Just another story...7
7.
Neverila som vlastným očiam. Toto sa už malo skončiť. Tak...tak prečo? S otvorenými ústami som hľadela na muža stojaceho predo mnou. Ako je to možné? Usmieval sa svojím typickým arogantným úsmevom. Viditeľne sa dobre zabával. Som si istá, že je to on.
„Prekvapená?“ spýtal sa muž, ktorý sa navždy rozplynul pred dverami môjho nového života. Teda, vyzerá to tak, že nie navždy.
„Dosť,“ priznala som.
„Najprv som bol aj ja. Netušil som, že dostanem šancu.“
„Ako? A- ako?“ na viac som sa nezmohla. Ešte som bola v šoku. Tento muž, ktorý bol vlastne iba zosobnením mojej viery( áno, viem že to znie viac ako bizarne), patril len do mojej minulosti. Rozlúčil sa so mnou. Zmizol! Tak ako je to možné?
„Jednoducho.“
„Vy ste Phil Wright?“
Už som sa predstavil.“ Vrhla som naňho zmätený pohľad. Zaškeril sa. „Vidím, že si sa vôbec nezmenila. Na rozdiel odo mňa,“ povedal.
„No ani sa mi nezdá!“ vyhlásila som. Bola to pravda. Stačia mu dve minúty a už mi lezie na nervy. Povzdychol si a začal sa prechádzať a vysvetľovať.
„Čudujem sa, že si na to neprišla sama. Síce musím uznať, že najprv som to nechápal ani ja sám. Lenže je to geniálne. Absolútne geniálne. A aspoň pre mňa tiež absolútne úžasné.“
Čakal, že prejavím nadšenie, no ja som mlčala.
„Naozaj ti to nedochádza?“
Ticho.
„Tak fajn. Keď si prešla tými dverami, prešiel som aj ja. Keďže sa zjavili tebe, zjavili sa aj mne. Keď ty začínaš odznova, začínam aj ja. Úplne odznova.“
To ma zaskočilo. Kašľala som na trucovanie, potrebovala som si ujasniť zopár vecí.
„Ako ste mohli prejsť? Zmizli ste. Bola som úplne sama, keď som sa vybrala k bráne!“
„Nebola,“ zaškeril sa.
„Musíte sa v tom neskutočne vyžívať, keď tu zo mňa robíte blázna.“ A ja som vravela, že mi chýbal? Dá sa povedať, že si mi prirástla k srdcu. Ja som si to zobrala k srdcu. Zjavne si zo mňa opäť len vystrelil.
„Prepáč mi to, Elisse. Už len zo zvyku ťa rád naťahujem.“
„Ale...veď nie ste ani človek! Ste len akýsi výplod mojej mysle! Už sa to malo všetko skončiť! Ja nechcem mať s ničím nadprirodzeným dočinenia už nikdy viac!“
„Pokoj, Elisse. Ja už som človekom.“
Fajn, už je toho na mňa moc. Vyslovene neznášam záhady. A v tomto živote ma už nemali žiadne čakať. Lenže, ako inak, ja hneď narazím na niekoho, kto je zodpovedný za všetko bizarné, čo sa mi dialo predtým. Skvelé.
„Bol som predsa tvojou súčasťou, nepamätáš? Aj keď si ma nevidela, bol som s tebou. Skrytá súčasť, ktorá sa konečne oddelila. Ako náhle si prešla dverami, obom sa začala nová existencia. Obaja sme slobodní a od seba nezávislí. Takže, toto je už naozaj naše posledné stretnutie. Pokiaľ nechceš ostať mojou starou- známou,“ žmurkol. „Teším sa na vlastný život.“
Nečakala som, že ma ešte niečo dokáže ohromiť, no prerátala som sa. Ako to , že ma to nenapadlo?
„A kde ste sa prebrali?“ zaujímalo ma. Brána by nemala mať dve vyústenia.
„Vo Forsythskom lese pri tebe. Mne prebudenie trvalo omnoho kratšie, pretože v minulom živote som ani zďaleka nebol taký silný ako ty. Myslím tým, taký skutočný. Nechal som ťa tam, ale do vrecka som ti dal list. Vybral som si celkom pekné meno, však? Phil Wright znie dostatočne vážne.“
„Moment...vy ste presne vedeli kde som? Prečo ste neostali pri mne? Na čo boli dobré všetky tie šifry a hádanky? Keby nemám šťastie, ešte stále blúdim po Atlante!“ vybuchla som. On sa stále len smial. Mala som chuť hodiť doňho niečo. Pri pohľade na jeho úškrn vo mne kypela zlosť.
„Ale no...chcel som zistiť, či si dokážeš sama pomôcť v novom živote. Predsa len ešte cítim akúsi zodpovednosť za teba. No vidím, že som sa nemusel obávať. Zvládla si to. A aby som nezabudol, musel som odísť. Sľúbil som ti predsa, že človek menom Phil Wright ti prinesie vysvetlenie. Musel som to predsa splniť. Vieš koľko mi to dalo práce, aby som zistil všetko potrebné?“
„A čo ste zistili?“
Otočil sa a vošiel do miestnosti za jeho chrbtom. Naznačil mi, aby som išla za ním. Vrstva prachu na dlážke stlmila naše kroky. Miestnosť bola úplne prázdna až na malý drevený stôl pod špinavým oknom. Na stole ležali akési papiere. Phil ich vzal do ruky a otočil sa ku mne. Načiahol ruku a podal mi ich. Zmätene som ich začala prechádzať očami. Mnoho textu a nejaké fotografie. A zalepená obálka. Nechápavo som sa pozrela na Phila.
„Čo to je?“
„Všetko čo potrebuješ. Máš tam napísané kde presne bývaš, čo robíš, ako sa voláš, fotky ľudí, ktorých by si mala poznať. Nie je ich veľa.“
„Ako ste to všetko zohnali?“
„Mám svoje zdroje, „ uškrnul sa.
„Takže mi to neprezradíte, mám pravdu?“
„Konečne jedna rozumná vec, ktorú si dnes povedala.“
Povzdychla som si a pokrútila hlavou. Nemá zmysel sa hádať. Vlastne, ani ma veľmi nezaujíma odkiaľ má tie informácie. Hlavné je to, o čom sú. Začala som podrobnejšie čítať papiere. Phil odišiel z izby a nechal ma samú. Očami som hltala každý jeden riadok. Keď som dočítala, potrebovala som chvíľu, aby som si nechala všetko prejsť hlavou. Panebože. Toto je už priveľké science-fiction aj na mňa. Čítať o tom, kým som. Šialené. Ale musím uznať, že je to najzaujímavejší text, ktorý som kedy čítala.
Nové meno: Melissa. Páči sa mi. Veľmi sa podobá na Elisse.
Priezvisko: Cameronová. To sa už menej podobá na Moranová. Hm... Melissa Cameronová. Znie to nejako lacno. Tuctovo. Alebo meno nejakej rozmaznanej televíznej hviezdy. Radšej by som si nechala moje pôvodné meno. Elisse sa volala moja babička. Vždy mi hovorili, že sa na ňu podobám. No ja si ju nepamätám. Zomrela, keď sa ponáhľala do nemocnice za mamou, keď si myslela, že porodí predčasne. Lenže, bol to len planý poplach. Narodila som sa až o dva týždne. Bohužiaľ, dá sa povedať, že som sama na vine, že som nikdy nemala šancu spoznať starú mamu... Ach, stop spomienkam.
Čítala som ďalej. Bývam v malom byte na okraji Atlanty. Na fotografii som si všimla, že je vidno, že som ho zariaďovala „ja“. Veľa vankúšov, kvetov a farebné steny. Musí sa nechať, že mám vkus. Síce netuším, odkiaľ som vzala peniaze na taký byt. Radšej to nebudem riešiť.
Rodičov vraj nepoznám, som s detského domova. Presťahovala som sa do Atlanty z Chicaga kvôli vysokej škole. Gallaway High School. Umelecká škola? Zle vidím. Ja mám chodiť na umeleckú školu? V minulom živote som mala poslané prihlášky na pedagogickú a na farmáciu. V živote by ma nenapadlo hlásiť sa na umenie. Veď uvidíme...
Na fotografiách bol správca bytovky v ktorej bývam, dekan vysokej školy a...spolubývajúca?! Ja mám spolubývajúcu?
„Phil?“ zakričala som na muža.
„Prosím?“ hlásil sa a vošiel do izby. „Nejaký problém?“
„Ako môžem mať spolubývajúcu? Veď... nikto ma nemal poznať.“
„Veď ťa ani nepozná. Dnes sa máte stretnúť po prvý krát.“
„Ale...ale...“
„Ja to neovplyvňujem,“ povedal Phil. Alibista, pomyslela som si. Už mu nič neverím. Toľkokrát mi niečo zamlčal, že to už neviem ani spočítať. A to hovorím za oba životy.
„A čo je v tej obálke?“ spýtala som sa.
„Otvor ju predsa,“ povedal mi. „Nemám röntgenové oči.“
„To neznamená, že neviete, čo je v nej,“ podotkla som. Určite do nej dával veci on.
Obálka bola dosť hrubá. Odtrhla som zlepenú časť. Dosť nešikovne, pretože mi celý obsah vypadol na zem. Doslova som vyvalila oči. Do prachu na dlážku dopadlo mnoho bankoviek. Stodolárovky. Toľko pokope som teda nikdy nevidela. Prekvapene som pozrela na Phila.
„To je moje?“
„Ak nechceš, ja sa ich rád ujmem,“ podpichol ma.
„Ale odkiaľ?“
„To ťa nemusí zaujímať. Ale hádam si si nemyslela, že v novom živote budeš bez peňazí. To by bolo dosť kruté. Ale dávaj si na ne pozor. Niečo máš ešte na účte, ale neskôr by si sa mala poobzerať po nejakej brigáde.“
„Chápem.“
„Máš tam ešte aj občiansky, rodný list a nejaké potrebné dokumenty.“
Naozaj. Zdvihla som malú plastovú kartičku. Občiansky preukaz. Som zvedavá na tú fotku. Otočila som ho z druhej strany a zrazu na mňa hľadela moja tvár. Bola celkom v poriadku, no meno pod ňou mi k nej vôbec nesedelo. Melissa Cameronová. Ach, budem si musieť zvyknúť...
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa ma Phil. Znelo to celkom citlivo. Nečakané...
„Vlastne ani neviem,“ odpovedala som po pravde. „Je to celé neskutočne zvláštne. Akoby som mala naskočiť do zabehnutého kolotoča. Bojím sa,“ priznala som.
„Bude to v poriadku. Dostaneš sa do toho. Zvykneš si...“
„Pochybujem...“zatiahla som. Naozaj sa bojím. Vždy som mala problém aklimatizovať sa v novom prostredí. Ťažko si zvykám, ťažko sa s niekým spriatelím, všetko ide ťažko. Nenávidím zmeny. A toto je bezpochyby najväčšia zmena, akú môže človek spraviť. Zmeniť celý život.
Zrazu som začala premýšľať, či bolo naozaj dobrým nápadom prejsť dverami. Predsa len to bolo rýchle rozhodnutie. Možno unáhlené. Nepremyslela som všetky dôsledky...všetky iné riešenia. V tej chvíli jednoducho neboli. Lenže...čo ak by sa dalo ešte niečo zachrániť? Viem, že by to asi nebolo možné. Asi. Obávam sa, že nedokážem začať odznova. Nebude to plnohodnotný život. Asi to bude tým, že už nebude môj. Môj život sa definitívne skončil prechodom dvermi. Skončil sa život Elisse. Začal život Melissy. Už je neskoro niečo rozoberať. Je to dobré tak, ako to je. Obetovala som svoj život za tých, ktorých som najviac milovala. Ak sú oni šťastní, nezaujíma ma, či budem šťastná ja. Aspoň sa to dobre nahovára...
„Netráp sa, Elisse, “povedal Phil, pristúpil ku mne a objal ma. Naozaj som to potrebovala. Môžem naňho nadávať ako chcem, mesiace bol mojou jedinou oporou, aj keď cinickou a otravnou, a teraz stál pri mne tiež.
„Ale už nie som Elisse,“ musela som odporovať.
„Pre mňa budeš navždy Elisse,“ usmial sa. „Myslím, že by som už mal ísť.“
„Jasne,“ povedala som, no nedalo mi nespýtať sa. „A čo máte vy na pláne?“
„Zistil som, že teraz som úspešný bankár. Keďže však o tom neviem absolútne nič, zbalím si všetky peniaze a odchádzam do Las Vegas,“ zasmial sa.
„Tíško závidím,“ priznala som. „Vždy bolo mojím snom dostať sa tam.“
„Raz sa tam možno dostaneš, uvidíš,“ povedal. „A ešte raz ti musím pripomenúť: Nikdy, ale nikdy sa nepokúšaj skontaktovať svoju rodinu. Zažila by si iba sklamanie. Táto epizóda je už uzavretá. Spravila si čo si mohla, aby mohli viesť lepší život. Snaž sa to nepokaziť nejakým nepremysleným rozhodnutím.“
„Budem sa snažiť. Aj tak by som sa k tomu neodvážila.“ Možno, dodala so pošepky.
„Takže...rozlúčka?“ spýtal sa ma.
„Raz sme sa už lúčili a lúčenie by sa nemalo opakovať,“ povedala som. „Nemám rada lúčenia. Takže zbohom Phil Wright by malo stačiť.Zbohom navždy.“
„Stačí,“ usmial sa. „Zbohom Elisse Moranová.“
Poslednýkrát som sa naňho pozrela, nadýchla som sa, otočila na päte a vyšla z miestnosti. Všetky potrebné veci som pevne držala v ruke. Schody som brala aj po troch, chcela som odísť čo najskôr. Neviem prečo. Asi na mňa už volal nový život. Nový život bez najmenšieho náznaku záhady alebo nadprirodzených udalostí. Konečne.
.....................................................................................................................................................
Phil:
Ako sa len ponáhľa. Ach, ešte stále je priveľmi zmätená. A musím uznať, že aj naivná. Rád by som jej povedal pravdu... ale neviem, či by ju zniesla. Bankár, ktorý ide do Las Vegas? To iste. Ja musím ísť na úplne iné miesto... Zistiť, či všetko vyšlo tak, ako malo vyjsť.
Komentáre
Prehľad komentárov
Bez akehoklvek zavahania mozem povedat, ze sa Ti to Ninus na moj dusu, neuveritelne fantasticky podarilo napisat, nevidim v tom nic viac ako premakany dej s vybornym udrzanim napatia,jednoducho
som ocareny ako z Pikachuovho laveho okvetneho listku, o ktorom ste dnes v cajovni hovorili :D
poklona, fakt uzasne :)
moje zlato :*
(Ninuš:), 18. 4. 2010 15:11)dakujeeem honey:)a prepac za tu zavislost :D hrozne moc si ma potešila:)) pochybujem ze to niekedy vide, ale ak hej, tak mas prvy vytlacok :D:D dakujeeem este raz ;):)
som v nemom úžase:)
(Deni, 18. 4. 2010 12:37)TY MOJ KOKOS!!! toto nabera uz ine vymakane rozmery! ja som coraz viac vo vacsom uzase !!! naprosto dokonale ja som neskutocne zvedava co bude dalej!!! krunajs robis´zo mna zavislacku!! toto prekonava este aj moj zavislost na simse 3!!!a to uz je co povedat! kokos ninus naprosto dokonale..ja nemam slov,uz sa tesim ked ti vide kniha,pretoze toto bude ten najvymakanejsi best seller a nikto nebude verit ze ho napisalo len 15 rocne dievca,kokos,dokonalost sama o sebe:)
Ak sa mozem vyjadrit...;)
(J4nk0, 25. 4. 2010 0:58)