Hejková: Naša latka nie je na Slovensku
* Od roku 1990 vlastne iba vyhrávate. Čo vás ešte motivuje?
Víťazstvá. Každý športovec chce vyhrávať a nikdy sa toho nevie nabažiť. Ale to mám v sebe od detstva, aj v kartách som chcela vyhrávať.
* Jeden antický filozof schladil olympijského víťaza, aby sa nevyťahoval, veď vyhral nad slabšími... Na Slovensku akoby ste nemali súpera.
Domáca liga je skôr o povinnosti vyhrať. Je zložité motivovať sa v slovenskej lige, lebo ak s nami niekto prehrá, tak sa hrdí tým, že prehral o málo bodov, čo je choré. Každý by mal chcieť vyhrať, veď aj my sme poraziteľné. A vzhľadom na náš program sme poraziteľné ešte viac. Veľa cestujeme, máme málo času na tréning a na oddych. Už sme skoro na čísle 250 zápasov bez prehry v domácej súťaži. Od vzniku republiky sme prehrali v lige iba dvakrát, čo je až smiešne.
* Buď ste také dobré...
Tá priepasť je veľká a naša latka je niekde úplne inde ako v slovenských pomeroch. Slovenské pomery v športe sú o priemernosti.
* Čím je ružomberský basketbal výnimočný? Trénerkou, metódami, podmienkami, hráčkami?
Asi všetkým spolu. Ale najdôležitejšie bolo, že v roku 1990 sme naskočili na vlak, ktorý išiel do Európy a my sme sa uchytili ako jediné. Vlastne na Slovensku neexistuje klub, ktorý by tak dlhodobo hral v európskej súťaži. Máme úplne iné kritériá, aj preto si vyberáme také hráčky, ktoré majú šancu niekedy hrať európsku súťaž. Možno je to aj tým, že sa tu stretli ľudia, ktorí nepatria k slovenskému priemeru, mali sme manažérske, trénerské, ale hlavne hráčske zabezpečenie, lebo bez hráčok by to nešlo. Tento trojuholník vždy fungoval.
* Čím sa odlišujú tie získané tituly?
Každý bol iný, najradšej však spomíname na ten prvý, ktorý sme získali ešte za federácie. Mali sme šťastie, že práve v začiatkoch bola v Ružomberku veľmi silná generácia, zo štyroch domácich hráčok sa dokonca tri dostali do Barcelony na olympiádu.
* A dnes?
Teraz to je horšie, Ružomberok je iba 35-tisícové mesto, ale snažíme sa získať hráčky zo slovenského okolia, napríklad z Prievidze, Piešťan. Hľadáme mladé hráčky, ktoré majú šancu byť na európskej úrovni. Takto sme hľadali domáce hráčky, ale nikdy to nestačilo, Slovensko je malé a dnes už vo všetkých európskych tímoch hrajú legionárky. Aj my sme ich mali.
* Ste na slovenskom výslní, súperi v Európe vás rešpektujú. Kde vidíte hlavné príčiny veľkého ružomberského úspechu?
Stále to vidím v dobrej súhre funkcionárskeho, trénerského a hráčskeho zázemia. V podstate sme nikdy nemali nejaký široký orgán, ktorý by hovoril do všetkého. Robili sme túto robotu dvaja, rozumeli sme si, vedeli sme, čo chceme dokázať.
* Ten trojuholník - funkcionári, tréneri, hráčky, obohacuje štvrtý bod - sponzori, majitelia... Čo spôsobilo súčasnú situáciu v ružomberskom basketbale (FORMÁT o nej píše na inom mieste - pozn. redakcie)?
Sponzor si začal klásť podmienky, ktoré sú v podstate neprijateľné. Vlaňajšok sme skončili postupom do Final four, skončili sme na štvrtom mieste, ale aj s dlhom vyše 11 miliónov. Potom SCP podpísali zmluvu s mestom Ružomberok a zaviazali sa, že nám budú dávať 15 miliónov na basketbal ročne. Doteraz sme ich však nevideli a SCP ich spája s transferom hráčok do nového klubu. Náš ročný rozpočet je približne 40 miliónov.
* Ako to vyzerá v iných európskych kluboch?
Sme najchudobnejší basketbalový klub v európskej lige. Aj keď nám SCP za šesť rokov dali 150 miliónov korún, vždy sme hrali s rozpočtom, ktorý nestačil.
* Čím si to vysvetľujete?
Neviem si to vysvetliť, lebo už si neviem predstaviť lepší športový produkt na Slovensku, ako sme my. Máme dlhodobo vysokú výkonnosť, dlhodobo výborné výsledky, a napriek tomu sa nestane nič. S kýmkoľvek sa rozprávame, každý povie slová útechy, ale skutky nie sú žiadne.
* Na internete sa pred niekoľkými týždňami v jednej diskusii zrodila dokonca až zúfalá výzva fanúšikov, aby ste založili účet, že vám tam pošlú peniaze.
Dlhodobo by to nepomohlo, lebo klub potrebuje veľké peniaze na splatenie dlhov, ktoré má voči hráčkam až od augusta.
* Udržia sa vaše hráčky pokope?
Nie, neudržia. Zásadná zmena by musela nastať hneď. Momentálne je nás málo, máme strašne úzky káder hráčok, ktoré môžu hrať európsku ligu, každý odchod je pre nás citeľný až smrteľný.
* Máte ponuku trénovať inde?
Áno.
* Využijete ju?
Do konca sezóny asi nie. Môže ma motivovať, že sa budem venovať tým mladým dievčatám, ale v súvislosti so zápasmi nie je slovenská liga pre mňa motív.
* Čiže ani nedohráte ligu?
Zatiaľ som rozhodnutá, že nie. Mám toho po krk.
* Ponuky máte zvonku alebo zo slovenského tímu?
Slovenské ponuky ma nezaujímajú. Boli by to presne tie isté pomery, aké prežívame teraz, a neviem si predstaviť, že by sa odrazu zmenili. Nezmenia sa, jednoducho pre šport na Slovensku nie sú podmienky.
* Prečo?
Ak nevieme udržať tím, ako je náš, tak je neriešiteľné na zelenej lúke tvoriť nový, bez zázemia, kde by som musela vysvetľovať od rána do večera, čo treba urobiť.
* Hovoríte, že ružomberský príbeh je na Slovensku neopakovateľný?
V dohľadnom čase si to neviem predstaviť.
* Pritom okrem tenistiek a hokejistov žiaden vrcholový kolektívny tím na Slovensku nie je.
Je to, žiaľ, tak. Hokejisti a tenistky navyše nehrajú v domácich podmienkach. Ja to vidím tak, že si v novinách budeme čítať, kedy kto prihral v NHL a v NBA alebo WNBA, čo je choré. Doma nám zostane iba priemer alebo podpriemer a športy ako volejbal a basketbal pomaly pôjdu úplne ku dnu.
* Nemá táto krajina na to, aby v nej bola kvalitná domáca športová súťaž?
Nie, nemáme na to peniaze, jednoducho tí najlepší vždy odídu, lebo ich nevieme zaplatiť. Je scestné si myslieť, že športový klub môže byť ziskový. A v basketbale už vôbec nie. Štyridsať alebo štyridsaťpäť miliónov, ktoré potrebuje tento klub, aby hral euroligu, je vyložene na to, aby sme mohli hrať. Musíme tie hráčky zaplatiť, ak ich tu chceme mať. V basketbale navyše neexistujú za prestup peniaze. Ak napríklad vezmem z Prievidze hráčku, ktorá má 14 rokov, klub musí zaplatiť výchovné Prievidzi. Päť rokov ju tu učíme hrať, ona si urobí meno, odíde napríklad do francúzskeho Bourges, dostane vynikajúcu zmluvu a my nevidíme ani päť halierov.
* To myslíte naozaj?
Také sú pravidlá. Ak je to slušná osoba, príde sa poďakovať, že sme ju naučili hrať. Vonku nejestvuje záujem takéto pravidlá zmeniť, lebo z nich žijú. Ak my nebudeme mať aspoň na 80 percent toho platu, aký hráčkam ponúkajú v zahraničí, tak ich tu nikdy v živote neudržíme. Preto väčšina našich hráčov a hráčok hrá v zahraničí. Lebo na to nemáme.
* V jednom rozhovore ste povedali, že na Slovensku sa úspech neodpúšťa.
Nás by najradšej utopili v lyžičke vody. Naši súperi nás nevedia poraziť športovými prostriedkami, tak im vyhovuje aj táto situácia a tešia sa, že budú majstrami, lebo my padneme. Namiesto toho, aby sa motivovali tým, že nás chcú konečne poraziť.
* Nie ste inšpiráciou pre slovenský basketbal?
Mali by sme byť. Nikto však nepríde na dva mesiace sem, aby sedel na našich tréningoch a videl, aký vedieme život, ako trénujeme.
* Môže byť v takom malom meste, ako je Ružomberok, veľký klub?
Môže. Máme za sebou silnú fabriku, taký silný sponzor by nás mohol uživiť. Na druhej strane reprezentujeme Slovensko. Šport je taký fenomén, ktorý zaujíma aj ľudí, ktorí sa nezaujímajú o nič. My nie sme len vyslanci Ružomberka a severného Slovenska.
* Ako udržiavate náladu v tíme?
Tri štvrte roka je to schizofrénia, lebo som sa zúčastnila na rozličných rokovaniach, na ktorých by som ani nemala byť. Ja sa mám starať o to, aby dievčatá vedeli vysoko vyskočiť, strieľať ľavou alebo pravou rukou. Ale nebolo východiska. Keď som na tie rokovania išla, usmievala som sa, aj keď som nemala dôvod, na tréningoch som sa musela pretvarovať, aby som nedala najavo, že je to stratené. V podstate dva dni pred zápasom sa snažím tie nálady korigovať a hráčky vyhecovať, ale keby neboli také, aké sú...
* Viete ich pochváliť?
Určite, tento rok ich chválim stále. Pokladám to totiž za zázrak, čo urobili. A nielen ja, ale každý v odborných kruhoch hovorí, že to, čo sme za túto sezónu dokázali s týmto družstvom, je zázračné.
* Čo by pomohlo slovenskému ženskému basketbalu?
Ak padneme my, tak postupne pôjde do zániku celý basketbal. Na mládež tiež chýbajú peniaze. Ak istý predseda klubu pred niekoľkými rokmi povedal, že nepotrebuje mládež, lebo si hráčku kúpi. Dnes vie, že to nie je dobré, a hovorí, že nemá peniaze na mládežnícky basketbal. Za niekoľko rokov si nebude mať z čoho vyberať. Končí súčasná generácia, ktorá môže ešte štyri - päť rokov hrávať spolu. Mládežnícke družstvá na majstrovstvách Európy končia okolo deviateho miesta. Na to sme neboli zvyknutí, lebo sme sa vracali s medailami. Zničili sme aj to, čo bolo dobré za bývalého režimu, tréningové strediská mládeže, aj keď sme sa k nim nakoniec vrátili, už sme budovali na zelenej lúky a dnes na to nie sú peniaze.
* Peniaze chýbajú na dôležitejšie veci, na lieky, školy, pracovné miesta - nestretávate sa s týmto názorom?
Osobne som sa s takým názorom nestretla. Určite to niekto vidí aj takto, že sú podstatnejšie veci v živote. Ale sme chorý štát, ak nemáme na šport. Peniaze sú, ale na nesprávnom mieste alebo nesprávne použité. Lebo nie je možné, aby práve u nás neboli, keď sú všade inde. Nie som žiadny nacionalista, ale rozčuľuje ma, ak môžu mať v Čechách taký tím, ako je náš, ak môžu mať Maďari také tímy dva a Poliaci tiež. Poľskej Gdyni pomáha olympijský výbor, aby si mohla udržať vyše dvojmetrovú hráčku Dydekovú, ale my to nevieme urobiť. My si nevieme povedať hierarchiu hodnôt v športe: že Ružomberku dáme financie, lebo dosahuje dlhodobé výsledky. V tých istých novinách, kde sa objaví správa, že ružomberské hráčky hrozia tým, že nenastúpia na zápas, je aj správa, že treťoligoví futbalisti v jednom meste štrajkujú, lebo nedostali výplatu. Treťoligoví futbalisti by mali ísť do práce. Nemôžeme mať do tretej ligy futbalových profesionálov.
* Môže sa taká krajina ako Slovensko, s jeho životnou úrovňou a HDP, venovať všetkým športom?
Nie.
* Aká je vaša predstava?
Treba si povedať, ktoré sú športy rozšírené na celom svete, teda oddeliť futbal a hokej, ale takisto treba povedať, že druhá liga pôjde pracovať. Potom sa budú druholigisti snažiť o to, aby sa dostali k profesionálom do prvej ligy. Jednoducho na to nemáme, aby sme mohli živiť tak veľa športov. Treba povedať, že dlhodobo úspešný je ženský basketbal, rovnako aj vodáci a vodní slalomári, ktorí musia dostať podporu.
* Vedenie slovenského basketbalu si neuvedomuje, že ak skončíte vy, skončí aj vrcholový ženský basketbal?
A nebudú mať čomu šéfovať. Ani ostatné kluby si neuvedomujú, že my sme pravidelne každé dva týždne boli v televízii, a vďaka tomu slovenská verejnosť aj sponzori vedia, že vôbec slovenský basketbal existuje.
* Koho bude zaujímať ženský basketbal, keď tu nebude Ružomberok?
Nikoho. A viete, že to nikoho neštve?
CV
Natália Hejková sa narodila 7. apríla 1954 v Žiline. Vyštudovala Právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, kde v rokoch 1972 - 1979 hrávala prvú ligu za VŠ Praha. Od roku 1986 trénuje ružomberské basketbalistky, s ktorými nepretržite od roku 1991 získava majstrovské tituly - najprv federálne, potom slovenské. V súčasnom ročníku domácej súťaže ešte neprehrali a titul nezískajú, len v prípade, ak ligu nedohrajú. Ružomberské basketbalistky dvakrát vyhrali Európsku ligu, trikrát boli tretie, v roku 1997, keď slovenská reprezentácia dosiahla na európske striebro, bola Hejková asistentkou trénera.
Celkom privátne
Rodina: Je to, čo mi pomáha, lebo komu inému sa mám sťažovať? Tou rodinou myslím mamu a staršiu sestru s rodinou. Sme si všetci blízki, ak hľadám pomoc, tak u nich. To ma nikdy nezradí. Nemám vlastnú rodinu, manžela a deti, takže môžem robiť basketbal, byť od rána do večera v telocvični.
Priatelia: Dnes je to tak, že priatelia sú tí, ktorí so mnou pracujú. Nemám priateľa mimo basketbalu. S pánom Smolekom sme nerozlučný tandem, 25 rokov robíme spolu, ešte som hrala, keď sme sa zoznámili. Máme mnoho spoločných názorov.
Relax: Čoraz ťažšie relaxujem, ale najradšej ručnými prácami. To ma vie najviac odviesť od problémov.
Knihy: Ešte stále čítam, ale momentálne si skôr knihy kupujem, na dôchodok. Ženská literatúra ma nikdy nebavila, čítam všetko, v poslednom čase som si kupovala Isaaca Singera. (A cituje Lea Rostena - Pan Kaplan má třídu stále rád - pozn. rk)
Hudba: Absolútne široký záber, okrem dychoviek počúvam všetko, dokonca aj rap.
Auto: Mám Opel Astru šiesty rok, začína sa kaziť. Ale keby som mala zbytočný milión, chcela by som Cruiser.
Šport: Od detstva som bola všešportovec, robila som všetko, od plávania, po skoky o žrdi, rozhodovala som sa medzi tenisom a basketbalom. Ešte nedávno som si občas zahrala tenis, dnes už športujem len pasívne.
Bývanie: Mám celkom dobré, konečne som si ho vybudovala, zariaďovanie bytu je moje hoby. Na staré kolená by som chcela chalúpku na Liptove so záhradkou.