Nočné mory
Strašná ťarcha
Pred niekoľkými týždňami zhodil pri autobusovej zastávke vietor zo stánku novinovej služby časopis Život. Keď som ho zdvihol zo zeme a chcel dať na pôvodné miesto, uvidel som v okienku peknú dievčinu, ktorá sa na mňa usmiala a s humorom dodala: „Už je váš!“
Hoci som si predtým Život nekupoval, a aj iné časopisy len zriedkavo, vytiahol som z vrecka peňaženku a dievčinine slová sa stali skutočnosťou. Po prečítaní rubriky (Ne)uveriteľné? som sa rozhodol, že Vám napíšem.
Sú tomu asi štyri roky, čo bývam v meste, ale na príbeh, ktorý som zažil ešte u svojich rodičov, nezabudnem do konca života. Ako každý mladý človek, aj ja som rád chodil s kamarátom na diskotéky a tanečné zábavy. Sem-tam sme sa zastavili v espresse na kávu. Naším dopravným prostriedkom bola motorka, lebo tou sme sa vždy rýchlo dostali cez les aj do vzdialenejších dedín. Raz z nedele na pondelok, pamätám si akoby to bolo dnes, ma kamarát doviezol po polnoci domov. V noci pred pol druhou ma zobudil zvuk, ktorý sa ku mne približoval a silnel. Až som nakoniec nebol schopný poh
V čase, keď som ešte bývala na dedine v malom útulnom domčeku a mala som asi desať rokov, často ma prenasledovala predstava hrozných strašidiel a bosoriek. Možno som tomu ani veľmi neverila, ale príhoda, ktorej som sama bola svedkom, ma o tom, že bosorky existovali a možno existujú, presvedčila. Hneď vedľa nášho domčeka, krížom cez ulicu, stál dom. Dosť starý na to, aby nevyzeral strašidelne. V dome bývala stará, asi osemdesiatročná tetka, o ktorej sa vravelo, že je bosorkou. Raz, bolo to na jar, z domu tetky - bosorky vybehla jej nevesta, inakšie tiež veľmi palcová baba, že vraj majú v dome hada. Môj otec ako správny chlap pochytil motyku a utekal tam. No had sa medzitým skryl. Do izby, v ktorej bývala stará tetka. Prešlo niekoľko dní, had sa neukázal a zdalo sa, že už bude všetko v poriadku. Ale nebolo. O týždeň ma začal pobolievať zub. A tak som sa s našimi vybrala k zubárke. Keď sme sa vrátili domov, otec šiel ešte do práce.
Niekoľko minút po jeho odchode z domu naproti vybehla nevesta tetky a volala na ratu, že sa znova zjavil had. Otec doma nebol, a tak ma teta poslala, aby som prvého, koho stretnem na ulici, zavolala. Bežala som, čo mi sily stačili a zrazu som zbadala muža, ktorý spolu s manželkou maľovali plot. Ten po mojom krátkom vysvetlení utekal do domu starej tetky a hokejkou môjho brata hada zneškodnil. Potom ho zakopal do zeme vedľa školy, samozrejme, našou motykou. O dva dni začala stará tetka - bosorka chradnúť a po dvoch týždňoch ťažkého zápalu pľúc zomrela. Pred smrťou si želala návštevu viacerých ľudí, s každým chcela byť zadobre. Chcela zomrieť uzmierená s bohom. Po jej smrti sa manželka človeka, ktorý zabil hada, dostala do takej choroby, o ktorej si mysleli, že po nej zomrie. Nechcem ani pomyslieť, čo by sa stalo, keby hada zabil môj otec. Ale aj tak, môj brat si pri hokeji nedopatrením roztĺkol oko a vidí naň málo. Nuž, čo si o tom myslieť? Asi to, čo všetci obyvatelia našej dediny. Že had otravoval preto, lebo stará pani už nespolupracovala. A rovnako po jeho zabití zomrela, či vlastne musela zomrieť i tetka - bosorka.
núť ani prstom. Nie som odborník na akustiku, no pripadalo mi to ako nejaký kozmický zvuk vysokej frekvencie, ktorý sa síce dobre počúval, ale otupoval mi myseľ a znehybnil celé telo. Neviem, odkiaľ sa vzala, zrazu pred mojou posteľou stála žena celá v bielom. Vysoká okolo stosedemdesiat centimetrov, peknej postavy, s dlhými vlasmi. Črty tváre naznačovali, že mohla mať dvadsaťpäť až tridsať rokov, tvár sa však nedala dobre rozoznať, lebo bola akási zahmlená. Moja posteľ sa nachádzala oproti oknu, takže som videl svietiť na ulici neónku. Po chvíli sa žena od postele vzdialila, postavila sa pred okno a o niekoľko metrov ďalej niečo zahrkotalo na sekretári. Potom som pocítil strašnú ťarchu. Akoby sa na mňa zvalilo päťsto kíl. Tá ťarcha ma začala valcovať od hlavy po päty. Všetko trvalo niekoľko mPodivné stretnutie
Môj nebohý svokor bol dieťa prírody. Bystrý, zručný, veľmi som si ho vážila a aj dodnes vážim. Po vydaji do ich rodiny mi vyrazilo dych, keď mi povedal, že rozumie aj tajným silám prírody. Keďže ja som viacerým jeho historkám neverila, požičal mi raz knihu Tajné sily prírody.
Vzali sme si ju s manželom domov. On ju čítal bez problémov, no ja som k nej cítila skrytý odpor a bázeň. Dozvedela som sa z nej napríklad, z ktorej byliny sa dá pripraviť taká zvláštna masť, že keď sa ňou človek potrie pod pazuchami, stane sa neviditeľným. To som ešte pripustila ako možné. Keď som však čítala o tom, ako sa niektorí ľudia v noci za mesačného splnu menia na vlkolakov, stúpal mi krvný tlak. Rozhodla som sa knihu nečítať a vrátiť ju svokrovi. Neskôr som to ľutovala. Veď som sa mohla aspoň toľko naučiť ako sa chrániť pred zlými vplyvmi a negatívnou energiou. O mnoho rokov neskôr som odprevádzala k vlaku istú rodinu, ktorá bola u nás v lete na dovolenke. Schodišťom sme vyšli na nástupište, kde práve hodinu dopredu pristavovali rýchlik. Prechádzali sme okolo prázdnych lavičiek, pred nami ani za nami nKeď prehovoril
Vydávala som sa pred štyridsiatimi rokmi za muža, ktorý ma priťahoval tak silno, že som sa kvôli nemu rozišla s chlapcom, s ktorým sme plánovali svadbu. Ten onedlho po rozchode zomrel. Pri mužovi, o ktorom som si myslela, že ho ľúbim, som vždy, keď sa so mnou rozprával, cítila chvenie v celom tele. Pred svadbou som sa však začala z očarenia preberať. Zistila som totiž, že to, čo k nemu cítim, je vlastne veľký strach z jeho hlasu, ktorý vedel nezvyčajne meniť. Už som sa však nemohla od neho oslobodiť. Okrem toho som sa hanbila v našej malej dedinke opäť zutekať od snúbenca. A tak som sa za neho vydala. Keď sme vchádzali do kostola na sobáš, stále mi nejaký hlas šepkal: „Uteč! Uteč!“
Rozpačito a vyľakane som sa obzerala okolo seba, no nikoho som nevidela. Kňaz nás zosobášil a ja som sa stala jeho ženou.
Môj muž nepil, nefajčil, nemal iné ženy, ale prežívala som s ním také peklo, ktoré ani neviem opísať. Dovtedy zdravá pekná žena som sa vedľa neho začala meniť fyzicky aj duševne. Musela som vyhľadať mnohých lekárov a napokon som skončila u psychiatra. Žila som na liekoch, ktoré mi predpisoval. Zvláštne je, že aj manželov otec má zvláštny hlas a jeho žena ochorela psychicky aj telesne tak ako ja. Môj muž používal pri rozhovoroch s ľuďmi vždy inú intonáciu hlasu. Keď prehovoril ku mne, cítila som, ako slabnem a rozbolela ma hlava. Po svadbe som si nikdy nesmela domov pozvať priateľky na kávu, ba dokonca ani sama chodiť na prechádzky, lebo, keď som sa prehrešila, spustil na mňa krik takým strašným hlasom, ktorý ma úplne zdeptal a zničil. Roky ubiehali, môjho manžela sa však akoby čas ani nedotýkal, stále vyzeral veľmi mlado a zdravo.
Pred niekoľkými mesiacmi sa pri našom dome pristavila moja bývalá priateľka z detstva, povolaním lekárka. Rozprávala som sa s ňou iba cez bránku, lebo strach mi nedovolil zavolať ju dnu. Keď som videla, že k nám prichádza môj muž, chcela som, rozhovor rýchlo ukončiť, ale akosi to nešlo. Veľmi sa na mňa rozkričal a ja som sa strašne hanbila. Za neho aj za seba, že žijem s takým človekom. Keď ma neskôr táto priateľka opäť oslovila, chcela som sa rozhovoru vyhnúť. Nedala sa, pristúpila až ku mne a povedala mi: „Tvoj muž je upír. Cicia tvoju silu, živí sa ňou. Preto tak upadáš. Zakáž mu to. Dostávaš dôchodok, máš kde bývať, prečo to všetko teda trpíš? On je upír, preto stále vyzerá tak mlado. Vzchop sa, postav sa mu zoči-voči a uvidíš, že mám pravdu!“
Keď som sa vrátila do bytu a manžel chcel na mňa znova použiť starú metódu s hlasom, postavila som sa oproti nemu a povedala som mu: „Je koniec! Už nikdy na mňa nesmieš použiť svoj hrozný hlas. Viem, že zo mňa roky ciciaš silu. Podvedome som to vedela vždy, ale nechcela som si to pripustil. Keď sa to stane ešte raz, nájdeš zámky na dverách vymenené a svoje veci pred dverami.“
Po týchto slovách sa stalo čosi neuveriteľné. Môj muž sa úplne zošúveril, predo mnou stála iná bytosť. Od toho dňa sa neodvážil prehovoriť nešiel nik. Keď sme už boli asi päť metrov za poslednou lavičkou, obzrela som sa opäť dozadu. Uvidela som na nej sedieť môjho svokra. Šibalsky sa smial a akoby mi bol chcel povedať: „No vidíš, a predsa sa to dá...!“
Vrátili sme sa k nemu, podali sme si ruky. Vravel nám, že bol niečo vybaviť v meste a teraz čaká na vlak. Rozlúčili sme sa a rodina si šla sadnúť do pristaveného rýchlika. Obzrela som sa ešte raz k lavičke a ... Svokra nikde! hoci mu nijaký vlak ešte nešiel.inút. Keď som sa už mohol hýbať, šiel som sa napiť vody. Zistil som, že ma veľmi bolí chrbát. O pol piatej nad ránom som opäť počul ten istý zvuk, čo večer. Ihneď som rozsvietil svetlo a oveľa skôr ako zvyčajne som sa pobral do práce. Na ďalší deň ma závodný lekár vypísal na maródku s chrbticou a nezabudol dodať: „Kamarát môj, nájdi si lepšie zamestnanie a štíhlejšiu priateľku, aby ti nevyskákali všetky stavce!
Keby som sa mu bol zdôveril, čo sa mi v noci stalo, určite by ma bol odporučil na psychiatriu. A tak som iba sklopil oči a zahanbený vyšiel z ordinácie von.
Príhoda, o ktorej píšem, sa stala ešte pred nežnou revolúciou. Moja rodinná známa pracovala v zdravotníctve ako vedúca pracovníčka. Vo svojej kompetencii mala aj vyšetrenie regresov, teda „brala si na koberec“ lekárov, ktorí spôsobili pri vykonávaní svojho povolania hrubú chybu s vážnym dopadom na zdravie pacienta.
V jednom z prípadov však nešlo o regres, chcela vopred zabrániť, aby k niečomu takému neprišlo. Išlo o staršieho stomatológa, ktorý sa svojmu povolaniu venoval skoro päťdesiat rokov. Hoci lekár robil svoje povolanie s láskou a nadšením, jeho ruka už nebola taká pevná. Pani vedúca si tohto lekára zavolala na rozhovor, aby mu vysvetlila, že bude dobré pre neho aj pre pacientov, keď od zubárskeho kresla odíde. Nechcela mu uškodiť, dokonca už mala vymyslenú alternatívu, kde by sa mohol starší zanietený lekár vo svojom odbore ešte realizovať. Chcela ho s jeho súhlasom preložiť na menej exponované pracovisko. Vedela, že poslať ho na dôchodok, na ktorý už mal roky nárok, by malo na neho zlý vplyv. Pri rozhovore mu pani vedúca poďakovala za jeho aktívnu prácu a prínos v oblasti stomatológie a zároveň mu navrhla miesto laboratórneho typu - navrhovanie zubných protéz, práca konzultanta pri navrhovaní postupov pri zubnej korekcii. Pán doktor vedel, že je už vlastne dopredu rozhodnuté.
„Viete, čaro mojej profesie sa skrýva práve pri zubárskom kresle a v kontakte s pacientom,“ - hovoril vedúcej stomatológ a pokračoval: „Ale ak inak nedáte, zmením svoje pôsobisko.“ Po týchto slovách sa na pani vedúcu pozrel prenikavým uhrančivým pohľadom výrazných čiernych očí a dodal:
„Veď vy ma ešte budete potrebovať a uvidíte, že si na mňa veľmi skoro spomeniete.“
A naozaj - stalo sa to hneď nasledujúcu noc po spomínanom rozhovore. Pani vedúca sa uprostred noci zobudila na príšernú bolesť zuba. K zubárom dovtedy ani nechodila, lebo ich nepotrebovala. Zuby mala zdravé a pekné ako perličky, no stolička vpravo dole dala o sebe vedieť. Bolesť nie a nie ustúpiť. Rozhodla sa teda navštíviť pohotovosť.
„Zub je v poriadku,“ tvrdili jej na pohotovosti. Tak si pretrpela noc s intenzívnou bolesťou zuba, napriek utišujúcim prostriedkom, ktoré nezaberali. Ďalší deň navštívila kolegu zubára a ten ju poslal na röntgen. Verdikt znel: zub musí ísť von. Keď ho zubný chirurg vytiahol von, bol prekvapený, čo vytrhol. Zub bol totiž v koreni prederavený skrz-naskrz, akoby hlbokými vpichmi ihly. Lekár si nevedel vysvetliť takéto zmeny v koreni vytrhnutého zuba. Niečo také nevšedné v štruktúre koreňa videl prvýkrát. Pani vedúca si rozhovor, ktorý celej situácii predchádzal, radšej nechala pre seba, ale vysvetlenie na to mala. Nadsluhujúci pán doktor spravil „svoje“.
Manželia Milan a Božka sú dlho našimi priateľmi. Zoznámili sme sa na rodičovskom združení v škole, kam chodili naše deti, obaja sú vzdelaní, inteligentní ľudia. Ich manželstvo bolo príkladné. Aspoň tak som si myslela do marca minulého roka, keď ma raz večer navštívila uplakaná Božka so správou, že Milan si našiel inú. Nič konkrétne nevedela, má vraj len taký dojem. Zdalo sa mi to absurdné. Manžel sľúbil, že sa s Milanom porozpráva. Hneď na druhý deň za nám zašiel.
Bola to pravda, Milan nič nezapieral. Dokonca Jolanu sme všetci poznali. Bývala neďaleko, pracovala spolu s Milanom v jednej kancelárii. Rozvedená, mladá, veľmi atraktívna. Milan tvrdil, že nechce opustiť rodinu, ale toto je vraj silnejšie ako on.
Radili sme Božke, aby sa neunáhlila. Dvadsaťročné manželstvo nemožno predsa len tak hodiť cez plece. A ona skutočne poslúchla. Nič manželovi nevyčítala, ani deťom nepovedala. Snažila sa byt' dobrou chápavou ženou i matkou, hoci ju to stálo veľa síl. Vydržala až do Vianoc. Ale keď Milan po štedrej večeri vstal od stola a bez slova sa chystal preč, Boženkina trpezlivosť nevydržala. Zakričala za odchádzajúcim mužom: „Bodaj by si poblúdil na tých svojich krivých chodníkoch a polámal si nohy!“
Čo bolo potom, porozprával nám po čase Milan sám.
„Vyšiel som z domu, v ušiach mi stále zneli Božkine zlé slová. Kráčal som smerom, kde bývala Jolana, k prostrednému z troch rovnakých panelákov. Išiel som rýchlo, ale stále som nemohol dôjsť na koniec ulice. Po hodnej chvíli som zbadal, že kráčam opačným smerom. Vrátil som sa. Opäť som sa pustil rovno a zas som sa vrátil. Začala sa ma zmocňovať panika. Strácal som pojem o čase – zdalo sa mi, že už blúdim celé hodiny. Bola štedrovečerná noc – nikde ani človiečika. Napokon sa odkiaľsi vynoril muž so psom. Povedal som mu číslo domu, kam som chcel ísť. Chlap sa na mňa čudne pozrel : „Veď stojíte pred ním !“
Vošiel som do brány a vybehol hore po schodoch. Nečakal som na vzťah. Zrazu som sa pošmykol, pocítil ostrú bolesť v nohe i hlave, padal som. A prebral som sa v nemocnici.“
Milan utrpel otras mozgu a komplikovanú dvojitú zlomeninu nohy. Dodnes kríva. Atraktívna milenka stratila oňho záujem, dávno už žije s iným.
Božka po celý čas opatrovala manžela s pocitom viny. Je presvedčená, že v hneve vyslovené slová zapríčinili celé nešťastie. Najradšej by ich vzala späť. Aj keď jej vlastne zachránili manželstvo. Alebo to bola iba náhoda? Ktovie?
Príbeh sa odohral v jednej malej dedinke, kde každý každého pozná. Mladá žena bývala s manželom vo svojom domčeku kúsok od rodičovského domu. Jej otec sa pre peniaze plahočil, robil doma aj cez víkendy dlho do noci. Časovo náročnú a fyzicky namáhavú robotu však nedokázal vždy včas stihnúť bez pomoci rodinných príslušníkov.
Jedného dňa otec požiadal o pomoc dcéru, v tej dobe vo vysokom štádiu tehotenstva už na materskej dovolenke. Z pochopiteľných dôvodov dcéra pomoc odmietla. Otec v návale hnevu vyslovil jedinej dcére hroznú vetu : „Nech sa ti narodí netvor !“
Dcéra po jeho slovách preplakala celé noci. Narodil sa jej chlapček s rázštepom hornej pery. Mladá mamička v pôrodnici opäť preplakala dni a noci. A nielen ona. Aj otec si uvedomil, čo v zlosti zaželal svojej dcére pred niekoľkými týždňami, plakal a ľutoval svoje slová. Už neskoro.
Dnes je chlapec dospelý a s
Raz v lete môj dedo tesár, stolár a muzikant kosil so svojim otcom lúku vzdialenú od našej obce asi na dve a pol hodiny chôdze. Počas kosenia sa dostali až k hromade kameňov, kde starý otec zistil, že kosou poranil na chrbte veľkú žabu. Zavolal ihneď svojho otca a radil sa s ním, čo so žabou urobiť. Nakoniec sa rozhodli, že ju nechajú, nech si ide, kde chce. Ako "odškodné" jej dali chlieb s maslom a pokračovali v práci. Pred zotmením sa šiel dedo na to miesto pozrieť znova, ale žabu ani poživeň tam už nenašiel.
Keďže bol muzikant, chodil hrávať s kapelou aj do susedných obcí. Raz v jednej z nich čakal s ostatnými muzikantmi pri kostole na príchod novomanželov. Obďaleč pred rodinným domom stála žena. Starý otec si všimol, že na neho kýva rukou, volá ho k sebe. Podišiel k nej, pozdravili sa a ona ho takto oslovila: „Ondrej, však ma ty nepoznáš?“
On jej: „Teta, nepoznám. Nikdy v živote som vás nevidel. Nato žena odišla za bránku, odkryla si chrbát, ukázala mu jazvu a dodala : „Toto zranenie si mi spôsobil kosou, keď si kosil na lúke. Život mi zachránil chlieb s maslom.“
Šokovaný dedo chcel zutekať, ale žena ho zadržala. Z vrecka vybrala malé vrecúško, v ňom bol malý kovový predmet. Povedala, že je to darček pre neho. Starý otec, neschopný slova, darček vzal a odišiel. Onedlho zistil, že vrecúško mu prináša šťastie. Ba dokonca, keď ho mal pri sebe, bol schopný predvídať rôzne veci. Napríklad hral na svadbe a tam predpovedal, ako budú novomanželia v manželstve nažívať, ktorý z nich zomrie skôr a podobne. Ale stávalo sa aj to, že keď si zastal pred konkurenčnú kapelu, zača1i sa muzikantom na nástrojoch trhať struny. Vtedy vždy na neho vykrikovali : „Ondrej, nerob nám to!“
Ba očami dokázal zastaviť aj konský záprah. Kone jednoducho prestali ťahať a stáli na mieste ako prikované. Vrecúško si od neho požičiavali aj jeho bratia, keď išli na jarmok. Darilo sa im vždy dobre. Dobre kúpili, ale ešte lepšie predali. Keď sa jednému z bratov po čase naskytla práca v Amerike, odišiel tam i s dedovým vrecúškom. Po jeho odchode ako keby uťal. Všetky zvláštne schopnosti starý otec stratil, hoci na svadbách ešte istý čas hrával.
Túto príhodu mi viac ráz rozprávala moja už zosnulá matka. Nič si nevymýšľala. To, čo som Vám napísal, sa skutočne v našej rodine stalo, aj keď sa to niekomu možno zdá úplne neuveriteľné.
Hodinky a stíhačka
Môj stýko bol od nepamäti veselý a optimistický človek. Sršal humorom a dobrou náladou, preto som sa tešil, keď sa mi konečne naskytla po dlhých rokoch možnosť navštíviť ho vo vzdialenom meste. Zvítanie bolo obojstranne srdečné a teta, strýkova manželka, podonášala na stôl aj množstvo domácich dobrôt. Počas rozhovoru som si všimol, že strýko má na ruke nové náramkové hodinky čiernej farby, hoci vždy nosil biele. Keďže ma to dosť prekvapilo, opýtal som sa ho, prečo taká zmena. Dozvedel som sa, že asi pred tromi mesiacmi mu lacno, za symbolickú cenu, zánovné Doxy predala manželka jedného obchodníka, ktorý krátko predtým zomrel.
Pred večerou sa mi teta zdôverila s týmto : „Vieš, strýko nechce o tých hodinkách priveľmi hovoriť, lebo pani, od ktorej ich kúpil, tvrdila, že asi prinášajú nešťastie. Vraj jej muž po necelom polroku, čo ich mal, zomrel na mozgovú mŕtvicu, hoci dovtedy bol úplne zdravý. Tvojho strýka to však neodradilo, cena, ktorú za ne pýtala, predstavovala len zlomok ceny nových hodiniek, nuž neodolal. Teraz však na ňom vidím, že žije v akomsi strachu.“
Ďalšie dva dni môjho pobytu ubehli ako voda, v nedeľu večer sme sa rozlúčili. Strýko bol veselý, optimistický, priam prekypoval zdravím a chuťou do života. Ja som však po odchode od nich podvedome neprestajne myslel na tie čierne hodinky. Zmienil som sa o to maj rodičom, no nebrali ma vážne. Vyrastal som v racionálnom prostredí, napriek tomu ma zaujímala psychotronika, zaoberal som sa ňou. Neraz som predvádzal okoliu, čo dokáže virguľa v ruke senzibila. O dva dni po návrate som napätie nevydržal. Vzal som virguľu a strýkovu fotografiu, ktorú mi venoval, postavil som ju na stôl a virguľou prechádzal okolo nej. Hneď prvý pokus mi vyrazil dych. V oblasti srdca sa drôt prudko vychyľoval asi o deväťdesiat stupňov ! Vedel som, že strýkovi čosi je, a že to nie je dobré. Ihneď som k nim telefonoval. Uplakaná teta mi oznámila, že strýko leží na ARO s ťažkým infarktom myokardu. O dva dni som dostal telegram, že zomrel. Čierne Doxy mal na ruke do posledného výdychu.
Keď bola moja mama malé dievčatko, z ničoho nič začala chradnúť. Rodičia s ňou navštívili viacerých lekárov, jej zdravotný stav sa však neprestajne zhoršoval. Napokon lekári rodičom povedali, že jej pomôcť nevedia, že čoskoro zomrie. A tak otec pre dcérku vyhotovil drevenú rakvu a dedinské ženy, ako to v tých časoch bývalo zvykom, sa s umierajúcou prišli rozlúčiť k jej smrteľnému lôžku. Kým sa ženy modlili, jedna z nich urobila niečo zvláštne. Vzala nožnice, pristúpila k mame a odstrihla jej prameň vlasov. Ten so zariekavaním hodila do ohňa. A stal sa skutočný zázrak. Mama nezomrela, jej zdravotný stav sa zlepšil, až jedného dňa vstala z postele zdravá. Jej otec potom rakvu rozsekal sekerou.
Naša mamka žije v dobrom zdraví dodnes.
Prípad obrátenej kliatby
Keď bol môj otec ešte slobodný mládenec, súci na ženenie, začali mu príbuzní nahovárať nevestu. Bola to vraj pekná dievčina, ale otec ju nechcel, lebo si radšej sám vybral za ženu moju mamu. Veď mama bola veľmi pekná, pracovitá a ešte aj dobrá. Moji rodičia mali civilný sobáš v susednej dedine.
Keď sa vracali domov z notárskeho úradu, skrátili si cestu cez les a okolo potoka. Cez potok bola preložená lavička. Otec stúpil na lavičku prvý, mama za ním. A zrazu - čo oči nevidia ? Uprostred dreveného mostíka stála matka toho dievčaťa, ktoré otec odmietol. Otcovi popriala všetko najlepšie do života, ale matke povedala toto: „Tebe, Otka, prajem toľko šťastia, koľko je v tomto potoku blata, a aby si bola tak odetá ako tamten strom !“
Keď sa matka pozrela do potoka, videla, že je čistučký a priezračný a na dne je štrk. A keď sa pozrela na strom, videla, že je celkom holý, opadalo z neho všetko lístie. Mame prešiel po chrbte mráz a začala plakať. „Tetka, čo ste mi to len priali, veď potok je čistý a strom holý!“ Tetka sa iba zlomyseľne zasmiala.
Môj otec bol však dobrý a pracovitý človek a tak nám peniaze nikdy nechýbali, bieda u nás nebola. Keď sa však vydala tetkina dcéra, jej muž všetko, čo zarobil, prepil. Nuž nemala ona ani ich kopa detí čo jesť a čo si obliecť. Tá kliatba, ktorú vychŕlila na moju mamu, sa obrátila proti jej vlastnej dcére. Mama vždy v živote učila, aby sme nikdy nikoho nepreklínali, aj keď nám bude najhoršie, lebo kliatba sa môže obrátiť proti tomu, kto ju vypove
Susedia
Tento príbeh sa stal v malej dedinke na západnom Slovensku. Domy dvoch susedov, nazvime ich Jano a Michal, oddeľoval nízky latkový plot. Mladší zo susedov Jano ho pravidelne preskakoval a od suseda Michala si odnášal rôzne veci. Keď mu na to Michal prišiel, požiadal Jana, aby s krádežami prestal. Odpoveď ? Iba mykol plecom a myslel si svoje. A tak sa Michal rozhodol, že ho vytrestá. V najbližšiu nedeľu, keď sa celá rodina chystala ako zvyčajne do kostola, on ostal doma a ľahol si do postele pod oknom. Len čo Jano zistil, že na susedovom dvore nik nie je, vydal sa na lup. Prekročil nízky plot, zobral do oboch rúk tehly z blízkej kopy a vracal sa späť. Lenže vo chvíli, keď plot prekračoval, stuhol aj s tehlami v rukách v neprirodzenej polohe. Nemohol sa pohnúť dopredu ani dozadu. Z izby vyšiel Michal a vravel mu: „Jano, Jano, nehovoril som ti, aby si nechal tie tehly na pokoji ?“
Miesto odpovede začal Michala prosiť: „Strýčko, strýčenko, prosím vás, pustite ma, v živote už kradnúť nebudem.“
K "odčarovaniu" Jana doš1o až po dlhom prosení a hanbe utŕženej od ľudí vracajúcich sa z kostola. Až potom sa mu telo uvoľnilo a potácal sa k svojmu domu.
Gazda Michal disponoval viacerými mimoriadnymi schopnosťami. Svojich synov ich však nenaučil. Tvrdil, že s tým, čo vie, sa bude báť aj zomrieť
V našej dedine žil včelár, ktorému sa darilo nezvyčajne dobre. Jeho med nemal páru široko - ďaleko. A tak sa našli takí, čo mu začali závidieť. Iným vŕtalo v hlave, či včelár nepoužíva dajaké čary. Preto si ho začali väčšmi všímať. To, čo zistili, sa im nepozdávalo. Vždy, keď prijal na omši svätú hostiu, ihneď vybehol z kostola a utekal ku včelám! Tam hostiu z úst vybral a niečo s ňou robil.
„Stihne ho trest boží,“ - vraveli dedinčania. A aj sa tak stalo. Jedného dňa včelár zomrel a včely vyhynuli. Gazdovstvo pripadlo mladej vdove. Napriek tomu, že si vôbec nezjednala paholka, všetku prácu na poli mala urobenú ako prvá v dedine. Preto začali z bosoráctva upodozrievať aj ju. Ona sa však z takých rečí smiala. Táto gazdiná, hrdá a neprístupná, sa časom predsa len spriatelila so svojou susedkou, ktorá ju navštevovala čoraz častejšie, votrela sa do jej priazne. Raz jej gazdiná pod prísahou, že to nikomu nepovie, prezradila, že hoci má muža mŕtveho, v noci ju navštevuje ako duch a vo všetkom jej pomáha. Vidieť ho však môže iba ona, jeho žena.
Susedka sľubovala a prisahala, že nikomu nič neprezradí, že bude mlčať ako hrob. Vydržala sotva do rána. Potom už celá dedina vedela, kto chodí noc čo noc k mladej vdove. Ľudia sa pohoršovali a vdova tŕpla, čo ju čaká.
Keď odbila polnoc, otvorili sa samy od seba s veľkým hrmotom okná aj dvere na jej dome a mŕtvy včelár zastal pred svojou ženou. Rozzúrený ju bil hlava - nehlava. Obraz, aký sa naskytol očiam dedinčanov, ktorí tam pribehli na ten strašný rachot, ťažko opísať. Dobitá žena vzbudila ich súcit. Sľúbili jej, že ju nejakým spôsobom od mŕtveho muža oslobodia. Pred ďalšou polnocou sa v jej dome zišli najodvážnejší chlapi a uisťovali ju : „Nech len príde, my mu ukážeme !“
Opäť odbila polnoc a strhol sa taký silný vietor, že vyrazil dvere aj okná. Mŕtvy včelár dobil nielen ženu, ale aj chlapov. Sklo rinčalo, taniere i hrnce uložené na policiach popadali na zem. Keď sa vyzúril, zmizol. Zahanbení a doráňaní odvážlivci nehrdinsky utekali domov. Po tej noci sa už nenašiel ani jeden, ktorý by bol ochotný v tom strašnom dome stráviť čo len minútu. A tak vdova trpela sama. Vychudla na kosť a kožu, gazdovstvo pustlo. Napokon istý múdry starec z vedľajšej dediny dedinčanom poradil, aby zašli do Maďarska, vyhľadali tam starého baču, ktorý vie komunikovať s mŕtvymi, a poprosili ho o pomoc.
Až po veľkom prosení prišiel ten bača do našej dediny. Z chlapcov si vybral sedem najsmelších a najstatnejších, medzi nimi bol aj môj dedo, ktorého si veľmi dobre pamätám.
V noci sa potom spoločne vybrali na cintorín k včelárovmu hrobu. Chlapi sa riadili výlučne bačovými pokynmi, počúvali ho na slovo. Prikázal im, aby sa otočili chrbtami k hrobu a stáli bez pohnutia, aj keby sa dialo čokoľvek.
A veru sa aj dialo. Hoci bolo teplé leto, zrazu začal fúkať silný vietor a padať dážď so snehom. Konáre stromov sa lámali a fujavica chlapov priam bičovala. Bača medzitým odriekal nad hrobom čary a upchával v ňom akúsi dieru. Neskôr chlapom prezradil, že ako "materiál" na upchatie použil vlasy obesenca, nechty z mŕtveho a kozí trus. Keď bola diera zalátaná, besnenie živlov utíchlo. Nasledujúce noci už spala vdova pokojne, mŕtvy sa v jej dome viac nezjavil. Postupne pribrala, pookriala telesne aj duševne. Zdalo sa, že je všetkému koniec. Lenže "dobroprajnej" susedke taká zmena nebola po vôli. Neprestajne premýšľala, čo asi ten bača na cintoríne urobil, keď vdove tak zázračne pomohol. A tak sa raz popoludní vybrala na cintorín. Zvedavosť maskovala tak, že pomedzi hrobmi zosnulých kosila trávu. Vraj pre zajace. Keď prišla až pred včelárov hrob, uvidela z neho vyčnievať čosi biele, akoby voskové a potreté mazľavou hmotou. Zabodla do toho kosák a vytiahla to zo zeme von. Chvíľu ešte pri hrobe postála a pobrala sa preč. To ale nevedela, čo ju čaká v noci. Mŕtvy včelár totiž začal navštevovať ju. Príbuzní sa jej snažili pomôcť, no bača z Maďarska viac do našej dediny neprišiel. Suseda zo dňa na deň chradla a do mesiaca zomrela.
Tento príbeh je pravdivý, žijú ešte jeho pamätníci. Pripájam, vážená pani redaktorka, aj adresu svojho otca, bývalého učiteľa, ktorý sa takisto na všetko dobre pamätá.
Roku 1959 som sa oženil, o necelý rok sa nám narodil syn. Po ďalšom roku sme dostali učiteľský byt v starom kaštieli, kde sa nachádzala aj základná škola. Okrem nás tam býval ďalší kolega učiteľ, no ten sa doma zdržiaval málokedy. Najmä večer cez soboty a nedele pôsobil prázdny kaštieľ tajomne a strašidelne. My sme bývali na prvom poschodí, dolu sa schádzalo po schodoch. Raz v nedeľný večer, v decembri 1961, sa udialo niečo zvláštne. Poobede k nám prišla neznáma starenka (nikdy predtým, ale ani potom nás viac nenavštívila). Sadla si, zhovárala sa s gravidnou manželkou a pýtala si od nej soľ. Keď ju dostala, odkrivkala domov. Ja som sa veľmi čudoval, prečo si ju prišla pýtať až do vzdialeného kaštieľa, keď iné domy sa nachádzali oveľa bližšie. Neskôr som zistil, že starenka bývala pri dobrých susedoch. Asi okolo osemnástej hodiny, keď sme už začali večerať, vyrušilo nás hlasné mačacie mňaukanie za našimi dverami. Rozhodol som sa, že tejto cudzej mačke dám niečo zjesť a ona odíde. Aj som tak urobil, no o chvíľu mňaukala opäť. Keď už prišla po tretí raz, schytil som metlu, že ju odoženiem. Otvoril som dvere, chcel som ju udrieť, ale nemohol som. Zdvihnutá ruka s metlou, mi znehybnela. Mačka na mňa chvíľu pozerala, potom zoskočila z murovaného zábradlia a zmizla. Kde a ako, neviem dodnes. Nevidel som ju totiž zísť ani dolu schodmi, ani vybehnúť hore na povalu. Pritom chodba pred dverami bola osvetlená dobre, nad dverami visela žiarovka. Zrazu celým mojím telom prebehla silná triaška, lebo v mysli sa mi vybavili mačkine oči. Boli presne také, aké mala tá stará pani, čo k nám zavítala poobede. Alebo ešte presnejšie - v očiach mačky som spoznal tú starú pani. Úplne vykoľajený vrátil som sa do kuchyne, ale manželke som príhodu zamlčal. Priznávam, že asi o hodinu neskôr, keď bolo treba zájsť do pivnice po uhlie, chýbala mi odvaha. Preto som zavolal aj ženu, a to napriek tomu, že sa celý večer cítila veľmi zle. Skoro vôbec sa s ňou nedalo hovoriť.
Na druhý deň, cestou do školy, stretol som spomínanú starú pani. Keď ma zbadala, prešla na druhú stranu. Odvtedy sa mi vyhýbala, nikdy sa so mnou nechcela stretnúť.
O tejto príhode premýšľam často, ale neviem si urobiť nijaký záver. Faktom ostáva, že sa skutočne stala.