Ako sme hľadali dom (deda) Mráza
29. 4. 2010
Mali by ste sa pozrieť na Mrázov dom, ktorý má niekde pri Pliešovciach, povedal nám nemenovaný banskobystrický poslanec v Zlatom bažantovi na hlavnom námestí.
Prvého osloveného, miestneho mladíka posedávajúceho na autobusovej zastávke, meno vedúceho úradu Banskobystrického samosprávneho kraja Milana Mráza jednoznačne zaskočilo. Šedivejúci podplukovník pred poštou sa najprv nechcel púšťať do debaty, ale potom vytisol zo seba názvy ako Zaježová či Podjavorie, čo mi bolo spočiatku jedno, nevidiac v tom rozdiel. Až neskôr sa ukázalo, že rozdiel v tom bol. Niekoľko kilometrov nie je veľa, ale ak sú na dvoch odlišných cestách, je ten rozdiel viditeľný. Mladík s firemným vozom bol zhovorčivejší, tiež nás situoval do priestoru medzi Zaježovou a Podjavorím, čo nás utvrdilo, že sme na dobrej ceste, a sám od seba povedal, že tam má Mráz aj tenisové kurty a bazén, ale on tam vraj nikdy nebol. Prečo, zistili sme neskôr. Pustili sme sa teda smerom do hôr, minuli sme kasárne a nevšímali si odbočku na Podjavorie. Zaježová nám v ušiach predsa len znelo vábivejšie. Pustatina ako vyšitá, úzke cesty, kde sa musíte uchýliť na krajnicu, ak sa nechcete zraziť s protiidúcim autom. V čase, keď už sme takmer kapitulovali, zrazu pred nami stálo miestne družstvo. Vstupná budova pred hospodárskym dvorom bola spočiatku opustená, neskôr sa na chodbe zjavila staršia pani, a tá nás usmernila inam - dozvedeli sme sa, že oná ohrdnutá odbočka pri kasárňach bola správnou cestou. Tabuľka pri odbočke signalizovala čosi o vojenskom výcvikovom priestore a na niekoľkých riadkoch drobným písmom aj o tom, čo je v priestore zakázané. Ďalšia pustatina, cesty uzučké, kde-tu chátrajúca budova, predsa len Vojenský výcvikový priestor Lešť už niečo pamätá. To je somarina, tu nemôže niekto bývať, zhodujeme sa. Keď napadne sneh alebo Mráza chytí v noci teplota, ako sa k nemu dostane lekár? Stúpame do kopcov, ako zjavenie sa v lese objaví autobusová zastávka a zrazu vľavo na svahu niekoľko stoviek metrov od nás stojí rozprávková hacienda. Vyhýbame sa kravincom na lúke a približujeme sa k rodinnému pueblu. Obrovský strážny pes nás zjastril tiež a hlbokým basom dáva na vedomie, že o nás vie. Možno aj niekto v dome, toho však nevidieť - v hlúpych detektívkach sa v takej chvíli odhrnie záclona, teraz nič. Pliešovský starosta nám potvrdzuje, že Mráz tu mal chatu už pred revolúciou a na trvalý pobyt v dedine sa prihlásil v roku 2000. Dom je mimo vojenského priestoru, takže porušených predpisov nie je až toľko.
Prvého osloveného, miestneho mladíka posedávajúceho na autobusovej zastávke, meno vedúceho úradu Banskobystrického samosprávneho kraja Milana Mráza jednoznačne zaskočilo. Šedivejúci podplukovník pred poštou sa najprv nechcel púšťať do debaty, ale potom vytisol zo seba názvy ako Zaježová či Podjavorie, čo mi bolo spočiatku jedno, nevidiac v tom rozdiel. Až neskôr sa ukázalo, že rozdiel v tom bol. Niekoľko kilometrov nie je veľa, ale ak sú na dvoch odlišných cestách, je ten rozdiel viditeľný. Mladík s firemným vozom bol zhovorčivejší, tiež nás situoval do priestoru medzi Zaježovou a Podjavorím, čo nás utvrdilo, že sme na dobrej ceste, a sám od seba povedal, že tam má Mráz aj tenisové kurty a bazén, ale on tam vraj nikdy nebol. Prečo, zistili sme neskôr. Pustili sme sa teda smerom do hôr, minuli sme kasárne a nevšímali si odbočku na Podjavorie. Zaježová nám v ušiach predsa len znelo vábivejšie. Pustatina ako vyšitá, úzke cesty, kde sa musíte uchýliť na krajnicu, ak sa nechcete zraziť s protiidúcim autom. V čase, keď už sme takmer kapitulovali, zrazu pred nami stálo miestne družstvo. Vstupná budova pred hospodárskym dvorom bola spočiatku opustená, neskôr sa na chodbe zjavila staršia pani, a tá nás usmernila inam - dozvedeli sme sa, že oná ohrdnutá odbočka pri kasárňach bola správnou cestou. Tabuľka pri odbočke signalizovala čosi o vojenskom výcvikovom priestore a na niekoľkých riadkoch drobným písmom aj o tom, čo je v priestore zakázané. Ďalšia pustatina, cesty uzučké, kde-tu chátrajúca budova, predsa len Vojenský výcvikový priestor Lešť už niečo pamätá. To je somarina, tu nemôže niekto bývať, zhodujeme sa. Keď napadne sneh alebo Mráza chytí v noci teplota, ako sa k nemu dostane lekár? Stúpame do kopcov, ako zjavenie sa v lese objaví autobusová zastávka a zrazu vľavo na svahu niekoľko stoviek metrov od nás stojí rozprávková hacienda. Vyhýbame sa kravincom na lúke a približujeme sa k rodinnému pueblu. Obrovský strážny pes nás zjastril tiež a hlbokým basom dáva na vedomie, že o nás vie. Možno aj niekto v dome, toho však nevidieť - v hlúpych detektívkach sa v takej chvíli odhrnie záclona, teraz nič. Pliešovský starosta nám potvrdzuje, že Mráz tu mal chatu už pred revolúciou a na trvalý pobyt v dedine sa prihlásil v roku 2000. Dom je mimo vojenského priestoru, takže porušených predpisov nie je až toľko.