Bol raz jeden chlapec a vlastnymi slovami opisuje co sa mu stalo.....Mal som priateľku. Bol to najlepší človek na svete akého som dovtedy poznal. No vtedy som bol mladý a neuvedomoval som si to. Pochopil som to až po tej nehode. Tá nehoda... tá nehoda všetko zmenila... Raz sme sa len tak prechádzali po meste... slnko svietilo a my sme boli šťastní.... Kým sme nedošli na prechod...... Ešte sme netušili, čo nás čaká. Asi v polke cesty sme začuli škripot pneumatík. Rútilo sa na nás auto obrovskou rýchlosťou. Nevyzeralo na to, že spomaľuje, ani že sa nám vyhne. Ako nemí sme tam stáli a pozerali sa na blížiacu smrť. No ona..... nikdy nestratila duchaprítomnosť... odsotila ma nabok.... spadol som na chodník a na to, čo som uvidel nikdy nezabudnem... usmievala sa na mňa... a potom ... potom ju strhlo auto so sebou.... Vydral sa zo mňa výkrik... Auto zastalo.... Vytiahol som jej bezvládne telo spod neho a zavolal záchranku. Otvorila oči a usmiala sa. Nechápal som, ako sa môže smiať. Mne tiekli z očí slzy. Chytil som ju za ruku... a ona mi povedala: To, čo sa malo stať, stalo sa a ja to neľutujem. Milujem ťa a vždy budem. Spomínaj na mňa v dobrom... buď šťastný... A už neplač... Premohol som sa a prehltol všetky svoje vzlyky. Prosím ťa ešte raz ma pobozkaj... dotkol som sa jej líca a naše pery sa spojili... Bol to náš najkrajší bozk. No po ňom už neotvorila oči. Počul som sirény sanitky a polície, no mohli konštatovať už len smrť... šoféra zatkli za jazdu pod vplyvom alkoholu. Aj napriek tomu, že mi odišla telom, duchom nie... cítim ju .... vidím.... v spomienkach, aj v prítomnosti.... odvtedy už prešlo päť rokov a som šťastný. Mám priateľku, ktorej som všetko povedal a ona to chápe. Každý deň chodím na cintorín... a modlím sa.... za ňu ... za nás .........