3. kapitola
Ráno som sa zobudila, striaslo ma od zimy, zabalila som sa naspäť do periny a otočila som sa tvárou ku stene.
„Vstávaj! Budú raňajky!“ ozval sa nejaký hlas a vzápätí mi majiteľ onoho hlasu ukradol prikrývku.
„HEJ!“ prudko som sa posadila. „Brrrrr t-t-t-tu j-j-je z-z-z-z-z-zima....“ vydrkotala som sa z postele ku skrini, nahádzala som na seba dva svetre, hrubé nohavice a obrovský šál. Potom som si nastokla na hlavu čapicu, pretrela som si oči a pozrela som sa, kto ma vlastne pripravil o pár hodín zdravého spánku. Uprostred izby stála Lisa aj s mojou perinou.
„Ahoj!“ pozdravila ma a nevinne sa na mňa pozrela.
„Prečo je tu do pekla taká zima?“ zadrkotala som zubami, zobrala som si od nej perinu a začala som si upratovať posteľ.
„Už sme skoro tam! Po raňajkách si musíme pobaliť veci a potom budeme asi polhodinu čakať, kým sa loď nedostane... nezaborí... pár kilometrov od brehu do toho ľadu... myslím... No, to je jedno. Obleč na seba niečo... normálne a choď do jedálne. Ja zatiaľ zobudím zvyšok. Hehehe...“ povedala a začala ťahať prikrývku Sarrah. Nechápem, čo z toho čo mám na sebe, nie je normálne... Lisa má na sebe len tú krátku školskú uniformu... Ja by som umrzla...
„ÁÁÁÁÁÁÁÁ!!! Lisa! Čo to stváraš?“ ozvala sa Sarrah, keď som zrovna odchádzala z kajuty. Nechcela som byť pri brutálnej vražde malého nevinného dievčatka, tak som za sebou zabuchla dvere a otočila som sa smerom, ktorým bolo možné dostať sa na palubu (kadiaľ sa prechádzalo do jedálne) bez zbytočného blúdenia, no kým som stihla niekam ísť, otvorili sa vedľajšie dvere.
„AA! To si ty!“ vykríkli sme obaja prekvapene, keď z tých dverí vyšiel Matt. „Pche!“ vyprskli sme obaja po chvíli, znova naraz. „S tebou sa nebavím!“
Vrhli sme na seba navzájom vražedný pohľad a pobrali sme sa na palubu jeden vedľa druhého, keďže ani jeden z nás nechcel pustiť toho druhého pred seba a pripustiť si tým prakticky porážku. Na palube sme obaja znova naštvane vyprskli a každý sme sa vybral iným smerom. Čo som tak celkom nepochopila, keďže smerom do jedálne som šla ja. Asi išiel okľukou... Alebo už raňajkoval a teraz sa ide nadýchať čerstvého zmrznutého antarktického vzduchu. Pokrčila som plecami a dobehla som do jedálne. Tam som do seba kopla raňajky a pobrala som sa späť do kajuty, aby som si nachystala kufre na odchod. Keď sme už všetky boli zbalené a nachystané, sadli sme si na kreslá a spodné postele a potichu sme čakali (ak nerátame hlasné drkotanie zubami). Už od rána som cez okrúhle okienko nevidela absolútne nič, no teraz som tam videla ešte menej než to nič. Keď už mi dochádzali nervy, ozval sa pokojný ženský hlas akoby odnikadiaľ:
„Práve sme dorazili na najbližšie možné miesto ku našej škole. Prosíme všetkých študentov, aby sa systematicky presunuli na hornú palubu vhodne oblečení. Vychádzajte z kajút nasledovne:...“ a nasledovalo vymenovávanie čísel kajút. Carmen, ktorá bola u nás na izbe, nám vysvetlila, že je to preto, aby sa študenti na chodbe nestrkali a nerobili chaos. Preto hlásili, kto má vychádzať. Samozrejme, nikto z nás štyroch by to nepochopil, keby nám to naša dôveryhodná Carmen neobjasnila.
Keď vyhlásili číslo našej kajuty, vyšli sme na beztak preplnenú chodbičku a pomaly sme sa vo vlnených svetroch a hrubých bundách posúvali a roztápali smerom von. Bolo nám neuveriteľné teplo, až som sa chcela vyzliecť do trička, ale to som si rozmyslela akonáhle sme vyšli na palubu. Okolo nás poletovali vločky snehu a všetko bolo pokryté snehom, ešte aj na lodi bola polmetrová vrstva snehu.
„Z-z-z-z-z-z-z-z-z-zi-zi-zi-zi-m-m-m-m-m-ma-ma-ma....“
„Č-č-č-č-čo-ž-ž-ž-že-že?“ otočila som sa na niekoho za mnou (áno, na toho, kto koktal zimou predo mnou).
„Ž-ž-že z-z-zim-m-ma...“ pozrela na mňa kopa oblečenia so svetlozelenými očami.
„Ah-h-h-ha... Ah-h-h-hoj-j-j, C-C-C-Car-r-r-men-n-n-n...“
„N-n-n-n-naz-z-z-zdar-r-r-r-r,“ dostala som zo seba a radšej som zmĺkla. Čakali sme ďalšiu polhodinu, kým sa zhromaždili vonku úplne všetci mrznúci študenti aj pedagógovia. Potom všetci konečne vyrazili smerom... no... pravdepodobne do vnútrozemia, pričom všetka naša batožina letela na jednej obrovskej kope na konci sprievodu.
Nemala som ani najmenšieho tušenia, ako dlho sme kráčali, pretože nám bola taká veľká zima, že niektorí urobili menšie skupinky a natisli sa k sebe, aby im bolo teplejšie (a medzitým som si ešte našla čas, aby som špekulovala nad tým, čo bol zač ten dlhovlasý výkuk zo včerajška). Vtedy sa pred nami objavila obrovská snehová búrka. Nikomu sa ani najmenej nechcelo vojsť dnu, a tak sme nejako začali spomaľovať. O chvíľu sa okolo nás prešlo niečo obrovské zabalené do obrovskej huňatej... snáď to bola bunda.
„No tak, Kelly, neflákaj sa, lebo tu umrzneš... a potom ťa niečo zožerie ešte kým umrieš!“ zahučala tá veľká vec. Myslím, že ten hlas patril Dannymu...
„D-D-D-Dann-n-n-n-n-y?“
„Nie, vyslovuje sa to Danny!“ zarehotal sa, chytil ma za miesto, kde myslel, že nájde moje zápästie a ťahal ma smerom do tej búrky. Zopár krátkych chvíľ mi bolo ešte chladnejšie než do tej chvíle, no odrazu mi začalo byť príšerné teplo.
Stiahla som si z hlavy kapucňu, čiapku, aj lyžiarsku čelenku (tú som našla v skrini... asi ju tam niekto zabudol) a rozhliadla som sa okolo seba. Čo som videla ma dosť zarazilo, ale napriek tomu som nemala čas vnímať a chápať to, čo som videla, lebo Danny ma odtiahol na stranu a tam, kde sme pred chvíľou stáli, sa začali vynárať ostatní zo skupiny.
Konečne som mohla pochopiť krajinu, v ktorej som sa nachádzala. Až do tej chvíle som zotrvávala v domnienke, že sme v Antarktíde, ale to, čo som videla okolo seba, bol skôr prales v Južnej Amerike. Všade boli obrovské kvety, pestrofarebné papagáje a rôzne iné živočíchy, skrátka, všetko sa hýbalo, žilo, kvitlo... Ostatní študenti vychádzali spomedzi dvoch kamenných, veľmi detailne zdobených kamenných stĺpov.
„Kelly, tu si... mala by si zo seba dať dole to oblečenie, lebo sa upečieš,“ ozval sa niekto za mnou, až mi zo šoku naskočila husia koža.
„Panebože, Lisa! Toto mi nerob, drobec!“ pozrela som na ňu a až teraz som sa zarazila nad tým, čo také malé dieťa robí medzi ostatnými prvákmi, z ktorých väčšina vyzerala na pätnásť až šestnásť rokov. Ja tu asi naozaj umriem...
„Ja som si nemohla pomôcť, tak už poď...“ povedala a ťahala ma smerom po lesnom chodníku, ktorý viedol od spomínaných stĺpov. Za chôdze som zo seba vyzliekala všetko to hrubé oblečenie, aby mi nebolo horúco (aj tak bolo), takže som veľmi nevnímala veci okolo seba, no postrehla som zopár zvláštne vyzerajúcich zvierat, nejaké kamenné sošky a sochy a jedného nebezpečne vyzerajúceho hada.
Asi po piatich minútach sme sa dostali von z lesa. To už som na sebe mala len nohavice a tričko (samozrejme, všetko ostatné som musela niesť v rukách) a mohla som sa poriadne pozrieť, kam kráčame.
Všetko pokrývala zeleň a kvety, okrem úzkej cestičky vedúcej do diaľky. Všade bolo plno všakovakých stromov, ale jeden bol priam gigantický- a práve k tomu sme kráčali. Vyzeralo to, že má na kmeni pripevnené lešenie, no keď sme prišli bližšie, zistila som, že je to množstvo domov, schodov a menších podlaží či balkónikov, ale nikde nebola žiadna živá bytosť, čo mi prišlo neskutočne podozrivé. Prešli sme okolo vstupu na schody a zastali sme pred obrovskými dverami s vytesaným erbom, na ktorom bola nejasná postava človeka s mečom v ruke.
Danny sa zaprel do dverí a všetci sme mohli vojsť. Keď sme sa konečne napratali do veľkej siene hneď za dverami a zavreli sme dvere, školník si vyžiadal trochu pozornosti.
„Takže... Prosím študentov od druhého ročníka vyššie, aby odišli na internát a študentov prvého ročníka, aby prišli bližšie, nech nemusím tak revať,“ ozval sa a počkal, kým ho všetci nepočúvnu.
Rozhliadla som sa okolo seba. Videla som tam všetkých, s ktorými som už stihla prehodiť slovo- Alexxis, Lisu, Sarrah, Matta, toho dlhovlasého, toho vysokého (samozrejme aj kopy iných ľudí, ktorých som ešte nepoznala) a... Carmen?
„Carmen? Si si istá, že tu chce ostať?“ pozrel sa na ňu školník.
„Ešte sa pýtaj...“ zamrmlala si pre seba a išla si sadnúť na neďalekú vyvýšenú časť podlahy.
„No.. to je jedno...“ mávol rukou Danny a pokračoval. „Tak to aby sme začali s rozdeľovaním do dvojíc, nie?“ srdečne sa zasmial, otočil sa k dlhému stolu za sebou a vzal z neho zamatovo modré vrecúško.
„Prosím prútiky, aby odišli nabok,“ povedal a zhruba polovica študentov odstúpila o kus ďalej. Čo? Prútiky? Prepína mu? Čo tým myslel? Nie sú prútiky malé drevené a špicaté?
„Neboj, potom ti to vysvetlím,“ pošepla mi Alexxis. „Ostaň kde si a rob, čo ti povedia.“
Zmätene som prikývla a sledovala som Dannyho.
„Slečna,“ oslovil ma, prišiel ku mne a natrčil mi vrecúško. Váhavo a s obavami som siahla dnu. Pod prstami mi zahrkalo množstvo malých akoby sklenených guľôčok. Jednu som vybrala, vystrela som dlaň a na guľôčku som sa pozorne zahľadela.
Po pár sekundách zmenila farbu na ružovofialovú a trošku sa zväčšila. Potom sa rozdelila na polovice a spomedzi nich sa začala vinúť tenučká stužka rovnakej farby a zamierila ku skupine študentov na druhej strane. Po pár minútach spomedzi študentov začal niekto vychádzať so stužkou omotanou okolo zápästia. A samozrejme to nebol nikto iný než Matt. Pokazilo mi to náladu, pretože som dúfala, že už sa s ním nikdy nebudem musieť rozprávať. A vôbec, nechcela som sa s ním ani stretnúť. Zničene som pozrela na žiariaceho Dannyho.
„Teraz prosím počkajte za dverami na ostatných,“ zaceril sa a vysáčkoval nás za dvere na vzdialenom konci miestnosti, kadiaľ odchádzali ostatní študenti.
„Aby si vedel,“ vybuchla som hneď ako sa za nami dvere zavreli. „Len to, že sme spolu vo dvojici ešte neznamená, že budeme neviemakí kamaráti! Ešte stále som na teba naštvaná!“
„Akoby som mal záujem baviť sa s tebou!“ odvrkol a otočil sa mi chrbtom.
„Pche!“ vyprskla som a urobila som to isté.
Ticho sme tam stáli ešte dobrých pätnásť minút, keď sa znova otvorili dvere zo siene.
Predchádzajúca kapitola: Kapitola II.
Nasledujúca kapitola: Kapitola IV.
Komentáre
Prehľad komentárov
Noooo... buď vo štrvtej alebo v piatej kapitole, ešte neviem ako mi to vyjde... =)
Jej!
(Mika, 16. 11. 2009 18:26)a kedy bude ta postavicka co som ju kreslilo? som hrooooooozne moc netrpezlive!
Adela-chan
(Medusa, 9. 11. 2009 21:39)No hej... začiatok XD asi tak to vyzerá v januári, keď mám vstávať. A s tým koncom nič nenarobíš =D musíš počkať
grrr...
(Adela-chan, 9. 11. 2009 20:16)najviac sa mi pacil ten zaciatok...fakt husty ae ma stve ze si to na konci tak sekla...mam 100 chuti zabit ta!!! :)
Mika
(Medusa, 17. 11. 2009 17:26)