Just another story...5
5.
Precitla som. Teda, aspoň si to myslím. V hlave mi neskutočne hučalo a len ťažko sa mi premýšľalo. Vyzerá to tak, že existujem. Určite som niečo viac ako hmota. Chcela som otvoriť oči, zistiť, či to vôbec dokážem, no na druhej strane som sa obávala toho, čo uvidím. Skúsim to.
Pomaly som odkryla viečka, no videla som len rozmazanú tmavú škvrnu. Postupne, ako sa u mňa prebúdzali ďalšie zmysly, som zistila prečo. Ležím na zemi, tvárou otočenou dolu. Pohýbala som prstami na rukách, snažila som sa zistiť na čom ležím. Hlina? Piesok?
Hlina, dal mi za pravdu ďalší zmysel. Čuch. Cítila som mierne vlhkú zem a niekde obďaleč vôňu trávy. Som na lúke? napadlo mi, keď som nad sebou začula spev vtákov. V lese? Musím sa otočiť, aby som prestala len hádať. Zaprela som sa rukami do mäkkej zeme a opatrne sa posadila. Zakrútila sa mi hlava a zahmlilo sa mi pred očami. Keď sa mi obraz vyjasnil, zistila som, že som mala takmer pravdu. Takmer.
Okolo mňa sa rozprestieral riedky les. Lúče svetla poľahky prenikali cez vrcholce stromov. Oblečené som mala tenké biele šaty. Som si istá, že keď som prechádzala dvermi, na sebe som mala niečo celkom iné. Nechcelo sa mi uvažovať nad tým, ako je to možné. Nevládala som. Všetku moju silu som sústredila na spomínanie. Čo sa to vlastne stalo?
Bude to, akoby som nikdy neexistovala. To bola prvá veta, na ktorú som si spomenula. Taká jednoduchá. A taká definitívna...
A zrazu sa na mňa všetko navalilo. Jasne sa mi v mysli vybavovali obrazy tej noci. Bolo to pred týždňom? Mesiacom? Alebo som otvorila dvere len pred pár minútami? Všetko je možné...
Pokúsim sa to všetko zhrnúť. Začínam nový život. Bez rodiny, bez priateľov, bez mena, smrteľná a úplne obyčajná. Začínam nový život s vedomím, že nič nie je také, ako sa zdá.
Musím zistiť kde som. Predtým ako som prešla dverami ma teraz už známy muž- moja Viera- varoval, že brána môže vyústiť kdekoľvek. Ešte mi pripomenul, že sa vidíme posledný krát. V novom živote už žiadnu zvláštnu moc mať nebudem. Žiadne stretávanie s vlastnou vierou. Zrazu mi to prišlo ľúto. Akokoľvek bol nepríjemný a cinický, bude mi chýbať. Moja posledná istota. Už ma nebudeš potrebovať, neboj sa, bola posledná veta, ktorú mi povedal. A potom sa rozplynul...
Postavila som sa na nohy. Brala som ako zázrak to, že dokážem klásť jednu nohu pred druhú. Moja rýchlosť už nebola neobmedzená. Dosť mi škvŕkalo v bruchu a mala som sucho v ústach. Bolo zvláštne opäť pociťovať takéto obyčajné ľudské potreby. Na jednej strane mi to chýbalo, no v tejto situácii by sa mi skôr hodil naplnený žalúdok a zásoba vody. Netuším kde som.
Zrazu som začula povedomý zvuk. Auto. Musím sa nachádzať blízko cesty! Srdce mi poskočilo od radosti. Rozbehla som sa za zvukom a ocitla som sa na kraji úzkej vozovky. Nebola to lesná cesta ale normálna asfaltová. V zákrute som uvidela kufor veľkého červeného auta. Hádam pôjde ďalšie...
Mama mi vždy vtĺkala do hlavy, aby ma nikdy v mojom živote nenapadlo stopovať. Vlastne ani neporuším zákaz. Toto už nebol môj život.
Cítila som sa trochu trápne keď som vystrčila na cestu ruku so zdvihnutým palcom. Dúfam, že niekto zastane. Nemusela som ani dlho čakať. Kúsok odo mňa zastavilo akési strieborné staršie auto. Opatrne som pristúpila ku okienku vodiča. Za volantom sedel starší pán a vedľa neho asi manželka. Priateľsky sa na mňa usmievali. Vyzerali ako Američania. Takže nemusím sa učiť čínštinu, ruštinu, arabčinu ani nijaký iný jazyk. Pokiaľ samozrejme nie sú na výlete v cudzej zemi. Mohlo by sa na mňa usmiať šťastie.
„Tak čo, kam potrebujete zviesť?“ spýtal sa ma muž milo. Angličtina! mala som chuť natešene zakričať. Lenže ako mu odpovedať?
„Ehm...a viete mi povedať kde sme?“ Viem, že to muselo znieť čudne. Zatváril sa prekvapene, no potom sa uškrnul.
„Niekto bol asi na poriadnom žúre, však?“ zasmial sa. Chcela som protestovať, že som v úplnom poriadku, no čo by som mu povedala? Prešla som zázračnými dverami, ktoré môžu vyústiť kdekoľvek? Radšej budem za tínedžerku, ktorá má po oslave okno ako za Alicu z krajiny zázrakov.
„Štát Georgia, výjazd z mesta Dawnsonville a za vami sú Forsythské lesy. A kam teda potrebujete ísť?“
Georgia? Takže som stále v USA! Začínam si myslieť, že si ten chlapík robil srandu. Môžeš vyjsť aj na druhej strane Zeme. Som len zopár stoviek kilometrov od Chicaga. A asi tisíc kilometrov od Colorada...
„Ehm... Kam máte namierené?“ spýtala som sa. Hlavne sa potrebujem dostať do nejakého väčšieho mesta.
„Do Griffinu.“
„Môže byť,“ povedala som. Nikdy v živote som tam nebola.
Nastúpila som do auta. Chvíľu som mala v hlave čudné prázdno. Asi to bolo na mne aj vidieť, pretože vľúdne pohľady staršieho páru sa pomaly vytrácali. Začali si ma premeriavať.
„Ako sa voláte?“ spýtala sa ma pani.
„Dorotte...volám sa Dorotte,“ odpovedala som bez zaváhania. Dorotte bolo prvé meno ktoré mi napadlo. Volala sa tak jedna z mojich kamarátok.
„Takže Dorotte...odkiaľ pochádzate?“
„Z Alabamy...z malého mesta.“ Zdalo sa mi najlepším riešením klamať. Nikdy som s tým nemala veľký problém, aj keď ma neskôr hrýzli výčitky svedomia. Aj tak si budem musieť vymyslieť nejakú totožnosť. Nemôžem byť človek bez mena a bez bydliska.
Vtedy som si uvedomila niekoľko závažných problémov. Nezodpovedaných otázok, ktoré sú pre mňa teraz neskutočne dôležité. Čo môj rodný list? Občiansky preukaz? Peniaze? Veď ja nemám absolútne žiadne peniaze! Skvelé. Keď som utekala z domu nenapadlo mi vziať si niečo so sebou. Načo by mi v minulom živote boli nejaké peniaze?
Pani na sedadle spolujazdca zrejme zbadala, že nemám náladu na rozhovor. Hádzala po mne podozrievavé pohľady, no ja som si ju nevšímala. Začala som si prehľadávať vrecká. Možno v týchto bielych šatoch nie som len náhodou...
Bingo! Vo vrecku som našla akýsi list. Nedočkavo som ho otvorila a začala čítať.
Milá Elisse,
Dúfam, že prebratie Ťa veľmi nevykoľajilo. Počul som, že to je nepríjemné. Nemal by som ti písať, no dajme tomu, že si mi mierne prirástla k srdcu a tak beriem ako povinnosť vysvetliť ti zopár vecí. Určite si veľmi zmätená. Aby si mala nejaký záchytný bod, ktorého sa môžeš pre začiatok držať, odporúčam Ti ísť do Atlanty. Brána by mala viesť do blízkeho lesa, zrejme si sa v ňom práve zobudila. Nemohol som ti to prezradiť skôr, prepáč. V Atlante vyhľadaj človeka s menom Phil Wright. Vysvetlí Ti, kto vlastne si. Nemysli si však, že bude tvojou spojkou s minulým životom.
Za žiadnu cenu nechoď do Colorada a nepokúšaj sa stretnúť s rodinou! Všetko je už minulosťou...
P.S: „Cieľ musí človek poznať skôr, ako trasu“ (Jean Paul Sartre)
xxx632
Tomu poslednému citátu som vôbec nerozumela. Viem, že Jean Paul bol nejaký francúzsky filozof, matne sa mi vybavuje hodina dejepisu s jednou spomalenou učiteľkou. Ale načo mi ho dával do post skripta? Asi mi len chcel naznačiť, že sa nemám vzdávať, keď už viem svoj cieľ.
Prečítala som si list pre istotu ešte dvakrát. Odľahlo mi. Naozaj mám nejaký cieľ, ktorého sa môžem držať. Atlanta. Phil Wright. Kto to bude?
„Prosím vás, neprechádzate náhodou cez Atlantu?“ spýtala som sa s nádejou.
Starý pán sa uškrnul. „Vidno, že nie si odtiaľto. Všetky cesty v Georgii vedú do Atlanty. Sme tam asi za desať minút.“
Stáva sa zo mňa v novom živote šťastlivec? Nechce sa i to veriť. Všetko do seba krásne zapadá a prebieha absolútne hladko. Musí v tom byť nejaký háčik. Alebo nie? Čo ak náhodou vedia, kto je Phil Wright?
„A neviete o niekom, kto sa volá Phil Wright?“
„V živote som o nikom akom nepočul,“ odpovedal muž.
Tak fajn, má to háčik. Ako nájdem v takom veľkom meste ako Atlanta, plnom ľudí, ktorý sa volajú rovnako nejakého pána Wrighta?! Pokoj, pokoj, všetko zvládneš, nahovárala som si. Zlaté stránky, informačné centrá, to všetko existuje. Len škoda, že bez telefónu sú mi akurát na dve veci.
Z auta som vystúpila blízko centra mesta. Aspoň tak mi tvrdili. Nemala som inú možnosť, len im veriť. Moje orientačné schopnosti sú pod nulovým bodom. V cudzom meste, bez peňazí, bez mobilu, bez nápadu. Ako scénka s vyvrcholenia nejakej komédie, kde hlavný hrdina prejde polovicu sveta, len aby zastihol svoju lásku. A po vyvrcholení, kde je absolútne bez nádeje prichádza happy end. Primitívny, očakávaný, ale vždy dojemný. A keďže ja som si toho prešla naozaj dosť, zaslúžim si happy end aj ja!
Potrebujem nejakú stopu, vodítko, HOCIČO. Už nemám celú večnosť na to, aby som ju našla. Vlastne, podľa môjho škvŕkajúceho žalúdku som nemala ani hodinu.
Okolo mňa sa rozprestieral labyrint uličiek a nespočetne veľa ľudí. Asi nemá zmysel každého sa vypytovať na Phila Wrighta. Bezcieľne som sa prechádzala po dlhej ulici, obkolesenej mnohými obchodmi a administratívnymi budovami. Nikto mi nevenoval veľkú pozornosť, akurát sa možno divili mojim šatám, pretože väčšina mala ešte oblečené teplé bundy.
Prechádzala som okolo stánkov s novinami. Zrazu ma niečo napadlo. Nebola to nevyhnutná informácia, no zvedavosť ma donútila pozrieť sa. Pritlačila som sa na sklo a čítala titulky. Nevydarený štrajk dopravcov. Hospodárska kríza na ústupe. Britney Spears má tretie dieťa. Johny Depp nakrúca nový film. A hlavne ma zaujímala malá informácia v hornom rohu každého denníka. Dátum. 18.3. 2010. Preboha! Uplynulo sedem mesiacov odkedy som odišla z domu! Neuveriteľné...
Chvíľu som nehybne hľadela na tých zopár číslic, keď ma zaujal útržok z rozhovoru za mnou.
„...kúp toho turistického sprievodcu, takto to nikdy nenájdeme!“
„A ako vieš, že v nejakom sprievodci to bude?“
„Pozri sa pred seba!“ povedal už rozčúlene ženský hlas. Aj ja som otočila hlavu na miesto kam ukazovala.
Na reklamnej tabuli bola farebná reklama na úplne nového turistického sprievodcu Atlantou. Keď som a zadívala bližšie, takmer ma hodilo o zem. Na veľkej fotografii na prvej strane bola akási socha. No dorazilo ma to, čo bolo napísané pod ňou.
Pamätník Jeana Paula Sartra
Žeby to malo byť znamenie? Možno je v tom liste zašifrované nejaké konkrétne miesto. Musím si kúpiť tú príručku! Lenže za čo?
Hádajúci pár si ju práve odnášal od stánku. Za pokus nič nedám. Rozbehla som sa za nimi a bez premýšľania som spustila.
„Dobrý deň, prepáčte mi, ale mohla by som si pozrieť na chvíľku toho sprievodcu, čo ste si kúpili, prosím?“ Asi až priveľmi zdvorilé. K tomu som nahodila nevinný úsmev.
Pár na mňa začudovane hľadel, no potom sa žena ozvala.
„Tam máte stánok, môžete si ho kúpiť!“ povedala nevrlo.
Fajn, poníženiu sa nevyhnem.
„Viete...ja si ho akosi nemám za čo kúpiť,“ povedala som po pravde.
Žena zdvihla obočie a zvrchu sa na mňa pozrela. „Prepáčte, ale ponáhľame sa,“ odvrkla. Muž jej však zobral príručku z ruky a podal mi ju.
„Nech sa páči,“ povedal s úsmevom. Žena sa naňho nahnevane pozrela. Nechcem spôsobiť medzi nimi ďalšiu hádku a tak som rýchlo otvorila príručku a našla to, čo som potrebovala.
Pamätník Jeana Paula Sartra sa nachádza na Pine Sreet, iba dva bloky odtiaľto. Poďakovala som sa a rozbehla som sa tým smerom. Teda dúfam, že som mapku prečítala dobre.
Stále nerozumiem tomu, prečo mi rovno nemohol napísať kam mám ísť. Neznášam takéto hry.
Chvíľu som blúdila po meste, no nakoniec som sa dostala k svojmu cieľu. V strede veľkého námestia stál kamenný pamätník, presne taký, aký na fotografii. Rozutekala som sa k nemu najrýchlejšie ako som vládala. Vrážala som do ľudí, no bolo mi to jedno.
Dostala som sa tesne k nemu. Pod veľkou sochou Sartra bolo napísané jeho meno, dátum narodenia a úmrtia. Netuším prečo má francúzsky filozof pamätník v Atlante. Zrejme som mala dávať trochu lepší pozor na tom dejepise...
Ok. Som pri pamätníku a čo teraz? Mám začať vykrikovať Phil Wright? Alebo si sadnúť na lavičku a čakať, kým si on nájde mňa? Málo informácii, stále mám málo informácii.
Vytiahla som list ešte raz. Sústredila som sa na post skriptum.
P.S: „Cieľ musí človek poznať skôr, ako trasu“ (Jean Paul Sartre)
Skúšala som to čítať odzadu, každé druhé písmeno, no nedávalo to žiadny zmysel. Absolútne žiadny...
Moment! Ako som si to mohla nevšimnúť? Predtým som úplne odignorovala 6 posledných znakov. xxx632. Musí to niečo znamenať. Je to napísané na mieste podpisu. Možno to mám brať ako poslednú indíciu?
Pamätník Sartra na Pine street. Pine street. PS!
Možno si to len domýšľam ale perfektne to sedí. Meno Jeana Paula Sartra ma malo doviesť na túto ulicu. Na Pine street. Na Pine street číslo 632!
Dômyselné a pritom jasné ako facka. Alebo som génius? Začala som sa obzerať okolo seba. Hľadala som čísla budov. 616, dlho nič a potom 622. Prechádzala som popod vysoké budovy a snažila som sa odrátať tú správnu. Veľa z nich už dávno žiadne číslo nemala. 626,628...začala som cítiť akési vzrušené chvenie v bruchu. Nedočkavo som sa posúvala ďalej, akoby bola budova s číslom 632 najdôležitejšia vec na svete. Vlastne, pre mňa teraz možno aj je...
Zastala som pred obyčajnými tmavými dverami. Napadol mi šialený nápad, či to náhodou nebude ďalšia brána do iného života. Presne takto vyzerali tie minulé dvere. Ešte chvíľu som sa pohrávala s touto myšlienkou, no potom som si uvedomila, že to nemôže byť pravda. Vnútri ťa má čakať človek a nie ďalšia šanca, pripomínala som si. Pre istotu som ešte raz skontrolovala číslo z listu s olupujúcou tabuľkou nad dverami. Sedelo.
Opatrne som zatlačila kľučku. Dvere sa s vrzgotom sa otvorili a ja som vstúpila do slabo osvetlenej chodby. Na stenách boli tmavé tapety a oproti mne sa týčilo schodisko. Všade bolo ticho. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Niečo ma ťahalo aby som vyšla hore schodmi, no rozum mi vravel aby som sa radšej hneď otočila. Lenže, to by som nebola ja, keby počúvam svoj rozum a nie inštinkt. Pomaly som začala vystupovať. Schodisko viedlo na malú plošinku. Podlaha bola zaprášená, akoby tadeto už dlhšie nikto nechodil. Žeby som predsa en bola na zlom mieste?
Zrejme nie. Dvere predo mnou sa otvorili a z vnútra sa ozval hlas.
„Zdravím Elisse...alebo Dorotte?“
Prekvapene som hľadela na rozvírený kúdol prachu. A cez neho na siluetu muža, ktorý sa ku mne blížil.
„Teší ma, Phil Wright,“ povedal kľudným hlasom. Konečne som mu uvidela tvár. Nechtiac som zhíkla.
Komentáre
Prehľad komentárov
dakujeeem dakujeem:)ja mam teraz tranzu z tvojho komentaru:) normálne mi to nedá aby so teraz nepísala:)takže slubujem, že šestka bude čoskoro:) a fakt som neskutočne moc rada že sa ti to páčilo:)
DO RITEEEEEEEEE
(Deni, 8. 4. 2010 23:22)aaaaaaaaaaaaaaaa toto nemyslis vazne ze si to teraz ukoncila!!!!!!!!!!! preco zhikla???? do rite ja sa asi zblaznim na mieste do hovnaaaaa aaaa kurnik sopa dajte mipokracovanie lebo do rite ja toot teraz vidim na gilotinu..kurnajs do sunky ja som vzivote necitala nic tak dokonale premyslene zahadne putave prepracovane jako toto!!! cely twilight vsetky zalubene sracky a moje blbosti mozu ist akurat tak do holej rite!!!aaaa ja potrebujem sesku kruna ninus toto mi enrob ja teraz nezaspim ale celu noc budem rozmyslat nad pokracovaniiim do riteee..JA MAM ASIO TRANZU ZASE!!! ja ppotrebujem 6 prosiiim piiiiiiiiiiiiiiiiiis..KOKOS JA ZASNEM TOTO BOLO ESTE LEPSIE AKO SOM CAKALA!!!! bILION NASOBNE!!!
aaaa:D
(Ninuš:), 9. 4. 2010 15:03)