Meno: Mishel Rosen
*Po dlhej prebdenej noci cíti, že sa potrebuje zamyslieť nad svojím životom. Nie iba , čo bude robiť ďalej ale celkovo. Od základov , úplného detstva , rozpamätať sa na dobré no najme na zlé časy. Možno , že jej to pomôže vyvarovať sa podobným chybám, ktoré kedysi „spáchala“ aj , keď v to pochybovala. Zobrala si svoje kľúče od auto, krásneho čierneho Porshe carera , aj keď si ho nezaslúžila bolo iba jej. Dalo sa doslovne povedať, že ho získal krádežou no nedokázala ho vrátiť. Známou trasou a nudnými križovatkami sa dostala do miestnej kaviarničky. Sadla si do rohu, úplného konca kaviarne na jej obľúbené miesto. Bolo skoro celé v tieni , takže mala naozaj súkromie, ktoré potrebovala viac než častejšie.
* a to je asi tak jediná vec, ktorú o mne vieš* povedala hlasom, ktorý on možno počul a možno nie.
Bola normálne dieťa ako každé iné. Rodina, kamaráti, mladší brat, škola ...Bola drzá a na všetko mala odpoveď , doslovne. Mala ešte vlastnosť vynikať v matike a až priveľkú fantáziu no inak sa do bežných ľudí nelíšila. No naozaj až na tú pamäť plnú fantázie. Živo si spomínala ako jej spolužiačky rozoberali dievčenské romány zatiaľ čo ona čítala o upíroch a drakoch. Po čase sa to nedalo nazvať iba čítaním skôr vierou v tieto veci. Už od útleho detstva chcela byť superhrdinom. Ako 6 - ročná v hlave vlastnila nemocnicu , ako 8 - ročná sa pomaly prechádzalo na čarovanie ( mánia zo začiatkom Harryho Pottera) ako 10 - ročná zvierací démoni, ako 13- ročná to už boli upíry a potom sa to len stupňovalo a nazhromažďovalo.
Zatiaľ, čo jej predstavy boli plné dosiahnutých snov a túžob, nadprirodzených vecí, chlapov... jej život sa dal oproti tomu nazvať jednoducho dookola točiaci sa kolobeh. Ráno vstať umyť zuby, naraňajkovať sa, škola, doma sa učiť , pozeranie TV, knihy, spánok. Medzi to sa miešali ešte nezhody s bratom, hádky s mamou, či poučné rozhovory otca. Jedným slovom ako každý normálny tínedžer. Nenormálnym sa však mohlo nazvať prechod z piatka na sobotu a soboty na nedele. Vtedy spala do kedy mohla a snívala, mnohý to nazývali preháňaním, spať 14 hodín je naozaj veľa ale ona si nemohla pomôcť. Jej sny boli veľmi zaujímavé a ak by ich spojila mohla by vzniknúť veľmi dobre predávaná kniha. No to sa už nestane. No zatiaľ to vyzerá tak, že jej život je proste normálny a dôvod prečo by sa mala teraz nad ním zamýšľať neexistuje. Ale on existuje ,to normálne bolo bohužiaľ aj , keď možno i nanešťastie iba do určitého okamihu. Na ten deň/okamih si spomína presne živo. Nehrá nič významné len niečo spustil. Bol deň ako iný, konkrétne bola tretiačka na strednej s vekom 18 rokov. Chystali sa na výlet , no kde to už nevie, ale mali dosť naponáhlo. Po pravde boli piaty , a štyria mali rozdielny čas. Ona si pre zmenu hodinky zabudla, a keďže nikto nevedel , kto má ten správny dosť sa žrali. Jej sa to netýkalo, pretože nemala aký čas obhajovať len sedela a bola myšlienkami inde. Pri tom myšlienkovom blúdení začala počuť tikoty hodín. Čo nie je neobvyklé ibaže , pri takomto hluku a tak zreteľne . . .
Po tejto udalosti aj keď sa nič v podstate nedialo sa cítila ako osobnosť ľahšie. Ľahšie v tom zmysle, že hádky v rodine okolo nej ustúpili, začala sa rýchlejšie učiť ... Jedným slovom: začal chápať ako veci fungujú. Ako to myslel ten, prečo to myslel , prečo tak konal.
V pondelok 9.10.2002
Začali sa praktiká z chémie. Učiteľka ich dala spolu do dvojice .Bol ku nej hrozne milí , no ona mu nevenovala ani jediný pohľad. Až na jeden okamih, a pri tom pohľade si niečo uvedomila. Je iní ako ostatní. Niečo nebolo v poriadku, alebo bolo ale nie v zmysle ľudí skôr v jej zmysle.
*ty nie si ako ostatní?* pozrela naňho tentoraz až príliš skúmavým pohľadom.
V piatok 13.10.2002
myšlienky jej nedali spávať už páru nocí. Tento týždeň nešla do školy, nemala náladu na spýtavé otázky toho chlapca. Okolo 11 večer si radšej vyrazila von aj so svojou „zlou bandou“ síce ani tam nemala extra dobré vzťahy no v tejto bande boli všetci taký. Kráčali nocou, o niečom diskutovali a kým k nim nešiel oproti niekto. Hlasy stíšili, nech ich nepočuje. Čo čert nechcel bol to Daniel a spoznal Mishel. Hrozne ho to rozzúrilo , to dievča nepoznal no nechápal ako môže takto márniť svoj život.
Pri vzájomnom sa mínaní sa otočil a pripojil k nim. Záhadne si ich nikto nevšímal ako keby nič neurobil, len pekne odkráčal.
Po pri tom ako ho bodala si všetko snímala ako keby bola v tranze. Po skončení „práce“ si ani neuvedomoval, čo urobila. No zrazu sa necítila hladná. Nechala ho tam len tak a odkráčala domov. Cestou domov však cítila eufóriu z víťazstva a získania novej schopnosti.
Naučila sa ju rýchlo ovládať, no zároveň ako si ju rýchlejšie podmaňovala rástol aj jej hlad. Netrvalo dlho a zase zabíjala. Až si nakoniec nezhromaždila schopnosti ako sú telepatia, telekinéza, premiestňovanie, či nadprirodzená inteligencia ...
v utorok 18.1.2003
Napísala svojím rodičom list, že ich má veľmi rada aj brata. No musela odísť , pretože im nechcela ublížiť. Čím im nenapísala. Na koniec ich ešte poprosila nech ju nevyhľadávajú, že to nemá význam. A pribalila malé tajomstvo alebo skôr slovnú hračku, ktorým im chcela dokázať, že to písala naozaj ona.
Keďže ako bežný človek nemala dostatok domáceho zariadenia na skúmanie svojej krvi a všetkého okolo toho. Zariadila aby sa stala vedúcou oddelenia miestneho Laboratórneho výskumu. Do laboratória ,čoskoro začali chodiť ľudia , čo si mysleli že niečo s nimi nie je v poriadku. Pri prvom z nich myslela , že ho namieste zabije, rozpára zistí v čom je háčik. No prekonala sa a hlad potlačila na úplne dno. Po roku sa stala dokonca ja vedúcou oddelenia pre správu ľudí so schopnosťami. To miesto zobrala z jediného dôvodu aby mala každý deň potrebu potlačiť, to čo tak chce.
Nedalo sa povedať, že teraz sa cítila zle no jej hlad sa zase predieral na povrch.