archiv

Kým sa však pokúsim odpovedať aspoň na jednu zo spomínaných otázok, treba povedať jedno – je pre mňa záhadou, ako sa mohlo stať, že ani v jednom zo štrnástich obvinení neskončil Ivan Lexa ako odsúdený, a názory Vladimíra Palka a Daniela Lipšica, že je to spôsobené predovšetkým druhou Mečiarovou amnestiou (lebo tá prvá bola zbabraná a nebudeme ju z tohto hľadiska počítať), považujem za neakceptovateľné zjednodušenie. A keďže nemám na rozdiel od zainteresovaných právnikov a niektorých novinárov prístup do spisov, môžem sa len nazdávať, že príčiny skóre Lexa – štát 14 : 0 sa nachádzajú v trojuholníku vyšetrovateľ - prokurátor - sudca.

Takže späť ku podstate – je Ivan Lexa nevinný a nespravodlivo stíhaný bývalý riaditeľ SIS?

Jestvuje veľa dôvodov, prečo si to nemyslím a prečo by som bol takýmto výsledkom úprimne prekvapený.

O priebehu zavlečenia Michala Kováča ml. do zahraničia jestvuje viacero chronicky známych materiálov – chronicky známych pre ľudí, ktorí pozorne sledovali priebeh celej kauzy v druhej polovici 90. rokov. Na tomto mieste spomeniem ako prvú správu občianskej komisie vedenej Ladislavom Pittnerom, zverejnenú v denníku Sme 16. mája 1996. Tvrdenia tejto komisie o únose mladého Kováča a vražde Róberta Remiáša boli pre mňa v tom čase mimoriadne presvedčivé a ešte aj dnes je to podnetné čítanie. Napokon, ani vám nič nebráni si to prečítať (http://www.sme.sk/c/2110390/Kauza-zavlecenia-Michala-Kovaca-ml-do-cudziny-Sprava-Obcianskej-nezavislej-komisie-ktoru-viedol-Ladi.html).

Do dejín slovenskej žurnalistiky, politiky a kriminalistiky sa nezmazateľne zapísala nahrávka telefonického rozhovoru bývalého riaditeľa SIS Ivana Lexu a bývalého ministra vnútra Ľudovíta Hudeka, na základe ktorej podľa môjho osobného úsudku sa obaja páni dopustili zneužívania právomoci verejného činiteľa. Na tomto mieste zverejním len krátku pasáž, záujemcovia o celý rozhovor ho nájdu na adrese http://www.sme.sk/c/2110138/Po-rozhovore-s-premierom-ubezpecil-minister-vnutra-riaditela-SIS-ze-vysetrovatel-unosu-bude-odvolany.html.

Lexa: „Dobre. Dobre, Ľudko, čauko."“
Hudek: „Nazdar.“

Pochybnosti o pravdivosti tohto rozhovoru vyvrátil sám vtedajší minister vnútra Ľudovít Hudek najverejnejším spôsobom, akým to len bolo možné – v priamom televíznom vysielaní STV, keď doslova povedal, že „zodpovedne vyhlasujem, že som si žiaden rozhovor s riaditeľom SIS nenahrával. Urobil tak zrejme niekto iný... Pýtam sa, ak sú schopní tajne nahrávať ministra vnútra a zverejniť prísne súkromný rozhovor, ktorý z našich občanov má istotu, že zajtra, pozajtra neurobia to isté práve jemu?“

Informácie o inej nahrávke, naznačujúcej o údajnej účasti Ivana Lexu na zavlečení Kováča ml., priniesli vo februári 1999 rádiá Twist a Slobodná Európa. Ivan Lexa poprel, žeby hlas v onej nahrávke bol jeho. Vo vysielaní RFE 1. 3. 1999 však odzneli slová vtedajšieho šéfa sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Jaroslava Ivora, podľa ktorého z fonoskopickej expertízy nahrávky vyplývajú nasledovné skutočnosti:

Po prvé, nahrávka je záverečnou časťou záznamu určitého telefonického rozhovoru.

Po druhé, s najväčšou pravdepodobnosťou je autentická. To znamená, že nie je žiadnym spôsobom mixovaná alebo inak upravovaná.

Po tretie, hlas prvej osoby v nahrávke patrí s veľkou pravdepodobnosťou práve Ivanovi Lexovi.

Viac sa dozviete na adrese http://www.geocities.com/Area51/6199/telefon/telefon.html.

  Amnestie Vladimíra Mečiara
Na jar roku 1998, keď už bolo dosť pravdepodobné, že vláda Vladimíra Mečiara nebude po jesenných voľbách pokračovať, využil V. Mečiar situáciu po ukončení funkčného obdobia prezidenta Michala Kováča a v pozícii disponovania prezidentskými právomocami udelil hneď v prvý deň (3. marca 1998) amnestiu na udalosti spojené s oznámením o zavlečení Michala Kováča ml. do cudziny (Článok VI: „Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny.“). Neskôr si Mečiar zrejme uvedomil, že to zbabral, lebo podľa viacerých právnych názorov sa takáto amnestia mala vzťahovať iba na udalosti spojené s oznámením únosu a nie s únosom samotným, takže svoju pôvodnú amnestiu 7. júla 1998 opravil (čl. II:  „Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného 5. decembra 1961, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995.“).
Pokus predsedu vlády Mikuláša Dzurindu zrušiť Mečiarovu druhú amnestiu bol prejavom názoru, že ak je amnestiu možné zrušiť raz, je to možné aj dvakrát.
Všetky tri amnestie nájdete v Zbierke zákonov (pozri na stránke jaspi.justice.gov.sk predpisy 55/1998, 214/1998 a 375/1998). Tejto druhej amnestie sa pridržiavajú súdy a vyšetrovacie orgány, tvrdiac, že samotný únos a udalosti spojené s ním nie je možné vyšetriť.
V uplynulých rokoch sa KDH pokúsilo už štyrikrát zrušiť tieto amnestie ústavným zákonom, nikdy doteraz však nenašlo pre svoj krok v NR SR dostatočnú podporu. Zrejme inak to nebude ani teraz – slová Borisa Zalu, ktorý síce považuje Mečiarove amnestie za nemorálny čin, ale za ich zrušenie nebude hlasovať, lebo boli prijaté v demokratických pomeroch a v súlade s ústavou („Zhodneme sa aj v tom, že amnestie z morálneho hľadiska sú nemorálnymi amnestiami. Dať amnestie na takýto typ trestného činu alebo podozrenie z trestného činu je amorálne. Amorálne konal ten, kto tie amnestie dal... Keby to bolo za komunistickej ústavy, poviem, že nemá legitimitu a prijali ju v iných pomeroch. Mečiar postupoval podľa ústavy a narušiť takýmto spôsobom ústavný demokratický systém je veľmi nebezpečný precedens.“), nasvedčujú, ako sa zachovajú poslanci Smeru. Návrh ústavného zákona z dielne KDH nájdete na http://www.nrsr.sk/appbin/SSLP.ASP?WCI=SSLP_NZWorkitemHist&WCE=Master=1645. 

Mitrova správa

Vo februári 1999 vtedajší riaditeľ SIS Vladimír Mitro predniesol na pôde NR SR tajnú Správu o plnení úloh Slovenskej informačnej služby (pozri http://www.government.gov.sk/INFOSERVIS/DOKUMENTY/sk_sprava_o_sis.shtml).

V tom čase ju uverejnilo viacero médií, tie správy však boli jemne cenzurované a vykrátené o niektoré mená a skutočnosti. Táto správa bola tvrdým a nekompromisným obvinením praktík tajnej služby za riaditeľovania Ivana Lexu. Stojí za to prečítať si ju ešte raz – uveriť aj Mitrovi aj Lexovi jednoducho nejde – a niekto by mal byť za svoje činy potrestaný. Mitro? Lexa? 

Obžaloba Ivana Lexu a i.

Ako čerešničku na šľahačke pridávam obžalobu na Ivana Lexu a viacerých obvinených, ktorú na okresný súd v Bratislave III. 27. novembra 2000 predložil dozorujúci prokurátor Michal Serbin. Iste, na adresu jeho mentálneho stavu odznelo viacero dehonestujúcich tvrdení a konštatovaní, predkladaný text však vyvoláva pochybnosti opačného charakteru. Obžalobu nájdete na adrese http://www.geocities.com/Area51/6199/sis.html.

Je to drsné čítanie, priznávam.

Videné prizmou iba štrnástich rozhodnutí – Ivan Lexa by si mal odškodnenie vyžadovať a dokonca by bolo úplne fér, keby išiel ešte ďalej a zažaloval by množstvo inštitúcií a osôb. Nasledovný  zoznam si nenárokuje na úplnosť, ale niektoré mená a inštitúcie by mali byť nepochybné:

Michal Kováč, bývalý prezident SR, Ján Čarnogurský, Mikuláš Dzurinda, Vladimír Palko, Daniel Lipšic, Milan Kňažko, politici, Vladimír Mitro a Ladislav Pittner, bývalí riaditelia SIS, Jaroslav Svěchota, bývalý námestník SIS, ktorý v rozhovore pre Plus 7 dní (30, 31/1999) označil V. Mečiara za ideového otca únosu (viac pozri na http://www.sme.sk/c/2211280/Svchota-prehovoril.html), Ján Havlát, advokát, Peter Vačok, Jaroslav Šimunič, Július Šáray, vyšetrovatelia, Michal Serbin, prokurátor, denník Sme, týždenník Plus 7 dní, Rádio Twist (dnes Viva), Rádio Slobodná Európa, televízia Markíza, Peter Tóth, Milan Žitný, Ľuba Lesná, Štefan Hríb, Ivan Štulajter, Jana Pankovčínová, Juraj Hrabko, Marián Leško, novinári (autora týchto riadkov nevynímajúc, ale radšej byť v takejto spoločnosti ako mimo nej). A zabudnúť by som zrejme nemal ani na poslancov, ktorí 24. augusta 2000 svojím hlasovaním zbavili Ivana Lexu imunity. Ospravedlňujem sa každému, na koho som v tomto zozname zabudol.

Dosť pochybujem, že Ivan Lexa bude schopný tieto inštitúcie a osoby žalovať.

Podľa môjho osobného úsudku je Ivan Lexa predovšetkým amnestovaný. A keďže je amnestovaný Vladimírom Mečiarom, podľa môjho osobného úsudku nejestvuje dôvod na rehabilitáciu Ivana Lexu, ani na jeho finančné odškodnenie – prinajmenej nie do chvíle, kým nebude úplne vyriešený prípad zavlečenia Michala Kováča ml. do zahraničia a kým sa jednoznačne nedokáže, že s týmto prípadom nemá Ivan Lexa nič spoločné.

Dosť pochybujem, či je vôbec niekto medzi nebom a zemou, kto by to bol schopný dokázať.