PRÓZA_13-I.kat.
Denisa Gubániová: V tieni
Poslal si mi seba a kvety. Bolo pol druhej v noci. Stál tam tvoj brat s kyticou modrých ruží a jedna, ako to býva zvykom bola umelá. Nič nepovedal, len zazrel ,podal mi ju a odišiel. Ešte stále si myslel, že za všetko môžem ja .Ruka sa mi triasla, ledva som stála na nohách, lebo už státisíce hodín som nespala.
Tá kytica zvädla, ale nie preto, že by som jej nemenila vodu. Bol si vo mne a žila som tebou.
Som pekná ,ale ty si bol vo mne krajší.
Z bieleho papiera som si vyrobila malého anjelika. Nakreslila som mu tvoje oči a vždy keď odpadol lupeň z jednej z ruží on sa usmial. Niekedy to bol úškrn, inokedy úprimný, či škodoradostný smiech. No nikdy sa nesmial šťastím. Ten anjelik sa rozpadol. Nie preto,lebo som ho zničila, ale preto, lebo sa už nevládal smiať.
Upiekla som tvoj obľúbený koláč. Jedla som ho každý deň trikrát. Raz bol slaný, inokedy horký. Niekedy trpký ale nikdy, nikdy nebol sladký.
Každý večer som si naliala víno. Lievala som ho do dvoch pohárov a vždy som ich oba vypila. Len tak, aby som ťa mohla znovu cítiť.
Sedávala som pri okne. Vonku bývalo pekne aj škaredo. Pršalo a snežilo a západ slnka som vždy zmeškala. A východ nikdy nestihla. Nesedávala som tam až tak často ako som si myslela. Ale bolo tam teplo. To tvoje. Také ako keď zakúriš v krbe, ale bolo cítiť tekvicou.
A chodievala som aj do lesa. Obzerať borovice, lebo si ch mal rád. Rozprávala som sa s nimi a zvykli mi aj odpovedať, ak práve nepršalo. Vtedy spali. Teda spali skoro vždy . Ale nikdy som nezmokla, kým padla prvá kvapka stihla som prestať plakať.
Aj mňa si mal rád. Možno, neviem, ale vyzeralo to tak. Aj vtedy keď si len mĺkvo sedel, alebo aj vtedy keď si jedol šišky z teplých rúk tvojej starkej, ktorá ťa tiež často spomína, mimochodom. A dokonca si ma ľúbil aj vtedy keď sa už minul cesnak. Miloval si ma aj keď si žmurkal na iné a aj vtedy keď ony žmurkali na teba v ich posteliach, pri ich oknách, alebo na ich balkónoch, či strechách.
Večer si si varieval kávu a ráno kakao, presne naopak. Nikdy si nebol presný ,alebo bol ? To si už nepamätám, lebo mám kopu iných starostí. Napríklad aj teraz, keď nič nerobím a len tak ležím v prázdnej vani ,lebo voda už dávno vytiekla. Sedím tu už asi mesiac, alebo aj dva, alebo len hodinu, či deň. Neviem, nemám hodinky. Stále tykali tak som ich vymenila za digitálne a tie nepoznám.
Vždy si vravel : ,, Mám rád chilli a tango. “ Vtedy som sa zdvihla a začala čistiť zemiaky. Neviem prečo, vždy to tak vyšlo. Potom si ich jedával s tou chilli omáčkou bez názvu a distribútora. Bola vraj domáca z teplých rúk tvojej starkej, ktorá ťa ešte stále spomína, mimochodom. Už menej často, mimochodom. Potom si sa zdvihol a zvŕtal ma v tichu sviečok a svetle hudby.
Kurva, preto teraz nemám žiadne sviečky. Neviem ako si si to vtedy predstavoval. Veď sviečky nie sú lacné, ani drahé,ale aj tak stoja dosť.
Pri jedle si mľaskal a nehovoril si ďakujem. Sralo ma to najviac zo všetkých tvojich dokonalostí.
Bol si neznesiteľný. Dokonca som ťa nenávidela. Možno aj preto lebo si sa voňavkoval v spálni. Neskutočne to smrdelo.
Tak ako ty. Tak ako tvoje borovice, ako tekvica, ako cesnak, ako chilli, ako celý môj život, s tebou. Ten predtým bol sladký a nesmrdel. V tomto si mi zavadzal. Aj tvoje teplo, aj tvoja láska aj nohy, keď si ma nimi v noci kopal. Častokrát som spávala na gauči a nikdy nie mimo mojej postele.
A ten smrad, teda tá vôňa mi ostala v perinách. A vždy keď sa pozriem hore zbadám ťa v mojich mihalniciach . A ostali mi dvere nášho bytu. Aj cesnak, aj tekvica a mám aj tú chilli omáčku, keby si sa náhodou vrátil. Tvoja starká ju posiela poštou a ešte stále ťa dosť spomína, mimochodom. A ostali mi mosty, tie nespálené.
A už nemeškám na západy slnka a stíham aj východy. Lebo tvoju bielizeň som vyprala a mojej veľa nie je. Mám len dve tričká a dve ponožky. Nikam nechodím a ak aj náhodou idem tak si robím šaty z tvojich košieľ, lebo ty ich máš dosť. Môžem ich aj rozvešať po parku aj tak sa ich nezbavím a ešte mi dajú aj pokutu, za rušenie verejnej morálky ,alebo ako sa tomu dnes hovorí.
Nič ma nemrzí, len tá rozbitá váza ,ktorú si zhodil ,keď si sa sprchoval. Priznávam, bol to hlúpy nápad položiť ju do kúpeľne. A ešte jeden okamih. Zjedol si ich. Vedel si, že ich mám rada, že za ne dám život a ty si ich zjedol. Áno tie olivy ma naozaj mrzia !
Nerobím to často, lebo to bolí ,ale keď nad tebou rozmýšľam, žmýkam si do čaju citrón namiesto medu, lebo si to nemal rád. Prišla som aj na to, že dnes už nestojím v tieni tvojich slov alebo mojich sĺz. Dnes už necítim tekvicu a nerozprávam sa s borovicami, zvyknem aj zmoknúť alebo si beriem dáždnik. A nakúpila som si aj nové oblečenie, spávam v posteli a nesmrdíš mi tu. Ani vázy v kúpeľni nerozbíjam a nemľaskám a ďakujem a netancujem a nekopem a nechrápem a nespomínam a žijem. Som pekná ,aj ty si bol vo mne pekný. Ale už nie si. Vlastne pekný možno ešte si ,lenže už nie vo mne. A vyrobila som si aj druhého anjelika, ale s mojimi očami ,ktoré sa smejú vždy. Kyticu som vyhodila ,ale vodu som nevyliala, hodinkám som sa naučila rozumieť ,ale sú mi k ničomu. Tvoj brat sa ešte stále hnevá a tvoja starká ťa ešte stále spomína, mimochodom.
A ďakujem za tvoj tieň v mojich vlasov, v mojich rokoch lebo aj ten už odišiel.
Barbora Beťárová: V tieni
Je už večer a otec sa chystá do práce. Tak ako vždy a Anina presne podľa zvyku zalieza pod posteľ, do prachu a špiny aby sa na ňu zabudlo presne tak ako na ten neporiadok. Tieto chvíle sa jej nepáčia, sú pridlhé, pritiché a otec ide preč. Anina počuje ako sa mama lúči s otcom, buchnú dvere a potom na dlážke zazrie pásik svetla. To ju mama hľadá, ale čoskoro pochopí, že je to zbytočné a tak znovu zavrie dvere a svetlo sa stratí. Asi sa vráti do obývačky lebo dnes dlho pracovala a potrebuje si oddýchnuť. Anina to vie. Čiastočky prachu ju pošteklia v nose, potichu si kýchne a pritom hľadí ako jej dych odfukuje veľké chuchvalce prachu ďalej po dlážke. Rada by sa už pretočila na druhý bok, ale nejde to. Posteľ je prinízka a tak len mlčky trpí keď sa zrazu znovu otvoria dvere a niekto vstúpi. Nie je to mama pretože kroky pokračujú po dlážke až ku posteli a keď si kľuknú na zem Anina uvidí sivé tepláky s dierou na kolenách. Takmer si od úľavy vydýchne.„Poď von. Vylez!“ Ozve sa tichý hlas a Anina celkom vďačne ide. Aj tak ju už všetko bolí akoby sa poskladala do krabičky od nátierkového masla. Sestra sa na ňu usmieva a čaká kedy si prisadne k nej. Lenže to Anina už dávno nerobí, preto sa posadí na stoličku a tiež sa usmeje. Jej sestra to vie a nič na to nevraví.„Ako si sa dnes mala? Pýta sa jej namiesto toho a Anina chvíľu premýšľa. Ale nepremýšľa nad tým, čo odpovie sestre, myslí na to čo má jej sestra pri nohách a cíti ako sa jej sťahuje srdiečko od úzkosti a hnevu. Nevie pochopiť prečo to dnes priniesla.„Dobre.“ Odpovie, hoci vie na čo jej sestra čaká. No keď ona mlčí pomaly pokračuje.„Nemyslím, si, že je dobré mať kamarátov.“„Smiali sa ti?“„Nie, nie. Len sa starajú do vecí keď nie sú ich a hovoria, že na to majú právo.“„Ach.“ Vzdychne si sestra a nohou posunie ten nenávidený predmet k Anine. Je pre ňu ťažké nevšímať si to. Tú skrinku. Skutočné ebenové drevo, pochválil sa otec keď jej ju prvýkrát doniesol a odvtedy ju Anina videla len niekoľkokrát. Vždy keď do nej niečo vložila, ale nikdy nič nevyberala. A teraz bola tu. „Zober si ju.“ Nabáda ju sestra milo, ale Anina sa štítivo odtiahne. „Prečo si ju priniesla? Veď dobre vieš, že ju neotváram!“ „Ale to je predsa hlúposť, nemyslíš?“ Namieta a keď Anina nič nerobí schmatne skrinku a otvorí veko skôr ako jej mladšia sestra stihne vykríknuť. Do prázdnej izby vyletí desiatka hárkov papiera. Niektoré sú zapísané hustým písmom a na niektorých sú aj obrázky. Jeden papier pristane Anine pri nohách. Hľadí na obrázok rozzúrenej kobry, ktorý si tam nakreslila v ten deň keď posmech vyvrcholil a jej smútok a hnev presiahol hranice. Vtedy keď...je to od jej sestry odporné! Anina cíti ako jej táto zákerná zrada pulzuje žilami ako jed a otravuje všetku dôveru. Najradšej by všetko potrhala, zničila!Sestra sa však naďalej usmieva. Zdvihne zo zeme papier a začne nahlas čítať. „Kedysi veľmi dávno, žila jedna vznešená kráľovná. Jej meno bolo Moc a bola vskutku okúzľujúca...“ „PRESTAŇ.“ Skríkne Anina tak prenikavo až sa na okamih stlmí zvuk televízora z vedľajšej miestnosti. Sestra akoby si až teraz uvedomila čo sa stalo, ale na jej tvári nie je badať ani náznak ľútosti. Skôr tichú netrpezlivosť. No Anina sa už dávno necítila tak oklamaná. „Ako si mi to mohla spraviť?!“ Vyčíta jej takmer plačlivo, ale v očiach ju neštípu slzy. Ani to už Anina nerobí, neplače. Sestra si zhlboka vzdychne a odrazu si na nej Anina všimne únavu. Veľkú únavu. „Je to pekné, veľmi pekné, ale ty to nechceš nikomu ukázať. Dokonca to ukrývaš aj pred sebou akoby to už takto nepatrilo tebe, ale Anina musíš pochopiť, že pred strachom neujdeš. Nikdy sa ho nezbavíš.“Ja sa nebojím, chcela vykríknuť Anina, no sestra sa postaví a vyjde von tak potichu ako vošla. Zostanú po nej len rozhádzané papiere ako nesplnená pripomienka. Anina sa objíme rukami akoby jej bola zima a vie, sama to najlepšie vie, že sa bojí. Veľmi. Najmä samej seba. Nikdy nezabudne na to ako si nedokázala pomôcť, ale to nemôže ukázať, to nemôže dať. Ešte predtým ako sa ukryje pod paplón tupou ceruzkou napíše na okraj papiera.Ľaká ma svetlo. Desí ma tma. A tak balansujem na tenkej hrane súmraku a viem, že raz padnem. Pretože stáť uprostred nie je dobrý nápad. Ale nebojím sa!
Tímea Valašteková: V tieni
Fürdom už dávno zahalila noc do svojho ligotavého plášťa, no v odpadkoch medzi domami to stále žilo. Bytosti, desiace celé mestečko, sa totiž kŕmili tým čo ľudia cez deň vyhodili. „Hej ty! Daj mi to.“ Drsný šepot patril tieňu hľadajúcemu uprostred kopy. „Volám sa Ra.“ Zasipel druhý a rýchlo zjedol kúsok suchého chleba. „Čo si hluchý?“ prvý mohutný tieň vstal a druhú bytosť skopol z odpadkov do kaluže uhoľného oleja. Potom začal hľadať na jeho mieste. Ra sa bez slova zdvihol, nevšímal si že oblečenie a vlasy mu nasiakli ťažkým olejom z uhlia. Vrhol na skupinu tieňov prázdny pohľad a pobral sa ďalej od nich, na hlavnú ulicu. Hneď za rohom ustal tichý šum z hrabania jeho druhov. Aj keď lepšie by bolo nazvať ich „spolutrpiteľmi“, pretože tiene nemali city aby mohli mať druhov či priateľov. Ra kopol čižmou do skalky na ceste. Noha prešla cez ňu ani duch a skalka ostala na mieste. Tieň tomu nevenoval pozornosť, zízal na mačky lesknúce sa uhoľným olejom. Pokrýval celé mestečko, či už tekutý alebo ako prach či smradľavý dym. Ra pravdaže tento pach necítil. Tak isto ho netrápil hlad, smäd, únava a ďalšie potreby tela. On vlastne ani nemal telo, bol len jeho tieňom. Jeho telo kedysi dávno obesili kvôli krádeži a mŕtvola bez tieňa sa rozkladá na miestnom cintoríne. Všetky tiene vznikli takto. Patrili ľuďom ktorých popravili či neprávom zabili. Napríklad vodca tohtonočnej skupiny od ktorej sa Ra oddelil. Bol tunajším mäsiarom, kým nevyvraždil svoju vlastnú rodinu a nezoťali mu hlavu. Takto všetci boli odsúdení na život v temnote a vyhnanstve, bez nároku na svetlo.Aj Ra pozorne obchádzal slabé svetlo ktoré vrhali sviečky za oknom každého domu, pretože ľudia si mysleli že v tme ich tiene zabijú. Ra nevedel čo je na tom pravdy, pretože on by človeka nikdy nezabil, hoci sa ich stránil. Omnoho viac sa desil svetla, i z plamienka sviečky. Mal však plán ktorý ho čoskoro zbaví strachu zo svetla. Nedávno sa od cudzieho tieňa, ktorý prechádzal mestom, dozvedel ako sa stane človekom. Tieň mu povedal aj kde a ako, no Ra mal myšlienky ťažkopádne a často nejasné, vedel že takto svoj plán uskutočniť nemôže. Preto aj túto noc hľadal istý predmet. Dúfal, že mu pomôže usporiadať si myšlienky a uceliť svoj plán. Odrazu zastal a uprel zrak do tmy pri jednom z mnohých obchodíkov na hlavnej ulici. Tento bol výnimočný, pretože po dlhom čase pri ňom Ra našiel to čo potreboval- knihu. Rýchlo pristúpil ku kôpke kníh zviazanej šnúrkou a jednej vzal tieň. Bolo to preňho jednoduché priložil ruku na chodník a keď sa dotkol tieňa kníh, zformovali sa ich tieňové podoby. Kniha v jeho ruke bola tmavá a trošku priesvitná rovnako ako on sám. Otvoril mu a keby mal srdce, iste by poskočilo radosťou. Bola totiž celkom prázdna. Perleťový papier prepletený striebristými žilkami sa vo svite mesiaca krásne ligotal čistotou. Pevná, pôvodne červenkastá no v podobe tieňa čierna koža, chránila krehké stránky pred počasím, tak ako strieborná pracka pred zvedavými pohľadmi. Ra nemal cit ktorý by mu doprial radosť, no kniha mu pripadala nesmierne krásna. Ešte v ten večer si zadovážil aj pero a kalamár s atramentom, všetko tiene pôvodných vecí. Keď mesiac zapadal za stále temný obzor a vychádzajúci plamenný kotúč tvoril prvé tiene vecí, Ra skryl svoje nočné poklady na temnú povalu jedného domu a sám sa skryl pod strechu kam slnko celý deň nezasvieti. Len čo slnko nadobro stiahlo svoje horúce pazúry a tiene vecí prebral mesiac, Ra vyšiel zo svojho úkrytu a kŕčovito držiac svoje cennosti, vybral sa na malý vŕšok tesne za mestom. Tam si sadol čelom k mesiacu a mestu, rozhrnul trávu a položil tam kalamár, pero a knihu. Potom zdvihol hlavu a zahľadel sa na mestečko. Nebolo ďaleko, no takto ho videl takmer celé. Mesiac visel vysoko nad vežou chrámu, hviezdy sa trblietali na nebi aj v potoku ktorý delil mesto od cintorína naľavo. Ra tomu miestu venoval len kratučký pohľad, viac nedokázal. Akoby sa v ňom pri tom pohľade čosi pohlo a nepríjemne sa v ňom hmýrilo kým neodvrátil zrak. Sklonil hlavu a zavrel oči. Pani noc bola uprostred tanca, tieň sa preto zhlboka nadýchol, otvoril knihu na prvej strane. Pevnou rukou namočil pero do atramentu, no zaváhal. Akože sa to robí? Ako sa píše? „Zamladi“, teda tesne po svojej smrti, Ra dokázal písať aj čítať. No v potoku medzi cintorínom a mestom už pretieklo veľa vody a tieň nevedel či to stále dokáže. Znovu navlhčil hrot pera a začal písať.
1. deň
Neviem presne ako začať. Už si takmer nespomínam čo mi ten zvláštny tieň povedal, preto bude najlepšie ak si to hneď napíšem. Hovoril, že ešte v noci musím nájsť svoj hrob a vykopať telo. Potom mu mám vytvoriť tieň a počkať kým slnko vystúpi najvyššie. Vtedy vraj získam hmotné telo a slnko mi už viac neublíži. Nebudem sa musieť skrývať ani pred svetlom sviečky. Tento plán však znie príliš ľahko a pekne na to, aby mohol byť reálny. No takáto existencia je hádam horšia ako hniť pod zemou. Necítim žiadne potreby a predsa sa mi podlamujú nohy od hladu a oči sa zatvárajú od únavy, hoci nič ma pred tým neupozorní. Musím sa skrývať pred ľuďmi i svetlom, ktoré mi už dalo príučku. Ra prerušil písanie a pozrel na svoju pravú ruku v ktorej držal pero. Na malíčku a prstenníku mu chýbal posledný článok, z prostredníka mal ukrojené. Bolo to už staré zranenie a sám si bol na vine. Sedel príliš blízko slnečných lúčov a bolesť necítil, zranenie si všimol až keď si zakrvavil šaty a zbadal chýbajúce kosti.Vôbec nič necítim, preto sa rozplyniem ľahko ako dym. Keby som mal telo, jeho tieň by robil presne to čo ono a nehrozilo by mu že sa rozplynie. Možno by som mal svoj plán uskutočniť hneď, nakoniec, už nemám čo stratiť. Ra prestal písať a počkal kým uschne atrament. Potom zavrel knihu aj kalamár a vzal všetky tri veci so sebou. Zišiel z vŕška a kráčal k mostu ktorým prešiel na cintorín. Len čo sa však ocitol na mŕtvej pôde, zastal a cítil ako mu po tele prebehol mráz. Chvíľku blúdil prázdnym pohľadom po náhrobkoch, potom opatrne vykročil. Chodil pomedzi staré kamene trčiace zo zeme ani duch, čítal zašlé nápisy no nevedel aké meno hľadať. Boli tam desiatky hrobov, Ra ich prechádzal rad radom a začínal strácať istotu. Veď nevedel ako sa za života volal. Blížil sa k poslednému radu hrobov, doteraz ho nijaký z nich neupútal. Boli tam jednoduché drevené dosky a kamenné tabule, bohatším sa ušli stĺpy či malé mohyly. Uprostred cintorína sa týčili dve hrobky, ale ani tie Ra nezaujali. Posledný rad hrobov prešiel už celkom bez záujmu. Pri popukanom náhrobku celkom na kraji však zastal. Bol zarastený popínavou burinou a Ra ho svojimi nehmotnými rukami nedokázal očistiť. Pokúsil sa aspoň prečítať prvé meno. „Ra...el. Ralel? Nie, to je f. Rafel? Ra...fael. Rafael.“ Šepkal potichu sám pre seba. Bol to jeho hrob? Jeho meno? Sadol si k náhrobku a skúmal vytesané písmená. Áno, bolo tam napísané Rafael, no ako je to ďalej? Burina pohltila celé priezvisko. Tieň vzhliadol k nebu- ešte mal čas. Preto naďalej skúmal náhrobok, ale ťažké myšlienky mu nedovolili viesť hlbšie premýšľať.Za sebou začul šuchot. Rýchlo sa rozplynul a spojil s tmavým tieňom náhrobku. Na cintorín vošiel človek s lampášom. Ra sa zháčil a vsiakol ako voda do najtemnejšej škáry v kameni. Človek kráčal rázne na koniec cintorína. Zastal len pri hrobkách aby skontroloval reťaze na dverách, potom pokračoval k posledným radom kde sa skrýval Ra. Tieň dúfal že svetlo lampáša sa nedopadne na jeho knihu, inak by zmizla. Človek zastal pri jeho úkryte a kľakol si. Svetlo položil na zem aby očistil kamennú dosku od suchej buriny, potom si za ňou všimol knihu a písacie potreby. Už na prvý pohľad bolo jasné že sú to len tiene pôvodných vecí a človek stuhol. Ra mu v očiach uvidel strach. Muž hneď vzal lampáš a ponáhľal sa preč z cintorína, zrejme patril medzi tých ktorí si mysleli že tiene sú vrahovia. Ra pozorne sledoval mihotavé svetlo kým nadobro zmizlo a prebleskovalo medzi domami na hlavnej ulici. Až potom sa odvážil vyjsť zo svojho úkrytu. Skontroloval knihu, odľahlo mu že je v poriadku. Asi prvý krát počas jeho biednej existencie mu človek pomohol- teraz bolo celé meno na náhrobku viditeľné. „Rafael Tagor.“ Prečítal potichu Ra. Hoci to meno videl prvý krát, pripadalo mu akési známe. Teraz som bol celkom istý že toto je jeho hrob. Začal preto hrabať. Zem bola jediná vec, ktorú tiene mohli opracovať bez jej tieňovej podoby. Ra hrabal v najtmavšom kúte, kde bola hlina poddajnejšia. Tieň bol vytrvalý, necítil únavu ani keď už noc pokročila. Pri práci mu myšlienky oťaželi ešte viac, preto si ani nevšimol, že narazil na truhlu. Prehnité drevo nechtiac prerazil, no vo vnútri nič nevidel. Vylomil väčšie kusy a rozoznal červavé telo. Ra nevedel ako vyzeral, teda si nebol istý či je to jeho telo. Ale spoznal špinavé otrhané oblečenie, rovnaké mal aj on. Najprv sa bál, že hmotné telo nedokáže vytiahnuť von z jamy, šlo to však prekvapivo ľahko. Keď mesačný svit dopadol na tvár, ochudobnenú o kožu a svaly, Ra videl vypasené červy. Nemal city, preto v ňom tento pohľad nevyvolal zhnusenie. Akoby mu však jeho nehmotným telom prebehla vlna rovnakých červov a striaslo ho, pretože to bolo telo človeka. Tých sa Ra bál skoro tak veľmi ako svetla.Tieň si všimol, že svetlo mesiaca začína slabnúť a obzor ružovieť. Spravil teda to, čo mu kázal zvláštny tieň. Ľahol si pod svoje telo a inštinktívne mu vytvoril dokonalý odraz na zemi. Koniec koncov, to mu predsa išlo najlepšie. Keď to spravil a len čo sa noc zmenila na deň, znenazdajky prestal vnímať všetko okolo seba. Ra sa prebral na svetlo ktoré mu dopadalo na viečka. Vzápätí otvoril oči a otvoril ústa, akoby sa chcel nadýchnuť, čo samozrejme nedokázal. Prvý krát pozrel do slnka, ktoré ho oslepilo, nato sa roztriasol a hodil sa do tieňa vo vykopanom hrobe. Doteraz nikdy nezažil teplo slnka dopadajúceho na viečka, bezvedomie a takýto strach. Ohmatával sa rukami a skúmal svoje telo, neveril tomu, že sa nerozplynul. Cítil, ako sa chveje, myšlienky mu od zdesenia zastali. Nechápal prečo sa mu chcelo dýchať, doteraz to nikdy nerobil. Keď sa však upokojil, prestal otvárať ústa ako ryba na suchu a zbavil sa triašky. Hrdzavé kolieska v hlave sa mu opäť rozhýbali. Ako mohol prežiť na slnku? Videl už mnoho tieňov, ktorí sa snažili preskočiť tenký pásik svetla, na druhú stranu sa však už nedostali.Žeby mal ten tieň pravdu? Ra si obzrel svoju ruku- bola celá čierna a trochu priesvitná, ako vždy. Nerozumel tomu a nedôverčivo hľadel na slnečné lúče, ktoré mu postupne ukrajovali z tmavého úkrytu. Vystrel pravú ruku, doteraz zaťatú v päsť, rozhodol sa obetovať už aj tak zdeformovaný prostredník. Sťažka preglgol a pomaly, opatrne vystrčil prsty do svetla. Čakal, že sa rozplynú. Namiesto toho sa čierna priesvitná koža zhmotnila a zmenila farbu na bieloružovú, akú mali ľudia. Ra neveriaco otvoril ústa a vystrčil ruky až po lakte. Pod kožou zbadal slabé zelenkasté žily, na chrbtoch rúk sa leskli chlpy. Po chvíli ich stiahol späť do tieňa, kde zase sčerneli a spriesvitneli. „Už si sa dosť vynadíval?“ ozval sa zachrípnutý hlas nad ním. Ra sa strhol a ako dym sa skryl do chladnej hliny. „Ach, zabudol som aké sú naše mysle slabé. Nepamätáš si ma.“ Muž zoskočil do hrobu, no tak nešikovne, že prelúpil aj druhú polovicu veka truhly. „Hop, prepáč. Ale aspoň ťa ľahšie odložíme späť.“ Uškrnul sa cudzinec. „Tak už vylez, Rafael.“ „Odkiaľ vieš moje meno?“ Ra sa zhmotnil v tieni a pýtal sa hrozivým šepotom. Hlasnejšie totiž nijaký tieň hovoriť nevedel. „Prečítal som si ho na náhrobku.“ Odvetil muž, „Ja som Vladimir. Teraz vstaň, pomôžem ti zahladiť stopy.“ S tým vyliezol von. Ra najprv nechápavo hľadel za ním, rozhýbal sa po chvíli a veľmi pomaly. Keď naňho dopadli teplé slnečné lúče, neisto sa ošil. „Vezmi ho za nohy.“ Prikázal Vladimir a chytil zhnité telo pod pazuchy. Spoločnými silami ho hodili späť do jamy a zahrabali rukami. Teraz, keď sa cudzinec vystrel, ho Ra spoznal. „Ty si ten tieň!“ vyhŕkol najhlasnejšie ako mohol. „Správne, no v tú noc keď sme sa stretli som už nebol tieňom. Odvtedy som ťa sledoval, zaujímalo ma či ma poslúchneš.“ Vladimir sa neustále zvláštne usmieval, čo Ra dosť znervózňovalo. „Myslel som si, že klameš.“ „To by som mohol, no viem kto si.“ Mužovi sa zvláštne zablyslo v očiach, zmätený Ra to však nepostrehol. „Ako to myslíš? Poznal si ma za života?“ opýtal sa prekvapene Ra, ale stačil mu jediný Vladimirov varovný pohľad a hneď tú otázku zavrhol. „Poslúchol som ťa, ale nie som človek. V tieni som stále normálny.“ „Sme na tom rovnako. No viem presne čo ti pomôže, poď za mnou!“ Vladimir viedol Ra preč z cintorína na hlavnú ulicu. Mladší tieň na sebe cítil zvláštne ľudské pohľady, neodvážil sa zdvihnúť hlavu a opätovať ich. „Prečo na mňa zízajú?“ zasyčal a zamračil sa. „Si celý od uhoľného oleja a hliny.“ Odvetil Vladimir a spomalil na jeho tempo. „Aj oni sú špinaví!“ „Jeden na druhého zazerajú aj keď sú čistí, nevšímaj si to.“ Ďalej sa nerozprávali, len zahli do jednej z úzkych uličiek a vošli do hostinca. Takto zrána v ňom bolo zopár ľudí, asi tí ktorí už večer nevládali odísť. Pre Ra by však bol aj osamelý hostinský priveľa. Vladimir mieril do druhej miestnosti, oddelenej od baru závesom. Bolo tam teplejšie a hlavneprázdno. V kozube napravo pukotal čerstvo založený oheň, muži si sadli k stolu oproti nemu. Ra sa najprv strhával pri každom prasknutí dreva, o pár minút sa však upokojil. „Dobré ráno, pán Vladimir, dnes ste sa z izby vytratil veľmi skoro.“ Privítal ich hostinský, najprv s úsmevom, avšak keď si všimol v akom stave je Ra, zamračil sa. „Dobré ráno aj vám, Cliffton. Ako vidíte, tu je dôvod mojej nespavosti. Očakával som svojho synovca, no po ceste ho prepadli a ošklbali o všetko čo mal pri sebe. Vďaka bohom, že som mu šiel naproti!“ Vladimir to hral naozaj presvedčivo, spolu s bezduchým výrazom Ra tvár hostinského zmäkla a vrátil sa mu úsmev. „Úbohý mladík, hneď vám prinesiem poriadne raňajky!“ s tým sa otočil a už ho nebolo. Vladimir sa s úškrnom naklonil k Ra. Ten sa ani nepohol, len naňho nedôverčivo vyvalil oči. „Dúfam, že si poriadne hladný. Ako okradnutý synovec.“ „Nie som hladný.“ Odpovedal Ra potichu. „Ale si, len to necítiš. Ja som na to doplatil ešte ako tieň. Raz som len tak spadol na zem a nedokázal vstať. Ležal som tam kým sa nado mnou nezľutoval iný tieň a nedal mi najesť.“ Po týchto slovách sa muž na chvíľu prestal usmievať. Obaja na seba vážne hľadeli, až kým do miestnosti opäť nevtrhol hostinský s podnosom plným jedla. Ra si podozrievavo obzeral zvláštne jedlo a riad a príbor s ktorými prišiel do styku po prvý raz. „Pokojne sa najedz rukami.“ Šepol Vladimir keď pred nich Cliffton položil raňajky a odišiel. Ra zamračene skúmal škúlil na varené vajíčka, slaninu, zeleninu, čaj, chlieb, maslo, džem a mlieko. Toľko rôzneho jedla pokope ešte v tomto postživote nevidel. „Viem, si zvyknutý na odpadky, ale tvoj žalúdok by ich už nezvládol. Musíš jesť normálne jedlo.“ Ra nervózne preglgol a vzal si kúsok chrumkavej slaniny. Prvých pár súst prežúval opatrne, nijakú chuť však necítil. Preto začal jesť o čosi smelšie. „Vidíš, aký si hladný?“ usmial sa Vladimir. Mladý tieň sa zarazil a naozaj- vajíčka zmizli rovnako ako dva krajce chleba s maslom. Posledný si natrel Vladimir a s chuťou zjedol. „Nikdy som toho toľko nezjedol.“ Ozval sa Ra svojim šeptom. „Pretože si bol zvyknutý na pár kúskov odpadu za celú noc.“ Vladimir sa oprel o stoličku a dal si ruky za hlavu. Chvíľu hľadel do ohňa, zatiaľ čo si ho Ra obzeral. Muž mohol mať čosi málo cez 30 rokov, tvár ošľahaná vetrom mu však pridávala pár zím naviac. No Ra ešte nikdy nevidel človeka s tmavou pleťou a svetlými vlasmi. Všetci ľudia v meste boli bledý s tmavými vlasmi i očami. Vladimir so svetlo hnedou kožou a oceľovosivými očami pod obočím a vlasmi farby svetlej slamy, na ulici iste vytŕčal. „Si iný ako tunajší ľudia. Odkiaľ si prišiel?“ spýtal sa Ra potichu, no o čosi jasnejším hlasom ako pred chvíľou. Vladimir si vzdychol a pozrel naňho. „Som z krajiny za morom. Hľadal som spôsob ako sa stať človekom a to ma priviedlo až sem.“ Odpovedal muž, no zrenice sa mu zúžili a Ra to zachytil. „Čo skrývaš?“ tiene boli iné ako ľudia, nemali dôvod sa pretvarovať a komunikovali narovinu. No Vladimirovi, hoci bol človekom krátko, sa to už nepáčilo. „Rafael, nebudem ťa sprevádzať príliš dlho. Vlastne už dnes odchádzam. Potrebujem sa vrátiť domov a urovnať veľa vecí c ktorých mi smrť predtým zabránila.“ Ra sa zamračil, „Čože? Myslel som, že-“„Že čo?“ vyhŕkol cudzinec, „Chápem. Ešte nie si človek a spomienok máš málo. Preto tomu nerozumieš. Zatiaľ. Preto je zbytočné ti to vysvetľovať, ale prídeš na to sám.“ Ra stisol pery a pocítil hnev. Akoby ho Vladimir v tej chvíli zradil. Dúfal, že mu cudzinec pomôže žiť nový život a zistiť kto vlastne je. „Cliffton!“ skríkol Vladimir až sa Ra mykol. Postarší chlap hneď vbehol dnu cez dvere zatiahnuté závesom a široko sa na mužov usmial. Mladý tieň mal nepríjemný pocit že počúval ich rozhovor a až teraz si všimol, že jeho úsmev je len falošný úškrn. „Budú si páni priať?“ „Zaplatím.“ Vladimir to ani nemusel povedať tak chladne a stroho, hostinskému by úsmev zamrzol tak či tak. Svetlovlasý muž muž do ruky vtisol 7 mincí. Cliffton prekvapene vytreštil oči a Ra mu z pier prečítal slová „rýdze zlato“. „Och pane, vaša veľkorysosť-“ „4 mince sú za jedného z tých troch koní za hostincom čo máš na predaj.“ Poopravil ho Vladimir, slušne sa s omámeným mužom rozlúčil a ťahal odtiaľ Ra skôr ako sa spamätá. S Vladimirom vyšli z hostinca a zamierili na dvor za ním. „Nevrhám tieň.“ Ozval sa odrazu Ra keď si pozeral pri chôdzi pod nohy. Slnko mali za chrbtom, uličku zalievalo zlatisté svetlo, no ani jeden z nich pred sebou nemal tieň. Vladimir nereagoval, otvoril dvojkrídlovú drevenú bránu a prešiel cez malý dvor k stajni. Tri kone otočili hlavy a hľadeli na tiene. Cudzinec pristúpil k nim a každého si poriadne poobzeral. Zapáčila sa mu zlatistá kobyla s čiernymi nohami a rovnako tmavým pyskom. Nasadil jej deku a sedlo, kobyla poslušne držala a tmavohnedým okom skúmala svojho nového majiteľa. „To ma tu takto necháš?“ zamračil sa Ra, no na tvári neutajil zúfalstvo. „Už som ti povedal, že nemôžem ostať. Ale dám ti pár rád; prestaň šepkať a hovor nahlas ako ľudia. Inak im to bude podozrivé. A hlavne sa nestýkaj s tieňmi. Keby zistili, že si sa takto zmenil, nič ťa pred nimi neochráni.“ Potom Vladimir vysadol a hodil Rafaelovi mešec. „Zlato sa ti zíde, ale s ľuďmi sa daj do reči len v najnutnejšom prípade.“ Nakoniec mu muž venoval ešte jeden povzbudivý úsmev. „Dovidenia.“ S tým popchol kobylu do cvalu a zmizol na konci uličky.
Mária Adamská: V tieni tmy
Kedysi dávno, keď zem bola vlhká a korytá riek suché, bili sa svetlo a tma o vedúcepostavenie na oblohe. Svetlo zastupovalo slnko a tmu mesiac. Každú bitku však vyhrala tma. Tá zatienila svetlu výhľad na Zem a sama sledovala čo sa deje tam dole. Na Zemi žil malí chlapec. Bol tam úplne sám. Bol jediným obyvateľom zeme. Celé dni sedel na vlhkej zemi a hral sa z hlinou. Už ho nebavilo že je sám, chýbali mu kamaráti s ktorými by sa hral, rozprával a radoval. Preto vyrábal z hliny figúrky, ktoré sa mu podobali, figúrky malých detí ale aj dospelých. Mal ich všade okolo seba, hrával sa s nimi a dúfal že raz sa preberú a bude sa s nimi môcť porozprávať a zahrať skutočne hry. Ale nič sa nestalo a chlapca začali tieto hlinene postavičky bez duše nudiť. A tak sa rozhodol že si vytvorí úplne nového kamaráta, takého , akého Zem ani obloha ešte nevidela. Najprv začal hlavou. Spravil široké čelo, široké nozdry, oči ďaleko od seba a vztýčené uši. Potom spravil hrubí krk ku ktorému vymodeloval dlhú a hrubú hruď. Pozrel sa na svoj výtvor a rozhodol sa že mu spraví dlhé a silne nohy. Potom spravil tvorovi krásnu hrivu a chvost. Pozrel sa na svoj výtvor. Čakal že sa tento tvor čo chvíľa zobudí a začne okolo neho radostne behať a skákať. Rozmýšľal ako ho pomenuje. Nakoniec mu dal meno kôň. Sviečka ktorou si svietil na koňa pri jeho torbe už dohasínala, tak ju sfúkol a zapálil novú, nech sa koník nebojí v noci spať tak isto ako chlapec. Celý život strávil v tme ale stále sa jej bál. Bol vďační svojim sviečkam že mu aspoň na chvíľu dovolia vidieť svet okolo neho. Chlapec zaspal. Snívalo sa mu že jazdí na koňovi po zemi zaliatej svetlom. Tento sen sa dostal až do tmi ktorá sledovala každý sen malého chlapca a zosmutnela, ako by mohla pomôcť chlapcovi s tím koníkom? Vtedy ju niečo napadlo zašla za svetlom a povedala mu o malom chlapcovi ktorý ma hlineného koníka a poprosilo svetlo o láskavosť. Dohodlo sa s ním že mu na krátko dovolí zavládnuť na oblohe aby usušilo mokrú hlinu a zabránilo tomu aby sa koník znova zmenil na blato. Slnko sa konečne ukázalo na oblohe a svetlo sa rozlialo po celej krajine. Pohladilo chlapca teplými lúčmi a usušilo koníka. Potom prišla na rad noc. Priblížila sa ku koníkovi a mesačná žiara mu vdýchla studený a opojný život. Kôň zaerdžal a začal behať okolo chlapca. Chlapec sa zobudil a nemohol uveriť vlastným očiam. Jeho koník žil a chcel sa s nim hrať. Chlapcovo šťastie presvedčilo tmu, že nie je dôležité, aby sa pozeral na svet, ale to, aby sa mohol pozerať na šťastie radosť a priateľstvo. Chlapec sa pustil do vyrábania nových koníkov, ľudí ale aj do tvorov ktoré ešte nikdy jeho svet nevidel. Odvtedy už chlapec nebol nikdy sám. Svetlo a tma sa od tej doby na oblohe stále striedajú aby slnko cez deň vysušilo hlinu a mesiac jej v noci vdýchol nový život. Aby som zničila toto nezmyselné väzenie.