čo mu len môže ísť? Nevidela som ho už niekoľko mesiacov. Od tej trápnej schôdzky v bistre som o ňom ani len nepočula. Naozaj ma vyviedol z rovnováhy. Musím zistiť čo odo mňa chce.
Normálne nervózne čakám kedy mi zazvoní telefón a bude to Henry. To bolo naposledy keď sme spolu začínali chodiť.
Je to žiarlivý blázon, ktorý ťa nespočetne veľakrát sklamal, opakovala som si. Nech ti povie hocičo, nemení to tvoj pohľad na neho.
Cruz, Cruz,Cruz, pripomínala som si. Tvoj chutnučký sexbožský Cruz. A ty premýšľaš nad takou nulou ako je Henry. Musela som sa zasmiať.
Ozvalo sa moje zvonenie. Nová pieseň od Davida Guettu- Memories. No zaujímalo ma to meno na displeji. XY. Teda Henry. Nechcela som si ho vymazať z mobilu, tak som mu dala krycie meno.
Odišla som do kúpeľne aby Cruz nepočul že telefonujem. Pre istotu.
Zdvihla som.
„Tak o čo ide?“ išla som rovno k veci.
„Ema musím sa s tebou stretnúť. Nechcem to riešiť cez telefón. Prosím!“
„Ale ja sa s tebou nechcem stretnúť Henry. Povedz mi o čo ide!“
„Ema prosím!“
Začala som sa báť. Mal naozaj zničený hlas. Henry len málokedy o niečo prosil. Všetko mal ako na zlatom podnose. Už len z čírej zvedavosti som sa podvolila.
„Fajn. Kedy?“
„Teraz?“
Rozmýšľala som. Nech to mám rýchlo za sebou.
„Kde?“ Som mizerný vyjednávač.
„Pri tvojej bytovke je nejaké detské ihrisko. Vieš kde?“
„Jasne. Som tam o desať minút. A NA desať minút. Takže si dobre premysli čo mi chceš povedať!“ zavesila som. Potichu som sa obliekla a vzala kabelku. Cruz si ani nevšimne keď na chvíľu odídem. Aspoň dúfam. Vysvetľovať budem keď sa vrátim.
Pomaly som prechádzala po tej žalostnej ulici. Od môjho príchodu sa tu nič nezmenilo. Škaredé holé steny a porozbíjané chodníky.
Čakal tam. Na ihrisku, ktoré som navštívila hneď po nasťahovaní na toto úbohé miesto. Hneď po tom, čo som odišla z jeho bytu...
„Som neskutočne rád, že si prišla,“ povedal a vyčaril úsmev. Ale stále bol napätý a nervózny.
„Poď k veci Henry,“ odbila som ho.
Žmolil si ruky a hľadel do zeme. „Akoby som...chcel by som ťa o niečo požiadať.“
O ruku? skrslo v mojej bláznivej mysli.
„O čo ide?“
„Ja...nechcela by si...viem že to vyznie zvláštne...nechcela by si...mi dať druhú šancu?“
Zle počujem. Jednoznačne. Toto nemôže byť pravda. Ohromene som naňho hľadela neschopná slova.
„Č-čo?“
„Ema prosím, prosím ťa. Viem, že ma asi nechceš ani vidieť, no ja som o všetkom veľa premýšľal a...jednoducho by sme to mali skúsiť ešte raz.“
„Tak to si teda nemyslím!“ vykríkla som. Čo si o sebe myslí? Že mi postačí pár sov aby som zabudla na všetko čím som si od rozchodu s ním prešla.
„Viem že si nahnevaná. Chápem to. Správal som sa ako idiot. Najväčší.“
„Tak to si sa teda správal!“ vybuchla som. Všetko, čo som v sebe dusila od rozchodu zo mňa vychádzalo ako na bežiacom páse. „Si odporný hnusný žiarlivý bastard! Vieš koľko som kvôli takej nule ako ty preplakala?! Vieš koľko mi trvalo, kým som sa postavila na vlastné nohy? A ty si len tak prídeš a myslíš si, že všetko je zabudnuté?! Zabudni!“
Chcela som sa vrátiť. Neskutočne ľutujem, že som za ním vôbec šla. To mám za to, že vždy spravím to, čo sa odo mňa očakáva!
„Ema prosím,“ zase nahodil trpiteľský výraz. „Aj ja som si mnohým prešiel. Dlho som sa nevedel vyrovnať so samotou, chodil som k psychiatrovi, zmenil som prácu, no stále som sa necítil dobre. Niečo mi chýbalo. Bola si to ty, Ema. Dlho som zbieral odvahu na toto stretnutie. No už som nemohol dlhšie čakať. Potrebujem ťa!“
Bolo mi zle. Jeho sladké reči ma už len tak neoklamú. Lži, lži a balamutenie. Tým vždy vyhral každú hádku. Vrhla som naňho znechutený pohľad, obrátila som sa a vybrala sa domov. No chytil ma za ruku a otočil k sebe. O čo mu ide? V tvári mal zúrivý výraz, ako vždy keď nedosiahne to, čo chce. Prebehli mi zimomriavky. Pritisol ma tesne k sebe a začal mi rukami hladkať chrbát. Vtlačil na mňa svoje studené pery. Bol hrozný. Z celej sily som ho odtláčala od seba, no pevne mi držal ruky. Chcela som kričať, no bol na mne prisatý a stále drsnejší. Podarilo sa mi oslobodiť jednu ruku a vlepila som mu facku. Konečne ma pustil.
„Ty si taká hnusná sviňa, že to svet nevidel! Už nikdy sa ku mne nepriblíž!“ kričala som na celú ulicu. Bolo mi to jedno. Hlavne nech mi dá pokoj. Neskutočne som sa bála. Henry začal vystrájať ako zmyslov zbavený. Zahnal sa po mne, no uhla som sa. Rozbehla som sa dole ulicou, no Henry za mnou. Len nech niekoho stretnem, prosím! želala som si. No všetko bolo pusté. Jediný človek v okruhu najbližších niekoľko desiatok metrov bol Henry. Teraz len tienistá postava, ktorá však bola stále bližšie a bližšie. Moja kondička je otrasná.
„Stoj! Ema, stoj! Ja ti nechcem ublížiť!“ kričal za mnou. Už to boli asi len tri metre. Dva...Dobehol ma. Zhodil ma na zem a vykrútil mi ruky. Bola som bezbranná. V pasci.
„Pusti ma! Okamžite ma pusti ty imbecil!“
„Prečo ma nepočúvaš? Chcel som si s tebou len pohovoriť. Nič viac! Nemôžem zato, že si tak neskutočne tvrdohlavá ako kedysi! Prečo mi nechceš dať šancu?!“ kričal mi do tváre. Bol šialený. Na tvári sa mu usadil nepríčetný výraz a ja som sa začala naozaj báť. Pomoc, pomyslela som si. Nemohla som sa ani hnúť. Očami mi prešiel p otele. Chcela som bojovať ,no moje telo akoby odmietalo reagovať.
Začula som rýchle približujúce sa kroky. Zrazu len niekto odhodil Henryho nabok. Bránil sa, no môj záchranca bol zjavne silnejší. Opatrne som sa posadila aby som mala prehľad. Henry práve vstával zo zeme a rozbehol sa preč. Akýsi neznámy muž sa držal za sánku. Pomaly vstal a chcel sa rozbehnúť za Henrym, no už bol ďaleko. Radšej sa sklonil ku mne.
„Ste v poriadku? Zavolám sanitku?“
Neskutočne som sa triasla. Nebadane som pokrútila hlavou.
„Idem volať políciu! Toto je otrasné ako sa niektorí ľudia správajú!“
Teraz som už krútila hlavou energickejšie. Nechcem žiadne opletačky s políciou. Chcem ísť odtiaľto preč. Čo najrýchlejšie. A čo najďalej.
„Kde bývate? Mám k vám niekoho zavolať? Komunikujte so mnou!“
No ja som nebola schopná ani slova. Cítila som, ako sa opúšťam. Ako je možné, že človek tak rýchlo v núdzovej situácii prehodnotí to, na čom mu záleží? Mne záležalo len na tom, aby som bola s niekým kto ma ukľudní. Som neskutočne vydesená.
Muž, ktorý ma zachránil zrejme strácal trpezlivosť. Bol to postarší pán a zjavne mal naponáhlo. „Takže ani políciu, ani sanitku? Tak čo pre vás môžem spraviť?“
Zase ticho. Neviem, neviem sa ani pohnúť, nie to ešte reagovať na jeho slová.
„No tak nič. Máte tu mobil?“ vybral mi ho z kabelky. Neprotestovala som. Bolo mi to jedno. Nech si ho vezme. Nie som schopná triezvo uvažovať.
Zrazu som padla späť do trávy. Neviem ako dlho som o sebe ani nevedela. Keď som sa prebrala, bola som sama. Vedľa mňa ležal môj mobil. Môj záchranca ho nezobral...tak na čo mu bol? Nejako som sa pozviechala a pomaly sa postavila na nohy. Všetko mi v hlave začalo zapadať na správne miesta. Pozrela som posledné volané čísla. Meno ktoré som tam uvidela ma ohromilo. Prečo volal práve na to číslo? Odpoveď prišla takmer v zapätí. Prvé meno v registri. Ja by som zavolala na to isté, keby nájdem cudzí mobil. Alebo keby zháňam pomoc k nevládnemu človeku neochotnému komunikovať.
Pozbierala som si veci a zakrútila sa mi hlava. Ešte stále sa neviem spamätať z toho šoku. Henry...vždy bol idiot ale nikdy by som si nemyslela že...do očí sa mi nahrnuli slzy. Nechcem si predstaviť čo by sa stalo keby sa tu neobjavil ten starý pán...
„Ema? To si ty?“ ozval sa za mnou hlas. Strhla som sa, lebo som ho rýchlo nevedela identifikovať. Pre istotu som sa neozvala a snažila som sa schovať. Čo ak sa Henry vrátil? Prišlo mi zle. Už sa zrejme stávam paranoidnou, no nemyslím si, že by mi to niekto mohol vyčítať. Musím sa dostať domov! Alebo radšej nie? Cruz sa bude vypytovať a ja mu nechcem vysvetľovať, že ma napadol môj bývalý. Zbytočne sa bude aj on strachovať a možno spraví nejakú hlúposť. Ale dobré pevné mužské rameno na vyplakanie by bodlo. Šok začal prechádzať do sĺz.
Zrazu ma niekto chytil okolo pliec. Skríkla som, rozhodnutá mu tento- krát poriadne ublížiť.
„No tak pokoj, to som ja,“ hovoril známy hlas. Odľahlo mi. Nakoniec predsa len prišiel. Číslo jeden v mojom abecednom registri mien. Alan.
„Si v poriadku? Čo sa stalo? Zavolal mi nejaký neznámy muž, že sem mám prísť pre teba. Volal z tvojho mobilu! Ublížil ti?“
Keď som počula hlas a cítila dotyk svojho najlepšieho priateľa, upokojila som sa. To však znamenalo, že sa uvoľnil potok mojich sĺz. Alan ma vzal do náručia a sadol si so mnou na lavičku. Už sa na nič nepýtal, len sa snažil ma utešiť. Presne toto som potrebovala. Možno aj hodinu ma hladil po vlasoch. Keď mi už bolo lepšie, všetko som mu vyrozprávala. Alan je človek, ktorému plne dôverujem. Skutočný priateľ.
Keď som dorozprávala, bol zhrozený. Okamžite ma začal prehovárať, aby som volala políciu. Nechcela som o tom ani len počuť. Možno som hlúpa, ale posledné, po čom práve túžim je vypočúvanie na polícii. Aj tak s tým nič nespravia...
„Ďakujem ti, že si prišiel. Je mi ľúto, ak si mal niečo naplánované. Už by si mal ísť.“
„To je v poriadku. Teraz si jediná vec, na ktorej mi záleží,“ povedal a pobozkal ma na čelo. Zachvela som sa. „ Si si istá, že už chceš ísť domov? Mohla by si ísť ku mne. Spravím ti čaj a sľubujem, že sa o teba postarám ak sa ten zasran zase o niečo pokúsi! Môžeš u mňa aj prespať.“
„Nie, ale ďakujem. Pôjdem domov a ľahnem si. Cruz by sa bál, keby spím niekde inde.“
„Ach, jasné, Cruz...“ povedal Alan skleslo. Pozrela som mu do očí.
„A nečaká teba náhodou Melanie?“
„ Vidíš to, asi áno,“ povedal ale neznelo to nadšene. Zrazu zdvihol hlavu a začal hovoriť neisto. „Vieš ja vlastne ani...a vlastne nič,“ zazmätkoval. „Tak ťa aspoň odprevadím.
Čo mi to chcel povedať? Asi to radšej ani nechcem vedieť. Nebudem vyzvedať. Dnes pre mňa spravil neskutočne veľa a budem mu do smrti vďačná.
Prišli sme ku dverám. Skontroloval, či niekto náhodou nečaká na schodoch a obrátil sa späť ku mne.
„Sľúb mi, že už nikdy nepôjdeš potme sama. To aby som sa o teba vkuse bál,“ povedal a usmial sa.
„Sľubujem,“ odpovedala som. Silno ma objal. Cítila som uňho pocit absolútneho bezpečia. Stáli sme tam dosť dlho. Nechcela som ho pustiť, dokázala by som takto stáť hodiny.
Zazvonil mu mobil. Melanie. Aj keď som nechcela, počula som jej nahnevaný tón. Vraj už naňho čaká hodinu a pol.
Smutne sa rozlúčil a utekal za ňou. Dúfam, že nebude mať žiadne problémy. Bola by som veľmi nerada, keby som ich rozhádala. Zajtra to Melanie všetko vysvetlím.
Alan nastúpil do taxíka no ešte predtým mi zamával. Už asi po tisíci raz odkedy sme sa spoznali mi vyčaril na tvári úsmev. Alan. Skutočný priateľ, ktorý však vždy ostane len priateľom. Alebo sa mýlim?
Komentáre
Prehľad komentárov
užasneeee....:) nemam viac slov :)
milujem Travisa :D
(Ninuš:), 5. 4. 2010 16:19)dakujeem:) a myslím, že ti vyhoviem..či? :D ved doteraz to bol cruz :D
milujem alana
(Deni, 5. 4. 2010 16:16)dúfam,že sa ema mýli :D a veeľmi sa mýli :D oh my fucking duck ja chcem alana :D:D a dopc :D adopc nech sa uz daju dokopy :D inak henry je uz iny psychopat :D:D ninus,krasne napisana kapitola:):) krasne:):) asi som sa zamilovala do alana :D
wooooo
(Kikuš, 12. 4. 2010 17:32)