5. kapitola
Náhlili sme sa za Carmen, až sme došli k akýmsi menším dverám, cez ktoré sme sa dostali do obrovskej jedálne, v ktorej už všetci sedeli. Prisadli sme si k najbližšiemu stolu, tvárili sme sa nenápadne a čakali sme, čo sa bude diať.
„Kde si bola?“ ozval sa pri mne nejaký povedomý hlas, až som od ľaku nadskočila. Samozrejme to nebol nikto iný, než Matt.
„Do toho ťa nič,“ odsekla som a pozerala som na Dannyho, ako niečo melie ostatným a tvárila som sa, že ho počúvam.
„To je blbosť. Mám právo vedieť kde si bola. Sme dvojica. S tým nič nespravíš,“ povedal otrávene a pridal sa k ostatným, ktorí si už začali naberať jedlo na taniere.
„Ale to ešte neznamená, že ti budem hlásiť kedy a kam chodím, ty génius,“ zamrmlala som naštvane a nabrala som si z nejakej polievky s cestovinami.
„Ale mal by som to vedieť, nemôžem bojovať sám,“ šťuchol do mňa lakťom.
„Ale ja nejak necítim potrebu bojovať. A už vôbec nie po tvojom boku,“ šťuchla som ho tiež, len trošku silnejšie. Vyprskol vodu, ktorú práve pil, otočil sa na mňa a navzájom sme sa začali vraždiť pohľadmi.
„Prestaňte, vy dvaja,“ ozvala sa Sarrah sediaca oproti nám.
„Pche...“ odvrkli sme obaja a začali sme jesť, no popri tom sme po sebe vrhali škaredé pohľady kútikom očí.
„Kelly, tu si!“ niekto sa mi hodil zozadu okolo krku, dobre, že som sa nezadusila polievkou.
„Dlho nebudem... “ zachripčala som a človek za mnou povolil zovretie. Bola to Carmen a vyzerala, že má dobrú náladu. Prisadla si k nám a naložila si plný tanier niečoho, čo by som určite dobrovoľne nejedla a spokojne sa na nás usmievala. Ja som dojedla a spolu so Sally sme sa vrátili späť na izbu.
„Ja ho zabijem,“ zlostne som udrela päsťou do najbližšej steny. Sally sa zasmiala.
„Je to zvláštne,“ skonštatovala.
„Čo?“ pozrela som na ňu.
„Vieš, ty si mág. A Matt je tvoja zbraň. Medzi mágmi a zbraňami je vždy akési zvláštne puto, ktoré ich spája. Sú to najlepší priatelia a nekonečne si dôverujú. Ty a Matt... ste výnimka. Hádate sa kedykoľvek sa stretnete. Je to... úplne iné. Som zvedavá, ako budete spolupracovať v boji.“
„Č-čože? Spolupracovať?! S ním?!“ prekvapene som na ňu pozerala.
„Budeš musieť. Ste predsa dvojica,“ povedala a ja som dostala zvláštny pocit, že ja a Matt boje zvládať určite nebudeme. Ten pocit ma prenasledoval až kým som nešla spať a nezbavila som sa ho ani ráno, pred prvým tréningom.
Zišli sme ku veľkým dverám, ktorými sme včera vošli a zastali sme pred obrovskou nástenkou, na ktorej visel zoznam mien a ku každému bolo niečo pripísané. Zhruba po pol hodine hľadania som našla to svoje. Bolo pri ňom pripísané 9:00, tréningový terén č. 6. Myslím, že to bolo miesto a čas tréningu. Overila som to u Carmen (ktorá sa osvedčila ako dobrý a spoľahlivý zdroj informácií) a tá ma tam odviedla. Už tam čakali nejaké ďalšie decká, Carmen mi povedala, že sa k nim mám pridať, tak som sa medzi nimi ocitla čakajúc ani neviem na čo alebo na koho. Po chvíli som v skupine uvidela Sally a Joeyho, tak som sa s nimi chvíľu rozprávala, kým neprišla trénerka- vysoká žena s krátkymi čiernymi vlasmi, oblečená v čiernych krátkych nohaviciach a čiernom tričku.
„Vitajte, som vaša trénerka a moje meno poznať nepotrebujete“ pozdravila nás a vytiahla z pošvy katanu. Tá sa v okamihu premenila na muža o niečo staršieho od nej a ostal stáť vedľa nej. „Toto je môj partner. Jeho meno tiež nepotrebujete vedieť. Teraz sa tu rozostavte v pároch tak. Aby ste okolo seba mali dosť miesta,“ povedala a ja som začala pohľadom hľadať Matta.
„Hľadáš niekoho?“ ozvalo sa vedľa mňa.
„Hej, neviem, kde je-“ v domnienke, že hovorím s Joeym, som sa otočila a ocitla som sa tvárou v tvár Mattovi. „Pchá. To si ty.“
„Bohužiaľ,“ skonštatoval a ticho sme čakali, kým si okolo seba každý urobí miesto na tréning.
„Výborne,“ skonštatovala trénerka a prebehla nás pohľadom. „Každý má dosť miesta? Dobre, môžeme začať. Najprv niečo jednoduché.... takže, zbraň sa premení a mág ju chytí do ruky skôr, než zbraň dopadne na zem. Ja sa pomedzi vás prejdem a poviem vám čo robíte zle, ak také prípady budú. Obvykle to dajú všetci žiaci na prvý pokus, takže by nemali byť problémy. Tak do toho!“ žiarivo sa usmiala a všetci začali cvičiť.
„Nieže ma pustíš na zem,“ zamračil sa na mňa Matt.
„Taká neschopná nie som,“ zamračila som sa naspäť.
Namiesto odpovede sa premenil. Na chvíľu sa namiesto neho objavil akýsi svetelný útvar, ktorý sa zmenšil a začal sa z neho vytvárať akýsi čierny meč. Chytila som rúčku, no vzápätí mnou prebehol elektrický šok a rúčku som pustila. Meč dopadol na zem a premenil sa späť na Matta. Skôr, než som bola schopná byť šokovaná tým, že sa človek dokázal zmenšiť a zmeniť, sa do mňa znova pustil.
„Už si ma držala! Čo do pekla robíš?!“ vstával zo zeme a oprašoval si čierne nohavice.
„Čo sakra robíš ty?! Chceš ma zabiť?!“
„Ja? Pri tebe prídem o chrbticu!“ zvýšil hlas ešte viac než predtým.
„To nie je moja chyba! Ty ma tu šikanuješ!“ zvýšila som hlas aj ja.
„Vy dvaja!“ ozval sa nekompromisný hlas trénerky. „Poďte sem. Ostatní pokračujte v cvičení.“
Založila som si ruky na prsiach a prišla k trénerke. Za mnou prišiel Matt a postavil sa tak ďaleko odo mňa, ako len mohol.
„Tak aký máme problém?“ pozrela na mňa.
„Keď som Matta chytila, dostala som elektrický šok,“ povedala som a kútikom oka som naňho pozrela. Pozeral nespokojne opačným smerom a ruky mal tiež založené na prsiach.
„Chápem,“ dostala trénerka zo seba a chytila záchvat smiechu. „Vy dvaja ste ma teraz dostali...“ povedala, keď sa dosmiala. „Takýto prípad som mala zatiaľ iba jeden za svoj život. Viem, v čom spočíva váš problém. Ale to by zistilo aj malé dieťa. Takže... skúsite mi to povedať?“
Váhavo som na ňu pozrela a potom som sa otočila na ostatné dvojice za nami. Nemali s tým žiaden problém a niektoré dvojice už si dovolili prestať, sadli si na zem a potichu sa o niečom rozprávali. Vrhla som krátky pohľad na Matta, ktorý sa uprene pozeral do zeme a znova som pozrela na trénerku.
„Hádame sa,“ povedal Matt a pozrel aj on na trénerku. Tá prikývla a pozrela na mňa.
„A prečo sa hádate?“ spýtala sa.
Obaja sme ostali mlčky stáť zazerajúc jeden na druhého. Nadýchla som sa s úmyslom niečo povedať, keď si zas otvoril ústa Matt.
„Kvôli nej,“ povedal.
„Čože?!“ vypískla som. „To si zo mňa uťahuješ!“ to už nás sledovali všetci.
„A kto to všetko začal?“ hodil po mne ďalší škaredý pohľad.
„Kto ma odtiahol z domu?“
„Ale no tak!“ zahriakla nás trénerka. „To stačilo. Tu si sadnite na tento kameň a buďte ticho. Hneď sa vám venujem,“ poznamenala a keď sme si sadli vedľa seba na kameň zvalený pod neďalekým stromom, otočila sa na študentov a zadala im ďalší cvik. Hneď ako začali cvičiť, vrátila sa k nám.
„Takže... čo sa týka vás dvoch, nemám právo vŕtať do vašich vzťahov , ale odporúčam vám, aby ste si to medzi sebou vyjasnili, pretože ak nezvládnete to, čo máte do konca polroka, môžete sa s touto školou rozlúčiť. Teraz sa musím venovať ostatným, takže vy dvaja máte rozchod a vidíme sa tu... o šiestej večer,“ vysypala zo seba a skôr, než sme stihli niečo namietnuť sa otočila na päte a odkráčala komentovať výkony cvičiacich študentov.
Ostala som sedieť vedľa Matta a pozerala som sa na ostatných. Matt sa po chvíli zdvihol a odišiel smerom od školy. Chvíľu som ho sledovala, no potom mi zmizol z dohľadu medzi rastlinami, a tak som sa pobrala smerom ku škole.
Pri obrovskej nástenke s rozpisom tréningov som zastala a začala som ju trošku podrobnejšie skúmať. Nakoniec ma to prestalo baviť, a tak som odišla späť na našu izbu. Na písacom stole ma prekvapil rozvrh hodín, podľa ktorého som mala ďalšiu vyučovaciu hodinu až o takmer dve hodiny neskôr.
Od nudy som vzdychla, sadla som si na stoličku a pozrela von oknom.
Takže ak to nedáme do poriadku do pol roka, tak letíme zo školy? No... ja som sem v prvom rade nikdy nechcela ísť. A stále nechápem, čo je na mne také výnimočné, že som sem mohla ísť. Možno niekde urobili chybu a ja tu nemám byť. Ale ak by nás vyrazili zo školy, mohla by som sa vrátiť domov...
„Viem, nad čím rozmýšľaš,“ ozval sa za mnou hlas Sally. Prekvapene som sa otočila.
„Nemala by si byť na tréningu?“ opýtala som sa.
„Máme prestávku,“ povedala. „Naspäť k tvojmu psychickému rozboru. Chceš ísť domov.“
Prevrátila som očami a znova som pozrela von oknom. Sally prešla od dverí ku mne a tiež si sadla.
„Práve teraz si tvoja mama myslí, že si na extrémne drahej zdravotníckej škole, zatiaľ čo ty, namiesto toho, aby si sa trápila nejakými latinskými názvami, sa chystáš akurát na cvičenie boja. Čo myslíš, že by si pomyslela, kebyže sa po pár mesiacoch vrátiš s tým, že ťa vyhodili?“
V miestnosti nastalo trápne ticho a dlho ho ani jedna z nás neprerušila. Vedela som, že svojím spôsobom mala pravdu.
Mala by som tu ostať. Keď kvôli nikomu inému, tak aspoň kvôli mamke...
„Tak ja zas pôjdem,“ povedala Sally. „Zamysli sa nad tým.“
Ozvalo sa zabuchnutie dverí a ja som opäť ostala sama. Zrazu som sa cítila neuveriteľne opustená a vinná za hádky medzi mnou a Mattom. Kto to vlastne začal? Nebola som to ja? Neskúšal náhodou byť milý? Nechcel byť môj kamarát? Mala by som sa mu ospravedlniť... Ale mám strach... čo keď už sa so mnou nebude chcieť kamarátiť? Môžem za to ja, nemala som tak vyletieť. Mohla som mať kamaráta, ktorý by bol ako môj partner všade so mnou... A teraz som namiesto toho sama... Čo mám robiť?
Vstala som zo stoličky a ľahla som si na posteľ, kde som ostala až kým nebol čas ísť na ďalšiu hodinu. Tou bola sociológia Spoločenstva, čo bolo, ako mi Sarrah povedala, obyvateľstvo sveta, v ktorom sme sa nachádzali. Tam sme sa začali rozprávať o rasách vo Svete a ich charakteristikách. Po tom prišla Mytológia Sveta, kde sme preberali fámy, mýty a legendy sveta, začali sme od elfov (ktorí boli aj v tomto svete vymyslené postavy, a takmer nikto neveril, že existujú). Potom prišla prestávka na obed, Teória boja a Písmo Mágie (kde sme sa učili písať akési čudné znaky, ktorými zvykli dryády a rôzne iné rasy zapisovať svoje kúzla). Do šiestej večera som potom sedela pri hlavnom vchode a sledovala oblohu. Ostatné baby medzitým boli niekde v izbe a kecali o prvom dni školy.
O šiestej sme sa s trénerkou a Mattom stretli pri kameni, na ktorom sme ráno sedeli.
„Sadnite si,“ vyzvala nás trénerka (ktorá prišla bez partnera) a my sme ju poslúchli. „Tak... aký ste mali deň? Kelly?“
„F-fajn,“ vykoktala som zo seba v šoku z toho, že pozná moje meno a v ďalšom z toho, že namiesto boja alebo prednášky sa nás pýta na to, aký sme mali deň.
„Matt?“ otočila sa naňho.
„Ale fajn.“
„To je dobre... Páči sa vám na škole?“ znova pozrela na mňa.
„Áno,“ priznala som neochotne a kútikom oka som postrehla Mattov naštvaný výraz v tvári.
„Matt?“ pozrela naňho a aj on prikývol.
„To je dobre...“ zopakovala a zas pozrela na mňa. „Nemáš rada Matta, však mám pravdu?“
Prikývla som. Aj keď mi to bolo ľúto. Nebolo to tak, že by som ho nemala rada, len som bola strašne naštvaná. Možno trošku...
„Matt?“ pozrela naňho a on pokrčil plecami.
„Pravda je taká...“ vzdychla si trénerka. „Že kým z vás dvoch nebudú aspoň akí- takí kamaráti, nebudete schopní spoločne bojovať. A keďže donútiť vás k tomu nikto nemôže, je to čisto na vás dvoch. Čo ma mrzí. Lebo Matt je veľmi výnimočná zbraň a je škoda, že zatiaľ ostane nevyužitý,“ pozrela späť na mňa. „Čo sa týka tréningov, nemá význam na ne chodiť, kým nedokážete byť jeden s druhým kamaráti. Príďte, keď sa to dá do poriadku.“
„Nie je nijaká iná možnosť tréningu?“ opýtala som sa potichu. Matt prekvapene vyvalil oči.
„Jedna by tu bola,“ zamyslela sa trénerka. „Mohli by ste ju skúsiť, ak by ste to obaja chceli.“
„Ako vyzerá?“
„Pamätáte sa na prvý cvik?“ povedala a ja som si spomenula na raňajší tréning, keď som pri úplne jednoduchom cvičení fatálne zlyhala. „Museli by ste to skúšať znova a znova, kým by sa vám to nepodarilo. Je to docela bolestivé, ale myslím si, že je to lepšie ako ničnerobenie.“
Pozreli sme s Mattom na seba a obaja sme prikývli.
„Skúsime to,“ povedal Matt.
„Výborne,“ víťazoslávne sa usmiala trénerka. „Teraz už je to fakt len na vás. Ako dlho budete cvičiť a kedy. Ja sa vrátim teraz späť do školy. Na tréning môžete prísť keď zvládnete ten cvik,“ pozrela na nás, zdvihla sa a odkráčala preč.
S Mattom sme chvíľu ticho sedeli vedľa seba, no potom sa zdvihol na nohy a pozrel na mňa.
„Ideme to skúsiť?“
Prikývla som a zdvihla som sa na nohy. Postavili sme sa oproti sebe rovnako ako ráno a Matt sa začal meniť. Opäť som chytila rukoväť čierneho meča a opäť som dostala šok. A opäť som ho pustila na zem, kde sa opäť premenil na Matta. Vstal na nohy, pozrel na mňa a bez slova sa opäť premenil. A znova sa všetko opakovalo. A tak to bežalo stále dokola dlhé tri hodiny...
Vyčerpane som sa hodila na posteľ. Všetky spolubývajúce po mne vrhali zvedavé pohľady, ale bolo mi to jedno. Zívla som si a zavrela som oči.
„Kelly, ešte si nevečerala,“ pípla Lisa.
„Hmmm...“ zamrmlala som a ani som sa nepohla.
„Nemáš hlad?“ opýtala sa Sarrah.
„Hmmm...“ zamrmlala som znova.
„Čo ste robili na tréningu?“ opýtala sa Sally.
„Hmmm...“ chcela som jej dať zmysluplnú odpoveď. Naozaj som chcela. Len mi telo vypovedalo službu. A ja som zaspala.
Ráno som vstala zrovna, keď slnko vychádzalo na oblohu. Umyla som si zuby, obliekla som sa do mini školskej uniformy, očesala som sa a vytratila som sa na chodbu. Neuveriteľne ma bolelo celé telo, ale aspoň som už nebola taká unavená. Len trošku. Ani neviem ako som našla jedáleň a sadla som si k jednému zo stolov. Najedla som sa a ostala som tam sedieť zízajúc do prázdneho taniera od cereálií.
„Si v poriadku?“ ozval sa odrazu nejaký hlas za mnou a ja som od ľaku spadla dozadu, kde ma ten niekto za mnou zachytil. „Dávaj pozor.“
„Dávam,“ odvetila som neprítomne a pozerala som nad seba do čiernych očí toho dlhovlasého chalana, s ktorým som sa stretla na lodi.
„To si nemyslím,“ posadil ma späť na stoličku a prisadol si.
„Nastrašil si ma,“ zamrmlala som ešte stále v polospánku.
„Nie, ty si sa ma zľakla,“ povedal, keď som si spomenula ako mi na lodi čítal myšlienky... alebo čo to vlastne robil.
„Vieš čítať myšlienky?“ opýtala som sa ho.
„Nie,“ odvetil s úškrnom.
„A... tam na tej lodi...“ pozrela som naňho ako debil.
„Aha... z toho si nič nerob. Zachytil som kúsok vášho rozhovoru,“ priznal sa.
„Špeh...“ ofrflala som, nalievajúc si trocha čaju dúfajúc, že ma aspoň trochu preberie. Zasmial sa.
„Voláš sa Kelly, však?“
„Asi hej,“ pokrčila som plecami, aj keď nechápem prečo. Akoby sme sa ani nebavili o mne. „A ty si...?“
„Michael. Teší ma,“ uškrnul sa a podal mi ruku. Potriasla som ňou a odpila som si z čaju. Znova som si ho premerala pohľadom. Jeho tmavé oči upierali pohľad na mňa, čierne rovné vlasy mal zviazané vzadu gumičkou, len pár neposlušných prameňov mu poletovalo okolo tváre. Košeľu školskej uniformy mal pri golieri rozopnutú, kravatu nemal utiahnutú a navyše bolo v tej košeli dobre vidieť jeho vyšportovanú postavu. Vyhrnul si rukávy na košeli a aj on si nalial čaj.
„Takže... Kelly, teším sa, až sa najbližšie uvidíme,“ vstal, mierne sa uklonil, vzal si svoju šálku čaju a pomalou chôdzou odišiel.
Pomaly som dopila horúci nápoj a pobrala som sa na vyučovanie.
Z
ačínam si na to všetko nejako príliš skoro zvykať... až ma to desí...
Poznámky autora: Prosím, nezabíjajte ma....
A čo v ďalšej kapitole? No... Kelly si začína zvykať na nové prostredie, možno sa nakoniec rozhodne aj ostať, ale to, samozrejme záleží od jej nálady a vzťahu s Mattom... veď sa raz dočkáte... snáď.
Predchádzajúca kapitola: Kapitola IV.
Komentáre
Prehľad komentárov
Tak ja zacinam byt coraz viac zavisla .... ale ... ja sa uz snazim odmedzit Facebook.
Okey.. sak ja mam cas ja sa nikde neponahlam ... teda odhliadnuc od toho ze by som sa mala zacat chystat na tanecnu :DDD. A sak chapem ... to u nas je to rovnako a to ani neprestavujeme :DDD
:(((. Nie ze by som bola nejako do nich blazon ... ale ja mam taky nazor, ze ked mas talent treba ho predstavit :DDD. A blog je dobry na prezentaciu svojich ( tvojich ) vytvorov.
Fuyu
(Medusa, 13. 9. 2010 22:32)
Mno... ja som si od Facebooku odvykla a som šťastná =D a som šťastná, že som šťastná...
No a čo sa toho zvyšku týka... obrázky budú, toho sa neboj, len musíme doma upratať, teraz je tu všade toľko bordelu, že neviem sama kde čo mám XD
No a čo sa Vocaloidov týka, nejak neprekypujem vôľou ich sem dať. Vidím to ako ďalšiu "sériu", ktorú po prvej kapitole stretne tragický koniec v podobe... sem by sa hodilo slovo skartovačka. Škoda, že jednu nemám...
mno
(Fuyu, 11. 9. 2010 16:15)Meduse .... mam taky navrh ... daj sme Valakoidov ... ci ako sa to tentockuje :DDD a este ten obrazok v trave :DDD tam kde sme vsetky ... Bancu mozes zaciernit ak tam je ... uz si nespominam ... ale moc sa mi pacil ... tak prosim o pridatie :DDD a este obazky Valakoidov ... ci co to je :DDD
mno
(Fuyu, 11. 9. 2010 16:09)Jeej .. je to zlate ... uz sa tesim na VI. cast :DDD A vies co chyba mi tu tlacito Paci sa mi .... asi zvyknutost na Facebooku :DDD ty kks a to som si myslela aka som ja nezavisla :DDD
Oh-Yes-I-love-Sasori
(Medusa, 4. 9. 2010 19:26)Som rada, že sa tešíš, budem sa snažiť, aby som bola veľmo tvorivá =)
:DD
(Oh-Yes-I-love-Sasori, 4. 9. 2010 19:23)Lol, tak toto je fakt upa šupa, teším na VI. :D
mno
(Fuyu, 14. 9. 2010 16:53)