Prvotné pozorovania
Spoľahlivú informáciu o tom, kedy bola planéta Mars prvý raz pozorovaná, nemáme k dispozícii, pravdepodobne to ale bolo okolo roku 3000 až 4000 pred Kr. Všetky veľké staroveké civilizácie, Egypťania, Babylončania a Gréci, vedeli o tejto „putujúcej hviezde“ a dávali jej svoje pomenovania. Horniny, pôda a obloha majú červený, alebo ružový odtieň. Staré národy ju považovali za symbol ohňa a krvi. Preto to boli názvy ako „Červený objekt“, „Nebeský oheň“, „Pochodeň“, „Nebeský bojovník“ alebo „Boh vojny“.
Obehové charakteristiky
Mars obieha okolo Slnka raz za 687 dní. Jeho vzdialenosť od Slnka sa mení od 207 do 249 miliónov kilometrov (stredná vzdialenosť je 228 miliónov km). Jednu otočku okolo svojej osi (marťanský deň) vykoná raz za 24 hodín 37 minút a 23 sekúnd, dĺžka dňa na Marse sa podobá dĺžke pozemského dňa najviac spomedzi všetkých planét Slnečnej sústavy.
Atmosféra a klimatické podmienky
Mars má medzi všetkými planétami v Slnečnej sústave najprijateľnejšie klimatické podmienky na povrchu v porovnaní so Zemou, hoci človek by na povrchu súčasného Marsu nemohol žiť. Atmosféra je veľmi riedka a je zložená hlavne z oxidu uhličitého s malým množstvom ostatných plynov. Tlak na povrchu sa pohybuje okolo 6 až 10 hektopascalov, čo je približne 100 až 150-krát menej ako na Zemi.
I keď atmosféru tvorí prevažne oxid uhličitý (95%), skleníkový efekt vzhľadom na hustotu atmosféry je veľmi malý (teplota na Marse je asi iba o 7 stupňov Celzia vyššia ako keby tam žiaden skleníkový efekt nebol). Ďalšími zložkami atmosféry sú: dusík (2,7%), argón (1,6%), kyslík (0,15%), oxid uhoľnatý, vodné pary a ďalšie plyny.
Priemerná teplota povrchu planéty je okolo -56°C. Pre Mars sú charakteristické veľké rozdiely medzi dňom a nocou. Na rovníku sa teploty bežne pohybujú zväčša od -90 do -10°C, a nad nulu sa dostanú iba málokedy. Naproti tomu teplota vrchnej vrstvy pôdy môže na niektorých miestach dosiahnuť cez deň až okolo 30°C.
Oblačnosť
I keď je planéta studená a suchá, má veľmi dynamické počasie.
Na Marse môžeme pozorovať 3 druhy oblakov:
BIELE: podobné našim cirrom, tvoria väčšie sústavy oblakov (skladajú sa pravdepodobne z ľadových kryštálikov). Vyskytujú sa nad vrcholkami pohorí. Pohybujú sa hlavne v oblasti rovníka a oblasti pólov. Tvoria i ranné mlhy. Môžu pravdepodobne spôsobovať aj sneženie, čím sa v zimnom období obnovujú polárne čiapky Marsu. Pod relatívne tenkou vrstvou oxidu uhličitého a nánosmi prachu sa predpokladá hrubá vrstva vodného ľadu. Vodný ľad sa môže nachádzať aj pod povrchom v podobe večne zamrznutej pôdy tzv. permafrostu.
SIVÉ: sú vo výške 15-20 km (i 100 km) a sú tvorené kryštálikmi ľadu CO2. Častejšie sa vyskytujú na severnej pologuli, kde je i vyššie percento vodných pár. Nad polárnymi oblasťami v zimnom období prevládajú oblaky oxidu uhličitého.
ŽLTÉ: Tvorí ich piesok. Vietor je schopný vyniesť prachové častice z povrchu až do výšok cca 10 km. Na planéte občas dochádza k mohutným prachovým búrkam, ktoré sa môžu niekedy rozšíriť nad celý povrch Marsu. Vtedy nemožno pozorovať na planéte skoro žiadne podrobnosti.
Na Marse tiež dochádza k cyklónovým búrkam, ktoré svojím vzhľadom pripomínajú pozemské cyklóny.
Magnetické pole a radiácia
Mars má slabé magnetické pole, jeho ochranná funkcia je však neporovnateľná so zemským magnetickým poľom.
Radiácia na Marse je príliš nebezpečná a príliš silná na to, aby tu mohol existovať život. Vyplýva to zo zistení vedcov z amerického úradu pre letectvo a vesmír (NASA) po analyzovaní dát zo sondy Mars Odyssey. Toto žiarenie ohrozuje aj prípadných pozemských astronautov.
Formy života by tam mohli prežiť pravdepodobne len pod povrchom, izolované od smrtiacej radiácie. Táto planéta je zasahovaná radiáciou tak z vesmíru ako i zo Slnka. Dávka žiarenia je 2,5-krát vyššia, než akej sú vystavení obyvatelia Medzinárodnej vesmírnej stanice ISS.
Povrch Marsu
Povrch je sčasti pokrytý krátermi, ale najmä na severnej pologuli nájdeme aj obrovské roviny takmer bez kráterov.
Olympus Mons
Vyskytujú sa tu obrovské sopky, ktoré nemajú obdobu na Zemi. Najväčší vulkán v Slnečnej sústave - Olympus Mons dosahuje výšku viac ako 20 km nad okolitým terénom. Výška sopky je 21 183 metrov (podľa meraní družice Mars Global Surveyor). V oblasti náhornej plošiny Tharsis sa nachádza viacero podobne veľkých sopiek, medzi najvyššie patrí aj Ascraeus Mons s výškou 18 201 m (podľa meraní družice Mars Global Surveyor).
Povrch planéty má hrdzavočervenú farbu; príčinou je oxid železitý, na ktorý je prach na povrchu bohatý. Táto zlúčenina je hlavnou zložkou minerálu hematit. Práve drobné zrniečka hematitu, ktorých veľkosť nepresahuje 10 mikrometrov, majú červenkastú farbu. Prítomnosť hematitu na povrchu Marsu je považovaná za jeden z vážnych dôkazov toho, že na tejto planéte bola kedysi voda - na Zemi totiž hematit vzniká oxidáciou práve za jej prítomnosti. Prítomnosť tohto minerálu na Marse dokázala sonda Mars Global Surveyor.ň
planéta Slnka veľký JUPITERJupiter má v slnečnej sústave výnimočné postavenie. Nielenže má najväčšiu hmotnosť zo všetkých planét, ale je dokonca 2,5 krát hmotnejší ako všetky planéty spolu. Slnkom s Jupiterom predstavujú 99,9% hmoty v slnečnej sústave. Väčšina hmoty, z ktorej vznikli všetky telesá slnečnej sústavy (okrem Slnka) sa sústredila do Jupitera. Dalo by sa povedať, že pri prvom priblížení sa naša sústava skladá iba z dvoch telies - Slnka a Jupitera.
Dráha a rotácia planéty
Jupiter obieha okolo Slnka vo vzdialenosti viac než päťkrát väčšej ako Zem, konkrétne jeho stredná vzdialenosť 778,3.106 km. Jeden obeh trvá 11,86 pozemských rokov. Excentricita dráhy je 0,04845. Rozdiel medzi aféliom a perihéliom je 74,8.106 km. Sklon k ekliptike je 1,3°. V konjunkcii je Jupiter vzdialený od Zeme 950 miliónov a v opozícii 600 miliónov kilometrov. Rotácia planéty svedčí o tom, že nielen viditeľný povrch ale aj vnútorná stavba je odlišná od terestrických telies. Podľa pohybu podrobností na povrchu je možné pomerne jednoducho stanoviť dve oblasti s odlišnou rotáciou. Miesta s nižšou jovigrafickou štruktúrou bývajú označované ako I. rotačný systém a rotujú rýchlosťou 9h 50m 30s. Miesta s vyššou šírkou, teda bližšie k pólom, tvoria tzv. II. rotačný systém s dobou rotácie 9h55m40s. Rotácia teda pripomína rotáciu Slnka. Táto podobnosť poukazuje na určitú, hoci vzdialenú zhodu vo vnútornej štruktúre oboch telies.
Údaje o rotácii planéty získané z optických pozorovaní nemusia verne odrážať skutočnú rotáciu planéty, pretože sú ovplyvnené prúdením v atmosfére (táto situácia je veľmi výrazná pri Venuši). Spoľahlivejšie údaje poskytuje sledovanie zmien v rádiovom žiarení planéty. Os magnetického poľa zviera s rotačnou osou uhol asi 11°.Vzhľadom k tomu, že magnetické pole výrazne ovplyvňuje rádiovú emisiu , objavujú sa vplyvom rotácie v žiarení Jupitera prijímanom na Zemi pravidelné variácie v intenzite i v smere polarizácie. Rotačná perióda bola touto metódou stanovená na 9h30m55s. Je zrejmé, že popísaná metóda umožňuje stanoviť vlastne rotáciu magnetického poľa. Pretože mechanizmus vzniku magnetického poľa pôsobí v hlbších vrstvách planéty, je asi táto hodnota najspoľahlivejšia.
Teleso planéty
Názory na vnútorné zloženie Jupitera sa v minulosti značne menili. Po dlhú dobu sa predpokladalo, že Jupiter je prevažne plynné teleso s malým pevným jadrom. Preto sa tiež zdôrazňovala podoba so Slnkom. Dnešná predstava je odlišná.
Saturn Saturn je v poradí šiesta planéta od Slnka a po Jupiteri druhá najväčšia. Pomenovaný je po rímskom bohovi Saturnovi (ekvivalent gréckeho Kronosa), ktorý je syn Urána a otec Dia (= Jupitera).
Saturn je poslednou planétou známou z prehistorického obdobia. Galileo Galilei prvý pozoroval planétu svojim novoobjaveným prístrojom a spozoroval jej neobvyklý tvar, no nedokázal rozlíšiť, že ide o prstenec. Domnieval sa, že ide o trojplanétu. K správnemu záveru, že ide o prstence okolo planéty prišiel až Christian Huygens (1659).
Saturn bol výnimočný svojimi prstencami až do roku 1977, keď boli objavené nevýrazné prstence aj okolo planéty Urán a následne aj pri Jupiteri a Neptúne. Prstence Saturna sú oproti tým ostatným výrazne jasnejšie a výraznejšie. Medzera medzi najvýraznejšími prstencami A a B viditeľnými aj zo Zeme sa nazýva Cassiniho delenie. Aj keď prstence vyzerajú zo Zeme jednoliato, sú tvorené množstvom drobných čiastočiek od prachu až po balvany s rozmermi desiatok metrov, výnimočne aj kilometrov.
Saturn má spomedzi všetkých planét najmenšiu hustotu. Je ľahší ako voda, má iba 0,7 násobok jej hustoty. Aj vďaka tomu a veľkej rýchlosti rotácie je najvýraznejšie sploštenou planétou. Jeho rovníkový priemer je asi o 10% väčší ako polárny priemer.
Planéta sa, podobne ako Jupiter, skladá zo 75% vodíka a 25% hélia so stopami metánu, vody a amoniaku, podobne ako pôvodná hmlovina, z ktorej vznikli všetky planéty. Jadro je z kovového vodíka (je tu tak veľký tlak, že inak plynný vodík sa správa ako kov) a má teplotu asi 12 000 K. Zaujímavosťou je, že planéta vyžaruje viac energie ako dostáva od Slnka, teda musí mať vlastný zdroj tepla. Zatiaľ existuje niekoľko teórii pre vysvetlenie tohoto javu. Jednou z príčin je aj rádioaktívny rozpad prvkov z čias vzniku Slnečnej sústavy.
Saturn má v súčasnosti objavených a pomenovaných 31 mesiacov (r.2004). Okrem nich evidujeme tucty ďalších drobných satelitov, ktoré majú zatiaľ provizórne označenia. Je pravdepodobné, že mnohé z nich nie sú skutočné. Môže ísť iba o väčšie telesá v prstencoch, prípadne chyby pri pozorovaní. Najväčším a najvýznamnejším mesiacom Saturna je Titan, ktorý má priemer 2 575 km, a má aj vlastnú, veľmi hustú atmosféru.
Ako prvá navštívila planétu sonda Pioneer 11, neskôr slávna dvojica Voyager 1 a 2. V súčasnosti je na ceste k Saturnu veľká sonda Cassini, ktorá dorazí v roku 2004. Na palube nesie aj malé prieskumné puzdro Huygens (vyrobené Európskou vesmírnou agentúrou), ktoré bude skúmať atmosféru a prípadne aj povrch mesiaca Titan.
Saturn býva na nočnej oblohe veľmi dobre pozorovateľný aj voľným okom, pretože je takmer tak jasný ako Jupiter. Planéty rozoznáte podľa toho, že "nežmurkajú" ako hviezdy.
Urán Špecifickosťou planéty Urán je poloha jej rotačnej osi. Sklon rovníka Urána k rovine jeho dráhy je 97,86°. preto rotácia planéty, podobne ako rotácia Venuše, je retrográdna. Kedže rovina dráhy Urána je sklonená k ekliptike pod uhlom iba 0,8°, leží rotačná os planéty takmer v ekliptike. Odkláňa sa od nej iba o 8,8°. Urán k nám teda striedavo privracia svoj severný alebo južný pól. Najbližšie k Zemi mieril severný pól planéty v roku 1985. Urán obehne slnko raz za 84,01 roka po eliptickej dráhe s excentricitou 0,047 strednou rýchlosťou 6,80km/s. I keď je Urán niečo vyše 4 razy väčší ako Zem, na oblohe sa javí ako hviezda. preto mnoho pozorovatelov, ktorí videli Urán dávno pred jeho objavom, pokladai ho za hviezdu, a tak i zakreslovali do hviezdnych máp. Keď skúsený pozorovatel novoveku, sir William Herschel zamieril 13. marca 1781 svoj 15,5cm ďalekohľad na túto hviezdu v súhvezdí blížencov, zdala sa mu väčšia ako iné hviezdy. Najprv si myslel že objavil kométu. Nemala však chvost ani plynný obal a ako sa neskôr ukázalo pohybovala sa po kruhovej dráhe okolo slnka. Vtedy už nebolo pochýb, že je to nová planéta. Najprv ju pomenovali Georgium Sidus. Meno Urán sa začalo používať až 60 rokov po jeho objave. Urán má rotačnú dobu 17h 14min 24s a patrí k planétam s rýchlou rotáciu. Tá spôsoboje sploštenie planéty na póloch. Atmosféra sa skladá z vodíka hélia a v nižších vrstvách aj oblakov čpavku a metánu. Hmotnosť Uranu je 86 800 000 000 000 000 000 000 000kg. rá má 10 prstencov, ktoré sú 41 880km až 51 190km vzdialené od stredu Urána. Urán je planéta s najväčším počtom pomenovaných mesiacov. Cordelia, Ophelia, Bianca, Cressida, Dresdemona Júlia, Portia, Rosalinda, 1986 U 10, Belinda, Puck, Miranda, Ariel, Umbriel, Titania, Oberon, Caliban, Stephano, Sycorax, Prospero a Setebos. Ich povrch je zložený prevažne z vodíkoveho ľadu a skalnetého materiálu tmavej farby.
Neptún Le Verrier a nezávislo na ňom aj J. C. Addams vypočítali približnú polohu, hmotnosť a obežnú dráhu neznámej planéty na základe porúch v dráhe Uránu. Objavený bol roku 1846 Gallom.
Je vzdialená
4 496 mil. Km od Slnka a jej deň trvá 17hodín 50 minút. V jeho atmosfére sa nachádza metán, vodík, amoniak a dusík. Teplota na tejto planéte klesá až na -220°C. Jeho hmotnosť je 17 krát väčšia ako hmotnosť Zeme.
Jeho atmosféra je zložená z vodíku a hélia, modrý odtieň mu dodáva metán, ktorý silne pohlcuje červené svetlo.
Vietor dosahuje rýchlosť až 2000 km.h-1, čo je rekord v Slnečnej sústave. Tieto dynamické deje môžu mať pôvod vo vyžarovaní Neptúnu, ktorého hviezdny charakter vyžaruje až trojnásobok žiarenia, ktoré dostane od Slnka.
okolo tejto „modrej“ planéty sú nevýrazné prstence tvorené kryštálikmi zmrznutého metánu. Planéta má systém štyroch prstencov, z ktorých najvýraznejší je tzv. Addamsov prstenec.
Má 8 mesiacov. Dva z nich mesiacov, Triton a Nerieda boli objavené zo Zeme, tretí - Larissa - bol predpokladaný. Zvyšné boli objavené sondou Voyager 2. Triton, najväčší z mesiacov objavil v roku 1846 W. Lassel. Má sklonenú retorográdnu obežnú dráhu. Jeho priemer činí 2705 km a je zrejme zložený z hornín a ľadu. Ide o najstudenšie teleso, ktoré kedy človek navštívil, jeho teplota je asi 53 K (-238,C).Terén je plný kráterov a trhlín. V oblasti pólov sú badateľné polárne čiapočky zo zmrznutého dusíku, na ktorých sú stopy po sopečnej činnosti na mesiaci. Jeho tenká atmosféra je zložená z dusíku.
Nerieda, najvzdialenejší z mesiacov bol objavený G. Kupierom v roku 1949. Má mimoriadne excentrickú dráhu, zo vzdialenosti 1.4 mil. km sa vzďaľuje až na 9.7 mil. km. To svečí o tom, že ide zrejme o zachytené teleso.
Larissa je jeden z menších mesiacov, ktorý v roku 1981 identifikoval Harold Reitsema, keď pozoroval zákryt hviezdy týmto mesiacom. Jeho existenciu potvrdil Voyager 2 v roku 1989.
pozor..... planeta pluto uz neexistuje povazuje sa len za hviezdu cize v sucasnosti mame len 8 planet a len na jednej z nich je zivot a to na ZEMI tak si ju vazme .....
thesis methodology u74fjc
(Eugenejax, 6. 4. 2023 5:42)