Meno: Gemma Reneiton
Dátum narodenia:9.1.1985
*Deviate poschodie, byt naľavo, štrkocú kľúče... Pomaly vykročí z tmavozelených dverí, ktoré za sebou zabuchne neprimerane hlasno- nie je a ne zvyknutá. V rodičovskom dome vo Wellingtone bolo nutné dvere poriadne pribuchnúť, než sa uspokojivo zavreli. Kľúče si ledabolo vhodí do látkovej tašky na pleci a vybehne von z vchodu. Obzrie sa po tme a lepšie sa zababuší do kabáta- vietor, ktorý sa pustil na ňu vôbec nevplýva dobre. Chvíľku len bezradne stojí na mieste, no napokon sa zohne k jedinému bicyklu široko-ďaleko a odomkne zámok. Nasadne naň a s vetrom vo vlasoch sa vydá dolu ulicou. Je rada, že sa sem presťahovala, hoci rodina a rodná krajina jej určite chýbať budú. A Ronnie. Ten škrečok mal čosi do seba. A ona ho musela nechať na opačnej strane zemegule. V bicyklovaní je zdatná- na Novom Zélande vlastní bicykel každý- a tak o pár minút parkuje pri reštaurácii s akýmsi vychyteným názvom. Jediná na bicykli. Pripadá si trápne a riadne úboho. Tá reštaurácia nemá ani stojan na bicykel! Nemyslia snáď na normálnych ľudí? Tu zaparkované Porsche, tu Lamborghini... Tu musia žiť bohatí. Oprie bicykel o okno a pozorne ho zamkne. Napokon sa hrdo vystrie, zbierajúc tú poslednú odvahu, ktorá v nej ostala, a vojde dnu. Ovanie ju teplo a omamné vône jedál. Takto to kedysi voňalo v maminej kuchyni. Teta Andrei jej často pripomínala, že má ísť za kuchárku... Odpútajúc sa od myšlienok prejde k stolu a usadí sa, hľadiac do jedálneho lístka.* madam...? *ozve sa úlisný hlas čašníka. dvihne pohľd od lístka a pozrie na neho, no v momente oľutuje- jeho výraz je ešte úlisnejší, ak to vôbec ide.* ja... toto. *fajn, svojou úbohosťou sa práve pochovala pod čiernu zem, ukazujúc na názov akéhosi francúzskeho jedla, ktorého názov sa nedá vysloviť. čašník prekvapene nadvihne obočie, no ostane stáť.* a... černicový džús...? viete, černice sú prevencia proti rak- *zasekne sa, keď si uvedomí, čo tára*... rakovine, ale to vás nezaujíma. ďakujem, to je všetko. *čašník, zjavne pohoršený, odchádza. ostala sama medzi toľkými ľuďmi. načo sem dnes vlastne prišla? možno si konečne chcela vyraziť z kopýtka. celý život venovala štúdiu, už by bol čas i na chlapa. a na míňanie. na zábavu! ako dieťa bola najlepšou z triedy. vždy. bez výnimky. volali ju Šprtka a to sa s ňou nieslo veľmi dlho. no čo mala robiť? stačil jediný pohľad na obrázok, a pamätala si ho. doteraz si pamätá, na ktorej strane v učebnici biológie boli znázornené intermediálne mikrofilamenty! no nikdy žiadny chlapec. po nociach, či už cez týždeň alebo cez víkend,sedávala doma nad učebnicami chémie a biológie a tlačila si do hlavy vzorce, názvy, latinské slová na tri riadky... vtedy bola šťastná, pretože od rodičov vedela jediné- vzdelanie a kariéra sú to najdôležitejšie, čo môže človek dostať. toto presvedčenie ju ovplyvňovalo aj na strednej škole. a hoci práve tam sa zo škaredého nezaujímavého káčatka stala labuť, nikto si ju nevšímal. Šprtky predsa nemá nikto rád...* madam...
*ozval sa zhnusený hlas čašníka. ten priniesol pohár a do neho nalial tmavofialovú hustú tekutinu. nestihla ani poďakovať, a už bol preč. nemôže takto pokračovať aj tu! zmena mesta mala byť predsa pozitívna. pri prechode zo základnej školy na strednú to bolo podobné. myslela si, že sa zbaví prezývky. že bude populárna. omyl... študovala usilovne, no opäť žiaden čas na zábavu. jediná priateľka Stella ju každý týždeň ťahala von a podarilo sa jej to iba raz. doteraz sa chytá za brucho, keď si spomenie, čo sa dialo. vodka sa liala prúdom, navyše miešaná aj s tým nemiešateľným. všetci pili a nič im nebolo. prečo nie ona? jeden pohárik, druhý tretí... a výpadok pamäte. rozpamätala sa až na to, ako ju doma otec zbil metlou na zametanie dvora a nesmela dva týždne nikam ísť. nevadilo jej to... už nikdy nechcela ísť nikam. a toto presvedčenie jej opäť vydržalo dlhé štyri roky. opäť najlepšia v triede, tentokrát Bifľoška, hoci pekná...* madam...
-So Stellou (naľavo)-
*tretí krát ju toto oslovenie začalo iritovať.* vyzerám snáď ako madam? dajte mi to jedlo a choďte... *zasyčí nasrdene a pozrie na miniatúrnu porciu čohosi, čo sa v normálnych zemiach nazýva knedľa. a navyše je to poliate.. čímsi. neidentifikovateľné. a potom za to budú pýtať majland. fajn. a opäť to vyvolalo spomienky, ktoré sa dnes hrnú akosi samy od seba. keď mala nastúpiť na medicínu a mama jej prichystala prekvapenie- trojposchodovú tortu, ktorá bola temer vyššia než ona sama. presný opak tejto francúzskej miniatúry. na vrchu torty bola lebka a z nej sa postupne odvíjala celá kostra. vtedy desivé, no teraz sa jej to zdá milé. teraz, keď už vie, kde, čo a ako. výška bola fajn. bývať na internáte v Aucklande, ďaleko od rodičov- sen každého študenta. každého študenta, ktorý rád hýri do rána, kým ona nebola. lenže prišla radikálna zmena. najlepší v ročníku znamenalo výhru. bola to pocta a ostatní tlieskali. roky utrpenia, presne 13 rokov utrpenia a nadávok sa vyplatilo. teraz bola kráľovnou... lenže začali jej chýbať rodičia, začala jej chýbať spoločnosť. Stella odišla kamsi na právo a tu mala priateľov rovnakých ako ona. zažiadalo sa jej snáď pánskej spoločnosti. mala už 22 rokov a ani jedinú skúsenosť. chlapi po nej pozerali, lenže ona si to nevšímala. cítila sa obnažená a ohrozená v spoločnosti ľudí. a cíti sa tak doteraz. šesť rokov na univerzite nestačilo na to, aby sa z nej stala sebavedomá žena. no cieľ jej bol vždy jasný. stať sa doktorkou, dobrou a uznávanou. jednou z najlepších, ak nie najlepšou. vždy chcela byť lepšia než ostatní. vždy... a hoci bol jej krátkodobým cieľom vtedy nejaký muž, žiadneho nezohnala. ostala sama. vraj \\\"príliš odmietavá\\\", vraveli.* pche...
-študentka univerzity v Aucklande-
*odfrkne si hlasno pri spomienke na tieto roky a odloží vidličku a nožík. toto ju malo zasýtiť? aspoň ten džús je výživný... na medicíne sa toho naučila toľko.. za celý život sa toho naučila veľa! no nie dosť o samotnom živote. a možno práve preto sa prisťahovala sem. aby sa konečne zbavila všetkých zvykov a nálepiek, mala vlastnú ordináciu a trochu si užila predtým, že zhnije a splesnivie. z úst sa jej vyderie zmučený povzdych, keď si uvedomí, že toto je veľmi náročný plán. náročnejší ako sa nabiflovať vzorce z chémie, či biológie. náročnejší než všetko, čo zatiaľ robila. jemne dvihne ruku a príde opäť ten istý čašník. otrávený a znudený otrčí blok.* ts... *odfrkne opäť, položí na stôl presnú sumu a vykročí von. bude sa ešte musieť prispôsobiť tomuto nóbl mestu. vykročí k oknu, o ktorý si oprela bicykel, vyťahujúc kľúče z tašky. dvihne hlavu, že si bicykel vezme, no ten tam nestojí. v meste, kde ešte nevidela jediné lacné auto jej niekto ukradne BICYKEL?!* toto nie je možné! preboha živého! ja sa na to môžem...! *nečakane sa rozkríkne na okolie, keď jej vtom do oka padne čosi lesklé. jej vlastný červený bicykel... pomýlila si okno?nie, pamäť má dobrú a je si istá, že ho dávala sem. niekto mal tú drzosť... napajedene naskočí na sedadlo a začne šliapať smerom domov. čím skôr v posteli, tým lepšie...*
-s piercingom, ktorý si dala spraviť po ukončení univerzity ako znak voľnosti, snáď...-