01. Z popola
Pršalo. Veľké kvapky letného dažďa dopadali na rozžeravenú zem. Po mnohých dňoch sucha, bol tento dážď osviežujúcim zázrakom. Akoby naznačoval, že je čas prebudiť sa z letnej otupenosti. Kvapky živelne dopadali na okná v podivnej harmónii.
Bum...Bum....Bum.... Vonku nebolo nikoho, všetci sa schovali pre búrlivosťou dažďa, všetci až na jednu osobu. Kráčala osamelo po ceste, bez dáždnika a bosá. Dážď jej nevadil, práve naopak, kráčala pomaly, chcela si ho vychutnať. Chladné kvapky opisovali súmerné rysy jej tváre. Chladivé pohladenie. Usmiala sa a pozrela do neba. V očiach jej horel oheň, rovnako živelný a dynamický ako dážď. Milovala tieto chvíle, bola slobodná, len ona a dážď, dokonalá harmónia. Jej modré šaty boli už celé premočené, elegantný drdol, ktorý krotil jej tmavohnedé vlasy bol dávno preč, no jej to nevadilo. Rozbehla sa, biele topánky sa jej pohojdávali v ruke. Prebehla cez križovatky nevšímajúc si pohoršene pohľady vodičov a postarších žien s dáždnikmi. Prečo sa schovávať pred dažďom?
No keď došla k svojej ulici, zastala. Pred jej domom, stálo čierne športové auto.
„To nie je možné“ pomyslela si. Pristúpila bližšie a pozrela sa na poznávaciu značku. „Je to on.“
Srdce sa jej splašene rozbúchalo, nevedela či sa má tešiť alebo báť. Prešla cez vysokú železnú bránu, keď položila ruku na dvere, zhlboka sa nadýchla a ešte raz obzrela na auto v snahe presvedčiť sa, že sa jej to všetko nesnívalo. Auto tam stále bolo, otvorila dvere a vošla dnu. V predsieni, ju okamžite upútali jeho čierne topánky, ktoré úhľadne položené pri stolíku. Na vešiaku visel jeho čierny kabát. Položila topánky vedľa jeho a pozrela sa do zrkadla. Tmavé vlasy, premočené dopadali ne jej odhalené plecia. Z modrých šiat na ramienka kvapkala voda. Oči mala ešte trochu začervenané a make- up, na ktorom si dala tak záležať, bol celý rozmazaný.
„Vyzeráš strašne, ale lepšie to už nebude, nie teraz. Čo už, nech si zvyká. Možno si to rozmyslí a odíde, ak tu vôbec prišiel kvôli mne.“
Pomaly kráčala smerom k tlmenému svetlu, ktoré vychádzalo z jej obývačky. Vedela, že ju počuje, stále z nej kvapkala voda, ktorá v predsieni zanechala slušnú mláčku. Zaváhala, no nakoniec vošla dnu. Sedel na kresle, pri knižnici.
„Elegantný ako vždy.“ Pomyslela si pri pohľade na jeho čiernu košeľu a rifle. „A stále sa tu správa ako doma.“ Ozval sa jej urazený hlas v hlave. Leon Oswald sedel na čiernom kresle a bol pohrúžený do knihy, jeho dlhé strieborné vlasy mu priam žiarili v mäkkom svetle lampy.
„Budeš tam tak hlúpo stáť alebo si ráčiš sadnúť?“ ozval sa chladne. Jeho antarktický hlas ju celkom prebudil zo zadumania. „Stále rovnako odporný.“ Pomyslela si a sadla si na kreslo oproti nemu. „Ani sa neobťažuje zdvihnúť zrak.“
Leon, akoby jej čítal myšlienky zatvoril rozčítanú knižku a zadíval sa na ňu. „Máš to tu pekné.“ Poznamenal po chvíli a rozhliadal sa po policiach z bukového dvere plných kníh. Obrazoch na stenách a rôznych drobností, sviečok, ktoré dodávali izbe nádych tajomnosti a jedinečnosti. Až nakoniec sa jeho sivé oči zastavili na nej. Sedela tam stuhnutá a premočená, zrak upierala na zem.
„Elainor...“
Pri svojom mene, zdvihla zrak. „Prečo si tu?“ spýtala sa.
„To je všetko čo mi povieš?“ Leon sa nastavil na jeden zo svojich antarktických programov, bol by schopný zamraziť snáď aj slnko. „Koho chceš oklamať? Tváriš sa akoby si nevedela. Myslíš, že neviem, ako sa ti rozbúchalo srdce, keď si uvidela moje auto.“
Elainor sa mu nedokázala dívať do očí, čítal v nej ako v otvorenej knihe. „To nie je pravda.“
Leon odvrkol. „Fajn“ povedal hlasom typu. Poznáme sa už dobre, tak načo sa to hráš?
„Ja sa nevrátim.“ Pohľad sústredene upierala na zem. „Nepatrím tam, nikdy som nepatrila.“
„Teraz sa snažíš presvedčiť mňa alebo seba?“
Elainor pevne zovrela okraje pohovky, až jej zbeleli hánky.
Leon vstal. „Ja som to Kalosovi vravel, ak sa naďalej chceš užierať, mne je to jedno. No ak by si sa rozhodla zanechať toto trápne zbabelstvo a prestala sa konečne ľutovať, javisko je ti otvorené.“ Každé slovo toho chladného hlasu sa zavŕtavalo presne do Elainorinho srdca. Na jej mokré šaty dopadli horúce kvapky sĺz. Leon sa bez pozdravu zobral a odišiel. Zanechal za sebou len obrovskú dieru v jej srdci, ktorá sa znova otvorila a krvácala.
„To....je neskutočný....idiot.....blbec....ako sa opovažuje.....sem....po tom všetkom...a toto...len tak povedať....blbec...“ ozývalo sa medzi vzlykmi. Vedela, že má pravdu a o to viac to bolelo.
Nevedela ako dlho tam sedela. Ani sa neobťažovala zotrieť si slzy, pohľad upierala na veľký mesiac, ktorého jasné svetlo dopadalo na jej tvár. Jej tvár bola pokojná, len oči svedčili o tom obrovskom boji, ktorý sa práve odohrával v jej vnútri. Boj medzi rozumom a srdcom. Vrátiť sa či nie?
Zbabelo odišla. Vzdala to a teraz má šancu všetko napraviť. Ale ako sa môže vrátiť? Po tom všetkom? Ako môže znova stáť na javisku? Ako premôcť svoj strach?
Boj ustal....a hoci sa snažila o inú cestu, vedela, že to nemá zmysel. Neexistuje žiaden kompromis, ak sa vráti, niet cesty späť, už to nikdy nesmie vzdať. Položila si ruku na hruď. „Už to nikdy nevzdám.“ Zašepkala. Mraky pochybností sa rozplynuli, Fénix sa vrátil späť na svoju cestu. Po mnohých mesiacoch, konečne pocítila čistú radosť. „Vraciam sa späť na javisko.“
(Alessia, 25. 12. 2009 23:16)
astaaaaaaaaaaa. to je uzaaaaaasneeeee. lepsie ako uzasneeee. uz len ten text na zaciatku. joooooj elainooor ja som taka rada ze si to zacala pisat :))) ja som normalne mala cely cas zimomriavky:D joooj to je najlepsi darcek :))) ja sa tak tesiiim na dalsie casti:)) len sa dopredu ospravedlnujem, ze ta budem vkuse otravovat, aby si uz pisala dalsie a dalsie casti :D
Odpovedať