Babs:
„Som úplne premočená,“ prešla som si rukou po bielom tričku lepiacom sa na moju pokožku. Kompletne presvitalo.
„Mne sa to páči,“ usmial sa David a obzrel si ma od hlavy až po päty.
„Ani ja nemám nič proti tvojim premočeným veciam,“ uprela som pohľad na bledomodré tričko, ktoré dokonale obopínalo jeho vyšportované brucho a široké ramená. Och môj bože! Dýchaj Babs!
„Tak kde je problém?“ podišiel bližšie. Prečo je tak strašne sexi?! Neviem racionálne uvažovať.
„Myslím, že nikde,“ zahryzla som sa do pery. Vlastne jeden problém by sa našiel. Je odo mňa až príliš ďaleko a ja mam strašnú chuť dotýkať sa ho.
„Hm,“ jemne si ma k sebe pritiahol, akoby počul moje myšlienky. V tej chvíli som si naozaj neželala nič iné, len cítiť jeho blízkosť.
„Si úplne ľadová,“ povedal zrazu. Fajn, takže ma nepobozká?!
„Trošku mi je zima,“ previnilo som sa usmiala.
„Prečo si mi to nepovedala skôr?“ vyčítavo sa na mňa pozrel a chytil ma za ruku. Lebo som chcela aby si ma pobozkal, je to až také ťažké na pochopenie?
Spolu sme sa prebrodili vodou vo fontáne a vystúpili na chodník. Voda z nás kvapkala na všetky strany. Zrazu však David vzlietol a ja s ním. Nikdy ma ani nepadlo, že chodiť vo vzduchu je tak dokonalý pocit. Rozhliadala som sa všade naokolo. Lietanie je naozaj fascinujúce. Jemný letný vánok sušil kvapky vody na mojom tele a ja som si užívala vzduch pretekajúci pomedzi moje prsty. Dokonalý pocit. Onedlho sme pristáli na balkóne. Porozhliadla som sa po záhrade. Proste nádhera.
„Poď, nechcem aby si prechladla,“ objal ma David zozadu okolo pásu. Jeho dotyk sa mi rozlieval po tele a vpíjal do zmyslov. Jemne ma chytil za ruku a spolu sme vošli do jeho izby. Zaviedol ma do kúpeľne. Teda nebola to len tak obyčajná kúpeľňa. Rozmerovo bola väčšia ako celá moja izba. Obrovské zrkadlo, obrovská vaňa a obrovský sprchový kút. Dokonale sa tam všetko lesklo. Miestnosť ako z rozprávky.
„Môžeš si dať horúcu sprchu, aby si sa zohriala. Skočím ti po nejaké veci. Moja sestra ich tu nechala veľa, keď sa odsťahovala,“ usmial sa podávajúc mi uterák.
„Prečo sa odsťahovala?“ spýtala som sa.
„Odišla za priateľom do Európy. Chcela byť, čo najďalej od otca. Už rok o nej vôbec nič neviem,“ zamračil sa.
„To mi je ľúto,“ zašepkala som.
„No nič, idem po tie veci,“ jemne sa usmial a vyšiel z kúpeľne.
Asi by som sa mala osprchovať, skonštatovala som a vyzliekla sa z mokrých vecí. Potom som už len vošla do sprchového kútu. Nechala som horúce kvapky dopadať na moju pokožku. Zrazu som však začula zvuk otvárajúcich sa dverí.
„Bee sem ti položím nejaké veci. Idem aj ja do sprchy. Budem v izbe,“ doľahol ku mne Davidov hlas.
„Ďakujem,“ povedala som jemne. Potom som už len počula, ako sa zatvorili dvere. Ešte chvíľu som postála pod horúcim prúdom vody a následne ju odstavila. Zabalená v uteráku som opatrne vyšla zo sprchového kútu. Môj pohľad spočinul na toaletnom stolíku, kde boli položené čierne minišaty lemované čipkou spolu s balerínkami. Opatrne som šaty vzala do ruky. Oh môj bože! Prisahám na čokoľvek, že to boli tie najkrajšie šaty, aké som kedy videla. Zhodila som zo seba uterák a obliekla si ich. Sadli mi ako uliate. Keď som sa otočila uvidela som môj odraz v zrkadle. Nemôžem uveriť vlastným očiam, žasla som v duchu. Obula som si aj balerínky a ešte raz sa na seba pozrela. Vyzeralo to priam dokonale. Vzala som z toaletného stolíka hrebeň a začala si rozčesávať vlasy. Nie je tu niekde fén? Podišla som k bielej skrinke pri zrkadle a otvorila ju. To, čo v nej bolo ma celkom prekvapilo. Samé sedatíva, lieky na spanie a podobné. David to všetko užíva? Prečo? Babs, to nie je tvoja vec, pomyslela som si a porozhliadla sa po féne. Ležal na vrchnej poličke. Zapojila som ho do elektriky a začala si fénovať vlasy. Aj keď som sa snažila na to nemyslieť, stále mi tie lieky vŕtali hlavou. Možno ich vôbec neužíva, pomyslela som a vypla fén. Vlasy som už mala suché, tak som už len vykonala pár posledných úprav a vyšla z kúpeľne.
„Si v nich ešte krajšia ako som predpokladal,“ začula som užasnutý Davidov hlas. Zdvihla som k nemu zrak. Sedel na kraji veľkej bielej posteli. Oblečené mal len čierne oblekové nohavice a rozopnutú košeľu odkrývajúcu jeho dokonale vypracovaný trup. Okolo krku mal prehodenú kravatu. Naozaj som vtedy vôbec nedýchala. Vlastne ešte stále vôbec nedýcham.
„Ď-ďakujem,“ zakoktala som sa. Asi sa červenám... Ako môže byť tak neuveriteľne neodolateľný? Zamierila som smerom k nemu.
„Ty si taká nádherná,“ zašepkal, keď som podišla bližšie, obzerajúc si ma od hlavy až po päty.
„Budem sa červenať,“ rozpačito som sa usmiala a posadila sa vedľa neho.
„Mne to nebude vadiť,“ jemne sa na mňa pozrel tými jeho nádhernými belasými očami. Rukami si začal zapínať gombíky na košeli. Aleee, vzdychla som si v mysli.
„Ani za svet si neviem spomenúť ako sa viaže kravata. Nechceš mi pomôcť prosím?“ spýtal sa ma.
„Samozrejme,“ prisunula som sa bližšie a chytila oba konce kravaty. Učila som sa to raz na tanečnom. Vedela som, že aby uzol vyzeral dobre musí harmonizovať s golierom košele, nesmie ho príliš škrtiť, ale zároveň nesmie byť príliš uvoľnený. Tak som sa teda pustila do viazania. Zrazu som zacítila Davidovu ruku na mojom páse. Mimovoľne som sa usmiala. Opatrne prechádzal od bokov až hore ku ramenám, kde sa zastavil. Opatrne mi stiahol jedno ramienko.
„Rozptyľuješ ma,“ zašepkala som napoly omámene, keď ma pobozkal na rameno a neposlušne perami postupoval vyššie až som jeho dych cítila na mojom krku. To som už bola úplne omámená a zabudla som na viazanie nejakej priblblej kravaty. Moje ruky sa z krku spustili nižšie a mimovoľne začali rozopínať gombíky na jeho košeli. Cítila som ako sa cez tenkú látku košele každý jeden jeho sval napol.
„Ani nevieš ako...“ zašepkal krútiac hlavou a prisal svoje mäkké poddajné pery na moje. Pritiahol si ma tesnejšie k sebe, až som cítila teplo jeho pokožky. Rukou mi zašiel pod šaty a mne sa po celom tele rozliali zimomriavky. Zrazu som sa ocitla v prikrývkach mäkkej voňavej postele a Davidove pery neposlušne blúdili po mojom tele. Keď sa mi konečne podarilo vyzliecť mu košeľu, opatrne som prešla po jeho svaloch na chrbte. Bože môj ako som si ten dotyk užívala. Šaty mi vyhrnul po pás a zrazu som zacítila jeho pery na podbrušku postupujúc vyššie a vyššie. Zadržala som dych. Vlastne som vôbec nebola schopná nadýchnuť sa.
Prerušilo nás zaklopanie na dvere.
„No do pekla,“ zašepkal David a otočil hlavu ku dverám.
„Kto je?“ spýtal sa.
„Prepáčte pán Outwind, ale už je trištvrte na osem. Vodič vás už čaká pred domom,“ povedal ženský hlas spoza dverí.
„Do pekla večierok, úplne som zabudol,“ zamračil sa a vstal z postele.
„Ďakujem Elizabeth, o chvíľu som tam. Povedzte to aj Alfredovi prosím, nech ešte počká,“ chytil sa za hlavu.
„Prepáč mi to,“ previnilo sa na mňa pozrel. Stále bol bez košele a jemné blonďavé vlasy mu padali do čela. Bože ako môže byť niekto tak strašne sexi?
„Áno, pán Outwind,“ povedala slúžka.
„To je v poriadku,“ posadila som sa na posteli a stiahla si šaty.
„Naozaj, úplne mi to vypadlo. Sľubujem, že nabudúce ti to vynahradím,“ podišiel ku posteli, sklonil sa ku mne a jemne ma pobozkal na pery.
„Už sa teším,“ zasnene som mu bozk opätovala.
„Pobaľ si veci, vezmem ťa domov,“ usmial sa a začal si obliekať košeľu, ktorú som mu pred chvíľou vyzliekla. Pri tej myšlienke som sa znovu zapýrila. Radšej som zamierila do kúpeľne, aby som vzala všetky moje premočené veci. Keď som sa vrátila David už ma košeľu na sebe, ale kravatu si nevedel zaviazať.
„Môžem ťa poprosiť?“ roztomilo sa na mňa usmial. Prikývla som a podišla k nemu bližšie. Vzala som do rúk oba konce kravaty. Po celý čas ako som viazala uzol ma pozoroval a často sa mi s ním stretol pohľad.
„Ďakujem,“ usmial sa.
„Aj nabudúce,“ pohladila som ho po línii kravaty. Aj keď to nebol tak presne úmysel, pretože pôvodne som sa ho túžila len dotknúť. Obliekol si sako a moje veci vzal do jednej ruky.
„Poď,“ preplietol si svoje prsty s mojimi a spolu sme vyšli z jeho izby. Zišli sme dolu po veľkom schodisku a prešli cez veľké vstupné dvere. Na príjazdovej ceste čakala limuzína.
„Dobrý večer vám prajem. Prosím,“ usmial sa postarší vodič a otvoril mi dvere do zadnej časti.
„Dobrý večer, ďakujem,“ usmiala som sa a usadila sa na zadnú sedačku. O pár sekúnd sa ku mne pridal aj David. Vodič zavrel za nami dvere a potom nasadol aj on.
„Kam to bude?“ spýtal sa Dave.
„Pôjdem k Jenny, čiže 742 N Highland,“ usmiala som sa. Podišiel k šoférovmu okienku a nadiktoval mu adresu. Potom si sadol naspäť vedľa mňa.
„O chvíľu sme tam. Prečo ideš k Jenny?“ zvedavo sa na mňa pozrel. Mám mu to povedať? Ale nie, nebudem ho zbytočne zaťažovať.
„Máme pár vecí v pláne... škoda, že ideš na ten večierok,“ zahryzla som sa do pery.
„Vôbec sa mi tam nechce ísť. Radšej by som bol s tebou,“ jemne mi prešiel po stehne.
„Chceš pokračovať v tom, čo sme začali?“ opatrne som priblížila k jeho tvári. Ani neviem, kde sa vo mne nabrala toľká odvaha spýtať sa ho na to. Prekvapujem sama seba.
„Veľmi rád,“ otočil sa ku mne a pobozkal ma na pery.
„Pán Outwind, už sme tu,“ povedal vodič, taktne sa pozerajúc von oknom.
„Dúfam, že nebudeš meškať na večierok,“ previnilo som sa usmiala.
„Nie, to je v poriadku,“ pokrútil hlavou. V tom sa otvorili dvere na limuzíne.
„Tak ďakujem za príjemný večer,“ pobozkala som ho na pery a vyšla dverami. David však vyšiel hneď za mnou.
„Zavolám ti,“ pritiahol si ma ešte raz k sebe a pobozkal.
Usmiala som sa a potom už len počkala kým nastúpil a limuzína sa mi stratila z dohľadu. Bola som načisto omámená. Ani vo sne by ma nenapadlo, že tento deň bude taký nádherný. Šťastne som si vzdychla a zamierila ku vchodovým dverám domu. Jemne som zaklopala. O pár sekúnd Jenn otvorila dvere.
„Ahoj Babs, vďakabohu, že si tu. Nevedela som sa ti dovolať,“ vydýchla si potiahla ma do vnútra.
„Prečo? Stalo sa niečo?“ spýtala som sa.
„Pravdepodobne všetko uskutočníme skôr. Musíme využiť čas kým budú prijímať hostí,“ vysvetlila narýchlo. Zaviedla ma do obývačky, kde už sedeli Alice aj Travis. Tie vážne tváre sa mi vonkoncom nepáčili. Niečo mi tu nehrá.
„Je všetko v pohode?“ vystrašene som sa spýtala.
„Babs, nikde sme ťa nevedeli zohnať! Si kľúčová osoba, potrebujeme ťa. O pol deviatej už musíme byť pred WAYFE. Vtedy začínajú prichádzať hostia. Dovtedy je tam len majiteľ a zamestnanci,“ vysvetlil.
„Takže je všetko v poriadku?“ vydýchla som si.
„Hej, urobíme to presne tak ako sme si naplánovali. Zohnal som malú dodávku, odkiaľ sa pripojím na ich systém. Budem parkovať pred budovou. Keď sa vás Jenny bude dotýkať jej dlaňami, ste neviditeľné. Tak sa premiestnite do budovy. Oproti dverám je výťah, ktorým sa vyveziete na 32. poschodie. Dlhá úzka chodba, to si už pamätáte. Jenny budem stále v mysli, tak jej aj nadiktujem prístupový kód. Alice ho mysľou zadá. Ak tam však vaše schopnosti nebudú fungovať, kvôli dosahu zariadenia, zničím na dve minúty kamerový systém, dovtedy by ste mali stihnúť spisy ukradnúť. Všetko za sebou upracte a rýchlo sa odvezte výťahom naspäť. Všetkým všetko jasné?“ spýtal sa. Prikývli sme.
„Tak fajn, ide sa,“ postavil sa a spolu sme všetci štyria zamierili von z domu. Pred domom naozaj stála biela dodávka „Chicken Burger“.
„K tomu si ako prišiel?“ zasmiala som sa.
„Chicken Burger nebude podozrivý,“ uškrnul sa. Otvoril nám zadné dvere a potom on sám nastúpil dopredu. Cesta netrvala viac ako desať minút.
„Au Trew nepovedal si, že to bude taký čudný pocit mať ťa v hlave,“ zaskučala Jenny.
„Už?“ spýtala som sa.
„Hej, už sme tu,“ prikývla. Dvere na zadnej časti dodávky sa otvorili a Travis nastúpil k nám.
„Tak všetko mám prichystané. Idem do systému,“ usmial sa a Jenny jemne pobozkal na pery. Sadol si za laptop a začal pracovať.
„Fajn, odteraz máte desať minút. Veľa šťastia,“ povedal rýchlo. Všetky tri sme vystúpili z dodávky a Jenny nás chytila za ruky.
„Sme neviditeľné Trew?“ spýtala som sa ho.
„Nemám ani poňatia kde ste,“ usmial sa.
„O desať minút sa vidíme Trew,“ oznámila mu Jenn.
Potom vykročila smerom k budove a my spolu s ňou. Alice už s diaľky otvorila vchodové dvere a my sme sa prešmykli popri vstupujúcich hosťoch. Bol to naozaj dosť zaujímavý pocit, keď ťa nikto nevidel. Ocitli sme sa vo veľkej sále plnej bielych stolov a stoličiek. Porozhliadla som sa po miestnosti. Čašníci rozdávali poháre, a obďaleč v roku miestnosti postávala skupinka mužov. Počkať! Zarazene som zastala.
„Čo je s tebou Babs?“ spýtala sa ma Jenny pošepky.
„Ehm, tam je David. Nevedela som, že tu bude,“ zamračila som sa. Do pekla prečo mi to nedošlo skôr?! Nemohla som si pospájať dve a dve? Na aký iný večierok by šiel...
„A vedľa neho je Alex,“ nadýchla sa Alice.
„Teraz na to nie je čas, musíme ísť. Travis mi práve povedal, že máme osem minút,“ oznámila nám Jenny a potiahla nás smerom k výťahu. Alice mysľou stlačila tlačidlo na jeho privolanie a o pár sekúnd sa dvere výťahu otvorili. Rýchlo sme nastúpili a stlačili tlačidlo „32. poschodie“. Ešte som si všimla čašníka, ktorý sa neveriacky pozeral na samootvárajúci sa výťah. Potom sa dvere zatvorili.
1,2,3,4,5 ... červené svetielko putovalo z čísla na číslo.
„Šesť minút a 48 sekúnd,“ zašepkala Jenny. Nejde ten čas nejako rýchlo?!
34. poschodie, 35. poschodie. Konečne! Dvere výťahu sa otvorili a pred nami sa objavila dlhá biela chodba. Opatrne sme prechádzali ku dverám.
„Tu máme stáť. Zariadenie,“ zašepkala Jenn. Myslím, že mi začína byť nevoľno. Zisťujem, že neviem zvládať stresové situácie.
„Vypol kamerový systém, dve minúty. Rýchlo!“ pustila nás a rozbehla sa ku dverám. Zadala prístupový kód, ktorý jej Travis diktoval v hlave a obrovské železné dvere sa zrazu otvorili.
„Minúta tridsať,“ zašepkala. Už som nečakala ani sekundu a vbehla do archívu. Audum, druhá polička oproti dverám, opakovala som si. Okamžite som ich zbadala. Rýchlo som načiahla ruku, lenže ako som ich brala dolu z poličky spadla mi aj ďalšia škatuľa a celý jej obsah sa vysypal na zem.
„Do pekla,“ zaskučala som a rýchlo hodina spisy Audumu Jenny. Alice ku mne pribehla a pomáhala mi pozbierať obsah druhej škatule.
„Tridsať sekúnd, rýchlo!“ súrila nás Jenny. Všetky papiere sme nahádzali späť a vyložili ich na poličku. Potom sme čo najrýchlejšie ako sa len dalo vybehli z miestnosti, zavreli za sebou dvere a pokúsili sa včas dostať z dosahu zariadenia.
„5 sekúnd, chyťte sa ma,“ zaskučala Jenn. Alice ju rýchlo chytila za ruku, ale ja som nemohla pretože v druhej ruke práve zneviditeľňovala spisy.
„Čo teraz? Keď ich budete držať vy, tak budú viditeľné,“ vysvetlila mi Jenny. Avšak už som nevidela kde sa nachádza, lebo bola neviditeľná, spolu s Alice. Ja nie. Musela som niečo rýchlo vymyslieť.
"Skúsim sa premiestniť pomocou, mysle," zavrela som oči. Necítila som však žiadnu energiu, vôbec nič. Čo sa to deje? Prečo moja schopnosť nefunguje, keď ju najviac potrebujem?!
"Do pekla nejde to," zaskučala som.
"Čo teraz?" spýtala sa ma Jenny nervózne.
„Zostanem viditeľná. Akože som len zablúdila, keby si to niekto všimol. Mám šaty, ktoré sú vhodné na takýto večierok. Hlavne vy zostaňte neviditeľné spolu so spismi,“ zašepkala som.
„Fajn, poďme rýchlo preč z budovy, máme dve minúty, potom Travis musí odísť zo systému,“ oznámila nám Jenn a všetky tri sme zamierili k výťahu. Ja jediná som však bola viditeľná. Stačila som tlačidlo a privolala výťah. O chvíľu sme doň nastúpili a stlačili tlačidlo „prízemie“. Čas sa ťahal najpomalšie za celý môj život. Na šiestom poschodí som už mala nervy v koncoch. Po celý čas sme nepovedali ani slovo. 5. Poschodie. Už len štyri! Prosím! Výťah však zrazu zastal. Prečo na piatom poschodí?!
Dvere výťahu sa zrazu otvorili a mňa oslepilo žiarivé svetlo z chodby. Predo mnou stála statná mužská postava. Keď som už konečne mohla normálne vidieť obzrela som si ho lepšie. Bol to elegantný, asi 40 ročný muž s blonďavými vlasmi. Prečo nenastupuje? Na čo čaká? Vtedy som sa však stretla s pohľadom prenikavým modrých očí. Preboha! Tie oči! Okamžite som ho spoznala.
„Vy,“ vydýchla som.
„Rád ťa po trinástich rokoch opäť stretávam Beatrice Fieldsová. Musím uznať, že si naozaj vyrástla,“ obzrel si ma od hlavy až po päty.
:):):)
(Deni, 27. 5. 2010 16:38)